Psychiater Pavel Černák: Pacienti občas napadnú doktora či sestričku, Prelet nad kukučím hniezdom odráža realitu minulosti

„Pacienti sú nám veľmi blízki. Je to iné, ako keď prídete do nemocnice s tým, že vás bolí nejaká časť tela. Každý človek má dušu, svoj príbeh, svoju osobnosť. Ku každému pacientovi pristupujeme individuálne,“ hovorí Pavel Černák, riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku.

Ako vnímate slovenské zdravotníctvo?

Veľa sa urobilo, niečo sa ukázalo ako dobré, niečo ako zlé, veľa vecí je ešte nedotiahnutých, zostali na polceste. Čo je horšie, teraz vyskakujú nastražené míny, napríklad akútny nedostatok sestier aj lekárov. Čiže vnímam ho rozporuplne, je čo riešiť, posúvať sa ďalej. Je to mimoriadne náročný rezort. Odborná kvalita našich lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov je stále vysoká, ale manažovanie pacienta nie je ešte na uspokojivej úrovni a neraz viazne aj komunikácia zdravotníckych pracovníkov s pacientmi a príbuznými.

Chýba personál?

Asi tak do prelomu milénia bol dostatok sestier, lekárov, väčšina okresov mala strednú zdravotnícku školu, ktorá každoročne pustila do praxe potrebný počet sestier,  výborne pripravených a schopných postaviť sa k lôžku pacienta. Potom sa zmenil systém vzdelávania a dnes žneme „úrodu“: je katastrofálny nedostatok sestier, musia sa zatvárať oddelenia,  chýbajú špecialisti, aj psychiatri.

 Vekový priemer praktických lekárov  je neúmerne vysoký, sú oblasti, kde je zdravotná starostlivosť už ťažko dostupná. Niekde sa stala hrubá chyba. V rezorte je málo peňazí. Roky sme počúvali odkazy ministrov financií: urobte si vo svojom rezorte poriadok, potom dostanete viac.

Je systém efektívnejší?

Dnes je efektívnejší, ale peňazí je stále málo. Pri transformácii zdravotníctva najviac utrpeli nemocnice. To, čo sa sprivatizovalo, ambulancie, laboratória, lekárne, funguje. Nemocnice desaťročia nedostávali peniaze na opravy, modernizáciu, ledva mali na mzdy a základnú prevádzku. V mnohých mestách „svietia“ pomaly ako jediné svojou ošarpanosťou. Aj školy už vyzerajú lepšie. Spoločnosť sa ale vyvíja, ľudia majú väčšie nároky. 

Absolventi si vyberajú zdravotnícke zariadenia nielen podľa výšky platu, ale viac ich zaujímajú  pracovné a profesionálne podmienky. Keď vidím, na čo všetko idú peniaze, či zo štátneho rozpočtu alebo z eurofondov, nevychádzam z údivu. Aj doslova na hlúposti. Nemocnice musia žobroniť o každé euro. Aký je to biľag, ktorý nesú? A takýchto rozporuplností, konfliktov je veľa.

Prečo tí, ktorí na to majú, sa obracajú na inštitúcie a kapacity v zahraničí, v Česku, Rakúsku? Lebo je tam zdravotníctvo vyspelejšie. Vo všetkom. V ľuďoch, vybavení, v prístupe. 

Možno práve preto chodia mladí doktori či sestričky pracovať do zahraničia.

Je to tak a vieme, že to nie je iba o peniazoch. Pokiaľ nenastane zásadná zmena v pohľade spoločnosti na spoločenský význam práce zdravotníckych pracovníkov a na podmienky ich práce, tento trend sa nezastaví a bude horšie.  Ľudia sa desia toho, že sa môžu stať pacientmi. Znamená to, že sa dostanú do ponižujúceho postavenia.

Každý chce, aby prežil svoju epizódu v roli pacienta dôstojne a v dôstojných podmienkach. Lenže k tomu treba dostatok personálu, ktorý treba zaplatiť, k tomu treba modernú alebo zmodernizovanú nemocnicu, ktorá neodstrašuje svojím vzhľadom a má moderné vybavenie. A na to opäť treba peniaze. Až potom bude zdravotnícke povolanie menej stresové.

