Braňo visel na vlastnej koži len za jeden hák. Čo je to „body suspension“ a prečo ho ľudia dobrovoľne podstupujú?

Hlavným dôvodom, prečo ľudia podstupujú tento druh modifikácie, sú však samotné pocity z visenia, ktoré sú nenahraditeľné iným pocitom a len ťažko sa dajú opísať. „Body suspension sa skladá z dvoch fáz. Prvá je samotné zavádzanie hákov pod kožu, pričom v princípe ide o formu masívnejšieho piercingu. Tento proces nie je nič príjemné a málokto sa na to vyslovene teší,“ dodá Braňo s tým, že podobne ako pri iných zážitkoch je to „nevyhnutné zlo“ predchádzajúce tej zaujímavejšej časti.

Keď sú háky pod kožu zavedené, nasleduje fáza samotného závesu. „V tomto prípade som sa asi nikdy nestretol s tým, že by niekto riešil, že mu príde byť zvláštne, že visí za kožu. Všetci skôr opisujú veľmi intenzívne pocity,“ priblíži. Najsilnejší je, samozrejme, lokálny pocit na mieste, kde je samotný ťah. Napriek tomu ho len veľmi málo ľudí označí za bolesť.

Okrem fyzických pocitov počas závesu však prichádzajú aj ďalšie intenzívne pocity spôsobené veľkým „prílivom“ hormónov. Práve tie majú na svedomí „čaro“ body suspension.

„Ľudské telo je nadimenzované tak, že ak sa ti niečo nečakane stane, mozog vyplaví radu hormónov a spustí v ňom rôzne chemické procesy. Evolučne je vyvinuté tak, aby sa človek dokázal udržať pri živote. Ak si zlomíš nohu, alebo si inak ublížiš, telo vyplaví adrenalín a iné pocity, aby si sa dokázal o seba postarať a nájsť pomoc. Rovnako sa to deje aj pri závese, avšak teraz ide o úplne inú situáciu, keďže vieš, že si v bezpečí a si naň pripravený,“ dodáva s tým, že práve tento „veľmi podobný mix hormónov“ za daných podmienok zabezpečí, že ľudia pri zavesení zažívajú intenzívne pocity hlboko vo svojom vnútri. U niektorých klientov je dokonca nával hormónov šťastia taký intenzívny, že sa rozplačú.

Za zmienku podľa Braňa stoja aj pocity, ktoré človek prežíva tesne potom, čo ho dajú z hákov dole. „Počas závesu je to extrémne intenzívne a cez hlboké pocity sa prelína bolesť. Rozdýchavaš to a nestíhaš lapať myšlienky. Keď však zídeš dolu, potom sa to všetko uvoľní a príde dlhá vlna šťastia, radosti či zvláštneho pozitívneho pocitu, ktorý môže trvať hodinu, ale aj týždne,“ dodáva Branislav s tým, že po svojom prvom zavesení bol celý týždeň veľmi uvoľnený, vnútorne spokojný a vysmiaty.

Zložitý proces pre minúty visenia

„Body suspension“ nefunguje ako iné telesné modifikácie či tetovania. Neurobia ti ho v salóne na počkanie, keďže na zavesenie jedného človeka je potrebný viacčlenný skúsený personál. Práve preto väčšina štúdií, ktoré takúto možnosť klientom ponúkajú, organizujú celodenné workshopy, počas ktorých po jednom zavesia všetkých záujemcov.

Dôležité je povedať aj fakt, že takmer nikto sa hneď nerozhodne, keď sa o „ľudskom závese“ dozvie, že si to chce vyskúšať. Niektorí ľudia nad tým uvažujú aj niekoľko rokov, kým zavesenie skutočne zrealizujú. Keď sú rozhodnutí, nájdu si skupinu či štúdio, ktoré takúto možnosť ponúka. Samozrejme, treba dbať na to, aby dodržiavali prísne hygienické štandardy a mali s „body suspension“ dostatočné skúsenosti.

Na internete je možné si vyhľadať rôzne pozície, všetky osobitne pomenované ako napríklad Lotus či Suicide. Keď sa človek rozhodne pre konkrétny typ závesu, skúsený piercer by mu mal poradiť ešte pred workshopom, či je na prvé zavesenie optimálny, alebo by mal zvoliť niečo jednoduchšie.

„Závesy majú rôznu obťažnosť, a to na obe strany – aj pre tých ľudí, ktorí budú vešaní, aj pre tých, ktorí vešajú. Ťažšie pre vešaného znamená, že ťah môže byť pri nich intenzívnejší alebo bude hák zavedený na nepríjemnejšie miesto. Pre nás – vešajúcich sú zložitejšie tie, pri ktorých je potrebných viacero háčikov. Každý totiž treba zvlášť narigovať (pozn. red. správne previazať; slang) šnúrkami, poodťahovať, rozumne rozmiestniť a nadizajnovať uhly,“ priblíži Braňo s tým, že čím viacej háčikov má človek v tele zavedených, i keď to znie desivo, bude pre neho zavesenie jednoduchšie, lebo sa ťah rozloží.

