Trest smrti. Tieto dve slová boli aj pre Slovensko strašiakom, a to až do roku 1990. V roku 1991 naša krajina prijala Listinu základných práv a slobôd a to bol definitívny koniec popráv na území Československa.
Po páde komunizmu v roku 1989 sa v našej krajine viedli vášnivé debaty o tom, ako trest smrti ovplyvňuje spoločnosť. Snahou predstaviteľov slobodného Československa bolo priblížiť sa západu, a to aj v oblasti justície a ľudských práv. Dnes nám pri odhaľovaní zločinov pomáhajú kamery a rôzne iné technológie, o čom sme v minulosti mohli len snívať. Pri prípadnej zmene rozsudku na základe nových zistení ale nemožno následky trestu smrti zmeniť. Vrátiť život sa nedá.
Pri rozsudku smrti v tomto prípade úlohu zohral aj rasizmus a chlapec po vynútenom priznaní skončil na elektrickom kresle. Po 70 rokoch, v roku 2014, očistili jeho meno. Súd skonštatoval, že proces s ním nebol spravodlivý.
Spoločnosť, vrátane Slovenska, sa vždy v téme trestu smrti delila na dva tábory. Jeden trest smrti podporoval s argumentom, že poprava odsúdeného vraha odstraší ostatných potenciálnych páchateľov. Ak sa podobným činom nevyhnú, prídu o život. Ľudovo sa tomu hovorilo „poistka“ – smrťou vraha sa predíde ďalším vraždám, má odstrašujúci charakter.
Na druhej strane stoja tí, ktorým prišla poprava nezmyselná. Nemá výchovnú funkciu, jediným zadosťučinením je pomsta. Je to nehumánne a takéto konanie nepatrí do modernej spoločnosti. Ďalej sa medzi odporcami a priaznivcami trestu smrti diskutovalo aj o tom, že treba rozlišovať vraždu v afekte a plánovanú vraždu, rovnako aj to, čo vražde predchádzalo.
V roku 1989 prebehli na území Československa posledné dve popravy. V Prahe 2. februára vykonali trest smrti u Vladimíra Luleka, 8. júna v Bratislave zas popravili Štefana Sviteka. Slovák z Podbrezovej bol teda úplne posledný človek, ktorého popravili na území Československa. Svitek zavraždil svoju manželku a dve dcéry. Po chladnokrvnom čine ušiel a pokúsil sa spáchať samovraždu. To sa mu ale nepodarilo.
Nakoniec sa priznal Verejnej bezpečnosti. Na výsluchu povedal, že v robote pil slivovicu a ríbezľové víno. Následne sa zastavil ešte v dvoch krčmách, kde vypil niekoľko borovičiek a tri pivá. Keď prišiel okolo 11 večer domov, manželka vstala z postele a povedala mu, aby sa vrátil tam, odkiaľ prišiel.
To ho nahnevalo, zobral sekeru a zabil celú rodinu. Prišiel k posteli, kde spali manželka aj obe dcéry. Matka dvoch detí mu na jeho opilecké reči neodpovedala a otočila sa chrbtom. To ho naštvalo a vrazil jej sekeru priamo do hlavy. Bál sa, že ranou zobudil svoje dcéry, tak sekerou začal biť do hlavy aj tie. Sám priznal, že to nebola len jedna rana, dcéry udrel podľa svojich slov minimálne dvakrát.
„Potom sa mi zdalo, že manželka zachrčala, tak som sa do nej znovu pustil,“ povedal. Celú rodinu znetvoril a z miesta činu ušiel, podrobne sa prípadu venoval iDnes, besnenie opilca je však len pre silné žalúdky. Svitek sa chcel odvolať, no márne.
„Na prípad popraveného Štefana Sviteka si pamätám z čias môjho štúdia na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Tento prípad otriasol verejnosťou na území Slovenska mimoriadne brutálny spôsobom jeho vykonania. Vrah zavraždil sekerou tehotnú manželku a dve dcéry, pričom bol odsúdený k trestu smrti,“ spomína pre Refresher Jozef Čentéš, prokurátor a vysokoškolský profesor.
Vyhol sa trestu smrti, no sedí (zrejme) do konca života
Poprave sa však v hodine dvanástej vyhol Zdeněk V. Znásilnil a zavraždil len 12-ročnú školáčku, rozsudok smrti súd vyniesol 18. októbra 1989. Popravu určili na 27. decembra, no nekonala sa. Trest mu postupne zmiernili na 25 rokov za mrežami, vrahovi pomohla zmena spoločenského režimu. Od januára 1990 sa trest smrti už nevykonával. „Podľa dostupných informácií by mal byť stále vo výkone nariadeného trestu odňatia slobody na doživotie,“ vraví Čentéš.
Trest smrti v našom práve nahradilo doživotné väzenie. Ľudia však boli nespokojní s jeho zrušením. Dôvodom boli dôsledky amnestie prezidenta Václava Havla. Jej cieľom bolo z väzenia prepustiť politicky prenasledovaných, no otvorila brány aj drobným zlodejom a odsúdeným za ťažké trestné činy. Za rok narástla kriminalita o 150 až 200 %. Prieskum z celej krajiny potvrdil nálady občanov. Zo 728 ľudí až 49 % bolo za to, aby sa zachoval trest smrti. 33 % bolo proti, zvyšní sa nevedeli rozhodnúť, píše Vladimír Jancura z Pravdy.
