Koľko musí Slovák zarábať, aby mohol žiť v Šanghaji? Pavel býva 10 rokov v Číne, ktorá ho uchvátila už na základnej škole

Ak človek býva v meste ako Šanghaj, ktoré miestni radia medzi mestá na prvej úrovni, tak je život o niečo drahší ako u nás. Závisí to od toho, či tu človek príde na pár rokov s cieľom zarobiť peniaze a žije v nájme ako cudzinec, alebo chce v Číne plánovať budúcnosť. Ak chce iba zarobiť, tak ten život nemusí byť taký drahý. Na stravu sa dá minúť menej aj viac ako na Slovensku, pretože tu nájdeš oveľa lacnejšie aj oveľa drahšie reštaurácie.

Medzi drahšie veci patria najmä výrobky importované zo západu ako káva či čapované pivo. Drahšie bývajú aj krčmy či bary, ale keď človek zájde na jedlo do čínskej reštaurácie, alebo si sadnúť do čajovne, tak je to lacné. Služby ako doprava sú tiež lacné. Na druhej strane, v poslednom čase začínajú stúpať ceny nájmov.

Takže nájmy sú vyššie ako na Slovensku?Mám takých dvoch kamarátov Slovákov, ktorí teraz bývajú v Šanghaji. Jeden žije na štvrtom poschodí v starej šanghajskej bytovke, ktorá má možno 30 či 40 rokov, a tak nie je v ideálnom stave, ale za byt s rozlohou 40 metrov štvorcových platí okolo 700 eur mesačne plus energie. Druhý Slovák pracuje vo väčšej firme, tak býva v novej budove na 39. poschodí s krásnym výhľadom, ale za 100 metrov štvorcových platí skoro 4 000 eur mesačne. Ten život zákonite zdražie, ak tu chce človek začať budovať rodinu a kúpiť si byt.

Najmä firmy zo západnej a severnej Európy zamestnávajú množstvo Slovákov či Čechov, lebo sem nevedia dostať svojich manažérov.

Do Číny si pricestoval so znalosťou jazyka, ale predsa len si bol cudzinec. Dokáže sa človek zo Slovenska uplatniť na čínskom pracovnom trhu?

O zamestnancov zo Západu je v Číne celkom bitka. Najmä firmy zo západnej a severnej Európy zamestnávajú množstvo Slovákov či Čechov, lebo sem nevedia dostať svojich manažérov.

Nemeckému manažérovi sa nechce sťahovať do Číny, keď výborne zarába doma, a tak medzinárodné firmy radšej zaplatia slovenského či českého manažéra, ktorému aj tak znásobia plat a stále sa im to oplatí viac, ako keby museli preplatiť manažéra z Nemecka.

Manažér v medzinárodnej firme na Slovensku by si tak nemal problém nájsť prácu v Číne, ale ak ide o ľudí, ktorí sa ani doma nevedia uchytiť, a chcú sa sem vybrať za umením či vyučovať angličtinu, tak je to rok čo rok ťažšie. Miestni už takýchto ľudí veľmi nechcú.

Ak si do Číny neprídeš len zarobiť, ale začneš tam plánovať budúcnosť, tak musíš zapadnúť do komunity miestnych obyvateľov. Ty si si za manželku vzal Číňanku. Je takýto prienik do čínskej komunity pre cudzinca náročný?

Uchytiť sa pre cudzinca je v Šanghaji zrejme najľahšie z celej Číny, keď nerátam Hongkong. Cudzincov je tu veľmi veľa, a tak nie sú ničím nezvyčajné ani sobáše medzi Číňanmi a cudzinkami, respektíve Číňankami a cudzincami. Pre mňa bolo začlenenie do miestnej komunity o to jednoduchšie, že ovládam jazyk, ale ak človek čínsky vôbec nevie, tak to môže byť komplikované.

