Štokholmský syndróm: zomrel bankový lupič, ktorého lúpež prispela k definícii psychologického fenoménu

Drvivá väčšina únosov prináša rukojemníkom hlbokú psychickú a niekedy aj fyzickú ujmu. Nejedenkrát sa pri rukojemníckych drámach strieľa. Obete, únoscovia a niekedy aj policajti prichádzajú o životy. Hodiny či dni vyjednávania a permanentný strach zo smrti s pridruženým nedostatkom jedla, vody a spánku, vyústi v tie najsilnejšie emocionálne zážitky, na ktoré nikto z preživších už nezabudne do konca svojho života.

Existuje však aj malé percento únosov, ktorých priebeh je úplne odlišný. Rukojemníci a únoscovia si medzi sebou vytvoria isté puto a z policajtov sa naopak stanú nepriatelia.

Stavebným pilierom paradoxnej situácie je vytvorenie si emocionálneho spojenia medzi obeťou a únoscom, ktoré prvýkrát spozorovali pri lúpeži banky v švédskom Štokholme v roku 1973. Psychológovia a psychiatri popísali tento jav ako „Štokholmský syndróm“.

Páchateľ lúpeže Clark Olofsson zomrel vo veku 78 rokov, v nemocnici, kde sa liečil na bližšie nešpecifikovanú chorobu. O smrti zločinca informovala jeho rodina vo štvrtok 26. júna.

V Refresheri pravidelne prinášame články o najbrutálnejších zločinoch histórie. Vychádzame z autentických zdrojov ako súdne spisy, archívy FBI či dobové noviny. Viac článkov z tejto série nájdeš tu.

Naposledy sme písali o prípade tínedžera Daniela LaPlanteho, ktorý sa mesiace skrýval v dome cudzej rodiny a neskôr zavraždil tehotnú ženu, či o sériovom vrahovi menom Richard Trenton Case, známom tiež ako „Upír zo Sacramenta“.  

Ešte predtým, ako sa spoločne pozrieme na prípad Clark Olofssona – strojcu lúpeže, ktorá prispela k odhaleniu zaujímavého psychologického fenoménu, chceli by sme ti pripomenúť, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Ak sa ti naša práca páči, podpor nás aj ty a pridaj sa do klubu Refresher+. 

„Párty sa práve začala,“ kričal ozbrojený Olsson 

Celým Švédskom, a neskôr aj západnou Európou, otriasla 23. agusta 1973 rukojemnícka dráma, ktorej hlavným dejiskom sa stala švédska Kreditbanken na námestí Norrmalstorg. V letné ráno sem napochodoval odsúdený Jan-Erik Olsson, ktorý bol v tom čase na úteku z väzenia. Keď prišiel do banky, vytiahol plne nabitý samopal a začal páliť do vzduchu. Okamžite si vyslúžil pozornosť všetkých prítomných, píše Ati.

Aby zmiatol zamestnancov, návštevníkov a neskôr aj políciu vykríkol: „Párty sa práve začala“. Po tom, čo pracovník bezpečnostnej služby spustil tichý alarm, prišli na miesto dvaja policajti. Olsson jedného z nich postrelil do ruky a druhého prinútil sedieť na stoličke a spievať pesničku „Lonesome Cowboy“. Medzitým zobral nabok štyroch zamestnancov banky a zabarikádoval sa s nimi v trezore.

Onedlho prišli na miesto všetky policajné a záchranárske zložky a začala sa rukojemnícka dráma, ako z amerického akčného filmu. Olsson povedal polícii svoje požiadavky. Chcel 3 milióny švédskych korún, prepustenie jeho kamaráta a spoluväzňa Clarka Olofssona na slobodu a auto s plnou nádržou, píše Washingthon Post.

Švédski policajti vyhoveli takmer všetkým Olssonovým požiadavkám: na mieste naňho čakal jeho kamarát a spoluväzeň Clark Olofsson, trojmiliónové výkupné a modrý Ford Mustang s plnou nádržou. Olsson sa však nakoniec rozhodol využiť iba Olofssonovu prítomnosť a pribral ho k sebe.

Vyjednávačom predložil poslednú podmienku – aby mohol aj s rukojemníkmi opustiť banku a prepustiť ich až na bezpečnom mieste. S týmto však už policajti nesúhlasili. Ozbrojenú lúpež, ktorá prerástla v rukojemnícku drámu, v tom čase sledovali už milióny ľudí po celom svete. 

Rukojemníci spolu s únoscom

Únoscovia a obete únosu sa spriatelili

Hodiny ubiehali. Únoscovia a zajatci si čoskoro začali medzi sebou vytvárať podivnú vzťahovú väzbu. Ako podľa magazínu New Yorker neskôr povedal aj sám strojca únosu Clark Olsson, v trezore jednoducho nebolo čo robiť, takže mali veľa času na zoznamovanie.

Clark, ako ho čoskoro začali volať obete únosu, dokonca prehodil sako cez zamestnankyňu banky Kristin Enmark, keď jej bola zima, a upokojoval ju, keď mala zlý sen. Upokojil aj jej kolegyňu, Birgittu Lundblad, ktorá bola smutná, lebo sa nevedela dovolať domov a povedať rodine, čo sa stalo. Keď sa rukojemníčka Elisabeth Oldgren sťažovala na klaustrofóbiu, dovolil jej opustiť trezor.

