Zahraniční korespondentka Jana: Nad hlavou jí létaly rakety, psala i o mexických drogových kartelech (Rozhovor)

V českém a slovenském zpravodajství není příliš mnoho novinářů, kteří působí v konfliktních zónách a poskytují reportáže přímo z místa dění. Jednou takovou výjimkou je korespondentka Blízkého východu Jana Ninyo Machatová, která momentálně žije v Izraeli.

Jana, rodačka z Nitry, šla ambiciózně za svým snem a tvrdá dřina jí přinesla lukrativní pozici v londýnském zpravodajství. Tam získala neocenitelné zkušenosti, které si pak přinesla do Izraele, kde si společně s manželem založili vlastní videoprodukční společnost Eastside Studio. My jsme Janu vyhledali a zjišťovali jsme, jak vypadal její kariérní život v žurnalistice a co všechno ve své dlouholeté praxi zažila.

V rozhovoru nám vyprávěla o své práci ve videoprodukční společnosti a také o zkušenostech zahraniční korespondentky, což ji nejednou zavedlo do netradičních situací. Nyní ti přinášíme rozhovor s další inspirativní ženou, jejíž příběh může jít příkladem pro mladé.

Mohla bys říci více o své kariéře v žurnalistice, jak ses k této kariéře dostala?

Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia som občas písala články o konfliktných zónach pre Slovo a v poslednom ročníku som pracovala ako redaktorka zahraničného oddelenia v TA3.

Co tě vedlo ke konfliktním oblastem a jaké kroky jsi podnikla k tomu, aby ses tam dostala?

Mňa vždy zaujímalo zahraničné spravodajstvo a dianie vo svete, najmä na Blízkom východe. Preto som sa ešte počas štúdia začala učiť perzštinu a hebrejčinu. S perzštinou mi pomáhala moja kamarátka Sahraa Karimi z Afghanistanu, s ktorou som sa vtedy spoznala na jednej akcii, čo organizovala organizácia Amnesty International. Hebrejčinu som začala študovať na Inštitúte udaistiky v Bratislave. Hneď po skončeni vysokej školy som sa odsťahovala do Londýna, kde som začala pracovať pre Associated Press Television News (APTN).

Vo videách z Mexika o drogových karteloch sme museli zabezpečiť, aby sa nezobrazovali zábery zblízka na bezhlavé, zmrzačené telá alebo odrezané hlavy váľajúce sa pod mostom.

V Londýně je asi hodně konkurence na uplatnění v oboru. Jak ses tam ty dostala a představovalo to pro tebe velkou změnu oproti Slovensku?

Tak v Londýne som trávila takmer každé leto počas výšky a v tom čase som tam spoznala aj manžela, ktorý pochádza z Izraela a v tom čase tam žil. Neskôr som pracovala na pozícii news editora v AP, kde som bola nasledujúcich 5 rokov. O tejto pozícii som sa dozvedela od kamaráta kameramana a po krátkom interview mi dali veľmi intenzívny dvojdňový tréning a potom ťa hodia do vody – buď to zvládneš, alebo ťa už viac na službu nezavolajú.

Táto práca mi priniesla obrovské množstvo skúseností, jednak v oblasti agentúrneho spravodajstva a jednak v tom, ako funguje profesionálny kolektív pozostávajúci z ľudí z celého sveta. Tam som videla, ako sa k sebe zamestnanci dokážu správať slušne a s profesionálnou úctou aj v čase najväčšieho stresu a veľkých kríz.

Na Slovensku som mala v TA3 tiež dobrý kolektív, takže rozdiel bol najmä v množstve správ, ich zdrojoch a v hĺbke ich spracovania, čo je logické vzhľadom k tomu, že hovoríme o jednej z najväčších spravodajských agentúr na svete.

Co přesně bylo tvou pracovní náplní?

V londýnskej centrále APTN sme dostávali informácie a videá od AP kameramanov a reportérov po celom svete, ktoré boli niekedy vo veľmi neorganizovanej podobe. Našou úlohou bolo upraviť alebo napísať text k udalosti, overiť poslané info a postrihať video tak, aby to zodpovedalo vysielacím štandardom AP.

Napríklad vo videách z Mexika o drogových karteloch sme museli zabezpečiť, aby sa nezobrazovali zábery zblízka na bezhlavé, zmrzačené telá alebo odrezané hlavy váľajúce sa pod mostom. Videla som toho veľa a niekedy to bolo náročné, emocionálne ale aj fyzicky, zvládať kombinácie denných a nočných služieb. Nebola som teda novinár, ktorý cestuje po svete, ale bola som pri tom, ako sa to všetko spracuváva, a kde sa rozhoduje, čo ide von a čo ide ďalej médiám, ktoré odoberajú AP servis.