Ak si človek v Číne plánuje budúcnosť, tak najväčším problémom môže byť fakt, že tu nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Vo väčšine čínskych rodín je tradíciou, že keď sa žena vydáva, tak musí muž do manželstva prísť s novým bytom, ale ceny bytov v Šanghaji sú extrémne vysoké. Je preto problém dostať sa na úroveň Šanghajčanov, ktorí vlastnia nehnuteľnosti a automaticky začínajú vo vyššej spoločenskej vrstve. V očiach miestnych tak je cudzinec tak trošku lúzer. 

Krátko po začiatku pandémie som robil rozhovor so Slovenkou, ktorá sa sťažovala, že po vypuknutí koronavírusu mala z Číňanov pocit, že boli voči cudzincom rasistickí.

Ja som s nejakým rasizmom nemal skúsenosti. Číňania sú však veľmi opatrní a do veľkej miery rešpektujú oficiálne nariadenia, takže keď vláda povedala, že treba nosiť rúška, všetci nosili rúška. Keď povedala, že sa nemajú stretávať a vychádzať, tak zostali doma a s nikým sa nestretávali. 

Práve cudzinci boli tí, čo tieto nariadenia nedodržiavali. Ja poznám príbehy cudzincov, ktorí prišli do Číny a keď im skončila dvojtýždňová karanténa, tak spravili párty pre 50 ľudí, aby to oslávili. Vtedy Číňania na cudzincov nadávajú, že sú šialení, lebo miestni počúvajú pokyny a cudzinci si robia oslavy. Odkazovali im, načo sem liezli, keď chcú porušovať pravidlá.

Ak sa však človek správa normálne, tak ja osobne som sa nestretol s tým, že by na mňa niekto zazeral. Mohlo sa stať, že cudzinci šli na výlety do menších miest a chceli sa ubytovať v tamojších hoteloch, ale ubytovať ich nechceli, lebo sa báli a nevedeli, aká je momentálna politika vlády a či cudzincov majú nahlasovať alebo kontrolovať. Tak ich radšej neubytovali vôbec.

Keď sa pandémia v Číne upokojila, mal som pocit, že dlhé mesiace nepribúdali žiadne alebo minimálne počty nových prípadov. Je toto skutočný obraz, alebo zohráva svoju úlohu štátna moc, utlmovanie informácií a cenzúra?

Tie nízke čísla sú realita. Šírenie nákazy sa aj tak veľmi nedá utajiť, lebo by sme tu mali preťažené nemocnice a kolaboval by zdravotný systém. Človek by počul o pribúdajúcich chorých okolo seba, takže mám pocit, že tie čísla neboli nijak umelo znižované.

Veľmi pomohlo, keď sa kompletne uzavreli hranice a dlho sa nedalo cestovať ani medzi jednotlivými regiónmi. Do Číny sa viac ako prvú polovicu roku 2020 nedalo takmer vôbec dostať. Ak chcel človek prísť kvôli turizmu, tak mal smolu, a prísť mohli len ľudia, ktorí mali vopred schválené pracovné víza, povolenie na pobyt či manželské víza, ale aj s týmito platnými dokumentmi najskôr museli požiadať o dodatočné povolenie na vstup a získať pozývací list od miestnej vlády.

Ja poznám ľudí, ktorí zostali na 4 či 5 mesiacov vymknutí od svojich partnerov, firiem či práce, a tak to veľa z nich zabalilo, lebo sa sem polroka nevedeli dostať. Jeden môj kamarát si v Číne prenajímal vlastné štúdio, lebo pracoval ako osobný tréner, ale zatvorenie hraníc ho zastihlo v Taliansku, tak si polroka platil byt napriek tomu, že tam nebol a ani nemal žiadny príjem. Odišiel po Vianociach v roku 2019 a naspäť sa mu podarilo dostať až v októbri nasledujúceho roka.

Ak sa niekto nakazil, tak sa nesmel liečiť doma, ale odviezli ho do karanténneho centra, kde ho izolovali od ostatných.

Lockdown je teda oveľa prísnejší ako na Slovensku.

