Dominika Cibulková: Na slovo influencer som alergická. Avengerov nenávidím, za odmenu občas zájdem do mekáča (Rozhovor)

Mali sme šťastie, že sme sa mohli porozprávať s Dominikou osobne. Sezóna je v plnom prúde, naša najlepšia tenistka je buď odcestovaná, trénuje alebo má už dávno dopredu preplnený harmonogram. Napokon sme si dohodli stretnutie v piatok večer po siedmej.

Dominika si nás zavolala k nej domov, mala po ťažkom tréningu a privítala nás v župane. Oddychovala a od prvého momentu z nej sálala pohoda a uvoľnenosť. „Koniec týždňa vnímam inak ako ostatní,“ odpovedala na otázku, či jej nevadí, že ju zamestnávame koncom týždňa.

V otvorenom a úprimnom rozhovore nám porozprávala o všetkom, na čo sme sa opýtali – o slovenskom aj svetovom tenise, jej kariére, móde a o plánoch do budúcna. „Ženy to majú v porovnaní s chlapmi iné. Keď sa tenista rozhodne mať štyri deti, neovplyvní to jeho kariéru tak, ako keď si to povie tenistka. Myslím si tiež, že v istom veku sa u ženy začnú výraznejšie ukazovať materinské pudy.“

Prvýkrát si hrala za slovenskú reprezentáciu v roku 2005. Pamätáš si na svoj debut?

Áno, veľmi dobre. Hrali sme v Thajsku, bola som v tíme štvrtá alebo piata hráčka. Bola som strašne mladá, vôbec som nečakala, že ma postavia hrať. Počas týždňa sa to nakoniec vyvŕbilo tak, že som mala nastúpiť. Doteraz si pamätám, že som bola veľmi nervózna, bolo to zväzujúce.

Prehrala som s Thajčankou, potkýnala som sa pomaly o vlastné nohy, nehrala som absolútne podľa svojich predstáv. Fedcupové zápasy sú vždy iné ako tie ostatné na turnajoch počas roka. Je tam väčšia zodpovednosť, nehrám len za seba, hrám za celé Slovensko. Zápas s Thajskom bol pre mňa veľká skúsenosť, Fed Cup je pre mňa jedinečný.

Pred pár dňami si odohrala svoj posledný reprezentačný zápas. Vieš ho porovnať s tým prvým?

V tomto Fedcupovom týždni proti Brazílii to bola úplne iná Dominika. Prešlo už štrnásť rokov, odohrala som nespočetne veľa zápasov, nazbierala som veľa skúseností. Celý týždeň plný príprav vrátane víkendu, keď sa zápasy hrali, bol úžasný. Posledný zápas bol pre mňa veľmi ťažký, musela som hrať dobre a nebyť zviazaná nervozitou. Vyhrali sme a bol to jeden z najkrajších pocitov, aké som na kurte zažila. Myslím si, že do reprezentačných zápasov som dala niekedy viac, ako keď hrám na turnaji sama za seba.

Prečo si sa rozhodla ukončiť reprezentačnú kariéru?

Uvedomujem si, že už nemám dvadsať rokov. Nebudem hovoriť, dokedy budem ešte hrať tenis, no na ukončenie reprezentačnej kariéry podľa mňa nastal ten správny čas. Dôležitú úlohu zohralo aj to, že to boli domáce zápasy – človek nikdy nevie, kedy bude ďalší Fedcupový zápas doma, možno by som sa toho tak skoro nedočkala. A rozlúčiť sa s Fedcupom som sa chcela určite pred domácim publikom.

Lámali ťa, aby si ešte ostala?

Samozrejme (smiech). To, či zotrvám v reprezentácii, sme riešili interne s trénerom. Riešili sme aj moju kariéru, ako dlho budem hrať a podobne. Pre mňa nie je tenis otázka peňazí, nepatrím medzi tie hráčky, čo potiahnu kariéru ešte tri roky len preto, aby zarobili. Takto som šport nikdy nevnímala, nikdy to tak ani vnímať nebudem. Navyše, ak by som to robila pre peniaze, nebola by som šťastná.