Najťažšie je podľa slov piercera visieť na jednom háku, pričom medzi jednoduchšie patrí napríklad Suicide, pri ktorom človek visí za dva až štyri háky upevnené na chrbte. „Túto pozíciu používajú ľudia pri svojom prvom závese. Ďalší jednoduchší záves je za lakte po dva háky, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Ťah pri ňom však nie je taký neprirodzený,“ dodá.

Keď príde na samotný deň vešania, ktoré sa môže odohrávať aj v interiéri, aj v exteriéri, piercer si záujemcov posadí do kruhu, preberie s nimi, čo sa bude diať, a určí poradie. „My, keď robíme nejaký workshop, príde naň zvyčajne do desať ľudí. Organizujeme ich na pláži pri Dunaji situovanej mimo cesty. Máme tam súkromie aj peknú prírodu,“ dodá Branislav.

Po krátkom „brífingu“ nasleduje samotné zavádzanie hákov. Braňo si každý záves dôkladne naplánuje, aby ich rozložil rovnomerne, kožu rozmasíruje, aby sa uvoľnila od tukovej vrstvy, vydezinfikuje a až potom zavádza jednotlivé háky. „Keby sú háky nerovnomerne rozložené, človeka by to omnoho viac ťahalo na jednej strane ako na druhej, a to nemôžeme pripustiť, musí to byť v úplnej symetrii,“ priblíži piercer s tým, že háky sa vždy upevnia len pod kožu, nikdy nie hlbšie.

Keď má záujemca postupne v koži zavedené všetky potrebné háky na záves, pomaly sa presunie ku konštrukcii. Hoci samotné zavádzanie hákov si vyžaduje množstvo skúseností na to, aby bolo bezpečné a musí ho vykonávať ostrieľaný piercer, na bezpečnosť treba dbať aj pri vešaní. „Jedna vec je, aby bol kvalitný piercer a vedel, ako funguje koža, druhá vec je, že aj s lanami musí pracovať človek so skúsenosťami. Musí vedieť, odkiaľ vešať a ako, aby to bolo bezpečné, a zároveň musí s lanom pohybovať veľmi opatrne a plynule. Inak by spôsobil vešanému ďalšiu zbytočnú bolesť,“ dodáva Braňo s tým, že jeho veľkou výhodou je to, že je nielen profesionálny piercer, ale aj technický lezec. V niektorých prípadoch však podľa jeho slov bývajú na obe stránky „ľudského závesu“ vyčlenení dvaja ľudia. Jeden sa stará o lano a vešanie, druhý na zavádzanie hákov a prácu s ľudskou kožou.

Po príprave nasleduje samotné vytiahnutie, o ktorého rýchlosti rozhoduje sám vešaný človek. „Vždy je pánom situácie ten človek, ktorý bude visieť. Nikto nič nespraví proti jeho vôli a keď bude stáť aj na najviac napnutej špičke a povie, že ďalej nejde, dáme ho dolu,“ dodáva Braňo s tým, že v niektorých prípadoch to ľudom nevyjde a cez bolesť či ťah sa nedokážu zavesiť.

Keď sa človek odlepí od zeme, nasleduje samotné visenie. Niekto hore vydrží minútu, niekto takmer hodinu. Na výstavách dokonca dokážu ľudia visieť aj päť hodín, tam to však stráca účinok, lebo si telo na ten pocit zvykne. „Ľudia si často púšťajú v slúchadlách vlastnú hudbu, aby si urobili svoju atmosféru. Visieť sa dá staticky, ale niektorí z klientov prídu aj na tú zábavnejšiu časť, keď sa rozhúpu či roztočia,“ priblíži Braňo s tým, že ich kladkostroje sú vybavené otočnými okami, čiže pohyb vo vzduchu nie je prekážkou.

Vešanú osobu spustia dole vtedy, keď o to sama požiada. Následne jej opatrne vyberie háky, z kože vytlačí vzduch a ošetrí rany. „Po drvivej väčšine závesov zostávajú pomerne malé dierky, ktoré ošetríme, vyčistíme a zalepíme. Prípadne môžeme ranu stiahnuť sterilnou páskou, v ojedinelých prípadoch jedným či dvoma stehmi,“ dodá Braňo.

Rekonvalescencia rán môže trvať zopár mesiacov, treba si však uvedomiť, že ľudia „body suspension“ nerobia frekventovane. Keď sa niekomu pocit visenia aj zapáči, zavesiť sa dá maximálne raz – dvakrát do roka. „Ten pocit spokojnosti ťa väčšinou naplní na dlhší čas. Nepotrebuješ to robiť nejako často,“ dodá piercer.

Keď boli telesné modifikácie ešte underground

Branislav nám prezradil, že o „body suspensions“ sa dozvedel ešte v počiatkoch internetu na stránke BMEZINE. Netušil, že niečo také môže existovať aj v Európe, až kým nedostal pozvánku na párty českého bratského štúdia Body Gallery – HELL CZ.