Funguje to tak, že keď sa kdekoľvek objaví nákaza, tak vláda pokojne uzavrie aj miliónové mestá a obyvateľov zatvorí do karantény. Karanténa vyzerá tak, že ľudia nesmú vychádzať z domu, a tak im páskou prelepia vchodové dvere, aby videli, či ich niekto otváral a pásku pretrhol. Na chodby inštalovali kamery či pohybové senzory, všetkých zásobovali štátni zamestnanci.

Ak sa niekto nakazil, tak sa nesmel liečiť doma, ale odviezli ho do karanténneho centra, kde ho izolovali od ostatných. Do karanténneho centra odviezli aj človeka, ktorý sa s nakazeným dostal do priameho kontaktu. Museli tam stráviť dva týždne bez vychádzania.

A dokonca aj tí, čo sa dostali do kontaktu s ľuďmi, ktorí boli v priamom kontakte s nakazenými, tak museli zostať na dva týždne doma bez toho, aby mohli otvoriť dvere. Nariadenia sú tu extrémne prísne, takže neexistovali také výnimky, že sa človek chcel ísť len tak prejsť do mesta či prírody.

Vysvetlil si, ako vyzerá čínsky lockdown, ale ten slovenský je posledné mesiace plný výnimiek, potajomky otvorených krčiem či porušovania pravidiel. Vieš si to predstaviť v Číne?

Neviem si predstaviť, že by sa také niečo dialo v Číne. Ak tu niekto porušuje lockdown, tak existuje niekoľko možných penalizácií, ktorým zrejme bude čeliť. Najskôr dostane čierny bod do sociálneho kreditného systému.

Ten ovplyvňuje napríklad to, či môže požiadať o úver, alebo sa bude brať do úvahy pri žiadaní o zamestnanie. Čierny bod mu zostane v registri, ale môže sa dopustiť aj priestupku a rovno dostať pokutu.

Pokiaľ však opakovane a zásadne porušuje pravidlá, tak môže ísť aj o trestný čin, za ktorý pokojne môže skončiť na niekoľko rokov vo väzení. A keby pravidlá porušovali samotné podniky, tak by tie postihy boli možno ešte silnejšie.

Platí systém sociálneho kreditného skóre aj pre teba?

Nie, cudzinci sociálne skóre nemajú. Ja si tu teraz nemôžem zobrať ani pôžičku a len tak voľne kúpiť byt. Momentálne má tento kreditný systém najväčší vplyv na bankovníctvo, ak si chce človek prefinancovať nejaké projekty, ale pre cudzincov je to problematické.

Kreditný systém ale zatiaľ nefunguje plošne po celej Číne, pretože práve prebieha veľká reforma, rozširuje sa zber dát a sociálne skóre bude pokrývať viac oblastí života, pretože donedávna išlo takmer výlučne len o finančné skóre.

Možno ho časom zavedú aj pre cudzincov, ale ten čínsky sociálny či zdravotný systém celkovo na ľudí zo zahraničia veľmi nemyslí. Poprípade tie zákony pre cudzincov dobiehajú realitu len pomaly. Bolo to vidieť, keď sa začalo očkovať proti koronavírusu a najskôr sa samozrejme očkujú domáci obyvatelia a cudzinci až v poslednom rade. 

Majú bežní Číňania prístup k tomu, čo sa deje vo svete? Vedeli, ako sa koronavírus šíri v Európe či Amerike?

Informácie o koronavíruse sú stále v správach. Táto téma je propagovaná veľmi intenzívne, lebo Číňania ju radi používajú ako marketingový nástroj, pretože sú hrdí na to, ako situáciu zvládajú. Radi poukazujú, ako to západný svet až tak nezvláda. 

Na druhej strane, ak sa na internete začnú šíriť správy o zlyhaniach čínskych úradov, tak často bývajú vymazané. Ak sa nejaká správa začne šíriť príliš rýchlo, tak ju vymažú a scenzurujú, aby zrazili momentum šírenia. Potom sa ľudia pokúšajú tieto správy nahrať a zdieľať znovu, ale možno ju znovu zmažú, alebo do nejakej miery nechajú rozširovať. Je to taká hra na mačku a myš.

