Richard Dírer o coming oute na TA3: Stálo to za to. Napriek tomu, že svoju sexuálnu orientáciu vnímam ako súkromnú vec (Rozhovor)

Úplne sa od toho odísť nedalo. Tých správ na sociálnych sieťach, článkov, reakcií a statusov bolo naozaj veľa. Nevravím, že som bol kvôli tomu celý deň na internete, to práveže nie. Ale keď človek leží v posteli a nemôže zaspať, tak si tie sociálne siete prescrolluje. Osemdesiat percent času som sa venoval sám sebe. No nemôžem tvrdiť, že som si nepozeral reakcie, pretože sa im nedalo úplne vyhnúť, a kontaktovali ma aj mnohí známi, kamaráti a médiá.

S akými najlepšími pozitívnymi reakciami ste sa stretli?

Pozitívnych reakcií bolo fakt veľa, či už od osôb z komunity, alebo od ľudí, ktorých deti sú homosexuálne orientované. Najlepšia reakcia bola od jednej matky z Trenčianskeho kraja. Napísala mi: „Pán Dírer, iba vám chcem povedať ďakujem. Ďakujem vám za svojho sedemnásťročného syna.“ Druhá najlepšia reakcia bola od istého človeka, ktorý sa pripravuje na svoj coming out a zatiaľ ešte nie je úplne stopercentne presvedčený o tom, že ho urobí, pretože to je pre neho vzhľadom na prostredie a prácu náročné. Ale speje k tomu, že to spraví, a aj toto mu v jeho rozhodovaní pomohlo.

Tu nejde o propagáciu homosexuality. Na to sa môže každý člen gay komunity vykašlať. To ozaj nepotrebujeme. Tu ide o vyjadrenie solidarity a o to, že ľudom z LGBT komunity ukážete, že ich vnímate ako rovnocenných.

A čo negatívna odozva?

Musím povedať, že nesledujem žiadne konšpiračné stránky, čiže nemám to úplne prelúskané. Nepatrím medzi tých, ktorí by cielene vyhľadávali komentáre o svojej osobe, lebo ľudia dokážu byť na internete naozaj veľmi zlí. Zväčša som však videl hlavne vulgárne reakcie typu „nech si to homosexuáli strkajú tam a tam a nech neotravujú okolie“ alebo „čo tí buzeranti všetko chcú“, „prečo sa mám hanbiť za to, že som biely Slovák a heterosexuál“, „kam táto spoločnosť speje, keď nám budú takto kaziť deti, a kto bude plodiť ďalšie deti“. Prevažne výsmešné a vulgárne komentáre.

Môžete teraz s odstupom vyše týždňa povedať, že to stálo za to?

Áno. Stálo to určite za to. Napriek tomu, že svoju sexuálnu orientáciu považujem za výhradne súkromnú vec. A presne tak som sa k tomu staval aj posledných tridsať rokov. Vedela to rodina, moji blízki kamaráti a aj kolegovia, ale vždy som sa rozhodol, komu to poviem a či to uznám za dôležité. Ale rozhodne to neľutujem, už len pre tie dve pozitívne reakcie, o ktorých som vám hovoril.

Gyimesiho návrh zákona, ktorý ste rozoberali aj v relácii, sa týka zákazu vyvesovania dúhových vlajok na štátnych budovách. Kam všade podľa vás dúhové vlajky patria?

Poviem to takto. Minulý týždeň som bol vo Washingtone. Vzhľadom na to, že je pride month, som v meste videl dúhové vlajky povešané skutočne všade. Pred každým ministerstvom, vládnymi budovami či budovami samosprávy. Ja si myslím, že takto je to správne. Tu nejde o propagáciu homosexuality.

Na to sa môže každý člen gay komunity vykašlať. To ozaj nepotrebujeme. Tu ide o vyjadrenie solidarity a o to, že ľudom z LGBT komunity ukážete, že ich vnímate ako rovnocenných. A keď niekto príde s tým, že prečo nevyjadrujeme solidaritu aj s utečencami, tak ja s tým súhlasím. Dobre, síce nemajú konkrétnu vlajku, ale solidarita sa dá vyjadrovať aj inými spôsobmi. Už len tým, ako sa k ľuďom správame.

Čiže by ste to nechali vždy len na individuálnom uvážení osôb, ktoré sa môžu rozhodnúť, že chcú vyjadriť svoju solidaritu?

