Ako 15-ročného ho deportovali do pracovného tábora. Keď mal 20, začal bojovať s partizánmi v Slovenskom národnom povstaní.
Židia nemôžu ísť do parkov či na námestia. Židia sa nemôžu vzdelávať. Nemôžu vlastniť gramofón či fotoaparát. Židia si nemôžu vziať nežidovky. Nemajú volebné právo.
Aj tieto ustanovenia obsahoval Židovský kódex, ktorý vydal v roku 1941 fašistický slovenský štát. Zmenil život státisícom ľudí na Slovensku. Jedným z nich bol aj vtedy 15-ročný Otto Šimko.
„Dovtedajšie šťastné detstvo sa skončilo, začali sa strašné časy päťročného holokaustu,“ spomína na 40. roky partizán. Za boje v Slovenskom národnom povstaní dostal od bývalého prezidenta Andreja Kisku vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Ako 20-ročný držal prvýkrát v ruke zbraň. V Povstaní ju musel použiť, napríklad keď dostal povel popraviť nemeckého dozorcu z koncentračného tábora v Dachau. O tom, aké bolo Slovenské národné povstanie, nám rozpráva 97-ročný Otto Šimko. Napriek všetkému, čím si prešiel, má k životu pozitívny vzťah.
- Ako sa Ottovi Šimkovi podarilo prežiť holokaust.
- Prečo sa ako 20-ročný pridal k partizánom.
- Čo zažil počas bojov v SNP.
- Prečo musel popraviť nemeckého dôstojníka.
- Ako prekonal sklamanie z komunistického režimu.
- Prečo má napriek všetkému pozitívny vzťah k životu.
Židovský kódex ste zažili ako tínedžer. Aké to bolo?
Opatrenia proti židom som pocítil tvrdo. Nezaujímalo ma, že som sa nesmel oženiť s nežidovkou, chodiť do kaviarne či na ryby. Mal som 15, a preto ma najviac postihlo to, že som musel v kvinte odísť z gymnázia.
Aká bola na gymnáziu v Nitre atmosféra?
Raz ráno sme prišli do triedy a na tabuli bol nápis: „ŽIDIA!“ Za ním boli dlhé litánie o tom, akí sme nepriatelia slovenského národa a ako ho vyciciavame. Preto nám, šiestim židom, spolužiaci vyhradili špeciálne miesta, kde môžeme sedieť. Predtým sme sedeli, kde sme chceli. Zhodou okolností som bol v lavici vedľa Nemca. Ten bol neskôr veľkým nacistom.
Keď náš český profesor videl tento nápis na tabuli, išiel za riaditeľom a povedal, že v tejto triede učiť nebude.
Všetko to zrejme súviselo s propagandou slovenského štátu, ktorá ovplyvnila aj deti v školách.
Vznik slovenského štátu spôsobil medzi ľuďmi eufóriu, čo sa prenieslo aj na gymnázium. Väčšina Slovákov sa tešila, že budú konečne „samostatní“, pritom bolo Slovensko pod Hitlerom. Tešili sa, že sa „zbavia Čechov a židov“.
Bol to pre mňa prvý silný úder, no stále nešlo o život. Opatrenia som ako 15-ročný chlapec bral dobrodružne, aj žltú hviezdu som si niekedy zakryl, niekedy nosil poriadne. Horšie to bolo, keď sa začali deportácie.
Celú moju rodinu deportovali do pracovného tábora v Žiline. To bola predsieň plynových komôr Osvienčimu.
Vašu rodinu deportovali do pracovného tábora v Žiline. Váš otec ako známy sudca dostal výnimku. Čo to pre vašu rodinu znamenalo?
Áno, celá moja rodina bola v tábore v Žiline. Bola to predsieň plynových komôr v Osvienčime. Otec dostal rezortnú výnimku, nie prezidentskú, ktorá by zavážila ešte viac. Na základe nej nás prepustili z tábora. Toto všetko sa odohrávalo v období, keď nachvíľu prestali deportácie. Vrátil som sa do Nitry, no tam som sa necítil bezpečne, pretože sme nevedeli, kedy opäť začnú deportovať.
Prežila vaša rodina holokaust?
Dopadla relatívne dobre, až na najväčšiu tragédiu. O tri roky mladší a omnoho nadanejší brat Ivan zahynul pri pochode smrti. Zostal totiž v Nitre a príliš sa ukazoval na verejnosti. Niekto ho prezradil a na to doplatil životom. Deportovali ho do Serede, potom do tábora.
Mama s babkou sa potom skrývali v bunkri v Nitre, tak sme volali úkryty. Otec sa na základe výnimky dostal do Trstenej. Ja som prežil vojnu vďaka Povstaniu.
