Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
História ľudstva je plná násilia, ale aj momentov, ktoré môžu povzbudiť či poučiť ďalšie generácie.
Americkí vojaci nechtiac rozstrieľali auto s obyčajnou rodinou a teroristi počas olympijských hier v Mníchove zavraždili celý športový tím. Ešte predtým ich však mlátili takým brutálnym spôsobom, že im polámali kosti. Členovia smrtiaceho komanda sa následne pokúsili utiecť, no pri prestrelke s políciou viacerých z nich zastrelili.
O viac ako 20 rokov sa neznámy muž v Číne postavil pred kolónu tankov a stal sa symbolom boja proti režimu, ktorý na Námestí nebeského pokoja likvidoval svojich občanov. Ako sa odohrali tieto a mnohé ďalšie historické udalosti, ktoré sú zvečnené na známych fotografiách?
Ak chceš ďalšie články o fotografiách z histórie, začni sledovať túto sekciu.
Čo sa stalo malému chlapcovi zo Sýrie, ktorého telo vyplavilo more.
Ako teroristi v Mníchove zajali a povraždili tím izraelských športovcov.
Prečo gardisti na proteste v USA postrieľali študentov.
Ako vyzeral ľadovec, pre ktorý sa zrejme potopil Titanic.
Čo sa stalo s nacistom zo slávnej fotografie z varšavského geta.
Otrok, ktorý bojoval proti otrokárom (1863)
Zdroj: Library of Congress/William D. McPherson/Frank H. Goodyear
Fotografia zbičovaného černošského otroka s mimoriadne zjazveným chrbtom je pomerne známa. Len málokto však vie, že muž na zábere má svoj vlastný, dodnes zachovaný príbeh. Autorom fotky je William D. McPhersonn. Ten sa v čase úteku afroamerického otroka od svojich pánov nachádzal v kempe s vojakmi Únie, kam prišiel hľadať azyl.
Podľa jeho výpovede vieme, že utiekol z plantáže Bridget a Johna Lyonsovcov. Na akciu sa dôkladne pripravil a svoje telo si ponatieral cibuľou, aby ho lovecké psy nemohli po pachu vypátrať, píše sa vo vydaní časopisu Harper's Weeekly zo 4. júla 1863.
Web History s odkazom na vydanie New-York Tribune z decembra 1863 informuje, že z plantáže utiekol s ďalšími tromi otrokmi, no jedného lovci chytili a zavraždili. Afroameričana z fotografie dobové noviny nazývajú Peter alebo Gordon.
Po približne desiatich dňoch, počas ktorých Gordon prešiel asi 130 kilometrov (dĺžka trasy sa podľa zdrojov líši, niekde sa uvádza o polovicu menej), dorazil v marci 1863 k vojakom Únie, ktorí v tom čase bojovali v americkej občianskej vojne so štátmi Konfederácie.
Emancipačná proklamácia prezidenta Abrahama Lincolna zo začiatku roka 1863 viedla k zrušeniu otroctva v USA, vďaka čomu sa Afroameričania mohli stať súčasťou armády. S tým však nesúhlasili štáty Konfederácie. Gordon sa stal neskôr vojakom Únie, no po čase ho zajala nepriateľská strana. Opäť sa mu však podarilo utiecť a vrátiť sa k Únii. Jeho neskorší osud nie je známy, no fotka Gordonovho zjazveného chrbta ako symbolu odporu voči útlaku sa zachovala dodnes.
Ľadovec, pre ktorý sa vraj potopil Titanic (1912)
Zdroj: Wikimedia/Prinz Adalbert (Public domain)
Oscarový režisér James Cameron preslávil tragédiu lode Titanic natoľko, že ju poznajú azda aj ľudia, pre ktorých bol dejepis v škole obrovským trápením. Luxusný parník sa v noci 15. apríla 1912 potopil do vôd Atlantického oceána a podľa dostupných údajov si so sebou vzal 1 513 ľudských obetí.
