Predajkyňa Notabene Oľga: Tri roky som strávila na ulici, cez deň sme sa chodili schovávať do ružinovskej nemocnice (Rozhovor)

My sme nechceli. Mám troch synov, všetci už majú svoje rodiny, deti... to sa nedá. My sme ich ani neprosili.

Boli sme na ulici. Bola zima, tak sme popíjali, aby sme nemrzli. Ukradli nám všetky doklady, takže sme sa museli pretĺkať po ulici bez nich.

Vedeli, v akej ste situácii?

Vedeli, ale oni sa predtým aj hnevali, pretože sme popíjali. Niekedy sa nám kvôli tomu ani neozývali.

Mali ste nejaký mobil, aby ste mohli byť v kontakte?

Nie. Ale teraz už sme v kontakte, syn nám volá každý týždeň, aj na sviatky, na narodeniny sa ozvú. Vtedy by som ale nebola šla do rodiny, už sme naučení byť sami dvaja. 

Nad čím premýšľa človek, ktorý je na ulici?

Je to ťažké. Nevedeli sme, čo ďalej, a tak sme začali popíjať. Nemali sme tak aspoň taký bôľ.

Ako to ovplyvnilo váš vzťah?

Boli sme len dvaja, držali sme sa jeden druhého. Nemali sme nejaké rozbroje. V cudzom meste či v cudzej krajine sme sa museli držať spolu. 

Takže láska vám pomohla, aby ste sa neopustili?

Áno, srdce nás držalo.

Ste stále zaľúbení?

Ešte viac ako sme boli za mlada! (zasmeje sa)

Ako fungujú vzťahy medzi ľuďmi bez domova? Poznajú sa medzi sebou?

Poznajú. Sú všelijakí ľudia. Niektorí sa povyšujú, niektorí mi dnes vyčítajú, že sa povyšujem, pretože už mám byt a nie som úplne bez peňazí. Ale ja sa porozprávam s každým, aj s bezdomovcami, ak nie sú opití alebo nafetovaní, pretože my už s manželom nepijeme.

Už si vôbec nevypijete?

Vôbec, odkedy sme prišli do Bratislavy. Ani na sviatky, ani na moju šesťdesiatku. Mala som ju bez alkoholu, dá sa to, ak chce človek poriadne žiť.

A predtým, keď ste boli na ulici, prečo ste pili?

Pomáhalo to, človek nemyslel na všetky svoje starosti. Najmä v Nemecku nám to bolo jedno, veď nás tam nikto nepoznal. Niekoľkokrát nám aj sami ľudia kúpili. 

V Nemecku sa vám na teda ulici žilo lepšie ako tu?

Bolo tam dobre. Tiež sme však nemali kde bývať. Spočiatku, kým sme mali občianske preukazy, tak to bolo dobré, ale potom nám ich ukradli.

Ako k tomu došlo?

Boli sme na ulici. Bola zima, tak sme popíjali, aby sme nemrzli. Ukradli nám všetky doklady, takže sme sa museli pretĺkať po ulici bez nich.

Viete porovnať život bez domova vo Wuppertali a život v Bratislave?

(zalomí rukami) Jój, kebyže človek môže, tak ostane tam! Ľudia boli veľmi prajní, nosili mi veľké tašky plné jedla.

To je okres Rimavská Sobota, tam sa nedá nájsť práca. Je tam vysoká nezamestnanosť, je to ako hladová dolina.

Aj ste sa s nimi rozprávali? Vedeli ste po nemecky?

Nejaké veci sme pochytili, vedeli sme sa porozprávať, dohodnúť. Ale museli by sme dlhšie ostať, aby sme vedeli plynule.

A kde ste sa tam pohybovali?

Sú tam charity ako na Slovensku, nocľahárne boli cez noc otvorené, ale počas dňa sme museli byť vonku. Ale pomáhali nám bez ohľadu na to, že sme zo Slovenska. No bez občianskeho preukazu sa fungovať nedá.

Nahlásili ste stratu dokladov na polícii?

Áno, boli sme na polícii, kde nám pomáhal s tlmočením jeden Poliak. Dostali sme potvrdenie o strate dokladov, a to sme používali namiesto občianskeho.

Ako ste sa napokon dostali späť na Slovensko?

Mali sme veľmi dobrých známych, ktorí sa nám poskladali na benzín. To bolo v roku 2017.

Títo známi boli Slováci?

Nemci.

Takže ste si v Nemecku našli aj priateľov?

Áno, skamarátili sme sa na ulici, pomáhali nám.

Celé dni sme chodili s taškami v rukách.

