Počas búrky blúdime najstrašidelnejším miestom v Čechách: uprostred noci sa lesom Bor ozýval organ a démonický spev

Je asi šesť hodín večer, keď sa vo vychýrenom českobudějovickom hoteli Praha rozzvoní pevná linka. Naliehavý hovor zodvihne podráždená recepčná a z plných pľúc zavolá na hostí, ktorým je adresovaný. „Tieto moderné technológie sú dielom samotného satana,“ zašomre si popod nos.

Staršiu paniu ešte starších zvykov nepresvedčil ani fakt, že inžinieri vďaka telefónu len pred pár mesiacmi dokázali spojiť New York s Londýnom. Ľudský hlas preniesli v reálnom čase cez nekonečný Atlantický oceán presne 7. januára 1927.

Keďže sa hostia z izby neozývajú ani po niekoľkých ohláseniach, recepčná zavesí s tým, že ich o hovore bude informovať, keď sa vrátia do hotela. „Ráno odišli do lesa Bor, už by sa mali každú chvíľu vrátiť. Dnes sa už nikam nechystám, tak ich zastavím, keď dorazia,“ upokojí volajúceho.

Čas rýchlo plynie a recepčná si pri ostatných povinnostiach ani neuvedomí, že hotel už bude zamykať svoje brány, pritom mladého párika niet. Na hovor si spomenie až na druhý deň ráno, keď hotel nečakane navštívi policajná stráž. Oznámi jej, že v lese našli obesenú dvojicu mladíkov. Domnienky strážnikov, že ide o telá hotelových hostí, recepčná len potvrdí.

Neprejde ani mesiac od udalosti a polícia musí riešiť ďalšiu samovraždu. Miesto činu však zostáva rovnaké. Nebohé telo opäť visí z konára toho istého gigantického stromu. Vznáša sa niekoľko metrov nad zemou a v dôsledku silného vetra sa pohybuje zo strany na stranu ako kyvadlo.

Záhadné úmrtia sa veľmi rýchlo stanú najdiskutovanejšou témou v českobudějovických šenkoch. Pamätníci, ktorí sa lesu radšej celý život vyhýbajú, spomínajú, že ich pred ním varovali ešte ich otcovia. „Tento les je štyristo rokov starý. Bol obklopený močiarmi, ktoré vzali mnoho, príliš mnoho mladých životov. Duše mŕtvych sa chcú pomstiť,“ varuje pred lesom starší muž a objedná ďalšiu „rundu“ pre celý stôl.

Ozve sa iný spolusediaci, ktorý spomína vysokú čiernu postavu v plášti a klobúku – strážcu zla v Branišovskom lese. „Raz som tam bol a videl som ho. Vznášal sa a jeho červené oči svietili na desiatky metrov. Zrazu sa zjavil priamo predo mnou. Mal mŕtvolne bielu tvár a len náznak úst. Aj keď nevydal ani hlások, cítil som, že mi radí, aby som ušiel. Keby som tak nespravil, možno tiež visím,“ zasmeje sa a odpije si z prečapovaného krígľa.

Muži potúžení alkoholom sa rozhodnú problém vyriešiť, a tak sa za čiernej noci vydajú do lesa, aby osudnú vetvu zo stromu odrezali. Keď ju však jeden z nich začne píliť, náhle mu ochrnie ruka. Hlavou sa mu ženú hlasy, ktoré ho nútia vzdať sa života. Vďaka podpore krčmových kamarátov im však odolá a spoločne strom zrúbu a spália. Tragédie v Bore však pokračujú a hlas, ktorý návštevníkov lesa núti spáchať samovraždu, neutícha.

Posledná desivá smrť sa podľa ďalších miestnych legiend v lese odohrala na konci dvadsiateho storočia, keď sa medzi sebou údajne postrieľali štyria vojaci počas výcviku. Traja zomreli na mieste, pričom jediný preživší tvrdil, že sa jeho kolega premenil na zvláštnu bytosť. Žiaľ, táto udalosť sa vo vojenských archívoch nespomína, i keď je pravdou, že v Bore kedysi sídlil muničný sklad.

Keďže je Branišovský les považovaný za najdesivejšie miesto u našich českých susedov, rozhodli sme sa, že si jeho temnú silu vyskúšame na vlastnej koži a overíme si tak pravdivosť vyššie spomínaných miestnych legiend.

Ešte predtým než sa doň s nami vydáš a budeme spoločne blúdiť jeho temnými zákutiami, radi by sme ti pripomenuli, že cestovať na tajuplné miesta môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše desivé dobrodružstvá páčia, môžeš nás podporiť vstupom do klubu Refresher+.

Malá hranica, veľká zmena

Odbilo šesť hodín večer, keď naša posádka doráža po nekonečnej ceste do metropoly Juhočeského kraja. Len čo zaparkujeme v cieli – pred legendami opradeným lesom –, prekvapí nás, že hneď vedľa neho stojí frekventované sídlisko.

Keď vystúpime z auta, stretávame niekoľko psičkárov a ľudí vracajúcich sa z práce do panelákov. Aj keď sa na nás niektorí z nich uprene zadívajú, vôbec ich neprekvapí auto so slovenskou poznávacou značkou. Z reakcií domácich, ako i z množstva publikácií o lesoparku v ich susedstve sa domnievame, že sú na zvedavých dobrodruhov zvyknutí. Predsa len, ide o údajne najdesivejší les v Česku.