Každý lekár či sestra, ktorí sa na pacienta usmievajú, vľúdne s ním komunikujú a manažujú jeho chorobu, majú cenu zlata. Ťažko sa dá očakávať od frustrovaného a vyčerpaného  zamestnanca pracujúceho v systéme, v ktorom je nedostatok pracovníkov a priveľa pacientov, pohodu a empatiu. Hippokratova prísaha a etický kódex to však nekompromisne od nás vyžadujú. Naozaj je náročné fungovať v takomto systéme.

Je možné, že slovenské zdravotníctvo skolabuje?

Neviem si dosť dobre predstaviť, čo všetko znamená v praxi kolaps, aké znaky by mal mať systém, keď skolabuje, lebo za posledné desaťročia sme si veľakrát hovorili, že toto je už kolaps, a kára sa ťahá ďalej. Počúvam však, čo ľudí trápi a viem, že pre mnohých je už v stave kolapsu, aj keď je to skôr expresívne vyjadrenie nespokojnosti ako realita. Lenže prečo ľudia tak emočne silno hodnotia zdravotnú starostlivosť? Na to nemusí byť kolaps, prosto, tento systém nefunguje hladko, aby mal pacient pocit bezpečia a profesionality.

Prečo tí, ktorí na to majú, sa obracajú na inštitúcie a kapacity v zahraničí, v Česku, Rakúsku? Lebo je tam zdravotníctvo vyspelejšie. Vo všetkom. V ľuďoch, vybavení, v prístupe. Prečo je to tak? Lebo napríklad v Českej republike dáva štát, čiže vláda, na hlavu podstatne viac peňazí ako u nás. Asi si viac vážia zdravotníctvo. Je to aj otázka priorít. A tie súvisia okrem iného aj s kultúrou národa. Povedal som už, že naše zdravotníctvo je náročný rezort, zložitý, komplikovaný a aj nevďačný. Potrebuje jasnú víziu, smerovanie a tú by mu mali dať silné, výrazné osobnosti. Tých je žiaľ málo.

Dôsledky sú veľmi zreteľné. Nemocnice sú možno jediné, ktoré nemajú peniaze na tzv. sociálny balík a poukazy. Školy, kultúrne inštitúcie, myslím, že všetci to majú vykryté, len my nie. Štát to zákonom nariadil, nám na to nedal prostriedky. A takýchto zdeformovaných zón je veľa. Je mi z toho smutno a cítim bezmocnosť a hnev – fungujúce zdravotníctvo sa nám pred našimi očami zmenilo na veľmi ťažkopádne. A ten kolaps? Veď stačí, že situácia so sestrami sa zhorší, zatvorí sa viac staníc, celých oddelení, nemocníc... Treba viac na kolaps?

Keď som sa rozprával s rektorom Univerzity Komenského, tak povedal, že najdôležitejšie sú peniaze. Bez nich sa to podľa neho jednoducho nedá. Je to tak aj v zdravotníctve?

Peniaze sú rozhodujúce. Len rojko si môže myslieť, že nie. Samozrejme, musia byť vynaložené efektívne.  Za našu nemocnicu môžem povedať, že z mála peňazí vieme urobiť s našimi pacientmi zázraky. Je to vďaka ľuďom, je to o ich prístupe a obetavosti, o ich potrebe robiť kvalitnú prácu. Peniaze môžu pomôcť prinavrátiť zamestnancom pocit hrdosti. Zdravotníctvo je dlhodobo podfinancovaný rezort, platy sú stále nízke. Zdravotnícki pracovníci majú pocit, že sú na okraji spoločnosti, ich práca nie je vážená. Všade vo svete to je opačne, zdravotnícke povolanie patrí medzi špičkové, špičkovo platené. 

V posledných mesiacoch sa medializovali dosť závažné prípady. Doktori operovali zlé koleno, pacient zomrel po nesprávne podanej transfúzii krvi. Ako vnímate podobné pochybenia?

