Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Nebinárne osoby nechcú byť označované ako žena alebo muž. Ako im teda máme hovoriť? Záleží na tom vôbec?
Vyhlásenie Demi Lovato a reakcia slovenských médií naň vyvolali vlnu otázok. Lovato o sebe tvrdia, že sú nebinárni – už len táto veta ti možno dvihla obočie a čítaš ju už druhýkrát. Vidíš správne, je tam množné číslo. Ale prečo a čo vlastne znamená, že je niekto nebinárny?
Niektorí ľudia tvrdia, že je to len výmysel dnešnej doby, rozmar rozmaznaných mladých, ktorí nevedia, čo už od dobroty robiť. Iní naznačujú, že ide o vážnu psychickú chorobu, a ak rešpektujeme požiadavky nebinárnych osôb, udržiavame ich chorých. My sme s pomocou odborníčok na rodovú identitu a sexuologičky zisťovali, ako to je naozaj.
Orientáciu si nevyberieš, identitu asi tiež nie
To, že je človek nebinárny, nie je úplne vecou voľby, myslí si Petra Filipová, ktorá vyučuje rodové štúdiá na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Hocikto nemôže byť nebinárnou osobou, podobne ako sa hocikto nestane mužom, ženou alebo transrodovou osobou.
Zdroj: Pexels/RODNAE Productions/volně k užití
Pre Refresher vysvetlila, že je to čisto o psychologickom prežívaní rodu toho človeka. „Niektorí ľudia sa narodia ako ženy – prisúdia im ženské pohlavie pri pôrode na základe biologických znakov – a vyrastú úplne v poriadku s tým, že sa cítia ako žena.“ U nebinárnych ľudí je to podľa jej slov tiež o tom, že im prisúdia pri narodení nejaké pohlavie, ale podobne ako pri transrodových ľuďoch pociťujú svoju identitu inak.
Přidej se do klubu Refresher+ již od 25 Kč
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako môže súvisieť okolie a výchova s tým, či je človek nebinárny.
Či sa s rodovou identitou rodíme alebo sa formuje a dá sa v prípade potreby opraviť.
Prečo podľa odborníčok nebinárnosť nie je novodobý výmysel.
Či je nebinárny človek podľa psychiatričky a sexuologičky duševne chorý.
Či je extrémne liberalistické hovoriť im v množnom čísle.
Čo hovorí expertka na slovenský jazyk na články o Demi Lovato.
Např.:
Lístok ZDARMA na linke Bratislava – Viedeň/Schwechat
, 15 % zľava na nákup výživových doplnkov VOXBERG
nebo 30-dňová výzva s ChatGPT od Jazykového mentoringu ZDARMA
Niektorí odborníci tvrdia, že sa s nebinárnosťou rodíme, iní sa prikláňajú k názoru, že je výsledkom výchovy a najmä spoločnosti. „Ani psychológovia a sociológovia nemajú konzistentný názor. Ja by som povedala, že je to spojenie oboch týchto možností,“ vraví Filipová. „Aj u mužov a žien, ktorí sú binárni, vstupuje spoločnosť a výchova do toho, ako prežívajú svoj rod. Preberáme správanie z nášho okolia na seba, vyrovnávame sa s tým, čo pre nás znamená byť mužom alebo ženou.“
Veľa navyše závisí od toho, k akým informáciám máš prístup. Kedysi ani gayovia a lesby nemali dostatok informácií, ale to neznamená, že svoju sexualitu prežívali inak (stále vnímali, že sú iní než väčšina, a vedeli, kto ich priťahuje). S týmto pohľadom súhlasí aj sexuologička Oľga Jamborová, podľa ktorej má táto „psychodynamická“ teória svoje opodstatnenie.
Sexuálny vývoj podľa lekárky ovplyvňujú aj hormóny, osobnosť, ktorú máme danú geneticky, a naše okolie a výchova. Rovnaká osoba by sa možno v inom prostredí formovala inak, ale to, s akou rodovou identitou sa narodíme, sa prepísať, zmeniť alebo „vyliečiť“ nedá.
Zdroj: Pexels/Anna Shvets/volně k užití
Podľa Filipovej sú nebinárne osoby do istej miery závislé od vedomostí, aby vedeli pochopiť a vyjadriť svoje pravé ja. „Ak sa človek nedostane k týmto informáciám a nemá žiadnu podporu, môže byť veľmi ťažké svoju identitu nejako pomenovať. Ten človek to napriek tomu cíti, vie, že nezapadá do tradičných mužských alebo ženských rolí, ale nemá pre to pomenovanie. Nevie to vysvetliť iným a ani sám sebe.“
Táto rodová identita je teda niečo iné než obyčajná otázka biológie. Výskumníčka v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV Jana Fúsková, ktorá sa špecificky venuje aj ľudskej sexualite a rodovej identite, nám vysvetlila, že to nie je len to, čo vidíš na prvý pohľad. „Je to vnútorné, súvisí so spoločenskými očakávaniami, ktoré sa však časom menia. Nebinárne osoby jednoducho odmietajú delenie na ženský a mužský svet.“
Odmietajú ho preto, že sami doň nezapadajú. Nemusia mať pritom žiadny zásadný problém s tým, ak sa niekto stotožňuje s tým, že je žena alebo muž. Dokonca sa tieto kategórie ani nesnažia zmazať, len vytvárajú tú svoju.