Po krátkom uvážení sa rozhodneme, že si park prezrieme ešte počas svetla, aby sme v noci neblúdili bezcieľne a vedeli sa v ňom aspoň približne orientovať. Vstup do prvej – riedkej časti lesa sa nachádza len niekoľko metrov od betónovej džungle.

Len čo prejdeme na lesnú cestičku, natrafíme na bežca režúceho si park pozvoľným tempom. Napriek tomu, že na sídlisku bolo pomerne svetlo, medzi stromami je väčšia temnota. Tentoraz však za to nemôžu len ich koruny, ale aj mračná, ktoré sa zbiehajú nad mestom.

Po pár metroch pomalej chôdze narazíme na pomník venovaný obetiam druhej svetovej vojny. Z oblakov sa pomaly začnú vylievať studené kvapky vody, ktoré dopadajú na žulový pamätník. Slabý dážď nás však nedokáže odradiť, a tak pokračujeme v pochôdzke ďalej. Zaujímavé je, že hoci sme len kúsok od sídliska, úplne stratíme pocit, že sme blízko civilizácie.

Vychodená cestička nás z pomerne riedkej húštiny vyvedie na úzku asfaltovú cestu lemujúcu celý majestátny les. Pre mnohé odbočky, rázcestia a majestátne ihličnany nám pripadá ako nekonečný labyrint. Labyrint, v ktorom sa v noci stratiť nechceš. Orientovať sa v šere nám pomáhajú záchytné body ako drevené lavičky či odpadkami zahltené altánky.

Po zhruba hodine kráčania máme preskúmané všetky turistické chodníky, a keďže dážď stále silnie, rozhodneme sa vrátiť do auta s tým, že sa sem vrátime v noci. Cestou späť sa už však „vykašleme“ na oficiálne chodníky a namierime si to krížom cez les.

Brodíme sa pralesom

Mimo vychodených trás nám lesopark pripadá ešte väčší a tajomnejší. Ožíva s pokročilou hodinou a zvuky z jeho hlbín sú hlasnejšie. Odumreté konáre najvyšších stromov láme vietor a podchvíľou nás vydesí praskanie suchého dreva.

Blúdenie smerom k autu nás dovedie na malú čistinku, kde narazíme na kríž pevne vsadený do zeme. „Určite tu zomrel nejaký domáci miláčik,“ poznamenám, keď si všimnem, že na dreve je upevnená psia hračka. Natrafiť na kríž uprostred lesa nie je nič príjemné, aj keď vieš, že sa pod ním nenachádzajú pozostatky človeka, a tak rýchlym krokom opúšťame toto pietne miesto.

Mierne dezorientovaní zbadáme obďaleč vyhasnuté táborisko, kam sa pravdepodobne chodí odreagovať miestna mládež. Stromy v jeho okolí tvoria len riedky porast, a tak „svieti“ na desiatky metrov.

Hneď ako k nemu dorazíme, prebehne nám po chrbte mráz. V tejto časti lesa máme nezvyčajne nepríjemný pocit. Okolo stolov sa na zemi povaľujú rozbité sklenené fľaše od alkoholu a iné odpadky. Medzi nimi aj premočená kartónová krabica s čiernobielymi fotkami a nápisom Nezabudneme.

Keď zdvihneme oči dovtedy upreté k zemi, všimneme si, že sa pred nami nachádza strom olemovaný kahancami a vencami. Z jednej z dekorácií sa dozvedáme, že na tomto mieste poslednýkrát vydýchla len dvadsaťsedemročná Jitka. Nejde pritom o dávnu tragédiu, podľa symbolického pomníka prišla o život vo februári tohto roka.

Fakt, že sa pod stromom v najdesivejšom lese v Česku nachádza čerstvý pomník dievčaťa, nás viac než znepokojí. O lese sa tradujú rôzne legendy, skoro všetky sú však zasadené do dávnej minulosti.

Záhadou je pre nás aj to, akým spôsobom dievča o život prišlo. V miestnych správach o jeho smrti nebola ani zmienka, a keďže je pomník opretý o strom – o strom lesa spájaného s legendami o obesencoch a hlase nútiacom ľudí k samovražde –, môžeme predpokladať najhoršie.

Hoci vonku je stále šero, z oblohy k nám prúdi dostatok svetla, atmosféra lesa sa nám vrýva pod kožu. Desí nás. Ani jedna z výprav, ktoré sme absolvovali, sa nespájala s takou čerstvou smrťou.

Keďže máme pred sebou ešte celú noc, nič si nechceme pripúšťať a k autu sa vrátime najrýchlejšou cestou. Popŕchanie sa mení na prudký dážď. Leje.

V našich pätách

Je zhruba desať hodín večer, keď odchádzame z bezpečia suchého auta. Hoci sme dúfali, že dážď prečkáme, budeme mu musieť čeliť. Podľa najnovších predpovedí počasia má totiž pršať až do rána. Vyzbrojení pršiplášťami a baterkami sme rozhodnutí vrátiť sa do lesa.

Už len pomerne riedka húština je v neskorej večernej hodine nepríjemne desivá. Pokrútené konáre stromov nám vo svetle baterky pripomínajú gigantické ruky démonov, ktoré sa za nami snažia načiahnuť. Ich pohyb spôsobený divokým vetrom sprevádza nechutný praskot. Znie ako lámanie kostí.