Spisovateľ Karika: Vďaka Trhline by som už do konca života nemusel pracovať. Na Tribeči mnohí zažili niečo divné (Rozhovor)

Ťažko sa to opisuje, keďže ide o tvorivý proces. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, tak väčšina „normálnych“ ľudí si večer zapne Netflix a pozerá seriál. Ja si sadnem a píšem, pričom ten zážitok je omnoho silnejší, než keby som pozeral televíziu.

Cítim sa ako v najmodernejšom kine na svete, s najlepším ozvučením, v ktorom sedím úplne sám v strede sály a dokonca môžem príbeh aj interaktívne ovplyvňovať. Všetko, čo prežívam, zároveň aj zapisujem. Moje riadky sú vlastne len reportáž z daného zážitku.

Keď to takýmto spôsobom prežívate, znamená to, že máte aj nejaký citový vzťah k postavám? Že vám je ľúto, keď sa s nimi niečo stane?

Veľmi silný, keďže každá postava je nejaký fragment mojej vlastnej psychiky. Nemám to tak len ja. Takmer každý autor, keď vytvára postavu, vždy niečo reflektuje, či už si to uvedomuje, alebo nie.

V dôsledku toho je ten vzťah veľmi silný, prežívate všetko s danými postavami. Dokonca, keď sa niečo postave stane, môže to aj fyzicky bolieť. Ak niekto zraní postavu v deji, ja to cítim na tom istom mieste na tele, kde ju zranili – psychosomaticky. Čiže áno, prepojenie autora s postavami je enormné, a vždy keď nejaká postava zomrie, som ešte dva dni v napätí, či sa neprihodí nejaká synchronicita. (smiech)

Akože smejem sa na tom, ale skutočne hlboký tvorivý proces v stave „flow“ – nielen pri písaní, môže mať svoje dôsledky, a niekedy aj veľmi vážne.

Toto sa deje počas písania. Čo ak však nejakú knihu napíšete a vrátite sa k nej povedzme o päť rokov? Dokážete sa opäť stotožniť s postavami a prežiť to znovu? Funguje to ako teleport do vašej mladšej mysle?

V tomto prípade ide o teleport k tým častiam psychiky, ktoré som v období písania danej knihy objavoval. Zároveň je to aj akési zrkadlo mňa samotného – v lepšom prípade môjho vývoja, v horšom úpadku.

Napríklad keď som čítal svoje prvé romány V tieni mafie, uvedomil som si, že postava Michala Harvana reflektuje určitú časť mňa vo veku, keď som román písal. V tom čase som mal dvadsaťosem rokov, dnes mám štyridsaťdva. Takýmto spôsobom môžem podľa svojej tvorby sledovať, či ma určité časti mojej osobnosti ovládli, alebo som ich prekonal a dnes disponujem inými.

Nerád škatuľkujete aktuálnu líniu svojej tvorby (pozn. red. napr. Trhlina, Hlad/Smäd) na mysteriózne trilery či horory. Označili ste si ich vlastným pomenovaním „psyché-fiction“. Prečo?

„Psyché-fiction“ som to nazval z dôvodu, že toto označenie podľa mňa najlepšie vystihuje, čo robím. Je to určitá paralela k science-fiction, ktoré sa väčšinou zaoberá skúmaním fyzikálnej reality, pričom ja v tejto línii tvorby skúmam psychologickú a psychickú realitu človeka.

Na vašej facebookovej stránke mi udrelo do očí, že ste zdieľali niekoľko článkov, ktoré naznačovali, že vaša fikcia z kníh sa stala realitou – aspoň sčasti. Pod komentár čitateľa ste odpovedali, že vás to mierne znepokojuje. Stáva sa vám to často? Čo sa vám hlavou premietne, ak natrafíte na reportáž pripomínajúcu scénu z vašej knihy?

Nestáva sa to veľmi často, ale pomerne dosť často. (smiech)

Nedokážem to vysvetliť. Všimol som si však, že keď píšem nejakú knihu a mám ju rozpracovanú z dvoch tretín, je moje sústredenie – flow natoľko intenzívny, že veci v mojom okolí majú tendenciu diať sa synchrónne. Môže to mať úplne racionálne vysvetlenie. Moja psychika filtruje z toho, čo sa deje, viac synchrónne veci.