Vo videách občas komentuješ citlivejšie témy ako dianie v Honkongu a rozprávaš celkom otvorene. Nemal si kvôli tomu niekedy problémy s čínskymi úradmi?

Nikdy som takýto problém nemal. 

Na Slovensku sa veselo šíria hoaxy a dezinformácie o pandémii. Vnímaš takýto problém aj v Číne?

Hoaxy sa tu určite šíria, ale nie tak masovo ako u nás. Neobjavujú sa v silných a známych médiách ako na Slovensku, pretože zostávajú skôr v takom podhubí internetu. Oveľa väčším problémom je skôr šírenie správ s cieľom podviesť a okradnúť ľudí. Väčšinou sa tu šíria správy ako spam e-maily, ktoré ťa pri neopatrnosti vedia pripraviť o peniaze, takže na to si v Číne treba dávať veľký pozor.

V Číne sa začalo proti koronavírusu očkovať od minulého leta. Na Slovensku a v Európe musia vakcíny prejsť prísnymi hodnotiacimi procesmi, kým ich schvália na použitie medzi obyvateľstvom. Ako to vyzerá v Číne? Ak vláda nariadi, že sa začne očkovať, tak nikto neodvráva, nešpekuluje a príde si po vakcínu?

Očkovanie prebiehalo od leta na dobrovoľnej báze v rámci klinického testovania, lebo v tom čase vakcíny ešte neboli schválené. Prvú potom schválili v decembri, druhú v januári a momentálne sa už očkuje vo veľkom. Plán bol do čínskeho nového roku zaočkovať 50 miliónov ľudí, ale nepostrehol som, či nakoniec tento počet ľudí naozaj zaočkovať stihli.

Aj keď očkovanie nebude pre ľudí plošne povinné, tak existujú oblasti, v ktorých vakcínu čínska vláda vyslovene vyžaduje. Ide najmä o ľudí pracujúcich s jedlom ako kuchári či čašníci, alebo pracovníkov na letiskách a v doprave.

V akom stave je čínske zdravotníctvo?

Zdravotný systém na začiatku pandémie vo Wu-chane kompletne skolaboval. Celkovo je zdravotníctvo v Číne už aj tak veľmi preťažené, pretože najmä do nemocníc v mestách často chodia ľudia z vidieka, pretože tým svojim nemocniciam v menších mestách nemusia dôverovať. Keď potom koronavírus vypukol vo Wu-chane, tak sa systém zrútil, stavali provizórne nemocnice a do mesta prichádzali desiatky tisíc lekárov z celej Číny ako výpomoc.

Treba povedať, že zdravotný systém v Číne je podstatne slabší ako v Európe. Aj preto sa vláda snaží všetkými možnosťami zabrániť šíreniu nákazy, lebo ten systém by sa preťažil a skolaboval oveľa jednoduchšie ako u nás.

Nemocnice tu majú kvalitné aj menej kvalitné, ale ochorieť v Číne je drahšie ako na Slovensku. Majú tu síce základné poistenie od štátu aj rôzne pripoistenia od súkromných spoločností, ale nechať sa ošetriť v nemocnici je relatívne drahé. A pokiaľ človek dostane ťažkú chorobu, tak to môže byť finančne príliš náročné.

Mám kamarátov aj medzi Číňanmi, a to ako cez manželku, tak aj prostredníctvom môjho štúdia z minulosti.

Spomínal si, že máš v Šanghaji viacero slovenských kamarátov. Existuje tam nejaká československá komunita?

V Šanghaji funguje československý klub, ktorý pravidelne organizuje stretávky, ale ja tam veľmi často nechodím. Mám tu jedného kamaráta, s ktorým sa poznáme 25 rokov od základnej školy a tiež sa sem prisťahoval, takže najviac sa stretávam s ním. A s ďalšími dvoma Slovákmi tvoríme takú partiu, takže my sa skôr stretávame takto spoločne namiesto celej slovenskej komunity dohromady.

Máš kamarátov Číňanov?