Každá činnosť je sprevádzaná určitou mierou chybovosti. Absolútne sa tomu nedá  zabrániť. Je preto dôležité mať určené postupy a prijať fungujúci systém, ktorý minimalizuje chybovosť. Na základe jedného prípadu však nie je na mieste zatracovať celé slovenské zdravotníctvo. Treba si uvedomiť, že v zdravotníctve sa pracuje s veľkou dávkou stresu, ktorý je frustrujúci a môže ovplyvňovať chybovosť. 

Keď je  nemocnica a jej vybavenie opotrebované, nedôstojné, tak to podporuje ducha stigmatizácie. 

Riaditeľom nemocnice ste od roku 1992. Vedeli by ste porovnať úroveň slovenského zdravotníctva v čase vzniku republiky s rokom 2019?

Predovšetkým kredit psychiatrie ako medicínskeho odboru výrazne stúpol a psychiatria sa dostala z okraja medicíny medzi moderné a vážené disciplíny. Stúpla aj jeho spoločenská váha. Ľudia vidia, že duševné poruchy prudko narastajú a ochorieť môže každý, nikto nemá zaručenú imunitu.

Vieme dobre diagnostikovať, neuroveda nám objasňuje podstatu psychických porúch, máme svoje postupy a hlavne máme v rukách moderné terapeutické metódy. Máme vzdelaný personál, ktorý pri skúškach v súvislosti s ďalším vzdelávaním sa priam preteká, aby preukázal čo najlepšie vedomosti.

Psychiatria má pritom naozaj široký záber. Je tu teda chuť robiť. Zmenilo sa aj postavenie pacienta. Je súčasťou komunitného systému práce, je viac partnerom, má viac slobody, ale aj zodpovednosti. Dokumentácia ohľadom pacienta je dnes oveľa sofistikovanejšia, podrobnejšia, ale aj časovo náročnejšia.

V deväťdesiatych rokoch bolo ešte devízou psychiatrie, že personál mal oveľa viac času na komunikáciu s pacientom. Dnes máme bohužiaľ povinnosť hlavne písať, písať a ešte raz písať. Čas na kontakt sa výrazne zmenšil. Zmenilo sa aj vnímanie psychiatrie, liečiť sa na psychické ochorenie nie je už tabu – pacienti nie sú tak stigmatizovaní, ako to bolo pred pár desaťročiami.  A trochu sa zlepšili aj podmienky pre ich reintegráciu a resocializáciu. Ale naozaj iba trochu. 

Vďaka čomu sa zlepšilo vnímanie psychiatrie?

Určite vďaka tomu, že sme veľa investovali do osvety, do informovanosti verejnosti o duševnom zdraví a duševných poruchách v médiách, rozhlase, televízii, na internete.  Významnú rolu hrá aj Liga za duševné zdravie s množstvom aktivít. Do veľkej miery je to aj o tom, v akom prostredí sa pacienti liečia. Nielen personál nemocnice, ale aj pacienti si uvedomujú, či sú súčasťou moderného zdravotníctva.

Keď je  nemocnica a jej vybavenie opotrebované, nedôstojné, tak to podporuje ducha stigmatizácie. Zmenil sa aj vzťah personálu s pacientom. Pacienti aj príbuzní sú naši partneri, oveľa viac ich informujeme o chorobe, o liekoch, o liečbe. Pacienti od nás odchádzajú poučení, dostanú odporúčania, čo by mali ďalej v živote robiť, čo ich môže ohroziť a podobne.

Aký je váš najnegatívnejší zážitok?

Neviem, či je naj, ale spomínam si na jeden prípad. V deväťdesiatych rokoch sa stavala kotolňa, boli tu stavbári. Neďaleko pavilónu nemocnice objavili v húštine mŕtveho muža. Bol horúci august, suchý, priam saharský vzduch. Telo vyzeralo ako mumifikované a na prvý pohľad sa zdalo, že je to len vyschnutý konár. Bol to však obesený pacient. Bol už v záverečnej fáze liečby a dostal priepustku, aby sa v domácom prostredí overili jeho adaptačné schopnosti.