Áno. Ja teraz nepotrebujem, aby sa zaviedol zákon o povinnom vyvesovaní dúhových vlajok, to nie. Ale keby chcel nejaký štátny úrad vyjadriť solidaritu s gay ľuďmi, ktorí s nimi pracujú, alebo s akýmikoľvek inými, tak nech to pokojne urobí. No na to nepotrebujeme zákon. Rovnako ako nepotrebujeme zákon, ktorý by to zakazoval.

Poslancovi Gyimesimu ste v relácii vraveli, že by ste od neho uvítali uľahčenie života párov rovnakého pohlavia. Čo konkrétne by to mohlo podľa vás byť?

Viem, že som možno niektorých gayov v komunite zaskočil tým, že nežiadam právo na adopciu detí. Pretože ja osobne to tak necítim. Určite by som však za uľahčenie života považoval, keby aj partneri rovnakého pohlavia dostávali napríklad daňové úľavy. Žijú totiž spolu tak ako aj iný heterosexuálny pár – v jednom spoločenstve, v jednej rodine; a to by som nepodmieňoval registrovaným partnerstvom pre homosexuálov, ale registrovaným partnerstvom pre kohokoľvek.

Veď v súčasnej dobe žije aj množstvo mladých heterosexuálnych ľudí v partnerskom vzťahu bez toho, aby boli zosobášení. Čiže to nie je tak, že ideme v ústrety buzerantom, ale ideme v ústrety ľuďom v tejto krajine. Myslím tým teda napríklad daňové úľavy či prístup k zdravotnej dokumentácii. Jednoducho, aby tí ľudia mali pocit, že sú plnohodnotnou súčasťou tejto spoločnosti. Nemyslím si totiž, že jediným zmyslom bytia na zemi je zosobášiť sa a splodiť deti. Podľa mňa to tak nefunguje.

Ja by som sa tak osobne neobliekal, ale je to ich slobodná voľba. Neprekáža mi to. Videl som aj niekoľko heterosexuálnych ľudí, ktorí sa obliekajú vyzývavo, a môže to na niekoho pôsobiť pohoršujúco. (Richard Dírer o vyzývavom obliekaní niektorých ľudí na dúhových pochodoch)

Myslíte si, že sa Slovensko v dohľadných rokoch dočká aspoň spomínaných registrovaných partnerstiev?

Dúfam, že áno. Alebo teda verím, že áno.

Mohla by sa, naopak, podľa vás situácia LGBT komunity na Slovensku po parlamentných voľbách zhoršiť?

Ak by sme sa bavili o volebnom výsledku a prípadnej budúcej vládnej koalícii, v ktorej by boli strany nevyznávajúce liberálnu demokraciu – a teraz hovorím o spoločenskom zriadení, nie o liberalizme ako politickej ideológii – a zároveň sympatizujúce s hnutiami, ktoré potláčajú práva menšín, tak áno. Ak vznikne ultrakonzervatívna koalícia postavená na týchto hodnotách, tak potom áno.

Obávali by ste sa, že by mohla vzniknúť situácia, keď by nebol coming out v mediálnom priestore možný?

No dúfam, že sa to nikdy nestane. Verím, že sme na to príliš integrálnou súčasťou Európske únie, aby k niečomu takémuto neprišlo.

Ako by podľa vás mali o LGBT komunite písať slovenské médiá, aby vhodným spôsobom šírili osvetu?

Hlavne by to nemalo byť postavené iba na prezentácii Pridu alebo Christopher Street Day. Podľa mňa by pomohlo, keby médiá neprezentovali homosexualitu iba ako sexuálnu orientáciu, ale prinášali by príbehy ľudí, ktorí by sa v istej časti identifikovali ako gayovia. Lebo tá orientácia sama osebe nie je v tomto ohľade až taká dôležitá ako príbeh človeka.

Robia to podľa vás naše médiá dostatočne často alebo by ste privítali viac takýchto príbehov?

V mainstreamových médiách je to podľa mňa málokedy postavené na príbehoch. To je zlé, pretože tým skôr môžeme zmeniť pohľad ľudí. Poviem príklad. Predstavme si konzervatívnejšiu babičku z vidieka, ktorá je nastavená proti homosexuálom, ale len čo sa jej to začne osobitne dotýkať, homosexuálom je napríklad jej vnuk alebo niekto, koho pozná z ulice či z mesta, tak to dokáže celý jej postoj úplne otočiť.