Tréner teda vie, že tenis budem hrať dovtedy, dokým budem motivovaná, bude ma to baviť a budem to robiť srdcom. Keď budem rozhodnutá, že končím, nikto ma neprehovorí ani neprinúti ďalej hrať, to platí aj s reprezentáciou.

Vo fedcupových zápasoch proti Brazílii si podala kvalitný výkon. Onedlho prišiel turnaj v Stuttgarte, nepodarilo sa ti postúpiť. Tento rok sa ti celkovo nedarí, čím to môže byť?

Je to súhra viacerých vecí, pomimo výkonu riešim otázky, ktoré dovtedy neboli na stole – ako dlho budem hrať, akú mám motiváciu. Výkon na kurte nie je len o trénovaní, je to aj o mentálnom nastavení. Premýšľala som nad kariérou a kládla som si otázky, ktoré ma napokon brzdili. Nebola som to na kurte ja, nebolo to tak, ako by som si predstavovala.

Som rada, že sme vyhrali fedcupové zápasy, potrebovala som naštartovať. Na zápasoch som ukázala, že viem podať kvalitný výkon. Čo sa týka turnaja v Stuttgarte, nerobím si z toho ťažkú hlavu. Pôvodne som tam ani nemala ísť, bolo to skôr v zmysle skúsime a uvidíme. Teším sa na turnaje v Madride, Ríme a Paríži, veľmi rada by som tam ukázala takú formu, akú som predviedla na fedcupových zápasoch.

Zamrzelo ma, ako sa to celé prekrútilo na to, že mám kožuch z opíc, čo je absolútne klamstvo.

Profesionálni športovci často vyhľadávajú pomoc práve na prelome tridsiatky, mávajú mentálnych koučov.

Mentálneho kouča mám už dlho, pracujem s ním od roku 2015. Riešime spolu najmä tenis, ale aj veci mimo neho.

Keď sa ti nedarí, ľudia vedia byť v diskusiách krutí. Sleduješ sociálne siete?

Priznám sa, že v začiatkoch mojej kariéry som si čítala komentáre pod článkami o mne, miestami to bolo naozaj nepríjemne. Časom, možno aj za prispenia názorov Michala (manžel Dominiky, poz. red.), ma prestalo zaujímať, čo o mne ľudia, ktorí ma nepoznajú, píšu.

Odpisuješ niekedy na správy?

Na pozitívne správy, keď mi niekto praje alebo ma o niečo požiada, áno a rada. Občas sa však ale nedá odpísať každému.

Vypisovali ti ľudia, keď sa po internete šírilo klamstvo o kožuchu z opíc?

Áno, písalo mi vtedy dosť ľudí. Zamrzelo ma, ako sa to celé prekrútilo na to, že mám kožuch z opíc, čo je absolútne klamstvo. Ja som sa iba vyjadrila, že to je monkey fashion inspiration kožuch od Valentina, tak sa tie kožuchy označujú. To, že niektorí novinári sú natoľko leniví, že si to nepogooglia alebo sa nespýtajú, z čoho je kožuch vyrobený, je samostatná kapitola. Kožuch je z kozy, ale už by som sa k tomu nerada viac vracala, vyjadrila som svoj postoj a názor niekoľkokrát.

Nedávno bulvár prekrútil tvoje vyjadrenie. Vyjadrila si sa, že potrebuješ viac oddychu, že je to o fyziológii. V nadpise bolo, že nevládzeš.

O tom ani neviem, nečítala som to. Avšak aj keby som povedala, že nevládzem, mám na to právo. To, že som nízka, musím kompenzovať na kurte pohybom, aby som sa mohla rovnať tým vyšším, odmalička som trénovala dva či trikrát viac ako všetky ostatné.

Krásne sa obliekaš, so šatníkom ti pomáha Andrej Kusalík. Aká intenzívna je vaša spolupráca?

