Väzeň sa vraj nevie dožiadať odborného vyšetrenia už osem mesiacov.
Po tom, ako sme vydali článok, v ktorom nám opisoval jeden z odsúdených údajné „čudné praktiky“ za bránami leopoldovskej väznice, nám do redakcie napísali aj ďalší väzni, že jeho vyjadrenia môžu len potvrdiť.
Medzi nimi sa nám ozval s podobným príbehom, avšak z iného ústavu, aj 36-ročný Michal. Muž si svoj trest za krádež odpykáva vo väznici v Želiezovciach s minimálnym stupňom stráženia. Tvrdí, že sa dlhodobo nemôže domôcť zdravotného ošetrenia, a keď bojuje za svoje práva, personál väznice sa ho snaží umlčať.
S Michalom sme sa pokúsili skontaktovať prostredníctvom jeho partnerky, ktorá mu po telefóne položila nami zadané otázky. Žiaľ, značnú časť jeho odpovedí skrz zlý signál a odpočúvanie hovoru nebolo na nahrávke rozumieť. Aj z toho, čo sa rozumieť dá, však mrazí...
- Kto podľa Michalových slov stanovuje liečbu odsúdených namiesto lekára.
- O tom, ako sa k väzňovi správal väzenský personál.
- Čo sa stalo, keď svoju nespokojnosť s vedením zdravotníckeho personálu vo väznici zverejnil v statuse na svojom Facebooku.
- Prečo vraj môže za šírenie koronavírusu v ústave jeho riaditeľ.
- Ako podľa Michala vidí väzňov vedenie nápravných ústavov.
Liečbu stanovujú zdravotné sestry
Michal nám hneď v úvode prezradil, že vo väznici v Želiezovciach údajne platia „neexistujúce zákony“ a jeho vedenie zatvára oči pred konaním zdravotného personálu. „Likvidujú zdravie odsúdených,“ rozhorčil sa väzeň.
Podľa jeho slov sa za osem mesiacov od nástupu na výkon trestu nedovolal zdravotného ošetrenia, ktoré nevyhnutne potrebuje, keďže je silný diabetik a neurologický pacient. Tvrdí, že sa mu od začiatku výkonu trestu každý deň zhoršuje zdravotný stav. „Mám vedomosť o tom, že iní odsúdení, ktorí nemajú také závažné ochorenia, boli u neurológa po dvoch, maximálne troch mesiacoch.“
Najviac ho zaráža to, že vo väznici majú podľa jeho slov ošetrujúce sestry väčšie slovo než sám odborný lekár, či už je to diabetológ, alebo neurológ. „Vyše päť rokov mám problémy
s upchávaním ciev, so silnými bolesťami dolných končatín, s ich tŕpnutím a kŕčmi. Prešiel som si mnohými vyšetreniami, na základe ktorých mi bola nastavená liečba odbornými lekármi a v neposlednom rade aj odborníkmi z Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Po príchode do väznice mi bolo do liečby zasiahnuté bez akéhokoľvek ošetrenia či vyšetrenia môjho zdravotného stavu, a to nie lekárom, ale zdravotnými sestrami,“ povedal nám odsúdený Michal.
Podľa jeho slov nie je jediný odsúdený, ktorý má problém s postupom väzenského zdravotného personálu. Tvrdí, že sestričkám v ústave sa nechce vydávať medikamenty a neplnia si svoje zákonné povinnosti. Lieky za nich vraj vydávajú referenti a údajne dokonca bezdôvodne zrušili poobedné vydávanie liekov šesťdesiatim väzňom.
„Tieto skutočnosti sú ľahko overiteľné, avšak, bohužiaľ, sme za múrmi väznice a nikto zvonka sem nevidí, a preto to ani nikto nerieši. Absolútne tu nedbajú na zdravie ľudí. Vyhadzujú nás z ordinácie s vulgarizmami. Na dennom poriadku počúvame, že sme ,odpad‘, ,potkani‘ či ,k*k*ti‘.“
Michal nám povedal, že hoci písal niekoľko žiadostí a sťažností, v ktorých sa domáhal vyšetrenia diabetológom a neurológom, nič si nepomohol. „Zdravotná starostlivosť sa v tomto väzení ani nedá nazvať zdravotnou, keďže namiesto pomoci sa tu dočkáte akurát toho, že po výkone trestu zostanete kripel alebo si vás pochová vlastná rodina,“ dodal Michal s tým, že to, že je vo väzení, neznamená, že nie je človek a nemá právo na riadnu zdravotnú starostlivosť.
Dodala, že v prípade liečby diabetikov na inzulínoterapii interval kontrolných vyšetrení realizuje a stanovuje diabetológ, v civilnom zdravotníckom zariadení. To znamená, že väznená osoba musí byť na dané vyšetrenie eskortovaná, pričom dĺžku čakacej lehoty nie je možné ovplyvniť, keďže počas pretrvávajúcej pandemickej situácie sa čakacie lehoty predlžujú aj o niekoľko mesiacov.
Monika Kacvinská taktiež vyvrátila kompetenciu zdravotných sestier pracujúcich v ústave stanovovať, prípadne meniť liečbu pacientov.
Chceli Michala umlčať?
Väzeň svoju nespokojnosť so zdravotníckym personálom zverejnil aj na svojom facebookovom profile prostredníctvom statusu, ktorý zdieľalo vyše sedemsto ľudí. Podľa Michalových slov ani potom sa nič nezmenilo a miesto toho, aby vedenie riešilo tento problém, si „na paškál“ vzali jeho.
