Pri adrenalínových športoch stačí len jeden malý moment a tvoj život sa môže rapídne zmeniť. Svoje o tom vie aj 18-ročný Patrik Kováč z Rožňavy, ktorému sa stala posledná jazda na bicykli osudnou. Napriek tomu, že je už takmer rok pripútaný na vozík, neopúšťa ho pozitívna energia ani nádej, že bude ešte niekedy v živote chodiť.
Keďže žije len s maminou, najväčším problémom na ceste k rekonvalescencii sú pre Patrika financie, čo je aj dôvod, prečo zriadil zbierku. V rozhovore nám prezradil, čím všetkým si musel za posledný rok prejsť, koľko stojí liečba a liečebné pomôcky pre ľudí s hendikepom, ale i to, čo by sme mali v krajine zmeniť, aby sa aj znevýhodnení ľudia mohli cítiť slobodnejšie. Okrem toho, že nám Patrik porozprával o svojich najťažších chvíľach, zarazil nás tým, že sa stále nájdu ľudia, ktorí dokážu závidieť aj nešťastie.
V našej redakcii si vážime silné osobnosti, ktoré svoje najväčšie slabosti premenili na svoju najväčšiu výhodu. Ak sa ti páčia rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi, medzi ktorých patrí bezpochyby aj Patrik, môžeš sa pridať do klubu Refresher+ a dať nám tak možnosť pripraviť ich ešte viac.
Hneď po úraze som absolvoval dve operácie: krčnej a hrudnej chrbtice. O niekoľko mesiacov sa mi však zlomil materiál, ktorý mi tam vtedy vložili lekári. Keď ma opäť otvorili, zistili aj to, že sa mi nezrástol zlomený stavec, čiže museli naprávať aj ten. Podstúpil som teda ďalšie dve operácie v priebehu mesiaca.
Úplne v pohode ešte nie. Mám nejaké bolesti, ale zvládam to.
Zhruba osem až deväť rokov. Odmalička som sa motal s bicyklom, takže je ťažké to nejako presne ohraničiť. (smiech)
V roku 2015 som si zlomil kľúčnu kosť, ale to nebolo nič. Bol som mesiac off, ale hneď ako som sa dal dokopy, som opäť jazdil.
Ťažko povedať, čo sa v osudný deň pokazilo. Pri tomto športe je to o sekundách a momentoch. Stačí ti jedna stotina, jedna chyba a všetko je zrazu zlé. Ja si v podstate nič z toho úrazu nepamätám. Viem len toľko, že som išiel jazdiť do lesa. Jazdím si a zrazu sa preberám na zemi...
Pokúšal som sa, ale prišiel nejaký okoloidúci a on mi pomohol.
Veľmi máličko. Maximálne len na nejaké útržky. Viem, že tam bol záchranár, vrtuľník a potom už len toľko, že sa preberám na lôžku na jiske.
Nechápal som, čo sa deje. (smiech)
Bol som zo všetkého mimo. Nevedel som, kde som, prečo som tu a ako som sa sem vlastne dostal. Postupne sa mi však začali vracať spomienky, že som bol na biku a niečo sa stalo. Hneď nato som si uvedomil, že si necítim nohy.
Potom prišli lekári a ozrejmili ti situáciu?
V podstate áno. Hovorili s mojou maminou a vysvetlili jej, že mám porušenú miechu a sami nevedia, čo so mnou bude.
Kedy sa ti stal tento úraz?
9. apríla 2021. O chvíľku to bude rok.
Došlo ti hneď, čo sa vlastne práve deje?
Keď som sa prebral a zobral som do ruky telefón, mal som na ňom vyše tristo neprečítaných správ. Bol to pre mňa šok. Vtedy som si uvedomil, že to je asi naozaj realita.
Veľa ľudí mi píše, že robím zbierku len preto, aby som zbohatol. Tvrdia, že využívam svoje nešťastie, a pritom to tak vôbec nie je.