Už na druhý deň si boli rukojemníci a únoscovia natoľko blízki, že strach a obavy mali zadržiavaní viac z polície ako z nich. Veľmi podivnú situáciu si všimol aj policajný komisár, ktorému bol na malú chvíľu povolili únoscovia vstup do trezoru za účelom skontrolovať zdravotný stav zamestnancov banky. Okamžite po vstupe však spozoroval, že najviac nepriateľskí sú rukojemníci práve voči nemu a naopak, voči únoscom pôsobia uvoľnene, veselo, až kamarátsky.  

Policajt neskôr povedal novinárom, že pochybuje, že by rukojemníkom ublížili. Práve naopak, podľa jeho slov vo vnútri panovala uvoľnená atmosféra. Jedna zo štyroch zadržiavaných, Kristin Enmark, dokonca telefonovala vtedajšiemu švédskemu premiérovi Olofovi Palmemu a prosila ho, aby mohli odísť s únnoscami. Viac ako ich sa totiž obávala zásahu polície, píše portál History. 

Celá dráma sa skončila zásahom polície po viac ako 130 hodinách, keď boli všetci rukojemníci v noci 28. augusta oslobodení a únoscovia zadržaní. Aj pri ich oslobodzovaní sa však vyskytol dovtedy nepoznaný jav. Zajatci chránili únoscov do posledného okamžiku, báli sa totiž, že im polícia ublíži. Ešte v trezore, kde boli bezmála 6 dní väznení sa s nimi objímali a lúčili, akoby boli priatelia, píše Ati.

Absurdná situácia vtedy zmiatla políciu ale aj širokú verejnosť. Kompetentní dokonca začali uvažovať nad tým, či nebola celá lúpež dopredu dohodnutá a či neboli rukojemníci len ich komplici. V rozpakoch však neboli len oni ale aj samotní rukojemníci, ktorí taktiež nechápali, čo sa v trezore vlastne stalo. Následne sa do celého prípadu vložili aj psychológovia a psychiatri, ktorí sa snažili zistiť ako mohla život ohrozujúca situácia vyústiť do nadviazania priateľských vzťahov.

Tváre rukojemníkov

Psychologický rozbor

Kriminológ a psychiater Nils Bejerot bol prvý, koho vyzvali na pomoc pri analýze rukojemníckej drámy. Už v zárodku vyšetrovania začal používať termín „štokholmský syndróm“ — pomenovanie odvodené od miesta incidentu, ktoré sa neskôr ujalo ako oficiálny výraz pre tento zriedkavý psychologický jav.

Pomoc s definíciou tohto fenoménu poskytol aj švédsky psychiater Frank Ochberg, ktorý zdôraznil, že syndróm zahŕňa vytváranie väzieb medzi rukojemníkmi a únoscami ako mechanizmus prežitia, píše Psychoteraphy. 

Jan-Erik Olsson sa neskôr vyjadril: „Bola to chyba rukojemníkov. Urobili všetko, čo som im povedal. Ak by neurobili, možno by som tu teraz nebol. Prečo ma nikto z nich nenapadol?... Nebolo tam čo robiť, iba sa spoznať.“

Termín, ktorý sa stal po švédskej dráme bežnou súčasťou odbornej terminológie popisuje psychologický jav, kedy sa rukojemníci po istom čase stotožnia s únoscami a vytvoria si s nimi emocionálnu väzbu. V niektorých prípadoch ich neskôr pred súdom dokonca obhajujú, namiesto toho, aby vypovedali proti nim.

Okrem únosov sa tento jav vyskytuje aj v náboženských kultoch či medzi obeťami domáceho násilia, keď žena neopustiť manžela, ktorí ju bije, pretože ho stále „miluje“.

Doporučeno

Nekrofil s fetišem na ženskou obuv vraždil oběti v garáži, zatímco jeho manželka a děti večeřely 8. července 2019 v 20:37

Obete voči nepriateľom rozvíjajú pozitívne emócie a súcitia s ich príčinami a cieľmi, pričom negatívne pocity začnú prechovávať práve voči polícií a ostatným štátnym orgánom, ktoré sa ich snažia zachrániť.

Forenzní psychológovia sa však zhodujú, že sa nejedná o formálnu diagnózu ale len psychologický koncept. Štokholmský syndróm sa preto neuvádza ani v diagnostických brožúrach (DSM, MKCH), ktoré sa okrem iného využívajú na diagnostiku duševného zdravia.

Osoba s takýmto syndrómom môže v zajatí sympatizovať s únoscami a dokonca sa na nich počas tohto obdobia stať emocionálne pripútaným až závislým. Ako povedal forenzný psychológ Steven Norton pre portál Live Sience, obete so štokholmským syndrómom vykazujú 2 kľúčové vlastnosti: pozitívne pocity voči únoscom a negatívne pocity voči skutočným záchrancom, teda policajtom a ostatným nápomocným orgánom.

Práve pri polícií sa dotyčná osoba obáva ohrozenia na živote, a to ako v prípade rukojemníkov tak aj únoscov. Podľa Nortona doposiaľ neexistujú jasne vymedzené kritéria na identifikáciu takejto poruchy, keďže sa symptómy môžu prekrývať aj s inými diagnózami ako je posttramautická stresová porucha či tzv. naučená bezmocnosť.

Čo sa týka samotných príčin vzniku štokholmského syndrómu, odborníci v tom stále nemajú úplne jasno, no je zjavné, že sa jedná o istú formu ochrannej stratégie, kedy takéto emocionálne naviazanie slúži ako forma zvládania emocionálneho a fyzického napätia či zneužívania. „Je to stratégia prežitia a mechanizmus zvládania, ktorý vychádza zo strachu a traumy“, hovorí Norton.