Takéto príbehy by sme mohli nazvať v podstate pozitívnou prezentáciou. Nájde sa však na Slovensku niekto z komunity, kto vás vyrušuje, reprezentuje komunitu negatívne, a prekáža vám, že vás s ním hádžu do jedného vreca?

Určite by sa niekto taký našiel, ale nijako po tom špeciálne nepátram ani to neriešim.

Dochádza aj k zvýšenej miere útokov na novinárov, čo kedysi nebolo úplne bežné. Aj keď sa odvysielali nepríjemné a ťažké témy, politici na novinárov tak často nenadávali. Dnes sa to stalo bežnou súčasťou života.

Čo vravíte na to, ak sa niektorí ľudia na Pridoch obliekajú vyzývavo a extravagantne? V komentároch na sociálnych sieťach to často Slovákov pohoršuje.

Ja by som sa tak osobne neobliekal, ale je to ich slobodná voľba. Neprekáža mi to. Videl som aj niekoľko heterosexuálnych ľudí, ktorí sa obliekajú vyzývavo, a môže to na niekoho pôsobiť pohoršujúco. No presne toto je ten postoj, ktorý sme už riešili – „mne homosexuáli nevadia, ale nech sa takto neobliekajú“. Ale tak si to nevšímajte. Veď žijeme v slobodnej krajine a tí ľudia nerobia nič zlé. No tak majú oblečené niečo, čo sa nemusí každému páčiť. Nič na tom nie je.

Myslíte si, že by LGBT komunite pomohlo, keby viac známych ľudí spravilo verejný coming out?

Určite by to pomohlo. Ako hovorí sociológ Michal Vašečka, pomohlo by to k scitlivovaniu spoločnosti. Napriek tomu, že som sa tým tridsať rokov netajil, našlo sa pár ľudí z radov mojich bývalých kolegov, ktorí s údivom skonštatovali: „Preboha, on je fakt teplý? To som netušil.“ Ale nemajú s tým problém, pretože ma poznajú, vedia, ako pracujem, a poznajú ma ako človeka. A toto je tá pointa. Viac ľudí dokáže takýmto spôsobom prijať homosexuálnu orientáciu vďaka priateľom, ktorých poznajú.

Stretli ste sa tým, že s vami niekto pre vašu sexuálnu orientáciu napriek dobrým vzťahom prerušil kontakt?

Ak sa to udialo, tak o tom neviem. Ľudia v živote človeka jednoducho prichádzajú a odchádzajú. A zostávajú len niektorí veľmi blízki kamaráti. Prostredie sa však mení a niektorí ľudia z vášho života odídu veľmi prirodzenou cestou bez toho, aby sa niečo udialo. Čiže ak by to aj niekto spravil, nie som si toho vedomý.

Prejdime aj k vašej práci. Z TA3 ste odišli v roku 2011 a o niekoľko rokov nato ste celkovo opustili médiá. Čo vás v prvom rade motivovalo na návrat do tejto oblasti?

Budem otvorený. V prvom rade to, že som dostal ponuku. Ale musel som ju zvažovať. Nepovedal som hneď áno. Je to predsa len veľká zodpovednosť, časové nároky na prípravu a podobne. Na druhej strane som si povedal, prečo nie. Akože neklamme si a buďme úprimní. Raz keď niekto pracuje v médiách, špeciálne v televízii, stále ho to tam nejakým spôsobom ťahá. Je to niečo prirodzené, čo medzi televizákmi a celkovo medzi novinármi funguje.

Zatiaľ teda tento návrat neľutujete?Nie, zatiaľ nie.

Ako sa za obdobie, keď ste boli mimo médií, podľa vášho názoru zmenilo mediálne prostredie?

Hlavne už v TA3 nepoznám všetkých ľudí, s ktorými som predtým dlhé roky pracoval. Do veľkej miery sa to vymenilo aj v ostatných médiách. Ale zostalo aj pár ľudí z mojej generácie, ktorí stále robia v médiách. Ďalej si myslím, že niekedy je súčasný život aj pre novinára taký rýchly, že sa nestačí všetkým veciam detailne venovať. Kedysi, keď bola koaličná rada aj do noci, tak sme to tam žrali a vyčkávali sme, kedy sa dostaneme k informáciám.