V prvom rade sme veľmi dobrí kamaráti, spoznali sme sa na jednom mojom fotení asi pred štyrmi rokmi. Andrej pozná môj šatník, dokonca by som aj povedala, že ho z veľkej časti zostavil on (smiech). Keď potrebujem pomôcť s outfitom, poradí mi. Keď napríklad chodí sám po butikoch, tak mi kúpi oblečenie, vie, čo mi sadne. Ak idem na spoločenskú akciu, vždy ma oblieka. Onedlho budem napríklad oslavovať tridsiate narodeniny, pomáha mi teda s mojím outfitom na oslavu.

Nakupuješ si oblečenie aj sama?

Kedysi som bola špecialistka v tom, že som si kúpila oblečenie, raz som si ho obliekla a potom mi viselo v šatníku. Dnes už mám vďaka Andrejovi takmer celý šatník plný vecí, ktoré nosím. Preto aj keď chodím nakupovať sama, pošlem mu fotky kúskov, ktoré sa mi zapáčia a poradím sa s ním.

Mám rada aj instagramové nakupovanie. Keď sa mi niečo zapáči, pošlem fotku Andrejovi, či by mi vedel niečo podobné zohnať.

Neriadim sa trendmi. V šatníku mám veci, ktoré mi svedčia, ktoré rada nosím. 

Nechýba ti potom voľnosť v nakupovaní? Že sa vyberieš do obchodov a kúpiš si sama, čo sa ti páči.

Tak približne raz za dva mesiace sa vyberieme s kamarátmi nakupovať do našich overených obchodov, ideme vždy na výlet na cely deň do Viedne, zároveň to spojíme s dobrým obedom.

Máš v šatníku aj kúsky, ktoré vyšli z módy, no nedáš na ne dopustiť?

Neriadim sa trendmi. V šatníku mám veci, ktoré mi svedčia, ktoré rada nosím. Skôr mám šperky, na ktoré nedám dopustiť, mala som ich na sebe pri najväčších víťazstvách a dôležitých momentoch – snubný prsteň, ktorý nosím aj počas zápasov, taktiež obrúčka.

Máš určený rozpočet, koľko minieš za mesiac na oblečenie?

Nie, nikdy som si limit nepočítala. Keď Michal vidí, že som to prehnala, upozorní ma (smiech). Nemyslím si však, že by som veľa nakupovala.

Ktorá je najdrahšia vec z tvojho šatníka?

Krokodílie kabelky Hermes alebo norkový kožuch Fendi.

Na Facebooku a Instagrame máš tisícky sledovateľov. Považuješ sa za influencerku?

Na to slovo som už pomaly alergická. Možno budem tvrdá, no influencera dnes môže robiť hocikto. Dokonca aj taký človek, čo nič nevie, len pridáva fotky na Instagram. Moja odpoveď je jasné nie, za influencera sa nepokladám. Sociálne siete spravujem podľa seba a fotky nepridávam iba preto, aby mi ich ľudia lajkovali a komentovali. Dávam tam to, čo cítim, čo mám rada, s čím sa chcem podeliť s ľuďmi. Rovnako to platí aj so spoluprácami – vyberám si len také, ktoré sa mi páčia a som s nimi stotožnená.

Nechodievam veľmi do kina a nemám rada marvelovky. S Michalom často pozeráme veľa filmov, no Avengers vnímam ako stratu času.

Ako tenistka si precestovala celý svet. Kde sa ti najviac páčilo?

Moje najobľúbenejšie mesto je určite Paríž. Zaujímam sa o dejiny, o to viac je pre mňa francúzska metropola zaujímavejšia. Iné miesto zrejme nemám, som šťastná doma, na Slovensku mi je dobre. Samozrejme, Bratislava určite nie je po Paríži druhé najkrajšie miesto, kde som v živote bola. Je to ale môj domov.

Existuje aj miesto, kam sa už nikdy v živote nechceš vrátiť?

Nigéria, Lagos. Bolo to otrasné, nikdy v živote som nič také nezažila. Bola som tam na turnaji, keď som mala 15 rokov. Na ulici som videla človeka, ktorý tam vykonával potrebu, vedľa neho pritom ležali ľudia, iní jedli. Nemám na Lagos dobré spomienky.