Napríklad sa mi stáva, že keď potrebujem počas písania nájsť nejakú informáciu v inej knihe, vezmem ju z poličky a hneď na prvej strane, na ktorej ju otvorím, sa daná informácia aj nachádza. To sa mi stáva často a dokonca nielen mne, ale i iným autorom.

Väčšinou sa to deje počas finišovania knihy, keď ste v úplnom tranze. Vysvetľujem si to však tým, že možno sa v danej knihe vŕtam aj tri minúty predtým, ale to už moja sústredená hlava vytesní. Nepamätám si to, pamätám si len, ako som knihu otvoril presne tam, kde som to potreboval.

Stáva sa však aj, že vonkajšia realita potvrdí riadky napísané niekde v závere Vašej knihy...

Áno. Napríklad v románe Strach som na jedno miesto vrchu Čebrať úplne fiktívne umiestnil archeologické nálezisko starovekého hradiska. Napísal som, že tam našli medenú sponu. O tri roky neskôr archeológovia na tom istom mieste naozaj objavili zvyšky hradiska. Namiesto spony tam však našli bronzovú ihlicu.

Od vydania knihy (Trhlina) mi píšu stovky ľudí, ktorí tam (na Tribeči) niečo zažili, videli, počuli. Niektorí z nich na mňa naozaj pôsobia hodnoverne, sú to napríklad policajti, požiarnici či vojaci.

V dvojknihe Hlad/Smäd som opisoval, že pri hĺbení tunela vo vrchu Čebrať sa objavila jaskyňa. Tri mesiace po vydaní knihy tam geológovia naozaj našli jaskyňu. Dokonca je to zaznamenané aj v správach, boli z toho udivení, keďže išlo o veľmi nezvyčajné miesto na objavenie jaskyne vzhľadom na zloženie lokálnych hornín.

Čiže áno, stávajú sa aj také veci. Možno ide len o náhody. Vôbec tomu neprisudzujem nejaký význam, ale keď sa to stane, cítim sa trošku stiesnene. To je pravda. (smiech)

Odpozoroval som, že so svojimi fanúšikmi pravidelne komunikujete prostredníctvom sociálnych sietí. Je pre vás kontakt s čitateľmi dôležitý kvôli feedbacku na knihy a čitateľským postrehom – keďže sám píšete, že vaše knihy majú viacero rovín, alebo to je aj určitý spôsob marketingu?

Určite je to oboje. Teraz to už robím podstatne menej než v minulosti. V čase, keď mi v roku 2010 vyšiel prvý román V tieni mafie, sa sociálne siete len rozbiehali a bol to úplne fantastický nástroj na marketing. Bola tam veľmi dobrá energia, atmosféra a fungovalo ešte organické šírenie. Bolo to skvelé, našiel som tam spätnú väzbu a bavila ma aj samotná komunikácia.

Dnes je to horšie, pretože, čo si budeme hovoriť... atmosféra je iná. Aj keď ma to mrzí, sociálne siete riešim už len v nutnom minime. Na Facebooku je taká zlá atmosféra, že sa tam nedá baviť už skoro o ničom, lebo konverzácia sa takmer vždy skončí toxicky. Pravdepodobne to je aj obrazom doby, ktorú žijeme, a polarizácie spoločnosti.

Čo vám ako spisovateľovi robí najväčšiu radosť po vydaní knihy? Predaje, pozitívne recenzie alebo ohlasy na to, keď si čitatelia všimnú aj tie najmenšie detaily a autorské prepojenia zakompované v knihe?

V posledných rokoch mi robí najväčšiu radosť to, že mi kniha vôbec vyjde, prípadne že nevyjde rovno počas lockdownu.