V ranných hodinách 15. apríla 1912 sa Henrymu Aldridgeovi, vrchnému stevardovi krížnika Prinz Adalbert, podarilo odfotiť ľadovec, pre ktorý sa pravdepodobne potopil Titanic. V oblasti sa nachádzali aj ďalšie ľadovce, no predpokladá sa, že práve tento bol za potopením lode.
V tom čase však o tragédii Titanicu vrchný stevard nevedel, a tak ani netušil, že úplnou náhodou zachytil kúsok histórie. Na ľadovci si však podľa knihy BBC všimol podivnú červenú škvrnu, ktorá naznačovala, že doň nedávno narazila nejaká loď. Na základe výpovedí pasažierov Titanicu, ktorí prežili, sa predpokladá, že ľadovec bol odhadom asi 120 metrov dlhý a 30 metrov široký. Fotografia ľadovca sa v októbri 2015 predala na aukcii za 32 000 dolárov, píše The New York Post.
Titanic sa po zrážke s ľadovcom potopil za približne 2 hodiny a 40 minút. Napriek snahe posádky o zachránenie čo najväčšieho množstva ľudí nebolo možné, aby prežili všetci. V záchranných člnoch, ktoré boli na lodi, bolo totiž miesto len pre zhruba polovicu pasažierov. Kapitán Edward Smith preto rozhodol, že najskôr do člnov nastúpia ženy a deti. Mimochodom, na lodi sa druhou triedou plavil aj rodený Seredčan Michal Navrátil, ktorý pri potopení Titanicu zomrel. Jeho synom Michelovi a Edmondovi sa však podarilo dostať do člna.
Strach v očiach malého chlapca zajatého nacistami (1943)
Zdroj: Wikimedia/autor fotografie nie je istý, možno Franz Konrad (Public Domain)
Fotografia chlapca so zdvihnutými rukami je jedným z najznámejších záberov z varšavského geta. Nacisti doň vyhostili státisíce ľudí, ktorí sa „previnili“ tým, že boli Židia. Okolie geta strážili opevnené vysoké múry a vojaci nacistického Nemecka.
Přidej se do klubu Refresher+ již od 25 Kč
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Prečo si nacisti fotili útok na Židov vo varšavskom gete.
Akým brutálnym spôsobom potrestali teroristi muža, ktorý sa pokúsil o odpor.
Ako prebiehal 30-minútový súd ukončený popravou.
Čo vieme o Číňanovi, ktorý sa postavil proti 18 tankom.
Ako si 5-ročná Samar spomína na to, že jej pred očami americkí vojaci zastrelili rodičov.
Ako Barack Obama a Joe Biden sledovali zastrelenie Usámu bin Ládina.
Fotografia pochádza z roku 1943, keď vojaci obsadili a zničili geto, pričom obyvateľov odvliekli alebo rovno zabili. Identitu malého chlapca nepoznáme (i keď mnohí ľudia sa k nemu hlásili), a tak ani nevieme, či sa mu podarilo utiecť alebo ho nacisti odvliekli do koncentračného tábora, kde sa jeho šance na prežitie výrazne znížili.
„Jediné, čo môžeme tvrdiť s istotou, je to, že je s najväčšou pravdepodobnosťou mladší ako desať rokov, pretože na svojom oblečení nemá Dávidovu hviezdu,“ povedal pre National Public Radio historik Dan Porat z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme. Na zábere sa podarilo identifikovať aspoň nacistu so zbraňou, ktorým je vraj Josef Blösche. V roku 1969 ho ako vojnového zločinca popravili v Lipsku strelou do hlavy.
Podľa Porata je fotografia súčasťou takzvaného víťazného albumu, ktorý po vyčistení geta smeroval k nacistickým pohlavárom ako prezentácia ich zásahu. Vyhotovenie albumu a potlačenie rebelov v gete mal na starosti gruppenführer SS Jürgen Stroop. V roku 1951 ho podľa Židovskej virtuálnej knižnice za jeho vojenské zločiny popravili. Podľa historika Porata to však bolo až o rok neskôr.