Momentálne cely svet žije novou marvelovkou. Avengers: Endgame si už videla?

Nie, ani sa nechystám. Nenávidím to (smiech).

Naozaj?

Nechodievam veľmi do kina a nemám rada marvelovky. S Michalom často pozeráme veľa filmov, no Avengers vnímam ako stratu času.

Aj napriek tomu, že je to obrovský hit a všetci to momentálne riešia?

Áno, aj napriek tomu. V tomto som trochu iná, nezačnem pozerať niečo len preto, že je to v móde, nie som taká.

A čo seriály? Game of Thrones máš napozeraný?

Milujem seriály, no Game of Thrones nepozerám. Mám rada Peaky Blinders, House of Cards, Narcos.

Ak by si nehrala tenis, čím by si chcela byť?

Herečka.

Máš herecký idol?

Nie, nemám, no zbožňujem herca Karla Rodena.

Aké je tvoje obľúbené jedlo?

Som skôr na slané ako na sladké. Mám rada hranolky, mekáč. Junk food, to je moje (smiech). Nesmú, samozrejme, chýbať halušky s bryndzou.

Zájdeš občas po vyhranom zápase do mekáča?

Ak by som chodila po každom víťazstve, vyzerala by som trochu inak. Občas ma ale tréneri motivujú, že ak to dotiahnem do štvrťfinále, za odmenu ma vezmú do mekáča. A potom vidia „bomby“, ako sa ládujem (smiech).

Motivácia jedlom.

V podstate áno (smiech). Kedysi ma tréner motivoval tým, že ak vyhrám, môžem si niečo kúpiť. To už ale veľmi nefunguje, bolo treba nájsť inú motiváciu.

Počúvaš slovenský rap?

Hudbu milujem, mam niekoľko žánrov podľa nálady, najčastejšie počúvam rádiové hity alebo diskotékové „vypalováky“, hudbu počúvam hlavne v aute. Priznám sa, že slovenský rap veľmi nepočúvam, jedine Ego je výnimka, on je naozaj super!

Poznáš sa s nejakým raperom aj osobne?

Poznám sa s viacerými chalanmi, ale Ego je favorit. Bola som dokonca aj na jeho koncerte, prepotila som tam celé tričko, skákala som pod pódiom ako šialená. Bol to zároveň môj prvý koncert, na ktorom som bola.

Nový album od Kontrafaktu si vypočuješ?

Pravdepodobne nie.

Chodievaš na festivaly?

Nikdy som nebola na festivale, nemala som o nich dobrú mienku. Raz som však mala reklamnú akciu na Pohode, veľmi sa mi tam páčilo a povedala som si, že keď skončím s tenisom, určite raz pôjdem. Kamoši vravia, že aj Grape je zaujímavý.

Tenisovému rebríčku dlho kraľovali rovnaké mená, prichádzajú nové tváre. Ako vnímaš novú generáciu tenistiek?

Som rada, že sa to začalo obmieňať, začínajú vystrkovať rožky a derú sa dopredu. Teraz je trend, že svetové tenistky hrajú tenis aj po tridsaťpäťke, vek sa začal posúvať.

O manželovi Michalovi: Má na starosti všetky reklamné záležitosti na Slovensku. Vytvára okolo mňa takú tú pohodu, v ktorej je pár kamarátov, rodina a on. Máme sa veľmi radi, sme šťastní.

Vek akoby nezohrával tú najdôležitejšiu úlohu. Kde je tá hranica u žien?

Ženy to majú v porovnaní s chlapmi iné. Keď sa tenista rozhodne mať štyri deti, neovplyvní to jeho kariéru tak, ako keď si to povie tenistka. Myslím si tiež, že v istom veku sa u ženy začnú výraznejšie ukazovať materinské pudy. Záleží aj na tom, v akom vzťahu je tenistka, či má muža, priateľa alebo milenca. Nedá sa teda generalizovať, kedy je pre športovkyňu správny čas na to, kedy má skončiť s profesionálnou kariérou. Je to o vnútornom pocite a o motivácii.