Samozrejme, teší ma aj každý čitateľský záujem a to, že si knihu niekto kúpi. Snažím sa totiž vždy dať do písania len to najlepšie zo seba – niekedy sa to podarí viac, niekedy menej, ale snažím sa (smiech). Preto fakt, že nejaký záujemca si knihu kúpi za svoje peniaze, ktoré takisto v optimálnom prípade dostal za to, že vydal to najlepšie zo seba vo svojej práci, a vymeníme si týmto spôsobom to najlepšie z nás – dobrovoľne na slobodnom trhu, je z môjho pohľadu komercia a zároveň najvyššie ocenenie tvorby, aké existuje. Znamená to pre mňa omnoho viac než nejaké literárne ceny.

Keby sme to neskôr rozmieňali na drobné, tak, samozrejme, teší ma, aj keď si niekto všimne detaily a vidím, že porozumel i hlbším vrstvám môjho diela. Poteší to o niečo viac, než keď vidíte, že niekto knihu len preletel a prečítal ju iba v prvom pláne ako oddychovú „jednohubku“. Všetko je super a za všetko som vďačný, ale funguje to u mňa asi v nasledujúcej hierarchii: teší ma, že mi kniha v prvom rade vyjde, v druhom, že si ju niekto kúpi, a v treťom, že si všimne aj jej hlbší obsah. 

Vaša kniha Trhlina vyvolala dodnes trvajúci ošiaľ v súvislosti s pohorím Tribeč. Neustále sa o ňom píšu články, youtuberi tam chodia prespať a ľudia sa snažia rozlúsknuť jeho záhadu. Aký je to pocit takto zviditeľniť miestnu legendu a vedieť o tom, že desiatky ľudí hľadajú realitu aj vo vami opísanej fikcii?

Je to zaujímavý pocit. Nemôžem povedať, že som legendu o Tribeči vytvoril, lebo existovala už aj dlho predtým, ale akoby práve môj román Trhlina prekročil literárne hranice a stal sa akýmsi pop-kultúrnym fenoménom. Ľudia na Tribeč chodia, točia o ňom videá a legenda žije vlastným životom. Pokladám to za obrovský úspech knihy, keď sa stane niečím viac než len knihou.

Pracovať a vytvárať niečo produktívne beriem ako najvyššiu činnosť, ktorú dokáže robiť človek, lebo všetko ostatné dokážu aj zvieratá.

Veľmi ma to na jednej strane teší, na druhej sa mi to vidí zvláštne, lebo ja sám som dosť skeptický k týmto veciam. Pre mňa sú napríklad skutoční hrdinovia spomínaných kníh tie postavy, ktoré sa snažia udržia rácio a usilujú sa o to, aby iní hrdinovia nevybočili niekam do šialenstva, lebo tam sa to zvykne končiť zle. Keď opustíme racionalitu, môže to mať katastrofálne následky. To, čo sa stane, ak si niekto uletí do fiktívnych svetov a opustí objektívnu realitu, vidíme napokon aj teraz na Ukrajine.

Práve toto je pre mňa dôležitým odkazom tejto línie mojich kníh a niekedy vidím, že to vypáli úplne naopak. Ľudí ešte viac zaujímajú záhady než to, čo som tým chcel povedať. Nikomu to nevyčítam, každý to vezme, ako to vezme, ale práve aj tento odkaz bol pre mňa jedným z dôležitých aspektov, ktoré vidím vo svojej aktuálnej tvorbe.

V jednom z rozhovorov ste napísali, že stretnutie s pánom, ktorý vám opísal zmiznutia na Tribeči, nebol pre vás „dvakrát príjemný zážitok“. Prečo? Bol ten pán divný, alebo len jeho rozprávanie?

Pôsobil na mňa veľmi zvláštne. Napokon, opisujem to aj v knihe. Dodnes netuším, čo si o tom celom aj o ňom myslieť.

Mám rád slobodu, ktorú mi peniaze dávajú, a pocit, že nemusím do konca roka pracovať. Vďaka Trhline by som nemusel pracovať do konca života, keby som teraz prestal.

Úprimne, keď som to písal, bol som presvedčený, že ide o hoax. Najviac ma na celom príbehu zaujalo to, ako dlho už prežíva, ako sa replikuje a šíri. Stále som k tomu však skeptický.