Masaker študentov na proteste proti vojne (1970)
Zdroj: Wikimedia/John Paul Filo (Fair use)
Jeffrey Miller, 20-ročný študent Kentskej štátnej univerzity, sa začiatkom mája 1970 rozhodol vyjadriť svoj nesúhlas s inváziou vojsk do Kambodže. Zúčastnil sa preto na proteste, prostredníctvom ktorého chcel dať spoločne s ďalšími zhruba tritisíc ľuďmi najavo svoje pocity.
Na miesto demonštrácie privolali národnú gardu, a ako to už niekedy pri protestoch býva, situácia sa zvrhla. History informuje, že niektorí demonštranti na gardu útočili a hádzali do nej kamene. Odpoveďou bola údajne streľba ostrými nábojmi. Podľa NBC News na mieste za 13 sekúnd vystrelili celkovo 67-krát, pričom niektorí mierili priamo do davu.
Jeffrey bol jedným z tých, ktorí zraneniam na mieste podľahli. Podľa webu univerzity mu vystrelená guľka prešla priamo cez ústa. Na fotografii Johna Fila, jedného zo študentov, môžeme vidieť Mary Ann Vecchiovú, ktorá sa s výrazom hrôzy v tvári krčí pri Jeffreyho tele. Počas zásahu gardistov zomreli ďalší traja študenti a deväť bolo zranených.
Členovia gardy pri následnom vyšetrovaní udalostí uvádzali, že do davu začali strieľať, pretože sa báli o svoje životy. Demonštranti, ktorí prežili, a rodiny pozostalých od národnej gardy v roku 1979 vysúdili 675 000 dolárov. Za fotografiu zastreleného študenta získal John Filo Pulitzerovu cenu.
Olympijské hry, ktoré narušili teroristi (1972)
Zdroj: TASR/AP/Kurt Strumpf
Olympijské hry v Mníchove z roku 1972 mali byť pre Nemecko výnimočné. Posledné hry sa v Nemecku konali v roku 1936, teda za čias diktátorskej vlády Adolfa Hitlera. Podľa Time ich ľudia nazývali „hrami mieru a radosti“. To sa však zmenilo 5. septembra po zásahu palestínskej teroristickej skupiny Black September.
Komando pozostávajúce z ôsmich členov sa zabarikádovalo v budove s izraelskými športovcami a žiadalo prepustenie 234 osôb väznených v Izraeli. Vyššie priloženú fotografiu jedného z teroristov pri vyjednávaní zachytil Kurt Strumpf.
Ozbrojená skupina zabila dvoch členov izraelského tímu a zajala ďalších deviatich. Neskôr sa teroristi pokúsili utiecť, pričom zabili všetkých rukojemníkov. Na rukách teda mali krv jedenástich nevinných osôb. Z ôsmich teroristov sa podarilo prežiť iba trom. Pred tým, než ich chytili, stihli ešte zastreliť nemeckého policajta.
Manželka jedného zo zavraždených športovcov pre New York Times povedala, že teroristi rukojemníkov bili tak násilne, až im polámali kosti. Jej muž sa vraj snažil brániť, a tak ho zastrelili a pred celým izraelským tímom mu odrezali genitálie. Odvetnou reakciou Izraela na teroristický útok údajne boli vražedné akcie spravodajskej služby Mosad v rámci operácie Wrath of God, uvádza Britannica.
Fotografie posledných chvíľ pred popravou patria medzi tie najemotívnejšie. Nad čím odsúdenci v danom momente uvažovali? Naozaj im, ako sa hovorí, „prebehol hlavou celý život“? Odpoveď sa už asi nedozvieme. Vieme však, že jedenásti kurdskí bojovníci z fotografie boli v roku 1979 popravení za údajné kontrarevolučné aktivity proti vtedajšiemu islamskému vodcovi Iránu Rúholláhovi Chomejnímu.