Čo bolo pre teba najhoršie?
Určite myšlienky, čo bude ďalej. Zo dňa na deň som mal pred sebou úplne iný život a netušil som, čo ma čaká. Nemal som poňatia, či budem už navždy iba ležať, či budem na vozíku alebo čo nasleduje.
A čo nasledovalo?
Ležal som v nemocnici takmer tri mesiace. Už tam sa začali prvé rehabilitácie, čiže som si vyskúšal prvýkrát sedieť na vozíku. Dokonca ma zdravotný personál za pomoci upevnil aj do takého stojana, ktorý mi zaistil nohy, čiže som aspoň takto na chvíľu stál.
Odtiaľ som išiel hneď na rehabilitácie do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde so mnou tiež neustále cvičili. Pri používaní vozíka je dôležité mať silnú hornú časť tela a ruky. Keďže ja som postihnutý presne od brucha dole – brucho nedokážem ani napnúť –, cvičili sme najmä na tie ruky. Hoci tu som silu a kondíciu nabral, s nohami sa mi viac-menej vôbec nepolepšilo.
Je šanca, že budeš ešte niekedy chodiť?
Je, ale veľmi malá. Doktor mi povedal, že sa za svoju prax ešte nestretol s tým, že by to nejaký jeho pacient po takomto úraze dokázal. Napriek tomu stále verím, že sa to môže napraviť.
Ako si na tom zdravotne teraz? Vládzeš sa už pohybovať na vozíku sám?
Hej. Viac-menej som už samostatný. Presúvam sa do vane, na posteľ, dokonca si sám aj opravím vozík.
Ako vnímala tvoja rodina, čo sa stalo?
Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Ja žijem sám len s maminou a ona to naozaj znášala zle, keďže nemám žiadnych súrodencov a som jej jediný syn. Teraz sme však postupne nabehli na nejaký systém, zmierili sa s tým, že som na vozíku, a ideme ďalej.
Musí byť s tebou tvoja mamina od úrazu neustále doma?
Momentálne som po operácii a ležím na posteli, nemôžem si ani sadnúť, čiže áno. Inak však fungujeme úplne bežne. Ona ide do práce a ja do školy.
Napriek tomu, že posledný rok pre teba nebol vôbec ľahký, z tvojich príspevkov na Instagrame srší pozitívna energia. Naozaj sa ti podarilo tak dobre nastaviť alebo zažívaš chvíle, keď to na teba celé doľahne?
Navonok sa snažím byť čo najviac pozitívny. Na druhej strane, samozrejme, je to vážny úraz a na človeka to občas doľahne. Idem si však svojou cestou, bojujem a neprestávam.
Na sociálnych sieťach som zachytil, že je pre teba zriadená zbierka. Môžeš bližšie priblížiť jej účel?
Ide o zbierku zriadenú na transparentný účet, kam mi môže hocikto prispieť ľubovoľnou sumou. Z peňazí, ktoré sa mi podarilo vyzbierať, som si mohol napríklad kúpiť nový vozík. A ak pôjdem rehabilitovať do nejakých stredísk do zahraničia, budem mať z čoho na to zobrať.
Vieš o nejakých konkrétnych miestach v zahraničí, kde by ti vedeli pomôcť?
Dosť pozerám Maďarsko. V meste Šopron je veľmi chválené rehabilitačné centrum. Ľudia mi však odporúčajú aj isté kúpele v Prahe.
Určite mi je veľmi nepríjemné, keď niekto chce vidieť video z môjho úrazu. Vtedy si poviem: Preboha, prečo?
Koľko stojí taký vozík a rehabilitácie?
Napríklad jednu malú časť z ceny vozíka, ktorý používam teraz, uhradil úrad práce. Samotný vozík som však hradil ja zo zbierky a zaplatil som zaň vyše 4-tisíc eur. Nie je to nič lacné a pre niekoho, kto si to nemôže dovoliť, je to naozaj problém.