Netvrdím, že už poznáme všetky fyzikálne zákony a že nie je nič, čo by veda mohla odhaliť. Je možné, že sa tak stane. Všeobecne si však myslím, že ak aj na tom niečo je, takéto veci tvoria takú malú oblasť dôležitosti pre život bežného človeka, že je oveľa rozumnejšie venovať pozornosť úplne iným veciam. Záhady si môžeme nechať na uspokojenie tej časti nás samých, ktorá po nich túži, ale akurát vo forme beletrie. To podľa mňa stačí.

Zaujímavé je aj to, že paranormálne zážitky začali ľudia pripisovať Tribeču po vydaní knihy a filmu omnoho intenzívnejšie.

Presne to som chcel povedať. Od vydania knihy pred šiestimi rokmi mi napísali naozaj stovky ľudí, ktorí tam niečo zažili, videli, počuli. Niektorí z nich na mňa naozaj pôsobia hodnoverne, sú to napríklad policajti, požiarnici či vojaci. Koniec koncov, samotní vojaci tam natočili video, a keď mi ho poslali na Facebook, zažartoval som, že super náborové video, robíte si srandu, ale je to dobré.

Neskôr mi napísal aj ich šéf, že oni to mysleli vážne, a cítil sa až trochu dotknutý. Nerozumiem, prečo by mi inak písal, keby to vážne nemyslel? Prečo by ma presviedčal? Naozaj tam nejaký vzťah medzi tým, čo sa v knihe píše, a tým, čo ľudia vnímajú ako realitu, existuje.

Za tie roky, čo píšem, som si všimol, že ak mi vyjde kniha napríklad v náklade 10-tisíc výtlačkov a prečíta si ju 10-tisíc ľudí, podľa ohlasov vidím, že si v skutočnosti prečítali 10- tisíc rôznych verzií mojej pôvodnej knihy. Každý ju vníma cez akýsi vlastný filter.

Keď som začínal písať, myslel som si, že to môžu byť maximálne nejaké drobné rozdiely. Vôbec. Niekedy ľudia doslova čítajú odlišné knihy, s odlišnými postavami, dokonca s iným dejom. Toto je pre mňa najšokujúcejšie zistenie z celého zážitku byť autorom. Ľudia majú veľmi rôznorodé vnímanie reality.

V minulosti ste sa vyjadrili, že „Slovensko je studňou inšpirácie na rôzne horory či mysteriózne trilery“. Desivých legiend tu je naozaj dosť. Podľa čoho si vyberáte, ktoré knižne spracujete?

Musím mať pri danom príbehu zimomriavky. Neviem, ako to presne funguje, ale môžu sa k vám dostať dva príbehy – či už strašidelné, alebo tajomné. Jeden vás nijako neohúri, ale druhý vám vyvolá zimomriavky, lebo máte pocit, že tam niečo je, že to funguje.

Príbeh, ktorý si vyberiem, musí na mňa pôsobiť práve takto. Ja mám tajomno rád. Píšem také knihy, ktoré by som si chcel prečítať, ale nikde som ich nenašiel. Napriek tomu som radšej za racionalitu a záhady by som nechal vo forme beletrie.

Živiť sa písaním je pre mnohých ľudí snom. Aké to je v realite? Necítite niekedy prílišný tlak z dodržiavania termínov? Byť kreatívnym a tvoriť sa asi na povel nedá.

Ja si práve naopak myslím, že byť kreatívnym na povel sa dá. (smiech) Samozrejme, pokiaľ je písanie váš údel a poslanie. Osobne nesedím a nečakám na inšpiráciu, každé ráno si sadnem a píšem. Jasné, vždy musím prekonať istú rezistenciu, ale inšpirácia určite príde. Musím však vedieť, že keď príde niekedy medzi ôsmou a dvanástou hodinou, nájde ma za počítačom.

Kreatívne tempo je však naozaj otázne. Medzi tridsiatkou a štyridsiatkou som každý rok vydal knihu – z toho dva sedemstostranové romány. To je obrovská produkcia. Tlačil som na pílu, lebo išlo o obdobie života, keď človek už má nejaké skúsenosti, ale zároveň aj dosť energie. Práve to som chcel využiť na maximum.