Aj sme si pomáhali, ale zároveň bojovali ako „rivali“ o to, kto s tým pôjde prvý von. Mám pocit, že čo sa týka informácií, život sa natoľko zrýchlil, že sprostredkovanie informácií sa stalo akousi „rýchlovýrobňou“. Stará aj nová generácia novinárov sa musela prispôsobiť elektronizácii a musí produkovať jednu správu za druhou. Novinári boli donútení prejsť k rýchlemu štýlu práce a ponúkania informácií. Tá zmena je teda menej o ľuďoch, ale skôr o spôsobe, ku ktorému sme sa prirodzeným vývojom spoločnosti dostali.

Ľudia o vás na sociálnych sieťach niekedy píšu, že v diskusiách pristupuje k politikom celkom tvrdo. Ako to vnímate? 

Myslím si, že môj štýl moderovania sa odvtedy, ako som opúšťal mediálne vody, značne zmenil. Podľa mňa mi pomohlo jedenásť rokov oddychu od médií a to, že som starší a rozhľadenejší. Teraz mám väčší odstup a väčší nadhľad. 

Ktorého súčasného novinára politických diskusií považujete za najlepšieho, respektíve máte voči jeho práci najväčší rešpekt?

Rozmýšľam... ale nie preto, že by som sa obával povedať konkrétne mená. Ja fungujem na Netflixe a Apple TV, takže skutočne jedenásť rokov televíziu nepozerám. Nemám zaplatený balík, ktorý by obsahoval slovenské televízie. Konzumujem hlavne online médiá. Môžem teda hovoriť iba na základe toho, čo sa ku mne dostane online. Podľa môjho názoru to robí veľmi fajn napríklad Jana Krescanko Dibáková.

Aj pani Krescanko Dibáková má v diskusiách dosť rázny prístup, takže to máte asi spoločné.

Áno, no ona to zjavne dokázala spraviť aj bez jedenásťročného odstupu od médií.

Politické diskusie však vo všeobecnosti teda nesledujete, áno?

Hej. Nesledujem ich aj preto, lebo si chcem zachovať nejaké duševné zdravie. Určite to nie je z neúcty ku kolegom alebo k politikom. Nesledujem ani vlastné politické diskusie. Radšej si skrátka prečítam textové prepisy. Je to pre mňa prijateľnejšie aj jednoduchšie.

V čom sa podľa vás v porovnaní s minulosťou zmenil prístup politikov k novinárom?

V tom, že je čoraz viac podmienok v štýle „kto s kým áno, kto s kým nie“. Dochádza aj k zvýšenej miere útokov na novinárov, čo kedysi nebolo úplne bežné. Aj keď sa odvysielali nepríjemné a ťažké témy, politici na novinárov tak často nenadávali. Dnes sa to stalo bežnou súčasťou života.

Kto takýto prístup k novinárom odštartoval?

Neviem povedať, kto presne to odštartoval, ale viacerí sa k tomu pomerne rýchlo pridali. Ja som v jednej relácii, ktorú som vysielal, otvorene povedal, že kladenie podmienok sa rozbehlo ešte za bývalého premiéra Roberta Fica. Ale veľmi rýchlo si to osvojili aj ďalšie politické strany. Určite sa nadávalo na novinárov aj za našich čias, ale nikdy to nebolo verejné. Myslím si, že v tomto smere si politici dnešných dní naozaj nemajú čo vyčítať.

Čiže rovnako hádžu špinu na novinárov politici z koalície aj opozície.

Áno. Jednoducho keď si chcú na niekom vyliať zlosť, tak sú to zväčša novinári. Miesto toho, aby si uvedomili, či k zlyhaniu v prvom rade neprišlo na ich strane.

Sú podľa vás výroky politikov a urážky namierené proti novinárom hlavným dôvodom, prečo ľudia na Slovensku čoraz viac opovrhujú novinármi?

Myslím si, že áno. Určite však k tomu prispela aj pandémia a vojna na Ukrajine. To sa zas netvárme, že to na Slovensku ruská propaganda nevalcuje zľava aj sprava, ale áno, na jedno miesto z trojice dôvodov by som dal určite aj útoky politikov.

Naopak, správajú sa novinári k politikom v súčasnosti inak ako v minulosti?

Ani nie. Témy, ktoré sa snažia prezentovať, a spôsob, ako sa k nim snažia pristupovať, sú na obdobnej úrovni ako v minulosti. Nedá sa to však hovoriť plošne za všetkých novinárov. Skôr to závisí od jednotlivcov a od toho, ako pristupujú k svojmu povolaniu a ako veľmi intenzívne sa mu chcú venovať.