Na námestí sa hrala československá hymna, viala tam československá zástava. Bol to pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. Po piatich rokoch som sa zrazu ocitol na slobode.
Ako ste sa dostali do SNP?
Vďaka viazaniu kníh. Vinou Židovského kódexu som totiž nemohol zostať v škole a musel som sa vyučiť nejakému remeslu. Vybral som si kníhviazačstvo a odišiel som z Nitry. V Liptovskom Mikuláši hľadali tovariša. Zaobstaral som si AP – árijské papiere –, sfalšoval som rodný list. Do Mikuláša som išiel ako nežid a tovariš. Pomocou tejto práce som sa dostal do Povstania, keďže Mikuláš patril k povstaleckému územiu.
Do Povstania ste vstúpili ako 20-ročný. Aké bolo zažiť tú atmosféru na vlastnej koži?Doteraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Bolo to úžasné. Ľudia v Povstaní totiž nebojovali len proti fašizmu, ale aj za obnovu Československa. V Československu som žil 15 rokov a pamätal som si, aká úžasná republika to bola. Zrazu som sa ocitol na povstaleckom území, ktoré bolo vlastne obnovené Československo. Na námestí sa hrala československá hymna, viala tam československá zástava. Bol to pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. Po piatich rokoch som sa zrazu ocitol na slobode.
Tak sa z vás stal bojovník v SNP?
Povstanie pre mňa znamenalo záchranu života. Najskôr som sa prihlásil k vojakom. Dali mi uniformu a prvýkrát som držal v ruke zbraň. Nebolo však isté, či sa vojsko udrží. Povstanie napokon potlačili, a ak som sa chcel zachrániť, musel som sa pridať k partizánom.
Báli ste sa o život?
Nie. Po piatich rokoch prenasledovania a útlaku som sa dostal niekde, kde som sa cítil rovnocenný. To, že som bol žid, dokonca predstavovalo určitý bonus. Mal som možnosť bojovať proti tým, čo ma päť rokov utláčali. Preto som sa nebál, bolo to úžasné.
Dostali ste sa do priameho boja? Náš oddiel nebol nasadený do veľkých bojových akcií. Vojenskú akciu som zažil na letisku svätého Petra alebo keď sme zabezpečovali benzín pre potreby Povstania. No boli to skôr malé akcie, nie boj, kde by som cítil guľometnú paľbu. Naša jednotka si plnila svoje úlohy, no nemôžem o sebe povedať, že by som bol hrdina.
Ako partizán ste však museli vykonať popravu 25-ročného nemeckého vojaka.
Je to pre mňa celoživotná trauma. Dvaja moji kamaráti zajali nemeckého vojaka vo Vitálišovciach. Vtedy ešte nevedeli, že je to príslušník SS. Keď ho vypočúvali, zistili, že bol dozorcom v koncentračnom tábore Dachau. Vojenský súd vyniesol verdikt – smrť zastrelením. Iná možnosť v podstate nebola, keďže partizáni nebrali zajatcov. Do popravnej čaty poverili mňa a ešte ďalších dvoch chlapcov.
Aké to bolo?
Bol to pre mňa šok. Moment, ktorý sa nedá vymazať z mojej mysle. Nikdy predtým som nikoho nepopravil.
Máte pred sebou bezbranného človeka v spodnej bielizni, vyzlečeného z uniformy. Tú sme totiž chceli použiť. Snažil som sa mu vysvetliť, prečo musí zomrieť. Vtedy reagoval úplne nečakane. „Hitler robí dobre. Teším sa, že som toľkých židov odpravil v Dachau,“ povedal mi. Bol to naozaj oduševnený hitlerovec. Výstrel z mojej pušky išiel preto ľahšie.
Tento príbeh sa však jeho smrťou neskončil.
Áno, mohol som totiž ešte veľmi doplatiť na to, že som bol v popravnej čate. Išiel som v civile zariadiť, aby jedného zraneného partizána zobrali do nemocnice. Urobil som vtedy jednu zo svojich osudových chýb – gardistovi som pri legitimácii ukázal rodný list. Spravil som to, aby si nemyslel, že som žid. No jemu hneď napadlo, prečo by sa normálny človek legitimoval rodným listom. Dali mi dole nohavice, zistili, že som žid, a zavreli ma. Potom na mňa ukázal jeden z bývalých partizánov a povedal, že som bol v popravnej čate.
Ako ste to prežili?
Pomohla mi plynulá nemčina. Vyšetroval ma gardista Ján Barnabáš Magát a ešte jeden esesák. Magát ma mlátil, no vydržal som to. Príslušník SS potom podišiel k Magátovi a po nemecky mu povedal: „Bei dem kleinem bin ich nicht sicher“, teda „u toho malého si nie som istý“. Hneď som vedel, že myslí mňa, a povedal som mu po nemecky, že som to neurobil. Tak som to prežil.