Podľa prítomného reportéra Khalila Bahramiho však išlo o vykonštruovaný a veľmi krátky proces, pri ktorom nepredložili žiadne dôkazy. Mužov v priebehu 30 minút odsúdili na smrť, pričom sa niektorí z nich dali do plaču, píše The Wall Street Journal. Fotografovi Jahangirovi Razmimu sa pri poprave podarilo zachytiť dva momenty. Prvý, ktorý vidíš hore, a ďalší po výstrele na odsúdených mužov. Jeden z Kurdov zásah prežil, a tak ho dorazili strelou z pištole do hlavy.
Fotku so zachovaním anonymity autora následne publikovali v denníku Ettela'at. „Je to fotografia, ktorá najviac odhaľuje začiatok iránskej revolúcie,“ povedal pre The Wall Street Journal iránsky fotožurnalista Shahrokh Hatami.
Záber sa po prevzatí spravodajskou agentúrou United Press International (UPI) začal šíriť po svete a poukázal na praktiky tamojšieho režimu. Autor fotografie rok nato získal Pulitzerovu cenu, ku ktorej sa však kvôli svojej bezpečnosti nemohol prihlásiť. Jeho identitu odhalili až v roku 2006.
Muž pred kolónou tankov (1989)
Zdroj: AP/Jeff Widener (Fair use)
Prodemokratické protesty na pekinskom Námestí nebeského pokoja z roku 1989 sa tragicky preslávili pre brutálny zásah armády. Po vyhlásení stanného práva v noci 3. júna napochodovali na námestie vojaci sprevádzaní tankami a povraždili niekoľko stoviek až tisícok civilistov.
Počet obetí sa podľa rôznych zdrojov líši. Pochopiteľne, komunistická Čína uvádza menšie čísla ako zahraničné spravodajské služby a médiá. BBC píše, že sa počet obetí mohol vyšplhať až na desaťtisíc.
Fotograf Jeff Widener na druhý deň po rozpustení demonštrantov spozoroval na priechode pre chodcov muža, ktorý sa na protest postavil pred rad tankov a odmietol opustiť svoju pozíciu. CBS News vo svojej reportáži uvádza, že tak blokoval cestu osemnástim bojovým vozidlám. Podľa videozáznamu sa dokonca odvážil vyliezť na jeden z tankov a zhovárať sa s vojakmi.
„Bol som asi pol kilometra od radu tankov, a tak som toho skutočne nemohol veľa počuť,“ povedal fotograf pre CNN. Nevieme teda, čo tento odvážlivec s vojakmi v tanku rozoberal, no jednoznačne tak riskoval svoj život. Pokiaľ armáda na námestí povraždila stovky až tisíce svojich občanov, čo pre nich znamená jeden človek navyše?
Túto skutočnosť si, azda viac ako muž blokujúci tanky, uvedomovali ľudia z okolia. Pravdepodobne v obave o jeho život k nemu rýchlo dobehli a odtlačili ho z cesty skôr, než prišlo k ďalšiemu nešťastiu.
Identita muža stojaceho pred tankami je do dnešného dňa neznáma, a tak o jeho motívoch môžeme len polemizovať. Tak či onak však ide rozhodne o jednu z najikonickejších historických fotografií, ktorú poznajú ľudia na celom svete.
Zbytočná smrť nevinných (2005)
Zdroj: Getty Images/Chris Hondros
Zakrvavené a plačúce dievča na fotografii sa volá Samar Hassan. Iba vo svojich piatich rokoch prišla v roku 2005 o otca i matku, pričom bola svedkom ich zastrelenia. Nezabili ich však žiadni teroristi, ale vojaci armády USA.
Mysleli si totiž, že sa v aute, v ktorom sedela obyčajná rodina, nachádzajú samovražední atentátnici. V skutočnosti však strieľali do nevinných civilistov. Vo vozidle sa viezli aj štyria Samarini súrodenci. Jej jedenásťročný brat následkom vážnych zranení ochrnul. Ostatne deti utrpeli menšie fyzické zranenia. Samar mala napríklad poranenú tvár a postrelenú ruku.
