Pred 45 rokmi padlo na Zlaté piesky lietadlo so 79 ľuďmi. „Bolo to ako apokalypsa,“ hovorí muž, ktorý bol pri nehode medzi prvými

„Príčinou vzniku havárie bolo nedodržanie prevádzkových postupov a chyby v technike pilotáže vo fáze priblíženia. Priamou príčinou pádu lietadla bol pokus o spustenie motora č. 4 v malej výške a nízkej rýchlosti. Vyšetrovanie tragédie pre nulovú informovanosť zo strany štátnych orgánov vtedajšieho režimu sprevádzali mnohé konšpiračné teórie, ktoré však boli vyvrátené,“ píše vo svojom spomienkovom statuse z dnešného rána Letisko Bratislava.

Oficiálna verzia vyšetrovacej správy skonštatovala, že piloti urobili počas klesania smerom k pristávacej dráhe sériu chýb, ktoré vyústili do pádu lietadla. Najskôr namiesto bezpečnejšieho obkrúženia dráhy a postupného klesania zvolili strmé klesanie k letisku kontrolované brzdením klapkami aj minimálnym posunom plynových pák. Tento krok spôsobil zapraporovanie vrtule na 3. motore, lenže pilot namiesto toho vypol 4. motor.

Séria chýb kulminovala, keď sa piloti rozhodli pristátie opakovať namiesto nebezpečného pristátia s intenzívnym brzdením. V tej chvíli lietadlu fungovali iba dva motory na ľavej strane, čo spôsobilo stáčanie lietadla, neschopnosť manévrovať a prelet popri riadiacej veži až k Zlatým pieskom, píšu Aktuality.

Keď si chceli piloti pomôcť opätovným štartovaním 4. motora, podpísali lietadlu rozsudok smrti. Snaha o nahodenia motora spôsobila stratu vztlaku, a tak už nebolo možné stroj zdvihnúť naspäť k oblohe.

„Od toho lietadla sa na hladine vznášali rôzne veci, ťažko to opísať. Batožiny, kufre, ale videl som aj mŕtvych cestujúcich, ktorí boli stále pripútaní na svojich sedadlách. V osemnástke sa sedelo po dvoch na každej strane. Zaujímavé bolo, že veľa z tých ľudí bolo bez šiat, vyzlečených. Tam sa počas pádu museli udiať veci, ktoré ťažko niekto opíše,“ približuje svoje bezprostredné zážitky Jaroslav Marchalín, ktorý bol na mieste nehody krátko po páde. Bratislavské letisko takmer susedí so Zlatými pieskami.

Niekto mi zvoní, že padlo lietadlo

„Ja som mal v ten deň na velíne (riadiace stredisko, pozn. red.) službu a zrazu mi jeden pán zospodu zvoní, že padlo lietadlo. Ja som počul taký čudný zvuk, lebo to lietadlo letelo nad dnes už zbúranou budovou, ktorá bola predchodcom dnešného letiska. Majster mi povedal, nech vezmem auto a vysielačku, a šiel von na dráhu a spojil sa s vežou, či už lietadlo našli,“ spomína Marchalín.

V tej chvíli však už bolo jasné, ako lietadlo dopadlo. Zlaté piesky ležia hneď za letiskom, pričom v 70. rokoch minulého storočia nebolo letisko tak dôkladne ohradené ako dnes. Nebolo preto zložité prejsť autom cez dráhu až k okraju letiska a na Zlaté piesky, kde už všetci iba neveriacky pozerali, čo sa pred nimi práve odohralo.

„Ja som sa šiel pozrieť, ale keď som prišiel na miesto, prakticky tam boli iba letiskoví hasiči. Hlavný zásah hneď po páde však urobili chlapi z letiska aj niektorí mechanici, ktorým rybári poskytli svoje člny, a oni ľudí dokázali vysekať z toho trupu. To bolo osobné hrdinstvo, ktoré by málokto dokázal,“ chváli s odstupom rokov svojich kolegov, ktorí zareagovali duchaprítomne a okamžite sa vydali pasažierom na pomoc.

Karbobrúsky, trčiaci chvost a vyťahovanie ľudí z trupu

„Keď mi to hovorili, tak len opisovali, ako otvorili trup lietadla, videli len krv a tváre vykúkajúce von. To lietadlo padlo zošikma, a tak sa v chvoste vytvorila vzduchová bublina, do ktorej sa im podarilo dostať motorovou karbobrúskou. A to bolo šťastie, lebo motorovú karbobrúsku v tom období len tak hocikto nemal,“ vysvetľuje dlhoročný pracovník letiska.