„Nebola to verejná akcia, dalo sa tam ísť len s pozvánkou. Okrem iného tam bolo aj suspension, čo mi vyrazilo dych. Človek, ktorý visel, bol zavesený inými typmi hákov, ostrými hákmi a celé to bolo povedzme drsnejšie,“ dodáva piercer s tým, že ešte v tú noc sa s chalanmi z HELL-u dohodol, že príde za nimi si to vyskúšať.

Keď o pár mesiacov prišiel za nimi do štúdia, pripevnili medzi dvoje dvere tyč, kde zavesili šnúrky. „Napichali ma, postavili ma pod to a povedali mi, aby som si čupol. To mi, samozrejme, nešlo, lebo v momente, keď ma to začalo ťahať, som už nedokázal viac pokrčiť kolená. Chytili ma preto z každej strany pod pazuchy, zdvihli ma a pomaly ma do toho spustili a až vtedy som visel,“ zaspomína si s tým, že dnes sa to robí už oveľa komfortnejšie.

Neskôr bol Branislav zavesený ešte niekoľkokrát, raz dokonca len na jednom háku za hruď. „V jednej knihe som videl modifikátora Braiana Deckera takto visieť a v tom momente mi vybuchla hlava. Veľmi dlho som to chcel vyskúšať a až raz po asi štyroch rokoch som sa k tomu odhodlal. Dal som to, ale bolo to veľmi intenzívne. Nič silnejšie som asi za celý život fyzicky nezažil. Visel som možno len päťdesiat sekúnd a musel som ísť dolu,“ spomína piercer.

Podľa jeho slov boli veľmi zaujímavé aj nasledujúce minúty. Pamätá si, že všetko mal chvíľu úplne zahmlené a potom jeho telom prebehli extrémne pocity šťastia. „Odvtedy som nevisel a už to bude niekoľko rokov. Nezľakol som sa, ale jednoducho som už naplnený a spokojný. Stále ma baví ľuďom dopriať ten zážitok, ale mne to nateraz stačí. Možno však príde deň, keď sa na háky vrátim,“ dodáva na záver Braňo s úsmevom.

Desivé, ale i epické divadlo: Fly High Tribe

Povýšiť „ľudské závesy“ na umenie a zakomponovať ich do desivých či epických šou sa darí aj českej suspension crew Fly High Tribe. Okrem workshopov totiž pravidelne vystupujú na rôznych tetovacích konvenciách (pozn. red. tetovacie výstavy so súťažou), motorkárskych či hudobných festivaloch s alternatívnou hudbou, ako napríklad Obscene Extreme alebo Castle Party.

Ako pre Refresher prezradil člen skupiny Fousage, okrem toho, že ich to baví, vidia vo vystúpeniach spôsob, ako „body suspension“ predstaviť širšej spoločnosti. Každú šou sa pritom snažia originálne prepracovať od základov, či už ju sústredia na freak atmosféru, alebo ju hudbou a kostýmami ťahajú skôr do teatrálnosti.

„Desivé šou plné prehnaných krvákov sú vyslovene o komunikácii s publikom. Epické vystúpenia sa naopak snažíme tak prepracovať, aby ľudia mali dojem, že sledujú niečo virtuálne. Ide o silný audiovizuálny zážitok, do ktorého je ‚body suspension‘ zakomponované tak citlivo, že divákovi ani hneď nedôjde, na čo sa pozerá,“ priblíži Fousageov kolega Arnie.

V oboch prípadoch vystúpení však často ľudia pod pódiom omdlievajú. „To, čo robíme, má veľký emocionálny presah, ľudia dokážu tak veľmi s nami zdieľať to, čo vidia, že nadobudnú pocit, akoby viseli sami. Stáva sa preto, že omdlejú,“ dodáva Fousage s tým, že ich šou fascinujú až tak, že ani po prebratí z nej nedokážu strhnúť oči. „Čo je zaujímavé, že naposledy sa na nás pozerali aj osemročné deti. Vôbec ich to nepohoršovalo, práve naopak, boli našimi fanúšikmi,“ zasmeje sa Fousage.

Podľa slov umelcov ide pri vystúpeniach komfort visiacich výrazne dole než napríklad pri workshopoch. „Vystúpenia sú pre divákov a robia ich ľudia, ktorí majú záves úplne zvládnutý. Na šou sme mäso na háku,“ priblíži Arnie s tým, že aj pre skúsených hercov sú vystúpenia veľmi náročné. „Väčšinou ideme na pódium až neskoro v noci, predtým si však musíme pripraviť kulisy a laná, takže takmer vždy na festival prichádzame prví a odchádzame ako poslední. Samotné visenie taktiež vyčerpáva, takže to nie je zábava,“ dodá s tým, že najťažšie to je, ak niekto visí dvakrát za sebou počas jedného týždňa. „Snažíme sa vždy ľudí striedať a takýmto prípadom sa za každú cenu vyhýbať,“ doplní.

Fousage na záver prezrádza, že každé jedno vystúpenie je skúška stability tímu. „Je to z veľkej časti o dôvere. Musíme sa vedieť na seba spoľahnúť, a keď sa niečo na pódiu stane, samozrejme, upraviť šou tak, aby sme vyhoveli visiacemu s ťažkosťami,“ dodáva s tým, že takéto prípady sú, chvalabohu, ojedinelé.