Nebinárne osoby si ľudia často zamieňajú s intersexuálnymi osobami. Intersexuálni ľudia sa však takto narodia, v ich prípade to je vskutku otázka biológie. Ich chromozómy, hormóny a ďalšie rozlišovacie znaky (napríklad vonkajšie pohlavné znaky) sú nejednoznačné alebo zmiešané, takže majú aj ženskú, aj mužskú anatómiu.
Rodičia spolu s lekárom po narodení musia urobiť rozhodnutie, zvyčajne na základe hormonálnej analýzy, vysvetlila nám Fúsková. V prípade potreby dieťa podstúpi zákrok a rodičia potom potomka naďalej podľa tohto rozhodnutia vychovávajú. K takýmto poruchám detí dochádza veľmi zriedkavo. Neexistujú oficiálne štatistiky, podľa neoficiálnych tvoria asi 1,7 % slovenskej populácie, uvádzajú TVnovinys odkazom na neziskovú organizáciu Transfúzia.
Nevieme, či rekonštrukčné operácie genitálií prebiehajú už po narodení, hoci v zahraničí to je praxou. Podľa Zary Kromkovej z Transfúzie však evidujeme prípady takýchto operácií v prípade starších detí (vo veku 6 rokov), povedala pre TVnoviny.
Výmysel znudených mladých ľudí?
Ľudia sa často pýtajú (a vnímame to aj v komentároch pod článkami), či nie je nebinárnosť len nejaký výmysel, novodobý rozmar detí, ktoré vyrástli s laptopom v ruke a nevedia, čo od dobroty. Podľa Filipovej nám história napovedá, že to nie je pravda.
Zdroj: Unsplash/Charisse Kenion/volně k užití
S rodovými identitami, ktoré sa nedajú kategorizovať ako muž a žena, sme sa podľa jej slov stretávali už v starovekom Egypte. „Už tam mali kategóriu, ktorá bola v hrubom preklade ako eunuch. Nezahŕňala len ľudí, ktorých my chápeme ako eunuchov (muž, ktorý kastráciou prišiel o semenníky – pozn. red.).“
Podľa vedkyne, ktorá vyučuje rodové štúdiá, máme podobné príklady aj v anglosaských civilizáciách, kde mali špecifické pomenovania pre ľudí, ktorí nezapadali do názvov muž a žena. „V Indii dodnes funguje kategória ľudí, ktorí sú nebinárni alebo trans. Nie je to výmysel 21. storočia, nájdeme ju v rôznych historických zdrojoch.“
S tým, že to nie je ani výmysel, ani choroba, sa stotožňuje aj psychiatrička a sexuologička Oľga Jamborová. Najčastejšie pracuje s transrodovými ľuďmi, s ktorými rieši ich tranzíciu. Pre Refresher povedala, že hoci to je v aktuálnom zozname sexuálnych porúch stále evidované ako porucha, nesúhlasí s týmto zaradením. Súčasná sexuológia pracuje na tom, aby to v najnovšej edícii zoznamu chorôb a porúch už ani nebolo.
Podľa Jamborovej to totiž nie je duševná choroba v pravom zmysle slova. „Sú rôzne teórie. Najbežnejšia je, že sa s tým ľudia narodia,“ vysvetlila nám. Rodová identita sa podľa jej slov formuje už pri plode vplyvom hormónov a prejaví sa po narodení, najneskôr v puberte. „Ale hovoríme aj o psychodynamickej teórii, kde ide o určitý typ experimentovania s vlastnou osobnosťou. Sú také osobnosti, ktoré v rámci poruchy majú problém zapadnúť do škatuľky a odmietajú svoje zaradenie.“
Podľa lekárky sú to ojedinelé prípady a je potrebné vylúčiť to podrobnou lekárskou analýzou. Dá sa s tým potom terapeuticky pracovať tak, aby bol človek schopný žiť plnohodnotný život.