I přesto, že je známých mnoho ženských zahraničních korespondentek, nikdy jsi nepocítila diskriminaci kvůli tomu, že jsi žena?

Nikdy som nepocítila nejakú formu diskriminácie, skôr sa mi zdá, že to má občas výhodu v tom, že k žene sa často ľudia správajú slušnejšie a sú menej vystrašení. Veľakrát ide tiež o citlivé témy, o ktorých nemajú vždy ľudia chuť rozprávať, a už vôbec nie na kameru. Ale je to tiež o osobnom prístupe. Vždy sa snažím pristupovať k ľuďom s úsmevom a s porozumením a väčšinou to funguje.

Co jsi považovala ve své práci v Londýně za nejzajímavější projekty, kterým ses věnovala?

V AP boli pre mňa najzaujímavejšie tzv. developing stories, ktoré sledovali určitú udalosť. Dodnes nezabudnem na ten stres a zhon v redakcii, keď zavraždili Benazir Bhutto, alebo keď nám na nočnej prišlo prvé info o ničivom zemetrasení na Haiti. Často som tiež robila na správach z Blízkeho východu, keďže som už vtedy rozumela dosť veľa po hebrejsky a viackrát som medzitým bola v Izraeli.

A proč ses přestěhovala do Izraele, co tam teď děláš?

Do Izraela som sa presťahovala s manželom tesne po svadbe. Dôvodom bolo z mojej strany to, že po takmer piatich rokoch v AP som mala čistého agentúrneho spravodajstva dosť. Chcela som sa posunúť niekde ďalej a presťahovať sa na Blízky východ sa mi zdalo ako dobrý začiatok.

 Zrazu sme šokujúco blízko začuli veľký tresk a asi o 300 metrov od nás do vody dopadla raketa. Neveriacky sme hľadeli na sivú masu vody, ktorá vystrelila do výšky. 

Jednak som stále spolupracovala a spolupracujem s TA3, pre ktorú pravidelne robím telefonáty o súčasnom dianí v tejto oblasti a niekedy robím aj reportáže, keď sa deje niečo zaujímavé. Najmä ma však lákalo natáčanie, chcela som sa naučiť filmovať a venovať sa viac vizuálnej stránke a žánrom, kde sa dá viac uplatniť kreativita. A tak sme s manželom založili Eastside Studio, prešli sme všelijakými fázami a teraz sme sa ustálili viac menej na dvoch typoch filmov. 

Čeho konkrétně se týkají vaše filmy?

Jedným typom sú promo videá pre súkromné spoločnosti z akejkoľvek oblasti a druhým sú mini-dokumenty alebo akési krátke dokumentárne dramatické filmy, ktoré robíme pre organizáciu izraelských záchranárov Magen David Adom. Toto je môj najobľúbenejší žáner, keďže spája na jednej strane pravdivé príbehy a na druhej strane zaujímavé vizuálne prevedenie.

To, kde sa nachádzame, ovplyvňuje tieto filmy tematicky a dosť veľké percento z nich je o teroristických útokoch, kde ide o kombináciu autentických záberov napríklad z bezpečnostnej kamery, s rekonštrukciou udalostí a s rozhovorom so záchranármi, ktorí pri útoku zasahovali. Hoci niekedy aj filmujem, kvôli veľkému objemu práce teraz väčšinou pôsobím v prípravnej fáze projektu pri písaní scenára a v post-produkcii, kde mám na starosti zostrih.  

Vracíš se často zpět na Slovensko? Kromě toho, že děláš reportáže a píšeš o událostech z Izraele, pořád se stejně zajímáš o socio-politické dění na Slovensku?

Snažím sa aspoň 3 či 4-krát do roka vrátiť naspäť, ako kedy. O dianie doma sa, samozrejme, zaujímam, no nie tak intenzívne ako predtým, keď som na Slovensku žila.

Na jaké projekty nebo reportáže jsi ve své kariéře nejvíce pyšná?

Určite to budú niektoré z filmov, ktoré sme urobili už pre spomínaných izraelských záchranárov. Ťažko mi je vybrať konkrétny projekt, ale niektoré z našich filmov boli pre spriatelené organizácie Magen David Adom v New Yorku, Los Angeles, Veľkej Británii a tiež v Austrálii a odvtedy chcú spolupracovať tu v Izraeli iba s nami. AFMDA (American Friends of Magen David Adom) nás dokonca pozvali do New Yorku natočiť pre nich promo, takže toto je určite spätná väzba, z ktorej sa veľmi tešíme.

