Zuzka robí inštalatérku: Keď ľudia zistia, že im kotol opraví žena, sú pokojnejší (Rozhovor)

Čo všetko vlastne spadá do tvojej pracovnej činnosti?

Robím najmä kúrenie, vodu a plyn, nie je to teda výlučne inštalatérska práca. Akurát ma ešte čakajú plynárske skúšky a dorábam si tiež elektrikársky kurz. Je to potrebné pre taký celok, ktorému sa venujem.

Zobrazit galerii

(9)

Ako sa z teba stala kurenárka?

Dala som sa na to viac-menej v momente, keď som odišla od rodiny. Doma som v detstve prežívala domáce násilie, nebolo to jednoduché, dlho som sa len hľadala a nevedela, čo mám robiť. Študovala som najprv na strednej škole ekológiu a životné prostredie, no tam som v prvom ročníku zistila, že to nie je nič pre mňa.

Čo si robila po odchode z domu?

Žila som s bývalým priateľom v jeho dome. On sa venoval oprave áut, tak som sa do toho pustila tiež, celkom ma to bavilo. Neskôr som si však uvedomila, že chcem mať v živote viac istoty a zároveň si chcem budovať niečo vlastné. Chcela som sa naučiť niečo, čo bude potrebné aj o 20 rokov, preto inštalatérstvo.

Školu si nedokončila?

Nie, došla som do 3. ročníka a mala som záujem to aspoň dokončiť, ale v tom období som bojovala s depresiami, brala som dosť liekov a nebolo to proste možné. Preto som odišla do Indie, kde som si potrebovala urovnať život a myšlienky.

Čo bolo potom?

Vrátila som sa, nastúpila som na odborné učilište odboru inštalatér – kurenár a to som študovala. Chytilo ma to, v druhom ročníku som už vedela spraviť väčšinu vecí, v tretiaku som už praxovala pre jednu firmu v Prahe. Po absolvovaní školy som prešla na živnosť a venujem sa tomu aktívne 2 roky.

Odišla si z domu práve preto, že ťa v tomto smere odmietli podporiť?

Bolo to o dosť zložitejšie. Naši sa rozviedli, keď som mala osem rokov. Otec sa dal na drogy, mama striedala viacero partnerov, prežívala som psychické aj fyzické domáce násilie. To vyústilo k tomu, že som vo veku 14 rokov skúsila užívanie návykových látok, čo teda vôbec nebolo dobré. Mama ma chcela umiestniť do ústavu, no úrady to zamietli a dali ma do plnej starostlivosti k babičke.

Máš vo svojom okolí ľudí, ktorí sa živia podobnou prácou čo ty?

Ani práveže nie. Práve naopak, mám okolo seba veľa umelcov, čo je fajn. Ostatní sú skôr takí, že nechcú robiť rukami, nezaujíma ich to. Čo pozorujem, veľa mladých ľudí v mojom okolí je upnutých na istú pracovnú dobu od-do, chcú za čo najkratší čas čo najviac peňazí a to je všetko. Neuvedomujú si, že väčšinou sa to dá dokázať len náročnou prácou a zodpovednosťou.

Kde si sa naučila tento zodpovedný prístup, keďže doma to nebolo ideálne?

No práveže doma. Od desiatich som si musela sama variť a starať sa o seba. Keď som niečo nespravila, jednoducho som to nemala. Nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Musela som sa postaviť sama za seba a stále chcem, pretože časom chcem mať vlastnú nehnuteľnosť a vlastné bezpečné miesto. Bohatá byť nemusím, najmä chcem mať slobodu a bezpečie. (smiech)

Si v kontakte s rodinou?

So súrodencami áno, s mamou nie. Každý máme svoje chyby, to určite, no ja si myslím, že pokiaľ sa človek odmieta zmeniť, asi nie je veľmi cesta späť. Možno by som si zaslúžila za tie roky aspoň ospravedlnenie, ale na to sa teraz neupínam.

Ako si na tom teraz?

Bývam kúsok od Prahy, prenajímam si malý domček. Platím s energiami 730 eur.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Vstávam o 5:50 ráno, umyjem sa, raňajky a idem do práce. Cesta trvá asi 30 minút v závislosti od premávky, na firme si naberiem materiál, väčšinou idem s nejakým kolegom a ideme makať. (smiech)

Koľko toho za deň stihneš?

Záleží na tom, aké zákazky dostanem. Som živnostníčka, no spolupracujem s firmou, ktorá mi dohadzuje prácu. Ak sme niekde, kde nefunguje voda alebo kúrenie, musíme tam ostať dovtedy, kým to neopravíme, čiže niekedy mám dve zákazky na deň a poobede som doma, inokedy zas robíme do večera.

Čo je na tomto remesle najnáročnejšie?