Z priepustky sa nevrátil a personál si myslel, že zostal doma, tak nepovažoval za potrebné viac pátrať, čo s ním je. Pacient totiž nejavil ani minimálne známky suicidality, preto bol primár oddelenia presvedčený, že sa rozhodol sám ukončiť hospitalizáciu. Táto smutná skúsenosť nás viedla k tomu, že sme vypracovali postup, aké opatrenia sa musia urobiť, keď sa pacient z priepustky nevráti, aby sa niečo podobné nezopakovalo. 

Myslím si, že pre človeka je dobré, keď verí. Aj v to, čo nie je dokázateľné, ako napríklad existencia Boha. Vedie to k zdravej pokore.

Ako vás táto tragédia ovplyvnila? Zomrel človek, váš pacient.

Terapeutický vzťah je pri práci s našimi pacientmi silný, veď pacient nás púšťa do svojej intímnej zóny, máme k nemu blízko, neraz akoby bol priam členom rodiny. Okrem straty blízkej osoby je aj takáto strata pre lekárov a ďalších, ktorí sa podieľali na liečbe,  spúšťačom smútku a analyzovania, či sa niečo nezanedbalo, či sa neurobila chyba, či personál mohol byť predvídavejší.

Preto sa každý prípad suicidálneho správania sa, aj pokusu, individuálne preberá a analyzuje, či sa tragédii dalo zabrániť. Pacienti niekedy vedia dokonale skrývať svoje pocity, náladu, myšlienky a môže sa stať, že ani skúsený psychiater nerozpozná suicidálne nebezpečie. Našťastie sú to výnimočné prípady. Tak či tak, každá takáto skúsenosť sa nás dotýka aj osobne.

Ako často sa stávajú takéto tragické prípady?

Štatistický priemer je necelý prípad za rok.

Stáva sa, že si niektorí doktori berú tragédiu osobne a považujú to za svoje zlyhanie?

Pre nás sú pacienti veľmi blízki. Je to iné, ako keď prídete do nemocnice s tým, že vás bolí nejaká časť tela. Každý človek má dušu, svoj príbeh, osobnosť, pristupujeme ku každému prípadu individuálne. Ako som spomínal, každý prípad individuálne rozoberieme a vyvodíme závery. Nepamätám si, že by sa niekedy stalo, že sme urobili zásadnú chybu.

Spomenuli ste dušu. Ste veriaci?

Áno, som. Myslím si, že pre človeka je dobré, keď verí. Aj v to, čo nie je dokázateľné, ako napríklad existencia Boha. Vedie to k zdravej pokore. Viera je potom zápas s pochybnosťami, je to zápas o vieru.

Ovplyvňuje vás viera vo vašej práci?

Myslím si, že priamo nie, pacientovi neponúkam vieru ako riešenie problému, lebo mechanizmy osobnosti sú dosť nezávislé od viery. Hovorí sa napríklad, že keď je pacient depresívny, viera ho ochráni pred samovraždou. Nie je to tak, prípadne to platí len do určitej miery, kedy je depresia ľahšieho stupňa.

Viera ma ovplyvňuje skôr prenesene. Pomáha mi vidieť človeka v širokom diapazóne emócií, vlastností, vedie ma k rešpektovaniu toho, čo u pacienta vidím, bez ohľadu na to, či mi to konvenuje alebo nie. Skúsenosti mi ukázali, že aj najväčší deštruktori, agresori v podstate až na výnimky túžia po harmónii, pokoji, prijatí.

Ušiel vám niekedy pacient?

Občas sa to stane, naša nemocnica je totiž do značnej miery otvorené pracovisko, nechceme z neho robiť väznicu. Pacienti, ktorí majú vážny stav, sú obmedzení čas na uzavretých oddeleniach, čo minimalizuje útek. Pacienti v zlepšenom stave na otvorených staniciach majú voľný pohyb po areáli, so súhlasom lekára tento môžu opustiť, nemajú teda prečo utekať.

Spomínali ste stigmatizáciu. Ako reagujete na argumenty o psychiatrii, ktoré sa nezakladajú na pravde?

