Policajt Richard: Pri druhej vlne pandémie už ľudia nie sú tak zodpovední. Rúško si ale po našej výzve nasadia vždy (Rozhovor)

Čo sa jej stalo?

Večer predtým si išla niečo odložiť na balkón, zakopla a udrela si hlavu. Našťastie bola vtedy teplejšia noc, pretože keby takto spadla v zime, asi by sme jej už nedokázali pomôcť. Žene sme poskytli prvú pomoc, zastavili sme jej krvácanie a na mieste si ju prebrali záchranári. V tento deň mala mimochodom zranená žena svoje 70. narodeniny.

Na takéto narodeniny pani určite nezabudne. Koho ste zachránili ako tretieho?

Pri treťom prípade občania spozorovali ležiaceho Róma, ktorý vyzeral ako bezdomovec, a preto si od neho zrejme udržovali odstup. Muž mal glykemický šok, zapadol mu jazyk. Sprístupnili sme mu dýchacie cesty, dali sme  ho do stabilizovanej polohy a vyčistili sme mu ústnu dutinu, aby sa nezadusil. Ľudia neskôr písali, že je skvelé, keď policajti nemajú žiadne predsudky voči Rómom či ľuďom bez domova.

Je smutné, že to niektorí nevnímajú ako samozrejmosť.

Iste, policajt má ľuďom pomáhať bez ohľadu na to, o koho ide.

A čo štvrtá a piata záchrana?

Pri štvrtom prípade sme vo Zvolene zachránili 8-ročného chlapca, ktorý si zranil hlavu pádom z bicykla a spadol neďaleko hlavnej cesty do priekopy, kde ho nikto nevidel. Mal otras mozgu a masívne krvácal. Znova sme teda dali osobe prvú pomoc a privolali záchranku.

V piatom prípade išlo o neúspešný pokus o samovraždu. S kolegom sme sa dostali k 40-ročnej žene, ktorá si žiletkou podrezala ruky a zjedla asi 40 tabletiek proti bolesti. Bola bezdetná a keď sa jej podarilo otehotnieť, potratila. Psychicky to teda ťažko znášala, a tak sa chcela zabiť. Po príchode sme jej zastavili krvácanie, stabilizovali ju a na miesto prišla záchranka.

Pri pokuse o samovraždu sa následne zrejme dostala na psychiatriu, však?

Z toho, čo viem, tak ju hospitalizovali v nemocnici, zašili jej rany a neskôr sa dostala do rúk psychiatrov.

Ste s niekým, koho ste zachránili, v kontakte?

Nie, z nášho povolania to nemá zmysel, musíme si udržovať odstup. Ale už sa stalo, že nás navštívili rodičia alebo rodina zachránených a osobne poďakovali či napísali list.

Takže je tam nejaká vďačnosť.

Áno, tá spätná väzba je veľmi častá a vždy poteší. Ale to aj za bežnejšie veci ako napríklad pomoc s výmenou kolesa a podobne.

9 rokov pracujete ako policajt, 4 roky ste slúžili v Ozbrojených silách. Ktorá práca je podľa váš rizikovejšia?

V rámci Slovenska je to myslím práca polície. Minimálne teda na PMJ, keďže sme vždy tam, kde sa niečo deje, ako prví. A nikdy nevieme, na koho natrafíme. Prevážame rôznych kriminálnikov, vrahov, a teda je to nebezpečnejšie.

Kým je mierový stav, práca v Ozbrojených silách na Slovensku nie je tak riziková. Vojaci sú zväčša v kasárňach či na výcviku. Iné by bolo, ak by sme hovorili o zahraničných misiách. Vtedy by som povedal, že je rizikovejšia práca vojaka.

Dostali ste sa pri práci do prestrelky alebo inej pre vás ohrozujúcej situácie?

Prestrelku iba v zmysle, keď sme sa pokúšali zastaviť vodiča v kradnutom aute. Ale aj bez streľby sme zažili vypäté situácie, napríklad keď muž ozbrojený nožom ohrozoval ženu. Vtedy má človek niekedy pár sekúnd na rozhodnutie.

O čo išlo?

V Žiari nad Hronom nám zavolal chlap, ktorý povedal, že jeho sused vulgárne nadáva svojej manželke a vyhráža sa jej zabitím. Do bytu sme sa dostali tak, že sme vykopli dvere, no vtedy už agresor neútočil na ženu, ale stál pred otvoreným oknom a asi chcel vyskočiť z okna. Stále mal ale v ruke nožík a tie priestory boli stiesnené, a tak sme nevedeli, či nemôže na nás zaútočiť. Rýchlo sme však zakročili a chlapa stiahli z okna, nestihol ani zareagovať. Zadržaného ďalej riešil orgán činný v trestnom konaní.