Tiež to boli ľudia bez domova?

Nie, nie, oni mali domy. Jeden z nich nás aj pozval k sebe domov.

A prečo nevedeli zareagovať rýchlejšie a pomôcť vám skôr?

Neskoro si nás všimli. Spoznali sme sa až niekedy v auguste, po niekoľkých mesiacoch v Nemecku. Už v novembri sme boli vďaka nim v Bratislave a začali sme spávať v nocľahárni. 

V Bratislave ste teda spali po nocľahárňach. Ako tieto zariadenia fungujú?

Otvorené sú len v noci. Počas dňa sme museli byť vonku aj so všetkými našimi vecami. Celé dni sme chodili s taškami v rukách.

Ako ste to zvládali, byť vonku každý deň?

Ja som bola veľmi chorá, mala som vysoký tlak. Aj manžel mal zdravotné problémy, z Nemecka sa vrátil s omrzlinami. Liečil sa tri mesiace.

Keď ma vedúci uvidel, tak mi povedal, že si už našiel inú brigádničku. Nemali sme šancu.

Kadiaľ ste sa túlali celé dni po Bratislave?

Chodili sme sa skrývať do ružinovskej nemocnice, tá bola poblízku. Počas týždňa sme predávali Notabene, v nedeľu sme chodili v Petržalke do Betlehemu sv. Matky Terezy (nízkoprahové centrum, pozn. red.). Tam sme sa mohli najesť, podávali raňajky, desiatu aj obed.

Koľko ste platili za nocľaháreň?

Jedno euro za jednu noc. Spávali sme na Hradskej v Domove pre každého.

Mohli ste sa tam aj najesť?

Nie, tam ste si mohli jedine zohriať veci, ak ste niečo mali, napríklad párky, fašírky a podobne. Ale mali sme sprchy, záchod, mohli sme aj pozerať televíziu. Ale my sme radšej chodili spať, lebo ráno prišlo skoro a znova sme odtiaľ museli vypadnúť. 

Skúšali ste si v tom období nájsť prácu v Bratislave?

Hľadala som si brigádu a raz som si na zastávke našla inzerát na pomocnú silu do kuchyne. V Dome sv. Jána (charitatívna organizácia) tam zavolali s tým, že mám záujem o prácu a vedúci sa neskôr ozval. Počul moje priezvisko, Zvarová, povedal si, že v poriadku, mám sa prísť porozprávať.

Takže ste šli na pohovor?

Išli sme tam s manželom, prišli sme načas. Samozrejme, museli sme ísť aj s taškami, ale boli sme čistí! Keď sme tam prišli, ten vedúci si zjavne podľa môjho priezviska myslel, že som biela. Keď ma uvidel, tak mi povedal, že si už našiel inú brigádničku.

Škoda, bola to krásna kaviarnička. Pekná, čistučká... ale nemali sme šancu.

Veľa ľudí nám závidelo, keď som im hovorila, že sme si to vybavili. Za ten rok sme si už aj vyzdobili byt, kúpili sme si aj nový televízor. 

Ako ste sa dostali k predaju Notabene?

Poradili nám na charite (Domov sv. Jána z Boha, pozn. red.), aby sme to vyskúšali. Zavolali tam, usmernili nás, aby sme tam trafili. Na charite nám pomohli aj vybaviť občiansky a zdravotný preukaz. Predávame od roku 2018.

Aké sú pravidlá, aby ste mohli predávať Notabene?

Musíte absolvovať tri úvodné sedenia, potom zložíte zálohu za reflexnú vestu, to je 15 €. Predavač si musí kupovať aj časopisy. Okrem toho chodia aj na kontroly, nemôžete teda piť v práci – s tým sme my nemali problém, keďže už nepijeme. Na vašom mieste musíte v istom čase byť.

Takže miesto máte určené? Nemôžete predávať inde?

Nemôžete byť inde. Ale ja by som ani nechcela. Mne je tu dobre, už ma tu ľudia aj poznajú a inde by som nešla.

Koľko stojí jeden výtlačok Notabene?

Ja ho kupujem za 1,20 € a predajná cena je 2,40 €. Ja ľudí vždy upozorním, že ja za to nemôžem. Niektorí ľudia mi dajú na cent presne, iní mi nechajú celé tri eurá.

Máte aj pravidelných klientov?

(prikývne s úsmevom) Pravda, mám. Mám aj takých, ktorí len idú okolo a kúpia si. Niektorí mi dajú aj jedlo alebo peniaze navyše. Jedna 93-ročná babka – tak ju volám, babka –, mi vždy donesie 5 €. Zakaždým odmietnem, ale nástojí na tom, aby som si zobrala.