Bez ohľadu na to však lekárka hovorí, že túto identitu treba rešpektovať. Pre mnohé nebinárne osoby nemusí ani predstavovať taký problém, aby ho museli riešiť v psychologickej či sexuologickej poradni. Ale aj keď za ňou niekto s poruchou osobnosti príde, nesnaží sa ju nasilu zaradiť do tradičných škatuliek. „V prvom rade to treba rešpektovať, netreba to zosmiešňovať alebo bagatelizovať.“
Tí, ktorí sa s tým trápia alebo sa v dôsledku toho cítia vylučovaní zo spoločnosti, by podľa nej mali vyhľadať odbornú pomoc. Ale nie na nejakú zastaranú liečbu podobnú konverzii homosexuálov. „Vždy musíme terapeuticky pracovať s človekom tak, aby sa s tým on sám stotožnil. Nemôžeme človeka prerábať, nedá sa to. Musíme ho len naučiť prijať samého seba. To, že má niekto inú identitu, neznamená, že je duševne chorý.“
Zdroj: Pexels/Kasuma/na voľné použitie
Extrémny liberalizmus
Keď ženy začali nosiť nohavice, tiež sa ľudia pýtali, či to už nie je príliš, pripomína nám históriu ženskej emancipácie Petra Filipová. Táto otázka sa opakovala aj pri možnosti voliť u žien alebo pri ľudských právach LGBT ľudí. „Historicky sa ukazuje, že odpoveďou na otázku je nie. Žiadna z týchto zmien nepriniesla tragické následky či rozpad spoločnosti. Vo väčšej miere táto otázka súvisí s vlastným pohodlím,“ povedala pre Refresher.
Keď nám niekto naruší zaužívané spôsoby myslenia, vyžaduje to mentálnu prácu a nie každý človek je ochotný venovať sa jej. „Až toľko úsilia to nechce, akceptovať to, čo niekto hovorí o svojej identite a svojom prežívaní. Ak si niekto nevie predstaviť iné prežívanie svojej identity, je to úplne v poriadku, každý prežíva veci inak. Stačí byť tolerantný.“
S jej názorom sa stotožňuje aj Fúsková, ktorá nám povedala, že nevidí dôvod nerešpektovať niečiu vnútornú identitu. Je to podobné ako s preferenciou pri mene: ak chceš byť Jana a nie Janka, pre tvoje okolie nie je prakticky žiadnou námahou, aby ti tak hovorilo.
Ľudia, ktorí sú nebinárni, majú už aj tak zložitú komunikáciu s ostatnými ľuďmi. Musia vysvetľovať svoju identitu, stretávajú sa s nepochopením, až ohrozovaním zo strany tých, ktorí to nechcú akceptovať.
Spôsobuje to problémy v rodine podobné ľuďom z LGBT komunity. „Nie je to teda vec, ktorú si človek vyberie pre zábavu alebo pozornosť,“ upozorňuje Filipová. Pozornosť síce príde, ale často negatívna. „Žiaden človek by si zrejme dobrovoľne nevymýšľal niečo, čo mu prinesie negatívne zážitky.“
Najtvrdším orieškom v slovenčine je jej závislosť od rodov, ktorá znemožňuje hovoriť o nebinárnych osobách a zároveň ich konštantne neurážať. Aj preto sa zdá využitie množného čísla vhodnejším riešením (hovoríme o nich, aj keď je to jeden človek). Nebinárne osoby sa dávajú oslovovať ako „oni“ alebo „ono“. Príklad nájdeš aj v rozhovore z dielne českej redakcie Refresheru s ekoaktivistkom Alžbetom.
K tejto forme sa prikláňa aj Filipová. „Ak je to blízky človek, tak sa môžeme opýtať, ako preferujú byť označovaní. Nie je to homogénna skupina, nerozmýšľajú všetci rovnako: sú takí, ktorým nevadí ani on, ani ona, ďalší preferujú plurál alebo majú inú preferenciu.“ Samozrejme, gramatika ťa tak ďaleko nepustí.
Hovoriť o jednej osobe v množnom čísle je stále nespisovné. Jediné, na čo sa môžeme spoľahnúť, je fakt, že jazyk je dynamický a po stáročia sa vždy menil a prispôsoboval spoločnosti. Nie je vytesaný do kameňa a je celkom možné, že aj v tomto ohľade sa časom zmení. Na názor sme sa opýtali aj odborníkov z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.
Podľa Judity Páleníkovej z jazykovej poradne JÚĽŠ je táto otázka stále predmetom diskusie odborníkov. Jazykovedci musia zistiť aj reálne potreby nebinárnych osôb, ale aj postoje verejnosti k tejto otázke. Dôležité je aj to, ako sa to v praxi bude v slovenčine medzi ľuďmi využívať. „Objavujú sa aj niektoré návrhy na vyjadrovanie neutrálneho gramatického rodu v slovenskom jazyku (napr. Nevieš, čo robilo Alex predvčerom? – Bola som za učiteľstvom a te sa ma zastalo), ktoré sú však zatiaľ len návrhmi,“ odpovedala nám Páleníková.
Ani len ľudia, ktorí sa zhodujú v presvedčení o spoločenskej potrebe „bezrodu“, sa nevedia dohodnúť na tom, ako by sa táto potreba mohla vyriešiť. Podľa Páleníkovej je prvou inštitúciou, ktorá k tomu musí zaujať stanovisko, ministerstvo vnútra. To má v agende aj matriky a vydávanie osobných dokumentov. „Otázka oficiálneho používania rodovo neutrálneho mena sa riešila najprv legislatívne na pôde Ministerstva vnútra SR,“ pripomína.