Ako sa vaša práca zmenila počas pandémie koronavírusu?

Počas koronavírusu je to trochu komplikovanejšie. Pri prvej vlne sme boli nasadení na hraniciach, kde sme kontrolovali rizikovejšie priechody, a tiež sme museli prevážať repatriantov či v nemocniciach strážiť chorých pacientov. Práce bolo viac a dosť často sme sa nachádzali v prvých radoch boja proti Covidu, museli sme si teda dávať väčší pozor. Okrem toho pribudli aj prípady domáceho násilia.

Keďže policajti musia byť v prvých líniách, podstupujú pravidelné testy na Covid-19?

Nie sme pravidelne testovaní, iba ak by sme boli v blízkosti niekoho, kto má príznaky alebo mu priamo potvrdia koronavírus.

Majú vaši kolegovia k opatreniam proti pandémii prevažne pozitívny prístup alebo ich kritizujú?

Je to rôzne. Policajti sú v prvom rade tiež ľudia a každý to berie inak. Sme však profesionáli, a preto vždy rešpektujeme pokyny nadriadených. Robíme všetko preto, aby sme ľudí ochránili, čo v tomto prípade znamená zamedziť šíreniu vírusu. Neviem o nikom z polície, kto by to bral na ľahkú váhu. Snažíme sa byť vzorom pre ľudí, keďže k nám mnohí občania vzhliadajú.

Stretli ste sa s neochotou ľudí nasadiť si rúško, prípadne dodržiavať iné opatrenia?

Áno, boli aj také prípady. Nie každý si chcel rúško nasadiť, ale vždy, keď sme to niekomu rozumným spôsobom vysvetlili, tak nás poslúchol. Väčšinou to ľudia rešpektujú a my osobne sme nemali problém s tým, že by si niekto rúško po našej výzve nenasadil.

Keď porovnáte disciplínu občanov z marca a súčasnosti, vidíte rozdiely v tom, že by ľudia poľavili?

Áno. Predsa len ľudia mali voči koronavírusu väčší rešpekt, brali to viac zodpovedne. Teraz to už niektorí neberú tak vážne, čo je chyba, pretože druhá vlna môže byť silnejšia. Myslím, že rozdiel oproti jari je markantný.

Pri práci policajta ste spolu s kolegami zachránili viacero životov, na misii v Afganistane ste ale v roku 2013 prišli o kamaráta Daniela Kavuliaka. Ako sa to udialo?

Strážili sme najväčšiu základňu v Afganistane v počte 30 až 40-tisíc jednotiek, vrátane Američanov, Britov, Austrálčanov a podobne. Chalani mali vtedy na základni v Kandaháre výcvik, ktorý bol a naďalej aj je baštou Talibanu. Pre teroristov nie je problém, aby sa infiltrovali do afganskej armády, čo sa, žiaľ, stalo aj v tomto prípade.

Terorista vydávajúci sa za afganského vojaka bol na svojom stanovisku a na našu jednotku neočakávane spustil paľbu. Pri nej zabil Daniela, ťažko zranil ďalších dvoch vojakov a štyroch zranil ľahko. Mohlo sa to ale skončiť omnoho tragickejšie. Všetkých nás to zasiahlo a odvtedy sme si o to viac uvedomovali nebezpečnosť danej situácie.

Išli by ste do podobnej misie napriek takémuto tragickému zážitku znova?

Hej, išiel. Je to zaujímavá skúsenosť, i keď si človek neraz siahne na psychické aj fyzické dno. V Kandaháre boli 45-stupňové teploty, na nebi sme nevideli ani mráčik, častokrát sme museli byť plne vyzbrojení – čiže prilba, nepriestrelná vesta, samopal, munícia. Bolo to náročné, ale určite by som do toho išiel znova.

Keby ste teraz svojej partnerke oznámili, že znova odchádzate na zahraničnú misiu, nemala by s tým problém?

To by určite mala (smiech). Aj v roku 2013 to znášala ťažko. Keď sme spolu telefonovali, viackrát zažila, že v pozadí počula sirény, ktoré oznamovali raketový útok. Pre ľudí doma to bolo určite náročnejšie, než pre nás na misii. Ale išiel by som do toho znova, ja som taká dobrodružná povaha.

Z vášho tónu mi to trochu znie ako zbožné prianie. Možno by vám to nakoniec zatrhla a zostali by ste doma.

Aj to je možné (smiech). Predsa len, sme už starší, asi by už nechcela znášať to riziko.

Stihli ste si mimochodom v Afganistane užiť aj miestny život, alebo niečo také nepripadalo do úvahy?