O nehode sa podľa neho v nasledujúcich dňoch rozprávalo všade, nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku, a ľudia zostali šokovaní. „Nikto z ľudí, ktorí v tento teplý letný deň oddychovali pri jazere, netušil, že sa stane svedkom tragickej nehody a zúfalých snáh zamestnancov letiska o záchranu tých, ktorí mohli pád prežiť,“ opisuje bratislavské letisko situáciu na pláži Zlatých pieskov z toho osudného dňa.

Bilancia tragédia bola hrozivá. Do lietadla v Prahe nastúpilo 69 cestujúcich, sedem členov posádky a traja zamestnanci ČSA. Výsledok? Po páde lietadla sa vďaka obetavej záchrannej akcii podarilo z trupu vytiahnuť hŕstku cestujúcich, ale podľa všetkého katastrofu prežili len traja cestujúci.

Ak chceš zblízka vidieť trosky lietadla, z ktorých vraj dodnes časť zostáva pochovaná hlboko pod hladinou Zlatých pieskov, môžeš sa zájsť pozrieť do bratislavského Múzea dopravy.

V múzeu sú vystavené skutočné trosky Iľjušina IL-18 OK-NAB, ktoré potápači z jazera vytiahli až v roku 2019. Menšie aj väčšie úlomky tam prežili viac ako 44 rokov, a tak niet pochýb, že sa z dna Zlatých pieskov doteraz nepodarilo vytiahnuť všetky kusy roztrhaného lietadla.

Nebola to jediná nehoda

„Neviem, či je to smola, že som sa stále ocital pri niečom takomto,“ konštatuje Jaroslav Marchalín, keď sa ho po opise záchrannej akcie bezprostredne po páde lietadla do Zlatých pieskov pýtame na nehodu vrtuľníka Mil Mi-8, pri ktorej zahynula Viera Husáková, manželka prezidenta Gustáva Husáka. Túto nehodu zažil elektroúdržbár Marchalín priamo na mieste.

V Bardejovských kúpeľoch si zlomila ruku, ale na naliehanie lekára ju chceli previezť naspäť do Bratislavy, čo sa jej stalo osudným. Naspäť do hlavného mesta sa stroj vracal v počasí, ktoré nebolo vhodné na akékoľvek lietanie, viacero letov bolo odklonených, ale vrtuľník s prezidentovou manželkou napriek tomu po rozhodnutí posádky šiel pristávať.

Zrejme k nehode prispela hmla, takmer nulová viditeľnosť aj rozvírený prach z kukuričného poľa ležiaceho hneď vedľa letiska. Vrtuľník sa zrútil na letisku, ale záchranárom trvalo niekoľko desiatok minút, kým ho lokalizovali, lebo viditeľnosť v hmle dosahovala pár metrov.

„Sanitky už čakali pred letiskom, ale stále sa nevedelo, kam vrtuľník padol. Mne bolo povedané, nech sadnem do auta a idem pred sanitkami, lebo letisko dobre poznám, aby som ich hneď priviedol na miesto pádu, keď ho lokalizujú. Vrtuľník sa napokon podarilo nájsť podľa zápachu leteckého benzínu,“ vysvetľuje po rokoch, ako prebiehala záchranná akcia.

Zrútený vrtuľník s manželkou prezidenta Husáka

„Vrtuľník bol prevrátený, ale požiar nevypukol. Len niečo blikalo, ale to sa hneď uhasilo. Piloti boli vyhodení von z kabíny a zakrytí, ale k pani Husákovej okamžite pribehol lekár a snažil sa jej pomôcť. Ja som so sanitkami nakoniec prešiel naspäť von z letiska, skončila mi služba a šiel som domov. Na druhý deň ráno ma však volali na vypočutie,“ uzatvára svoju skúsenosť s pádom vrtuľníka z roku 1977.

Svoju viac ako 55-ročnú kariéru na bratislavskom letisku by však Jaroslav Marchalín za nič iné nevymenil, a keby mal možnosť, tak si ju celú zopakuje. „Možno to znie ako klišé, ale je to tak. Ja som na letisko nastupoval v čase, keď sme nemali riaditeľa, ale v roku 1962 stále náčelníka letiska,“ hovorí.

„Myslím, že v 78. sme prestúpili k Československým aerolíniám, ktoré nám započítali odrobené roky na letisku, a tak sme ako výhody dostávali letenky, boli sme na Kube, skrátka, polietali sme kus sveta. A za komunistov,“ zakončuje svoje rozprávanie pán Marchalín, ktorý si už od júla užíva zaslúžený dôchodok.