Stretávaš sa na internete aj s negatívnymi reakciami na tvoju osobu? Sú ľudia, ktorí tvoj osud zľahčujú?
S tým sa, úprimne, stretávam skôr v reálnom živote než na sociálnych sieťach, ale existuje to aj tam. Veľa ľudí mi píše, že robím zbierku len preto, aby som zbohatol. Tvrdia, že využívam svoje nešťastie, a pritom to tak vôbec nie je. Rehabilitácie aj pomôcky sú príšerne drahé. Nečakal som, že mi budú mať ľudia čo závidieť. Závidia však aj nešťastie.
Spomínal si, že žiješ len s mamou, takže tie financie sú asi najväčší problém.
Presne, tam je to najhoršie. Žijem iba s mamou a peniaze nie sú. Zbierka je teraz jediné, čo mi naozaj pomôže.
Všimol som si, že tvoju zbierku podporili aj rôzne známe slovenské osobnosti. Kto z nich ti najviac pomáha a s kým si v kontakte?
Najviac ma podporuje Matej Straka zo skupiny Nerieš. On sám sa mi ozval a ešte mi aj prispel na transparentný účet. Občas si spolu píšeme. Často ma zdieľa a pomáha mi aj Bekim. S ním som tiež v kontakte. Zdieľali ma však aj rôzni iní ľudia, ako napríklad Rytmus, ale s nimi sa nepoznám.
Okrem známych osobností mi podali pomocnú ruku aj rôzne firmy a kliniky. Istá zubná klinika v Košiciach sa mi ponúkla, že mi zadarmo nahradia poškodené zuby keramickými korunkami. Za každú pomoc ďakujem.
Ako zmenil tvoj úraz pohľad na bicyklovanie? Chýba ti ten adrenalín alebo už máš voči nemu odpor?
Úprimne, na jednej strane mi ten adrenalín chýba, ale keď si napríklad pozriem video na Youtube, kde nejaký biker lieta zo strany na stranu, tak si poviem, že toto je už naozaj veľa. Nevnímal som to tak nebezpečne, kým som ešte jazdil.
Tebe sa rapídne zmenil život počas pandémie. Necítil si sa úplne odrezaný od sveta, keďže okrem toho, že si zostal pripútaný na vozík, platili aj opatrenia zamedzujúce stretávanie sa?
Nevnímal som to tak. Keď som ešte jazdil, pandémia ma úplne obchádzala. Chodil som len do lesa, robil som si svoje a občas som sa stretol s kamarátmi. Inak sme si volali cez internet, Discord a podobne.
Je potrebné sa na nás viac zamerať. Uvedomiť si, že ideme na kolesách, nedokážeme sa postaviť a aj schody sú prekážka.
Po úraze som ležal tri mesiace v nemocnici a je pravda, že vtedy sa nič nedialo. Potom sa to rozbehlo normálne a začal som sa opäť stretávať s kamarátmi. Všimol som si však, že odvtedy som začal byť stredobodom pozornosti. Nie každý deň stretneš niekoho na vozíku a každý chcel odo mňa vedieť, čo to zahŕňa. Takže to bolo skôr pozitívne.
Aké otázky týkajúce sa tvojho úrazu dostávaš najčastejšie? Máš nejakú hranicu, keď si povieš, že toto je už cez čiaru, a neberieš to pozitívne, skôr sa ti to zdá otravné a nepríjemné?
Určite mi je veľmi nepríjemné, keď niekto chce vidieť video z môjho úrazu. Vtedy si poviem: Preboha, prečo? Ľudia si neuvedomujú, že takýto úraz dokáže človeka poznačiť a je úplne nevhodné chcieť vidieť, ako sa mu to stalo.
