Zahraniční korespondentka Jana: Nad hlavou jí létaly rakety, psala i o mexických drogových kartelech (Rozhovor)

V českém a slovenském zpravodajství není příliš mnoho novinářů, kteří působí v konfliktních zónách a poskytují reportáže přímo z místa dění. Jednou takovou výjimkou je korespondentka Blízkého východu Jana Ninyo Machatová, která momentálně žije v Izraeli.

Jana, rodačka z Nitry, šla ambiciózně za svým snem a tvrdá dřina jí přinesla lukrativní pozici v londýnském zpravodajství. Tam získala neocenitelné zkušenosti, které si pak přinesla do Izraele, kde si společně s manželem založili vlastní videoprodukční společnost Eastside Studio. My jsme Janu vyhledali a zjišťovali jsme, jak vypadal její kariérní život v žurnalistice a co všechno ve své dlouholeté praxi zažila.

V rozhovoru nám vyprávěla o své práci ve videoprodukční společnosti a také o zkušenostech zahraniční korespondentky, což ji nejednou zavedlo do netradičních situací. Nyní ti přinášíme rozhovor s další inspirativní ženou, jejíž příběh může jít příkladem pro mladé.

Mohla bys říci více o své kariéře v žurnalistice, jak ses k této kariéře dostala?

Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia som občas písala články o konfliktných zónach pre Slovo a v poslednom ročníku som pracovala ako redaktorka zahraničného oddelenia v TA3.

Co tě vedlo ke konfliktním oblastem a jaké kroky jsi podnikla k tomu, aby ses tam dostala?

Mňa vždy zaujímalo zahraničné spravodajstvo a dianie vo svete, najmä na Blízkom východe. Preto som sa ešte počas štúdia začala učiť perzštinu a hebrejčinu. S perzštinou mi pomáhala moja kamarátka Sahraa Karimi z Afghanistanu, s ktorou som sa vtedy spoznala na jednej akcii, čo organizovala organizácia Amnesty International. Hebrejčinu som začala študovať na Inštitúte udaistiky v Bratislave. Hneď po skončeni vysokej školy som sa odsťahovala do Londýna, kde som začala pracovať pre Associated Press Television News (APTN).

Vo videách z Mexika o drogových karteloch sme museli zabezpečiť, aby sa nezobrazovali zábery zblízka na bezhlavé, zmrzačené telá alebo odrezané hlavy váľajúce sa pod mostom.

 

V Londýně je asi hodně konkurence na uplatnění v oboru. Jak ses tam ty dostala a představovalo to pro tebe velkou změnu oproti Slovensku?

Tak v Londýne som trávila takmer každé leto počas výšky a v tom čase som tam spoznala aj manžela, ktorý pochádza z Izraela a v tom čase tam žil. Neskôr som pracovala na pozícii news editora v AP, kde som bola nasledujúcich 5 rokov. O tejto pozícii som sa dozvedela od kamaráta kameramana a po krátkom interview mi dali veľmi intenzívny dvojdňový tréning a potom ťa hodia do vody – buď to zvládneš, alebo ťa už viac na službu nezavolajú.

Táto práca mi priniesla obrovské množstvo skúseností, jednak v oblasti agentúrneho spravodajstva a jednak v tom, ako funguje profesionálny kolektív pozostávajúci z ľudí z celého sveta. Tam som videla, ako sa k sebe zamestnanci dokážu správať slušne a s profesionálnou úctou aj v čase najväčšieho stresu a veľkých kríz.

Na Slovensku som mala v TA3 tiež dobrý kolektív, takže rozdiel bol najmä v množstve správ, ich zdrojoch a v hĺbke ich spracovania, čo je logické vzhľadom k tomu, že hovoríme o jednej z najväčších spravodajských agentúr na svete.

Co přesně bylo tvou pracovní náplní?

V londýnskej centrále APTN sme dostávali informácie a videá od AP kameramanov a reportérov po celom svete, ktoré boli niekedy vo veľmi neorganizovanej podobe. Našou úlohou bolo upraviť alebo napísať text k udalosti, overiť poslané info a postrihať video tak, aby to zodpovedalo vysielacím štandardom AP.

Napríklad vo videách z Mexika o drogových karteloch sme museli zabezpečiť, aby sa nezobrazovali zábery zblízka na bezhlavé, zmrzačené telá alebo odrezané hlavy váľajúce sa pod mostom. Videla som toho veľa a niekedy to bolo náročné, emocionálne ale aj fyzicky, zvládať kombinácie denných a nočných služieb. Nebola som teda novinár, ktorý cestuje po svete, ale bola som pri tom, ako sa to všetko spracuváva, a kde sa rozhoduje, čo ide von a čo ide ďalej médiám, ktoré odoberajú AP servis.