Doporučeno

12 hodin ji znásilňovali a bili. Video se později objevilo na PornHubu, stránka ale prosby 14leté dívky ignorovala 31. července 2020 v 12:18

Aký je to pocit, keď vám nosia peniaze a jedlo?

Je to dobrý pocit. Najmä v čase, keď sme boli na nocľahárni, som neodmietala dary.

Ja som si na vlastnej koži vyskúšala predaj Notabene v novembri 2019 a priznám sa, že tie pohľady a poznámky mi nie vždy boli príjemné. Najmä tie ľútostivé reči.

Aj pri mne sa tak zastavujú, áno (úsmev). Videli, že som šedivá, tak zisťovali, či už nie som na dôchodku a podobne.

Ako na to reagujete?

Normálne. Veľakrát som im aj povedala, že veď v Bratislave sme len dva roky. Sú tu ľudia, ktorí sa v tomto meste narodili a nemajú robotu, tak nečudo, že ani nám sa nedarí. 

Stretli ste sa aj s negatívnou reakciou?

To nie.

Spomínate si na nejaký moment počas vášho života na ulici, ktorý vás potešil? 

Najkrajší zážitok pre nás bol ten, keď nám pani Barborka (sociálna pracovníčka Barbora Žiaranová v Notabene, ktorá zodpovedá za program bývania, pozn. red.) prišla ponúknuť byt. Našli sa majitelia dvojizbového bytu, ktorí nám boli ochotní prenajať ho za nízku cenu.

To bolo kedy?

Bolo to minulý rok. Vo februári 2020 to bol rok, odkedy tam bývame. 

Máte s majiteľmi dobrý vzťah?

(s úsmevom) Veľmi. Sme im vďační, sú to naši anjelici. Veľa ľudí nám závidelo, keď som im hovorila, že sme si to vybavili. Za ten rok sme si už aj vyzdobili byt, kúpili sme si aj nový televízor. 

Koľko platíte za bývanie?

150 eur mesačne. Snažíme sa naozaj každý mesiac, ešte sa nestalo, že by sme sa s platbou omeškali. Majitelia sú spokojní, byt udržiavame a pani Barborka chodí na návštevy.

Hovorili ste už aj s vašimi synmi o novom byte?

Áno, každému z nich som sa chválila, že mi je dobre, že mám byt, máme peniaze.

Máte peniaze?

Áno, snažíme sa sporiť.

Koľko si zarobíte predajom Notabene?

Záleží, raz sú to 2 €, inokedy 20 €, niekedy si nezarobím nič. Raz mi jedna pani dala päťdesiatku. Každý deň je to iné.

Za mesiac si zarobíte aspoň na to nájomné?

Pravdaže, za mesiac určite. Navyše, aj môj manžel pracuje.

Predtým, než ste sa dostali na ulicu, pomáhali ste ľuďom bez domova aj vy? Zvykli ste im dať peniaze alebo investovať do charity?

Doteraz pomáham. Ale manžel taký nie je. Aj keď im pomôžem, radšej mu to nepoviem. Ľudia si potom zvyknú, nemôžem byť taká prajná, že každému všetko dám. Ale ak mám napríklad stravný lístok, ktorý mi ľudia dali, tak ho venujem.

Ako sa zmenil váš pohľad na život?Je to iné. Človek sa teší tomu, že má byt. Keď nechcem, je horúco, nemusím ísť von. Na nocľahárni nás pustili dnu až večer o 18:00 a odchádzať sme museli tiež ráno o šiestej. V lete to bolo ešte ako-tak, ale v zime ísť von, do snehu s vozíkmi a s taškami... Teraz je to úplne iné.

V čom je to iné?

Bolo ťažké bývať len tak, na nocľahárni. Mysleli sme na to, že by sme už chceli niekde skutočne bývať, hoci sme boli vďační, že sa aspoň máme kde vyspať. Ale bez roboty sme nič nezmohli.

Máte nejaký plán na dôchodok?

Nemám, necítim sa tak, že by zo mňa mohla byť aj dôchodkyňa. Až sa toho dožijem, tak uvidím. Ale budem ďalej predávať a šetriť, aj teraz už máme odložené peniažky. Byt máme do roku 2022, dúfam, že nám to predĺžia a budeme si užívať ďalej. Bodaj by sme vydržali ešte ďalších 37 rokov! (smiech)

Čo by ste chceli odkázať mladým ľuďom?

Treba si vážiť život a byť dobrý ku každému. Nech si vážia jeden druhého.