Reagujem vecne. Psychiatria je široký záber diagnóz, od vážnych až po také, ktorými trpí aj polovica dospelej populácie. Nikto nie je voči psychickým chorobám imúnny. Psychická choroba môže postihnúť aj toho najväčšieho siláka, ktorý sa celý život dušuje, že je zdravý a nemôže sa mu nič také stať. Nakoniec však aj takí museli vyhľadať pomoc, bolo to silnejšie ako oni. Označiť niekoho za blázna je preto krátkozraké. Je to pejoratívne, neprípustné.

Niektoré filmy sú skvelým nástrojom na zobrazovanie reálnej podoby psychiatrie. Môžem odporučiť dva dnes už klasické filmy – Prelet nad kukučím hniezdom a Čistá duša.

Prečo zdravá väčšina stigmatizuje pacientov s vážnymi duševnými poruchami?

Podľa môjho názoru je to akási projekcia vlastných obáv zo straty hraníc svojho ja, zo straty kontroly nad sebou, zo zošalenia. Takmer každý človek sa niekedy vo svojom živote dotkne vlastných hraníc, za ktorými je úzkosť z nepoznaného. Niekedy stačí silný akútny stres a človek zacíti svoje limity.   

Nikto sa však nechce dostať do takéhoto stavu, nikto nechce duševne trpieť, ochorieť. Chvalabohu, že sa to nestalo mne, povedia si v duchu. Je to ale aj o predsudkoch, mýtoch, omyloch aj podsúvaných klamstvách. Stigmatizácia asi ťažko úplne vymizne, dá sa však minimalizovať edukáciou spoločnosti, pravidelným informovaním o psychických poruchách a vytvorením adekvátnych životných podmienok pre duševne chorých.

Myslíte, že filmy škodia alebo prospievajú tomu, ako ľudia vnímajú psychiatriu?

Niektoré filmy sú skvelým nástrojom na zobrazovanie reálnej podoby psychiatrie. Môžem odporučiť dva dnes už klasické filmy – Prelet nad kukučím hniezdom a Čistá duša. Prvá spomínaná snímka je jasnou ukážkou hierarchie moci. V 20. storočí, hlavne v tej prvej polovici, existovali liečebne, ktoré sa stavali na okrajoch väčších miest. Boli to oplotené mestečká s tisíckami postelí a predstavovali mestečko v meste, s ktorým časom splynuli. Pre takéto zariadenia bolo nutné nájsť fungujúci systém a práve hlavné sestry boli často nositeľmi moci.

Niekedy to zvádzalo k jej zneužívaniu, stačilo, keď pacient oponoval, rebeloval alebo sa nepodrobil. Nasledoval trest. Treba povedať, že väčšina týchto kolosov bola v rámci reforiem psychiatrie zlikvidovaná. Opačný príklad je film Čistá duša. John Forbes Nash ml. mal schizofréniu. Vďaka antipsychotikám druhej generácie sa vrátil na univerzitu a za svoje geniálne dielo bol ocenený aj Nobelovou cenou. Film perfektne vykresľuje, ako dokáže psychiatria človeku pomôcť.

Prelet nad kukučím hniezdom odráža realitu?

Áno, realitu tej doby. Obraz psychiatrie sa, pochopiteľne, zmenil. Už nie je pre pacienta taká uzavretá a obmedzujúca. Čistá duša zase odzrkadľuje pozitívne zmeny v psychiatrii.

Ako sa za tie roky, čo ste psychiatrom, zmenili lieky?

Výrazne. Prišli antidepresíva zo skupiny SSRI, ktoré sú účinné na široké spektrum najmä úzkostných aj depresívnych porúch a sú bezpečnejšie ako predchádzajúce lieky. Do praxe sa dostali ďalšie antidepresíva s novými mechanizmami účinku. Významný počin bol nástup antipsychotík druhej generácie do praxe. Vyvinuté boli aj lieky na na Alzheimerovu chorobu a ďalšie, v podstate v každej psychofarmakologickej skupine pribudli nové liečivá.

Ako to je s vedľajšími účinkami?

Vedľajšie účinky má každý liek, niektoré napríklad spôsobili priberanie. Ukázalo sa tiež, že dlhodobé užívanie liekov vedie k opatrnosti pri vysadzovaní. Aj napriek vedľajším účinkom sú antipsychotiká druhej generácie revolučná zmena vo vývoji psychiatrickej liečby.