Najčastejšou otázkou je, či budem ešte chodiť. Denne ma ňou ľudia spamujú na sociálnych sieťach a ja som už unavený z odpisovania na to. Napriek tomu sa snažím. Odpoveď znie, ako som už povedal: Neviem to ani ja, ani doktori, ale nestrácam nádej.
Oprav ma, ak sa mýlim, ale podľa mojich informácií ešte chodíš na strednú školu. Ako zmenil tvoj úraz štúdium?
Po úraze som do školy nechodil, lebo som bol v nemocnici a neskôr na rehabilitáciách. V septembri som však už normálne nastúpil.
Snažím sa sústrediť na to, čo je. Som na vozíku a musím s tým ísť ďalej, a keď raz budem vedieť chodiť, o to mi bude lepšie v budúcnosti.
Zo začiatku to bol celkom problém, lebo učebne boli na poschodí a nemal som sa tam ako dostať. Vedenie školy mi však vyhovelo a učebne premiestnili. Spolužiaci mi pomáhali dostať sa do triedy. Vlastne veľa sa toho nezmenilo, len som sedel na vozíku.
Ako zobrali spolužiaci, že si sa vrátil medzi nich po dlhom čase a na vozíku?
Úplne normálne. Snažili sa a chceli mi pomôcť. Išlo to bez problémov.
Chystáš sa po strednej študovať ďalej?
Neviem, akým smerom sa uberie môj zdravotný stav, takže nič nedokážem predpovedať. Ak by sa to podarilo, určite by som chcel vyskúšať nejakú výšku, ale ešte nemám vyhliadnutú žiadnu konkrétnu.
Už rok si pripútaný na vozík. Ako sa žije mladému človeku na Slovensku s takýmto hendikepom? Ako ťa vnímajú ľudia, nestretávaš sa s istými stigmami?
Určite tam nejaké divné pohľady niekedy sú, ale nemôžem povedať, že by ma to nejako trápilo. Proste si poviem, že niekto vidí prvýkrát vozičkára, tak sa pozrie. Ja by som sa možno tiež pozrel, ak by som ním nebol. (smiech)
Skôr sa stretávam s tým, že každý sa mi snaží pomôcť. Ľudia mi podržia dvere, pomôžu zdolať schody atď. Takže za mňa to je skôr pozitívne.
Čo by sa podľa teba malo na Slovensku zmeniť, aby sa tu vozičkárom žilo lepšie?
Bezbariérovosť, a to všade. Podľa toho, čo sledujem, Slovensko je v tomto oproti iným krajinám dosť pozadu. V obchodoch a nákupných centrách to je povedzme ešte dobré, ale napríklad o škole, ktorú navštevujem, sa to povedať nedá, i keď sa mi snažia vyhovieť.
Problém, ktorý riešim teraz, je aj to, ako si urobiť vodičský preukaz na ručné riadenie. Jediné miesto, kde je to možné, je v NRC Kováčová. Je potrebné sa na nás viac zamerať. Uvedomiť si, že ideme na kolesách, nedokážeme sa postaviť a aj schody sú prekážka.
Beží ti v hlave stále na pozadí, či budeš ešte chodiť?
Niekedy hej, ale nesnažím sa na to sústrediť. Snažím sa sústrediť na to, čo je. Som na vozíku a musím s tým ísť ďalej, a keď raz budem vedieť chodiť, o to mi bude lepšie v budúcnosti.
Máš víziu, čomu by si sa chcel v živote venovať?
Dosť ma začalo baviť fotografovanie, tak by som bol rád, ak by sa mi podarilo uplatniť v tomto smere. Takisto aj parašporty, ako napríklad handbike. Keďže som bol cyklista, tak ma to naozaj zaujíma a chcel by som si to vyskúšať.
Aké máš plány na najbližšie mesiace?
Určite čo najviac rehabilitovať a dostať sa do toho kolobehu. Cvičiť, ísť si svoje a žiť život.