Mám kamarátov aj medzi Číňanmi, a to ako cez manželku, tak aj prostredníctvom môjho štúdia z minulosti. Občas s nimi chodíme von, ale väčšina z tých mojich najbližších kamarátov nebýva v Šanghaji a sú roztrúsení na rôznych miestach Číny, takže s nimi sa stretávam tak dvakrát do roka. Tak to bolo pred začiatkom pandémie, keď som tam priviedol zájazd svojich turistov a ja som sa medzitým stretol s týmito kamarátmi.

O Číňanoch sa vždy hovorilo, že nevydržia veľa piť. Je pravda, že Číňania väčšinou nevydržia piť toľko, čo my. V Číne je bežné, že keď sa podnikatelia chystajú riešiť biznis,  a popritom na obchodnom jednaní popíjajú, tak si predtým lupnú tabletky na rýchlejšie odbúravanie alkoholu. To je celkom bežná prax.

Vo všeobecnosti ale radi pijú. Radi popíjajú čínske pivo, ktoré je trochu slabšie ako naše, ale majú aj pálenky všemožných druhov. Ja som už pil od 30-percentnej až po 70-percentnú čínsku pijatiku. Najviac sa v Číne pije na severe, a tam sa skutočne chľastá dosť veľa, tak tam majú veľký problém s alkoholizmom. A títo Číňania zo severu vydržia zase veľmi veľa, ale čím ide človek južnejšie, tým je spracovanie alkoholu horšie.

Ako sa Číňania najradšej zabávajú?

Keď sa Číňania zabávajú, tak sa väčšinou pije na večeri. Tradične nechodievajú do barov, lebo bary sú skôr západný import, aj keď ich v Šanghaji či Pekingu nájdeš obrovské množstvo. V menších mestách však barov toľko nie je. Ak aj sú, tak sú skôr určené pre miestnu smotánku. 

Ak sa teda Číňania vyberú vypiť si s kamarátmi, tak si sadnú do reštaurácie a pijú počas toho, ako jedia. V takej reštaurácii vedia presedieť pokojne tri hodiny a jedia také jedlá, ktorých konzumácia trvá celkom dlho. Popritom pijú pivo aj pálenku, ale keďže všetko neustále zajedajú, tak môžu vypiť veľa a vydržia dlhšie.

V jednom videu si vysvetľoval, že zrejme najpopulárnejšou formou voľnočasovej zábavy sú karaoke bary.

Karaoke bary sú obrovským fenoménom. Majú tu karaoke bary rôznych druhov, od barov čisto pre rodiny s deťmi až po bary, kde podnikatelia platia dievčatám za spoločnosť. 

Číňania vo všeobecnosti neradi tancujú, ale strašne radi spievajú. Nechodia preto na diskotéky, alebo ak aj na diskotéku zájdu, tak často tieto podniky nemajú tanečný parket, ale namiesto neho len stolíky a stoličky. Karaoke bary sú však na každom kroku a najčastejšie do nich chodia práve partie kamarátov alebo podnikatelia. 

Takže si v karaoke bare môžeš zaplatiť spoločníčku? 

V takýchto baroch si ľudia môžu zaplatiť dievča, ktoré im bude robiť počas karaoke spoločnosť. Tie dievčatá nie sú prostitútky, ale môžu byť. Prostitúcia však pomaly mizne, lebo v Číne je nelegálna a začala sa dosť kontrolovať, ale v minulosti sa začali vytvárať rôzne miestne Amsterdamy, tak tam vláda spravila razie a tak trochu vymizli. Ale samozrejme prostitúcia stále existuje a je jej tu veľa.

Tie dievčatá počas večera so svojimi zákazníkmi popíjajú, občas v podnapitosti hrávajú šteklivé hry, ale keď sa človek dostane do kritického štádia opitosti, tak sa odchádza domov. A väčšinou z tých barov vychádzajú tak, že ledva chodia. Ja bývam v japonskej štvrti v Šanghaji, kde je karaoke barov hromada a v piatky či soboty večer z nich chlapi doslova vypadávajú zmasakrovaní alkoholom, tak ich len nakladajú do áut a odvážajú domov.