Následky na duši si však ponesú celý život. „Môj brat bol chorý, a tak sme ho viezli do nemocnice. Zrazu sme začuli streľbu,“ opisovala v roku 2011 dvanásťročná Samar tragické chvíle pre The New York Times.
Vtedy prvýkrát videla fotografiu, ktorá obletela svet a ukázala najtemnejšie stránky vojny v Iraku. Autorom záberu je fotožurnalista Chris Hondros, ktorý svoj život doslova obetoval reportážam z vojnových oblastí. V roku 2011 totiž zahynul pri zaznamenávaní občianskej vojny v Líbyi.
Akcia proti Usámovi bin Ládinovi očami Bieleho domu (2011)
Zdroj: Wikimedia/Pete Souza (Public domain)
Bývalý prezident Barack Obama 2. mája 2011 oznámil svetu, že sa konečne podarilo nájsť a zabiť vodcu teroristickej organizácie al-Káida Usámu bin Ládina. Práve al-Káide sa prisudzuje napríklad hrozivý útok na budovy World Trade Center a Pentagónu z 11. septembra 2001.
Zásah proti bin Ládinovi sledoval Barack Obama spoločne so svojím tímom v tzv. The Situation Room, miestnosti, ktorá sa nachádza v suteréne Bieleho domu. V nej hlava Spojených štátov amerických okrem iného rieši rôzne krízové situácie týkajúce sa národnej bezpečnosti.
Pri zásahu proti vodcovi al-Káidy sa podľa Time v miestnosti nachádzal aj fotograf Pete Souza a zachytil moment, na ktorom možno vidieť rôzne emócie vtedajších lídrov USA. Vtedajší prezident Barack Obama pôsobí veľmi vážne a sústredene, dalo by sa povedať, že je priam v napätí.
Bývalý viceprezident Joe Biden vyzerá skôr zamyslene a zvedavo a tvár exministerky zahraničných veci Hillary Clintonovej poukazuje na možné zdesenie. V každom prípade, podľa jednej fotografie nemôžeme naisto povedať, ako sa vtedy cítili a čo im prebiehalo hlavou. Na iných záberoch by mohli, samozrejme, vyzerať odlišne. Určite je však zaujímavé nazrieť do zákulisia Bieleho domu a zistiť, ako jeho členovia reagovali na takýto výnimočne dôležitý zásah.
Telo dieťaťa vyplavilo more (2015)
Zdroj: DHA Agency/Nilüfer Demir (Fair use)
Utopení imigranti, ktorí sa plavili do Európy. Pri takýchto titulkoch v slovenských médiách sa niektorí čitatelia tragickým osudom cudzincov radi vysmievajú. Azda je to aj preto, že sa nevedia vcítiť do životov druhých a ich neslušné prejavy by možno zastavili až fotografie typu utopeného trojročného Sýrčana Alana Kurdiho.
Ten sa spoločne so svojím päťročným bratom a rodičmi plavil z Turecka smerom k neďalekému gréckemu ostrovu Kos. Dôvod? Pokúšali sa utiecť pred vojnovou realitou v meste Kobani, kde proti sebe bojovali Kurdi a príslušníci Islamského štátu.
Keď však začali člnom lomcovať silné vlny, nafukovací čln sa prevrátil a Alan, jeho brat i matka sa utopili. Podľa The Guardian vtedy zomrelo približne dvanásť imigrantov. Alanovo malé telíčko more nakoniec vyplavilo na breh, kde ho zvečnila fotografka Nilüfer Demir. Ešte predtým, samozrejme, overovala, či sa chlapcovi nedá pomôcť, uvádza Time.
Krátko nato malého Alana odniesol na rukách turecký policajt. Alan Kurdi však nebol prvou a nie je ani poslednou obeťou z radov utečencov, ktorí pre situáciu v krajine svojho pôvodu podstupujú pri migrácii obrovské riziká.