Nacházela ses někdy v epicentru válečného konfliktu? Do jakých, pro čtenáře neobvyklých, situací tě tvá robota zavedla?

Počas nakrúcaní reportáží pre TA3 som sa občas dostala do situácií nie úplne bežných pre každého. Jedným takým momentom bolo, keď sme točili počas konfliktu s pásmom Gazy v lete 2014. Boli sme zbierať krátke interview záznamy v Tel Avive, kde vtedy zneli niekoľkokrát za deň sirény. My sme sa práve nachádzali na pomerne opustenej pláži, keď sa zrazu rozhučali sirény a tých pár ľudí, čo tam bolo, začalo chaoticky hľadať miesto, kde sa schovať.

Nablízku nebol ani kryt ani žiadne schodisko, pod ktoré by sa dalo skryť, tak sme sa ja, manžel, okoloidúca matka s malým dieťaťom a ešte jeden pán, prikrčili pri takom nízkom kamennom múriku a čakali sme. Väčšinou rakety, ktoré majú dopadnúť na rezidenčné oblasti, zostrelí protiraketový systém, takže sme sa nejako veľmi nestresovali, hoci už len jačanie sirény človeku zvýši tlak.

No zrazu sme šokujúco blízko začuli veľký tresk a asi o 300 metrov od nás do vody dopadla raketa. Neveriacky sme hľadeli na sivú masu vody, ktorá vystrelila do výšky. Keby mierili trošičku viac doprava, nebolo by nám vôbec do smiechu. Všetci sme boli v šoku, ale o chvíľku sme sa oprášili a pokračovali ďalej.

Druhým prípadom, kedy som sa ocitla asi najbližšie k epicentru vojnového konfliktu bolo, keď sme išli točiť reportáž o mieste pri Galilejskom mori, kde podľa tradícií pokrstili Ježiša Krista. To bol aspoň pôvodný plán. Počas cesty sme však počuli správy o intenzívnych bojoch na hranici so Sýriou o kontrolu nad hraničným priechodom Quneitra. Na izraelskú stranu Golanských výšin dopadli tiež nejaké projektily.

Hovorilo sa aj o útokoch na Drúzov, ktorí žijú na sýrskej strane Golanských výšin. Tak sme zmenili trasu a keď sme dorazili k vyhliadke, pod ktorou leží priechod Quneitra, už tam boli kameramani AP a Reuters. Pod nami stúpali kúdole čierneho dymu a každú chvíľu bolo počuť výbuchy. Odtiaľ sme zamierili ešte viac na sever do drúzskeho mestečka Majdal Shams, kadiaľ ide aj hraničný plot medzi izraelskou a sýrskou časťou Golanských výšin.

Tam už naozaj boli boje veľmi blízko, pamätám si, že sme filmovali môj stand-up na pozadí kopcov vedúcich popri hranici a zem sa nám triasla pod nohami od neďalekých výbuchov na opačnej strane. Dunenie bolo počuť čoraz intenzívnejšie, rýchle sme dokončili reportáž a zbalili sa na odchod.

Raz sme filmovali na konferencii v Jeruzaleme, keď sme zrazu začuli sirény sanitiek, helikoptéry a hneď na to sme zistili, že všetky vchody do budovy sú zamknuté - vonku na ulici došlo k útoku a hľadajú útočníka.

Nie som  však ten klasický vyslaný korešpondent, ktorý chodí po najnebezpečnejších oblastiach v regióne. Jedným z dôvodov je to, že mám izraelské občianstvo, čo pomerne komplikuje situáciu, keďže je napríklad nelegálne pre Izraelčanov vstúpiť na územie zóny A Palestínskej Samosprávy. Jasné, že aj moja práca je určité riziko, ale ani zďaleka nie také ako to, ktorému denno-denne čelia novinári informujúci priamo z podobných konfliktných zón. A nie vždy majú šťastie. Ako napríklad môj kamarát a bývalý kolega z AP Simone, ktorý zahynul pri výbuchu v pásme Gazy.  

Jaká je momentální situace v Izraeli, tam kde žiješ nejsou eskalující konflikty mezi Izraelci a Palestinci?

Momentálna situácia je veľmi komplikovaná, ani sa to nedá zodpovedať v rámci niekoľkých riadkov, nebudem sa preto o to ani pokúšať. Ale s každým pribúdajúcim rokom, čo sa nerieši status Palestínčanov, je to horšie a viac sa veci zamotávajú.