Sú to lieky, ktoré ovplyvňujú pozitívne príznaky schizofrénie, ako sú bludy alebo halucinácie, ale aj negatívne, ako napríklad emočné sploštenie, sociálna izolácia, zanedbávanie sa. Ľudia trpiaci psychickými poruchami v minulosti zomierali výrazne skôr. Dnes im lieky pomáhajú integrovať sa do spoločnosti, resocializovať sa.

Spomeniete si na pozitívny príklad, ktorý by hovoril za všetky?

Spomínam si na pacientku, ktorú sme mali na ženskom oddelení. Keď sme ju púšťali domov, bola v stave ešte nie úplnej remisie. Užívala práve tie nové antipsychotiká, v tom čase boli novinkou a nemali sme s nimi bohaté klinické skúsenosti. Keď som ju po čase stretol, vyzerala neuveriteľne zdravo, choroba bola v plnej remisii, mladá žena doštudovala, vydala sa, mala v kočíku bábätko. Bol to krásny pohľad.

 Pacienti niekedy napadnú lekára či sestričku. Chodia mi mimoriadne hlásenia, tie následne vyhodnotíme a na základe výsledkov prijmeme opatrenia.

Ako zistím, že trpím psychickou poruchou?

Tlak utrpenia by mal človeku signalizovať, ako je to vážne. Záleží aj na tom, aká psychická porucha sa rozvíja. Keď ťaháte na tridsať a začne vás trápiť pocit úzkosti alebo vás prepadne panický atak, tak máte obavy, váš život prestane byť slobodný. Alebo sa môže rozvíjať depresívna špirála.

Máte čoraz menej chuti a elánu ku každodenným činnostiam, zle spíte, skoro sa prebúdzate, máte úzkosť a obavy z nadchádzajúceho dňa. Cítite, že je to silnejšie ako vy a všetky návody a pozitívne heslá prestávajú fungovať. Premôž sa, si chlap, prehovárate sa, alebo to počujete od okolia. Vám sa však nedarí, ste osamelý a nechcete byť na príťaž rodine. Ak takýto stav trvá dva a viac týždňov a zhoršuje sa, netreba otáľať, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc. Ale to je iba jeden príklad.

Dajme tomu, že som sa rozišiel a už mesiac sa z toho neviem dostať. Je to dôvod, aby som vyhľadal pomoc?

Nie. Smútenie súvisiace so stratou patrí k bežným prejavom, k bežnej výbave človeka. Nemyslím si, že treba ísť so všetkým za psychoterapeutom či psychiatrom. Väčšinou máme schopnosť takéto situácie riešiť sami, bez odbornej pomoci, a tak je to správne. Posilňuje nás to, dáva nám to šancu zvládať v živote podobné udalosti, stresy.

Ak sa však pocit opustenia časovo predĺži, smútok prehĺbi a nedá sa zvládnuť, naopak, on už vládne vami, je potrebné uvažovať, či táto udalosť nebola štartérom poruchy, ktorá v človeku driemala a teraz sa rozvíja. Nechcem však psychiatrizovať spoločnosť, to absolútne nie. Sme tu pre tých, čo pomoc potrebujú, nie pre bežnú životnú udalosť, ktorá človeka vo svojej histórii stretne.

Vo vašej nemocnici máte špeciálnu stanicu s označením AG. Na čo slúži?

Je to bezpečnostná stanica, kde je kamerový systém, SBS a izolačná miestnosť. Museli sme riešiť mimoriadnu agresivitu pacienta s ochrannou liečbou, a preto sme si sami stanicu AG zriadili. Suplujeme štát, ktorý roky neriešil výstavbu detenčného ústavu. V princípe ide o bezpečnosť pacientov samotných, aj o bezpečnosť personálu.

Nemohli sme dopustiť, aby sestry chodili do služby so strachom, boli vystavené napadnutiu, lebo aj to sa stalo. Museli sme prijať opatrenia, ktoré zamedzovali útoku, poškodeniu zdravia. Naskytá sa etická otázka takéhoto obmedzenia slobody. Na to mám iba jeden argument: sloboda hocikoho, aj pacienta, končí pri zachovaní života a zdravia druhých pacientov a personálu. Nič viac k tomu nemám dodať.