I přesto, že je známých mnoho ženských zahraničních korespondentek, nikdy jsi nepocítila diskriminaci kvůli tomu, že jsi žena?

Nikdy som nepocítila nejakú formu diskriminácie, skôr sa mi zdá, že to má občas výhodu v tom, že k žene sa často ľudia správajú slušnejšie a sú menej vystrašení. Veľakrát ide tiež o citlivé témy, o ktorých nemajú vždy ľudia chuť rozprávať, a už vôbec nie na kameru. Ale je to tiež o osobnom prístupe. Vždy sa snažím pristupovať k ľuďom s úsmevom a s porozumením a väčšinou to funguje.

Co jsi považovala ve své práci v Londýně za nejzajímavější projekty, kterým ses věnovala?

V AP boli pre mňa najzaujímavejšie tzv. developing stories, ktoré sledovali určitú udalosť. Dodnes nezabudnem na ten stres a zhon v redakcii, keď zavraždili Benazir Bhutto, alebo keď nám na nočnej prišlo prvé info o ničivom zemetrasení na Haiti. Často som tiež robila na správach z Blízkeho východu, keďže som už vtedy rozumela dosť veľa po hebrejsky a viackrát som medzitým bola v Izraeli.

A proč ses přestěhovala do Izraele, co tam teď děláš?

Do Izraela som sa presťahovala s manželom tesne po svadbe. Dôvodom bolo z mojej strany to, že po takmer piatich rokoch v AP som mala čistého agentúrneho spravodajstva dosť. Chcela som sa posunúť niekde ďalej a presťahovať sa na Blízky východ sa mi zdalo ako dobrý začiatok.

 Zrazu sme šokujúco blízko začuli veľký tresk a asi o 300 metrov od nás do vody dopadla raketa. Neveriacky sme hľadeli na sivú masu vody, ktorá vystrelila do výšky. 

Jednak som stále spolupracovala a spolupracujem s TA3, pre ktorú pravidelne robím telefonáty o súčasnom dianí v tejto oblasti a niekedy robím aj reportáže, keď sa deje niečo zaujímavé. Najmä ma však lákalo natáčanie, chcela som sa naučiť filmovať a venovať sa viac vizuálnej stránke a žánrom, kde sa dá viac uplatniť kreativita. A tak sme s manželom založili Eastside Studio, prešli sme všelijakými fázami a teraz sme sa ustálili viac menej na dvoch typoch filmov. 

Čeho konkrétně se týkají vaše filmy?

Jedným typom sú promo videá pre súkromné spoločnosti z akejkoľvek oblasti a druhým sú mini-dokumenty alebo akési krátke dokumentárne dramatické filmy, ktoré robíme pre organizáciu izraelských záchranárov Magen David Adom. Toto je môj najobľúbenejší žáner, keďže spája na jednej strane pravdivé príbehy a na druhej strane zaujímavé vizuálne prevedenie.

To, kde sa nachádzame, ovplyvňuje tieto filmy tematicky a dosť veľké percento z nich je o teroristických útokoch, kde ide o kombináciu autentických záberov napríklad z bezpečnostnej kamery, s rekonštrukciou udalostí a s rozhovorom so záchranármi, ktorí pri útoku zasahovali. Hoci niekedy aj filmujem, kvôli veľkému objemu práce teraz väčšinou pôsobím v prípravnej fáze projektu pri písaní scenára a v post-produkcii, kde mám na starosti zostrih.  

Vracíš se často zpět na Slovensko? Kromě toho, že děláš reportáže a píšeš o událostech z Izraele, pořád se stejně zajímáš o socio-politické dění na Slovensku?

Snažím sa aspoň 3 či 4-krát do roka vrátiť naspäť, ako kedy. O dianie doma sa, samozrejme, zaujímam, no nie tak intenzívne ako predtým, keď som na Slovensku žila.

Na jaké projekty nebo reportáže jsi ve své kariéře nejvíce pyšná?

Určite to budú niektoré z filmov, ktoré sme urobili už pre spomínaných izraelských záchranárov. Ťažko mi je vybrať konkrétny projekt, ale niektoré z našich filmov boli pre spriatelené organizácie Magen David Adom v New Yorku, Los Angeles, Veľkej Británii a tiež v Austrálii a odvtedy chcú spolupracovať tu v Izraeli iba s nami. AFMDA (American Friends of Magen David Adom) nás dokonca pozvali do New Yorku natočiť pre nich promo, takže toto je určite spätná väzba, z ktorej sa veľmi tešíme.

Nacházela ses někdy v epicentru válečného konfliktu? Do jakých, pro čtenáře neobvyklých, situací tě tvá robota zavedla?