Najťažšie bolo asi sa do toho najprv dostať a "obrniť sa", zo začiatku ma napríklad dosť bolel chrbát, musela som sa dokonca rozcvičovať. Náročné je tiež nenechať sa odradiť a byť trpezlivý. Dobré bolo to, že ma v tom od začiatku podporovali ešte na učilišti, či vo firmách, kde som praxovala. Zároveň v tom vidím potenciál, človek sa môže stále vzdelávať a učiť nové veci. V sklade by som asi nevydržala. (smiech)

Mala si v súvislosti s tým, že si žena nejaké nepríjemné skúsenosti?

Je samozrejmé, že pracujem iba v mužskom kolektíve. A muži okolo mňa sa správajú dosť slušne, až gentlemansky. Jedna skúsenosť však bola nepríjemná, a to, keď som sa minulé leto snažila nájsť si prácu v inštalatérskom odbore v Prahe. Dohodla som sa s jedným inštalatérom, že mu pomôžem s prácou. Prvý deň sme pracovali, takže som bola spokojná. Ďalšie dni už to však začalo byť podozrivé. Mali sme ísť k nemu za Prahu, kde som mu mala pomôcť s hausbótom. Už po ceste som z toho mala zlý pocit, keď sa ma spýtal, či som si vzala plavky. A keď sme prišli na miesto, prišla som si v jeho očiach skôr ako spoločníčka než pracovníčka. Plavky som si samozrejme nevzala, a tak som radšej okopávala schody od hliny. Povedala som si, že tomu dám ešte jednu šancu. Bohužiaľ, ďalší deň sme išli opäť k nemu na barák a nútil ma tam nosiť škváru zo strechy. To pre mňa bola posledná kvapka a už som ho odvtedy viackrát nevidela. Ale nestalo sa, aby ma niekto obchytkával či mal priame nemiestne narážky.

Je práca s plynom nebezpečná?

Ja sa toho vôbec nebojím. Keď si si istý, že je prípojka plynu odpojená, nie je sa čoho báť. Zároveň keď montujem plynové kotly, tak potom detegujeme, či je nejaký plyn v okolí a podobne. Ak robíš prácu poctivo, nemá sa čo stať.

Berieš aj prácu bez faktúry?

Maximálne to, že mi povedali, nech im niečo pozváram, prípadne napojím a oni si to potom dokončia, že mi zaplatia na ruku a bez papierov, ale to samozrejme neurobím. Priame podplatenie som nezažila nikdy.

Nepremýšľala si nad odchodom do zahraničia?

Určite áno, ak by som si zlepšila nemecký jazyk, išla by som na nejaké obdobie do Nemecka. Hlavne preto, lebo za rovnaký čas a rovnakú prácu zarobíš oveľa viac peňazí. Som cestovateľský typ a predtým, než sa zas usadím, by som to chcela vyskúšať.

Koľko si zarobíš?

Keď pracuješ s firmou, je to individuálne, podľa toho, koľko % z toho máš. Ja si teraz viem zarobiť niečo medzi 2 400 - 2 800 eur mesačne. Človek má však aj výdavky, niekto si určuje hodinovku, niekto zas percentá, záleží veľmi na type spolupráce.

Ako reagujú klienti na to, že príde im plynový kotol montovať/opravovať mladá žena?

Väčšinou sú milé reakcie. Sranda je, že pri niektorých je dokonca reakcia, že ooo, je tu žena, tak to sa nebojím, že bude všetko tip-top spravené. (smiech) Jasné, že niektorí ľudia majú stále názor, že žena patrí do kuchyne.

Keď si spomenieš na školu, nemala si problém byť v čisto mužskom kolektíve, alebo ste mali nejakú triedu pre dievčatá?

Vôbec. (smiech) Ja som mala často problém zapadnúť do kolektívu, čo spôsobovali aj problémy doma. Paradoxne, najlepšie som sa cítila, keď som prišla na inštalatérsky odbor do triedy medzi chlapcov.

Máš práce dosť?

Určite, tam ide o to, že prax ťa najviac naučí a potom už je človek zbehlý v odbore. Je to iné, napríklad moja sestra vyštudovala a je inžinierka, no má problém nájsť vyhovujúcu prácu za dobrý plat. Určite sú na svete povolania, ktoré si nevyhnutne vyžadujú vysokoškolské vzdelanie ako právnik či lekár, ale nie vždy je to záruka dobrej práce.

Čo by si odporučila mladým babám, ktoré by chceli robiť niečo podobné ako ty?

Počúvať svoje vnútorné ja. Nežiť život nikoho iného, ale ten svoj. Pokiaľ jej má spraviť radosť to, že bude jazdiť na traktore, nech sa páči. Hlavne buďte šťastní.