Občas sa stane, že majú tréner a tenistka milostný pomer. Stáva sa to často?

Áno, celkom často. Tenistky sú na turnajoch samé, cestujú minimálne tri týždne v mesiaci. Každá žena má city a tréner je najbližšie. Môže sa však stať, že sa tým naštrbia vzťahy. Ja som bola vždy zásadne proti takémuto vzťahu, nikdy mi niečo také ani nenapadlo.

Sú tenistky osamelé?

Myslím si, že veľmi. Dokonca sa domnievam, že to je u niektorých žien až diagnóza. Súvisí to s neustálym trénovaním, cestovaním a preplneným harmonogramom. Nezvýši čas na to ostatné.

V rozhovore si párkrát spomenula Michala, tvojho manžela. Akú úlohu zohráva v tvojom živote?

Veľmi veľkú. Naši známi nerozumejú, ako môžeme byť tak často spolu a neliezť si na nervy. Sme spolu osem rokov a pomáha mi so všetkým, s čím môže. Má na starosti všetky reklamné záležitosti na Slovensku. Vytvára okolo mňa takú tú pohodu, v ktorej je pár kamarátov, rodina a on. Máme sa veľmi radi, sme šťastní.

Ponorka? Hádky?

Niekedy mám nervy na jeho nezodpovednosť, to mu vždy vyčítam. Už ma však pozná a vie, čo má povedať, aby sme sa vyhli hádke. Občas sa ale pochytíme, no nie často, možno tak raz za pol roka.

Čomu by si sa chcela venovať po ukončení kariéry?

Minulý rok som sa spojila s jednou z najlepších tenisových akadémii, čo je na Slovensku, LOVE 4 TENNIS. Je to niečo, v čom sa vidím a chcela by som odovzdať svoje skúsenosti ostatným. Dnes je to už akadémia LOVE 4 TENNIS DOMINIKA CIBULKOVA ACADEMY. Určite sa teším, keď príde čas a budeme mat s manželom rodinu a deti. Máme aj nadáciu ...Aby hviezdy nehasli..., tej sa chcem tiež intenzívnejšie venovať.

Čo je cieľom nadácie?

Keď moja najlepšia kamarátka Bronislava Borovičková ukončila profesionálnu kariéru basketbalistky, nevedela, čo bude po ukončení kariéry robiť, keďže celý život zasvätila športu, a tým pádom mala pocit, že nič iné v podstate nevie robiť. Začali sme spoločne premýšľať nad tým, koľko takýchto športovcov môže byť.

Rozhodli sme sa, že začneme pomáhať osobnostiam Slovenska, ktoré v minulosti zviditeľnili Slovensko. Ich jediná smola je to, že v čase, keď boli vrcholoví športovci, šport nezarábal také peniaze ako dnes. Dnes sa im ťažšie žije a štát na nich vôbec nemyslí. Chceme im pomôcť mať krajší život, zaslúžia si mať dôstojnú jeseň života. Hľadáme pomoc, oslovujeme možných sponzorov, aj z tohto dôvodu vznikol môj merch Domi – výťažok ide taktiež na nadáciu.

Je na Slovensku ťažké presadiť sa na profesionálnej úrovni?

Ťažko povedať. Ja som mala za sebou rodičov, ich podporu, bez nich by som to nezvládla. Mali tiež dobrú ruku na trénerov. Zároveň som tvrdo trénovala, omnoho viac ako ostatné baby, nič iné okrem tenisu neexistovalo. Rodičia sa pre mňa obetovali a ja som bola zodpovedné dieťa. Nikdy som nepremýšľala nad tým, že sa na tenis vykašlem. Nik ma však nenútil. Milovala som tenis, chcela som ho hrať a šla som za svojím cieľom.

Zároveň treba využiť príležitosť, o to sa dnes snažím aj ja – ak vidíme v akadémii talenty, snažíme sa ich vychovať, taktiež nájsť aj sponzorov na to, aby si mohli ísť za svojimi snami. Tenis mi v živote mnohé dal, preto mu to chcem aspoň takýmto spôsobom vrátiť.