To nebolo možné. Mali sme 12-hodinové služby rozdelené na deň a noc, potom sme mali deň voľna. Ten sme trávili oddychom v posilňovni alebo hraním kolektívnych športov. Mimo základne sme ale kvôli bezpečnosti bežne nevychádzali. Keď už sme vyšli, museli sme byť ozbrojení. So samopalom sme dobre že nechodili aj na záchod. Ozbrojení sme museli ísť aj na obedy a večere.

Psychicky sme si v podstate neoddýchli skoro vôbec, respektíve až doma. Stále tam bolo napätie a stres, nevedeli sme, čo sa môže v najbližšej chvíli stať. Naša rotácia vtedy zažila asi najviac raketových útokov. V tom je Afganistan špecifický napríklad oproti Cyprusu, kde je predsa len väčší priestor na akúsi psychohygienu mimo základne.

Okrem práce vojaka a policajta ste si skúsili modeling. Uvažovali ste nad tým, že by ste sa ním živili?

Ten modeling bol skôr taká mamina „kapusta“. S tým začala ona. Už ako násťročný som okrem športu riešil módne prehliadky a fotenia. V roku 2014 som sa zúčastnil súťaže Mr. Slovensko, kde som sa dostal medzi najlepších. Vyhrať sa mi nepodarilo, ale bola to dobrá skúsenosť.

Mal som potom viacero ponúk, no kvôli ním by som musel odísť dlhodobejšie do zahraničia. Keďže som už ale mal manželku, nehrnul som sa do toho.  Práca by to bola určite zaujímavá, ale vždy som mal iné ambície, ako byť nejaký v úvodzovkách mužský vešiak (smiech). Videl som sa inde a asi by ma to po nejakom čase prestalo napĺňať a baviť. Vždy ma to skôr ťahalo k armáde či polícii.

Takže keby prišla nejaká skvelá ponuka z modelingovej agentúry, odmietnete ju?

Mám 34 rokov, už som na to asi aj starý (smiech). Popri zamestnaní by som tomu možno dal šancu, ale určite by to nebola moja priorita. To už skôr nechám na mladšie ročníky. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.

Zúčastnili ste sa tiež reality show Ostrov. Ako ste sa tam dostali?

Ostrov sa vysielal na Markíze od septembra do decembra 2016. Cez vianočné sviatky rok dozadu sme s manželkou pozerali televízor a zaujala nás upútavka, v ktorej lákali na show o prežití. Keďže som bol v tom čase vojak, manželka mi navrhla, nech to vyskúšam. Tak ma teda prihlásila na kastingy, no najprv sme to brali ako srandu. Čo čert nechcel, zrazu som letel na Filipíny.

Ako si na Ostrov spomínate?

Bola to sranda, nikdy by som nepovedal, že sa niečoho takého zúčastním. Aj táto show bola psychicky náročná a všetci si siahli na dno svojich síl. Boli tam obrovské horúčavy a pravidelne sa súťažilo. Najväčší problém bol ale podľa mňa minimum stravy. Schudol som tam 16 kíl  a doma ma nespoznávali (smiech). Som veľmi rád, že som to zvládol a dokonca som skončil ako tretí.

Takže aj s odstupom času to asi vnímate pozitívne a nemáte pocit, že by účasť v reality show bola pod úrovňou policajta a vojaka?

Beriem to viac pozitívne, než negatívne. Nemyslím si, že by to bolo pod úrovňou. Opäť som to bral ako skúsenosť, ktorá mi môže dať do života niečo nové.

Uvidíme vás teda ešte v nejakej reality show?

Už nie. Raz som si to vyskúšal a myslím, že stačilo. Netreba to preháňať. Už by ma ani manželka do toho nepustila (smiech).

Boli ste už teda vojakom, policajtom, modelom i súťažiacim v reality show. Chceli by ste skúsiť niečo ďalšie?

Uvidíme, kam pôjdu moje kroky, ale chcem sa venovať kariére v policajnom zbore a do budúcna možno nejakým spôsobom vo verejnom živote pomôcť Slovensku.

Takže najbližšie priority sa vám spájajú výhradne s políciou a Slovenskom.

Áno áno. Nejak pomôcť Slovensku, posunúť skúsenosti inde, aby sa nám tu lepšie žilo. Mimo Slovenska o niečom nepremýšľam. Bola by už škoda vymýšľať a nevyužiť aj výsluhový dôchodok. Predsa len sa teraz správam zodpovednejšie, keďže nie som najmladší. Takže už nie je priestor na také vymoženosti z mladosti. Ale bolo to super v tom, že som si rôzne veci vyskúšal a rozšíril si obzory. Neľutujem to.