Teraz som, naopak, zvoľnil tempo – a hoci píšem stále rovnako, mám viac času sa s tým vyhrať. Našťastie mi okrem Slovenska vychádzajú knihy v Poľsku, Maďarsku, Česku a občas aj na menších trhoch, čo mi umožňuje, aby som nemusel každý rok produkovať novú knihu. Teraz chcem vyskúšať dvojročné tempo, uvidíme však, ako to vyjde, lebo niekedy sa do človeka oprie taká inšpirácia, že za rok stihne aj dve knihy.

Ale máte vďaka zahraničným trhom istoty a nemusíte tlačiť na pílu...

Áno, teším sa z toho, že to vďaka nim nemusím nijako siliť. Ja mám veľmi rád peniaze, a ako som povedal, som kapitalista, ale žijem skoro asketicky. Nemíňam takmer na nič. Mám rád slobodu, ktorú mi peniaze dávajú, a pocit, že nemusím do konca roka pracovať. Vďaka Trhline by som nemusel pracovať do konca života, keby som teraz prestal. Ale prečo by som prestal?

Pracovať a vytvárať niečo produktívne beriem ako najvyššiu činnosť, ktorú dokáže robiť človek, lebo všetko ostatné dokážu aj zvieratá. Je to trochu extrémny názor, ale tvoriť niečo zmysluplné je pre autora zmyslom života. Nevravím, sú aj iné dôležité veci, ako vzťahy s ľuďmi či rodina, ale primárny zmysel života je pre autora tvoriť.

Je práca spisovateľa taká ružová, ako sa môže zdať?

Je to o uhle, akým sa na to pozriete. Na jednej strane je to, samozrejme, veľmi náročné, lebo každý deň vás ráno čaká prázdna stránka, ktorú musíte zaplniť. To spaľuje veľmi veľa energie. Napríklad ako som teraz zvoľnil tempo – nič iné sa nezmenilo, tak som pribral pár kíl.

Žijem v Ružomberku a tu som za úplného lúzra, lebo sa neživím lopatou, ale hlavou. Samozrejme, tento pohľad závisí od prostredia, v akom žijem. Ale čo tým chcem povedať, je, že keď sa človek živí hlavou, môže sa zdať, že nič nerobí, len sedí za počítačom. Mozog však spaľuje také obrovské množstvo energie a pravdepodobne i kalórií, že naozaj, keď potom len trochu spomalíte, prejaví sa to na celom tele. To je sila a z tohto pohľadu to je veľmi náročné.

Na druhej strane, ak písanie správne identifikujete ako svoju životnú misiu, je to najjednoduchšia práca na svete, lebo je zároveň najprirodzenejšia. V minulosti som pracoval v múzeu, v samospráve či v regionálnej televízii. Napríklad na mestskom úrade v Ružomberku to bolo nastavené tak, že či som pracoval, či nie, dostal som rovnakú mzdu. Niekomu by to vyhovovalo, ale pre mňa to bolo omnoho ťažšie a rozvratnejšie.

Niekoho možno napĺňa, že nemusí pracovať a dostane peniaze. Myslí si, že bude šťastný, ale nakoniec to i tak rozloží psychiku daného človeka. Nemôžete mať sebaúctu, ak si nezarobíte nejakou prácou, ktorá je maximom vašich schopností. Ak je niečie maximum schopností, že zametá ulicu, nie je to hanba, a ak ju robí naplno, je to veľmi úctyhodná práca. Ak by však ulicu zametal niekto, kto má kapacitu stať sa raketovým vedcom, psychicky by ho to dezintegrovalo. Pracovať v tom, čo beriete ako svoje maximum, je síce strašne únavné, ale je to jediná cesta k šťastiu v danej životnej sfére.

Aktuálne beží predpredaj zberateľského vyhotovenia románov Na smrť I + II pri príležitosti 10. výročia prvého vydania tejto knihy. Dočkáme sa však od vás v blízkej budúcnosti aj novej knihy? Napríklad budúci rok?

Neviem, či to bude budúci rok, zatiaľ na tom pracujem. Mohlo by byť, ale nechcem nič sľubovať. Hlavne chcem, aby to bolo dobré. Uvidíme.