No stále ste boli ich väzňom.Áno, zachránil ma svrab. Zo vší som dostal túto kožnú chorobu. Keď prišla delegácia Červeného kríža, povedali, že musím ísť na liečenie do nemocnice. Doviedli ma tam dvaja domobranci, ktorí ma strážili pred kúpeľňou. Mal som sa tam okúpať.
Keď prišla sestrička, otvorene som jej povedal, že chcem utiecť a má mi v kúpeľni nechať moje oblečenie, ktoré chcela dezinfikovať. Neprezradila ma. V kúpeľni bolo sklápacie okno. Otvoril som ho a vyskočil von. Tak som sa zachránil pred istou smrťou. Gardisti ma potom ešte hľadali, mysleli si, že sa skrývam v nemocnici. Vidíte, niekedy svrab pomôže.
Kam ste utiekli? Späť k partizánom?Nedalo sa k nim vrátiť, pretože som so svojím oddielom stratil kontakt. Išiel som späť do Nitry, lebo sa tam ukrývala mama s babkou. Fungovalo tam podzemné sociálnodemokratické hnutie. Prihlásil som sa k nim, na čo mi našli úkryt. V ňom som prečkal aj záver vojny. Bola to maskovaná pivnica jedného z členov tohto hnutia.
Cez malé okienko som pozoroval boje medzi Rusmi a Nemcami. Videl som, ako prichádzali ruské tanky a nemecké ustupovali. Keď sa v jeho dome objavil ruský dôstojník, bol to úžasný pocit. Pre mňa to bol boh, osloboditeľ.
Aké bolo vrátiť sa po tomto všetkom domov?
Náš štvorizbový byt s klavírom obsadili Nemci a spravili z neho kasíno. Tým sa, paradoxne, zachránil pôvodný nábytok. Keď sme sa do bytu vrátili, v pivnici sme našli ukrytých susedov. Skrývali sa tam pred bombovými náletmi. Boli zhrození, že som sa vrátil. Keď nás deportovali, každý si totiž z bytu niečo zobral. Báli sa, či z toho niečo budem robiť. No ja som neurobil nič, len som sa tešil, že sme sa zachránili.
Prišla nová éra – komunizmus. A s ním aj sovietska okupácia.
Áno. Ešte za Povstania som vstúpil do komunistickej strany. Tým, že som bol partizán, život bol chvíľu dobrý. Vyštudoval som a stal sa zo mňa doktor práv. No v 50. rokoch som bol v očiach komunistov sionista. Poslali ma do závodu, aby som sa „zblížil s robotníckou triedou“, keďže som bol jej „nepriateľ“. Potom zomrel Stalin a prišlo uvoľnenie. Mohol som už pôsobiť ako vychovávateľ na učilišti, kde som vydával časopis. No po roku 1968 prišlo opäť obdobie normalizácie a ja som zasa veľký nepriateľ.
Pre váš židovský pôvod vás teda zasiahli oba režimy.
Áno, sám seba nazývam chronickým nepriateľom. Pätnásť rokov som mal šťastné detstvo a potom som bol 50 rokov nepriateľom – najskôr slovenského národa, potom robotníckej triedy. Až po Nežnej revolúcii som bol slobodný človek. Preto si oveľa viac vážim slobodu, ktorú dnes mám.
Ako ste dokázali žiť s týmito traumami?Vďaka svojej optimistickej povahe a pozitívnemu vzťahu k životu viem prekonať útrapy minulosti. Nezabúdam na ne, no beriem si z nich ponaučenie.
Obdobie holokaustu používam ako pomôcku na relativizáciu. Keď mám teraz nejaký problém a porovnám si ho s tým, čo som vtedy zažíval, zrazu sa mi zdá ako „prkotina“. To mi často pomáha.
Čo si myslíte o terajších antisemitských náladách medzi mladými ľuďmi? To ma trochu znepokojuje, lebo Nežnú revolúciu som prežíval s mnohými nádejami. Potom nastalo veľa sklamaní, aj z mladých ľudí, ktorí ľahko podľahnú bludom. No mladých ľudí mám veľmi rád a svoje poslanie vidím v tom, aby som povedal, ako to všetko v skutočnosti bolo. Aj v mene tých, ktorí už hovoriť nemôžu.
No keď sa pozrieme na mladých ľudí na Slovensku, nemôžeme brať do úvahy len „zápästníkov“ niekde v zapadákove. Veľa ľudí študuje v zahraničí, mladá generácia sa vyvíja. Aj keď to už nezažijem, mám veľkú nádej. Viem, že na Slovensku to dopadne dobre. Mnohí by povedali, že som naivný, no svoj optimizmus si nenechám ukradnúť.