„V momente uverejnenia príspevku mi bolo zakázané telefonovať s rodinou, čiže s priateľkou, deťmi a so sestrami. Zo strany vedenia ústavu to vnímam ako protizákonné, absolútne nelogické a hlavne neľudské zaobchádzanie,“ dodal s tým, že v tom čase zúrila pandémia a všetci väzni mali z dôvodu pandemických opatrení zakázané návštevy.
Podľa jeho slov okrem zákazu telefonovania ho aj izolovali na oddiel s bezpečnostným režimom, kde bol umiestnený v cele sám, na dvadsaťtri hodín denne. „Tento oddiel sa nachádza v pivničných priestoroch väznice a sú v ňom nehumánne podmienky. Zima, chrobáky, pavúky a šváby sú tu na dennom poriadku,“ dodal Michal s tým, že hoci si odpykáva trest za krádež, vo väzení sa k nemu správajú ako k teroristovi.
Michal tvrdí, že generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže kryje vedenie tamojšieho väzenia, ktoré trestá sťažujúceho sa väzňa. „Je normálne, že aj napriek tomu, že nie som jediný, ktorý sa sťažuje v tomto ,koncentračnom tábore‘ na neposkytovanie zdravotnej starostlivosti, sa všetky inštitúcie tvária, že sú slepé, a aj napriek stovkám sťažnosti nechajú, aby nám tu likvidovali naše zdravie, a teda aj životy? Nežiadam pre nikoho amnestiu ani žiadne výhody, chcem len, aby zákon platil rovnako pre všetkých, aj pre ľudí v štátnych funkciách.“
Do oddielu s bezpečnostným režimom sa podľa jej slov umiestňujú len tí odsúdení, ktorí svojím konaním opakovane porušujú ústavný poriadok a negatívne vplývajú na ostatných väzňov. „Tento oddiel sa v ústave Želiezovce nachádza na prvom podzemnom podlaží, pričom podmienky výkonu trestu v oddiele sú pravidelne kontrolované, pričom doposiaľ neboli zistené nedostatky v takom rozsahu, ako to udáva odsúdený.“
Kašľali na opatrenia
Podľa Michalových slov riaditeľ ústavu využíva svoju funkciu a postavenie na to, aby s čistým svedomím mohol beztrestne ohrozovať stovky ľudí, či už ide o odsúdených, alebo o príslušníkov zboru. Tvrdí, že „bachari“, ktorí sa počas pandémie nakazili koronavírusom, sa môžu „poďakovať“ práve jemu za neprofesionálny prístup k opatreniam schváleným pandemickou komisiou.
„Namiesto toho, aby chránil zdravie a životy ľudí, vystavil stovky odsúdených, a teda aj príslušníkov zboru priamej hrozbe nákazy, čo sa aj bohužiaľ potvrdilo, pretože sa celá väznica nachádzala v karanténe a bolo tu viac než päťdesiat pozitívnych prípadov nákazy.“
Podľa Michalových slov museli väzni počas zúriacej pandémie pracovať na ručnom šití obuvi, pričom sa v jednej hale nachádzalo osemdesiat ľudí pokope. Tvrdí, že to platilo aj v ústavnej jedálni, kde sa naraz stravovalo sto až stodvadsať väzňov bez rúšok a bez dvojmetrového odstupu.
Väzeň dodal, že ešte v čase, keď vo väznici nebol ani jeden človek pozitívny na vírus, pandemická komisia nariadila zákaz zhromažďovania nad šesť osôb. Keďže sa podľa neho nedodržiaval, napísal sťažnosť na ministerstvo sociálnych vecí a rodiny, to mu ju však zamietlo ako neopodstatnenú.
Michal vidí problém v tom, že podľa neho vedenie nápravných zariadení považuje odsúdených za „otrokov“, ktorí tu aj napriek mnohým zdravotným problémom musia otročiť za desať eur na mesiac, napríklad na ručnom šití obuvi.
Opatrenia sa podľa jej slov dodržiavali a dodržiavajú do dnes „podľa rozhodnutia a návrhu krízového štábu riaditeľov ústavov a zdravotníckeho zariadenia“. Dodala, že aktuálne je podľa jej slov pandemická situácia v ústavoch stabilizovaná.
Bez kontroly
Podľa Michala je zdravotné stredisko v ústave v Želiezovciach len jedným veľkým biznisom pre jeho vedenie, ktorý kryje zastupujúci riaditeľ, a preto môže svojvoľne porušovať zákon o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
„Správajú sa k nám ponižujúcim spôsobom, čo dokazuje, že títo ľudia nemajú čo hľadať v tunajšom zariadení, pretože sú zaujatí voči väzňom a neberú ohľad na to, že svojím konaním neliečia, ale sú zodpovední za zhoršenie ich zdravotného stavu,“ dodal Michal s tým, že nie je jediný väzeň v ústave, ktorý má problém so zdravotným zariadením, ako aj s celým jeho vedením.
Väzeň tvrdí, že žiadna kompetentná kontrola nad ústavom v Želiezovciach neexistuje a vedenie si môže robiť, čo chce. „O prominentných väzňoch, ktorí sú pozatváraní vo väzbách, sa vláda dokáže postarať a vedia kvôli nim aj zo dňa na deň zmeniť zákon. Ale pre nás obyčajných väzňov nevedia zabezpečiť ani základnú lekársku starostlivosť, a to ešte nehovorím o odborných vyšetreniach. O ľudskom a dôstojnom prístupe radšej pomlčím...“
Michal na záver dodal, že aj väzeň je len človek. „Urobil som chybu, a preto mi zobrali slobodu, berú mi však aj ľudskú dôstojnosť. Treba si uvedomiť, že prístupom vedenia väznice netrpíme len my, ktorí sa tu nachádzame, ale aj naše rodiny a blízki, ktorí sú vonku.“