Ako vyzerá človek, ktorého pošlete na AG?

Umiestňujeme tam pacientov, ktorým sa zdravotný stav zhoršil v dôsledku psychickej poruchy do takej miery, že sú nebezpeční pre seba alebo okolie a sú agitovaní, agresívni a existuje vysoké riziko ataku. Naša práca preto vyžaduje veľkú dávku obozretnosti, predvídavosti, opatrnosti.

Akého najhoršieho pacienta ste mali hospitalizovaného?

Na to sa nedá odpovedať, každý primár má svoje skúsenosti. Pre mňa osobne bol zrejme najhorší práve spomínaný prípad, hoci to nie je môj pacient, ale musel som sa do jeho riešenia osobne vložiť.

Stalo sa niekedy, že personál utrpel zranenia?

Áno, niekedy sa to stáva. Pacienti niekedy napadnú lekára či sestričku. Chodia mi mimoriadne hlásenia, tie následne vyhodnotíme a na základe výsledkov prijmeme opatrenia. Aj ja som už „dostal“ od pacienta.

Naozaj?

Ako mladý psychiater som pracoval na ženskom oddelení. Prijali sme pacientku s mentálnou retardáciou. Bola pokojná, milá, robili sme vizitu. Keď sme skončili, chytila sa ma pod pazuchu. Kráčali sme spolu chodbou k ošetrovni, usmievala, vyzerala šťastná. Znenazdajky mi vrazila päsťou do tváre. Trochu som krvácal z úst, napuchla mi pera.

Dnes môžem bez pochybností povedať, že som hrdý na to, že som psychiater.

Udrela vás naschvál?

Takíto ľudia majú zvýšenú pohotovosť k impulzivite a k agresívnym prejavom. Neviem, čo jej vošlo do hlavy. Možno bola rozradostená, že spolu kráčame, možno to bol prejav vďaky. Istotne viem, že mi nechcela ublížiť. Tak či onak, dostal som „po papuli“. Iná pacientka trpela na mániodepresívnu psychózu a bola v manickej fáze veľmi nepokojná, odbrzdená, zlostná, agresívna. Bol to veľmi vážny stav a museli sme ju fixovať. Keď ležala na posteli, trochu som sa k nej priklonil.

Pacientka zdvihla hlavu a bleskovo sa mi zahryzla do ruky a držala zuby riadne zaťaté. Bolelo to slušne (smiech). Hnevať som sa na ňu však nemohol, neurobila to naschvál. Keď sa z mánie dostala, prešmykla do depresie a veľmi sa obviňovala, čo to urobila. Opakovane som ju musel ubezpečovať, že ju neodsudzujem, nehnevám sa na ňu, a budem rád, keď ju to prestane trápiť.

Mali ste niekedy strach?

Keď som nastúpil, bol tu typický obraz starej, pochmúrnej psychiatrie. Po chodbe sa prechádzali nepokojní pacienti, ktorí odo mňa stále niečo chceli. Naháňalo mi to strach. Mal som pracovňu, malú kutičku s oknami smerom k svahu. Po pár dňoch som zostal na oddelení sám, primárka mala dovolenku, kolegyňa bola mimo. Schovával som sa teda vo svojej kutici, občas som vyliezol. Sestričky mi našťastie pomáhali, povedali mi, čo je dobré robiť s pacientmi. Bol tu skvelý kolektív ľudí, ktorí veľa vedeli a mali svoju prácu radi.

Vplýva na psychiatra jeho robota?

Môžem hovoriť iba za seba, na mňa vplýva pozitívne. Keď som bol mladý, rozhodoval som sa medzi psychiatriou a dirigovaním. (smiech) Hudba je krásny koníček, no milujem túto nemocnicu aj psychiatriu ako odbor. Mám svoju robotu rád, je to niečo, čo som chcel v živote robiť. Pre mňa je psychiatria  špičkový medicínsky a zároveň multidisciplinárny odbor a  som rád, že som nezapochyboval o jeho vývoji a nezdupkal som. Dnes môžem bez pochybností povedať, že som hrdý na to, že som psychiater.