Čo sa týka bezpečia, to je tiež komplikované. Ja osobne sa tu necítim nejako v ohrození. Určite to tu nie je také nebezpečné, ako si to všetci u nás doma predstavujú, ale to tiež závisí od toho, kde presne sa človek nachádza. Ja žijem v centre, neďaleko od Tel Avivu, čo je považované za relatívne bezpečnú zónu.

Ale keď hovoríme o oblastiach židovských osád na západnom brehu Jordánu alebo izraelských miest na juhu v blízkosti pásma Gazy, to už sú miesta, kde sa častejšie vyskytujú teroristické útoky alebo padajú rakety. V Golanských výšinách sú kibuce len pár kilometrov od hraníc, ak by sa niečo zomlelo, títo ľudia sú v prvej línii.

 

Takže tam kde bydlíš jsi relativně v bezpečí?

Niekedy sa zdvihne vlna násilia po celom Izraeli a dochádza k teroristickým útokom takmer každý deň, a výnimkou nie je ani Tel Aviv. Raz sme filmovali na konferencii v Jeruzaleme, keď sme zrazu začuli sirény sanitiek, helikoptéry a hneď na to sme zistili, že všetky vchody do budovy sú zamknuté - vonku na ulici došlo k útoku a hľadajú útočníka.

To je realita tejto krajiny. Ale zase, ak by som sa mala niekedy ocitnúť uprostred teroristického útoku, radšej nech je to tu, v Izraeli sú na to aspoň pripravení, na rozdiel od mnohých iných krajín, a väčšinou vedia útočníka spacifikovať za niekoľko minút.

Na vlastné oči som videla, ako niektorí moji bývalí kolegovia, ktorí sú normálne vysoko inteligentní a sčítaní ľudia, zdieľali na Facebooku veci, z ktorých by rozum postál. To ani nehovorím o tom, že sú profesionálni novinári.

Setkáváš se ve své práci s oběma skupinami? Snažíš se být objektivní při posuzování konfliktu?

Áno, stretávam sa s oboma stranami, no tým, že žijem v Izraeli, je prirodzené, že ich optiku a  pohľad poznám lepšie. Zámerne hovorím „poznám“ a nie „preferujem“ pretože si myslím, že som vcelku objektívna. Je veľa vecí, s ktorými v Izraeli nesúhlasím a čím dlhšie tu žijem, tým viac mám pocit, že nadobúdam triezvejší pohľad na veci.

Vidíš v budoucnosti z pohledu zkušené žurnalistky a obyvatelky Izraele šanci na smíření?

Šanca na zmierenie existuje vždy, ale v tomto prípade som trochu skeptická. Čím viac sa tejto problematike rozumiem, tým horšie. Na oboch stranách sú obrovské politické záujmy, aktéri, ktorí nechcú robiť nepohodlné kompromisy a ženú veci presne opačným smerom. A čím viac času prejde, tým je to komplikovanejšie. 

Co si myslíš, že je největším klamem, jakým média prezentují situaci?

Nenazvala by som to klamom, ale určite je to snaha ľudí nalepiť na jednu stranu nálepku obete a na druhú stranu nálepku vinníka, alebo označiť jednu stranu za dobrú a druhú za zlú. A v médiách pracujú ľudia, ktorí akokoľvek chcú, nemôžu byť na 100% objektívni. A akosi pri tomto konflikte majú ľudia sklon prepadať hystérii hlavne, keď dôjde k eskalácii násilia.

Na vlastné oči som videla, ako niektorí moji bývalí kolegovia z AP, ktorí sú normálne vysoko inteligentní a sčítaní ľudia, zdieľali na Facebooku veci, z ktorých by rozum postál. To ani nehovorím o tom, že sú profesionálni novinári. Veci nie sú čierno-biele. Obe strany ubližujú a trpia zároveň a treba sa na veci pozerať v súvislostiach a najmä mať základné poznatky o tom, čo sa tu deje a dialo v minulosti. Ľahko je súdiť niekomu, kto v tomto regióne nikdy nebol a svoje vedomosti má len z povrchného spravodajstva médií alebo zo sociálnych sietí. 

Máš radu pro aspirující novináře?

Mnohé veci, ktoré podľa mňa fungujú, nanešťastie znejú ako totálne klišé typu „ver sama sebe a choď za svojím snom“. No určite by som spomenula aspoň to, že keď sa niekto chce seriózne zaoberať zahraničným spravodajstvom, je dobré sa zamerať na určitú oblasť a hltať všetky dostupné informácie. Jazyky sú v tomto prípade tiež nesmierne dôležité a potom to úplne logické - treba si pobaliť kufor a ísť do sveta.