Za obnovenie trestu smrti bola po vzniku republiky Slovenská národná strana, vtedajšia vláda v roku 1995 požiadala Radu Európy o stanovisko. Tá sa vyjadrila, že trest smrti neprichádza do úvahy, nakoľko by to bolo v rozpore s katalógom základných ľudských práv a slobôd.
Elita už v roku 1923 nechcela trest smrti
Na území Slovenska platil dlhé roky uhorský Trestný zákonník o zločinoch a prečinoch z roku 1878 a zákon o priestupkoch z roku 1879. Trest smrti bol za zločin vraždy. „Prípady popráv na území Slovenska sú známe už niekoľko storočí,“ hovorí Jozef Čentéš.
Tieto zákony platili aj po vzniku československého štátu v roku 1918. V Roku 1923 po dvoch popravách zisťovali verejnú mienku. Anketa mapovala názor 350 ľudí – profesorov, učiteľov, filozofov či sudcov, čo si o treste smrti myslia. Väčšina sa vyjadrila, že sú zásadne proti trestu smrti, píše sa v knihe od Chalupného a Kypra.
V roku 1934 nastala zmena, zákon upravoval trest smrti. Ak bol trest neprimerane prísny, mohol súd zvoliť iné potrestanie, ako napríklad doživotné prísne väzenie. Počas druhej svetovej vojny bol trest smrti zneužívaný na politické účely. Likvidovaní boli aj ľudia, ktorí pre spoločnosť nepredstavovali nebezpečenstvo, no pre politický systém boli nepohodlní, píše Líška v knihe Vykonané tresty smrti Československo 1918-1989.
Po druhej svetovej vojne vznikli takzvané ľudové súdy, ktoré súdili nacistických zločincov, kolaborantov a zradcov. Po vyhlásení rozsudku dochádzalo do dvoch hodín k trestu smrti. Na Slovensku ľudové, resp. retribučné súdnictvo definitívne skončilo v roku 1948. Na území Československa bolo popravených 730 ľudí. Aj v tomto prípade boli odsúdení na trest smrti aj nevinní ľudia, ktorí boli nepohodlní.
Postupne sa upravoval počet trestných činov, za ktoré bolo možné uložiť trest smrti a podmienky nemožnosti jeho uloženia napr. tehotnej žene alebo mladistvému.
„Právnu úpravu trestu smrti môžeme členiť z hľadiska viacerých časových období. Zaujímavosťou môže byť to, že právna úprava účinná do roku 1948 umožňovala uloženie trestu smrti za menší počet trestných činov, než tomu bolo po roku 1948, kedy prišlo k možnosti jeho uloženia aj za tzv. politické trestné činy. V období rokov 1948 až 1950 bolo uložených viacej trestov smrti za tzv. politické trestné činy, ako trestný čin vraždy,“ povedal Čentéš.
Práve v komunistami zinscenovaných politických procesoch odsúdili na smrť za vymyslený rozvrat republiky aj Miladu Horákovú. Tú prenasledovali a väznili nacisti, neskôr si z nej urobili obeť aj komunisti. Političku súdili v zinscenovanom procese v priamom prenose, pri príprave ktorého pomáhali aj poradcovia zo Sovietskeho zväzu. Na konci júna 1950 ju, napriek žiadostiam o milosť z celého sveta, na dvore pražskej väznice Na Pankráci obesili. Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila Milade Horákovej tento rok in memoriam štátne vyznamenanie.
Komunizmus s trestom smrti
Po prevrate a nastolení komunistického režimu neprišlo k zlepšeniu. Komunisti upravili v roku 1948 trestný zákon a popravu tak bolo možné udeliť za velezradu, vyzvedačstvo či vojnové zločiny. Teda presne tak, aby mohli trestať smrťou aj politicky nepohodlných odporcov, ako bola napríklad spomínaná Milada Horáková. Trest smrti sa vykonával obesením, v ojedinelých prípadoch zastrelením. Obesenie však bolo na hranici humánnosti.
Lano bolo pripevnené na vztýčenom brvne a pripevnené na kladke, odsúdenému sa ale nezlomili väzy. Čakalo sa, kým sa udusí, čo spravidla trvalo 10 až 15 minút. Prenasledovanie nepohodlných ľudí, okrem trestu smrti často vyústilo aj do trestu odňatia slobody na 15 či 25 rokov alebo doživotie.
Popravy sa konali v rôznych mestách, šírili strach v spoločnosti. Od roku 1954 došlo k ich centralizácii, trest smrti sa vykonával v Prahe. Od roku 1968 ľudí odsúdených na území Slovenska popravovali v Bratislave. V roku 1956, ubudlo skutkových podstát trestných činov, za ktoré bolo možné uložiť trest smrti. V roku 1961 došlo k prijatiu nového trestného zákona, trest smrti sa stal výnimočným, píše Liška.
Do roku 1990 došlo len k jednej novelizácii trestného zákona. Posledná popravená žena bola 23-ročná Češka Oľga Hepnarová, ktorá vrazila nákladným autom do autobusovej zastávky. Zabila 8 ľudí, 11 bolo ťažko zranených. Svoj čin plánovala, dokonca poslala listy do dvoch novín. Podľa skúmania psychiatrov trpela psychickou poruchou, jej poprava sa uskutočnila v roku 1975.
„Trest smrti ako výnimočný trest bol na území Slovenska (v rámci bývalej ČSFR) zrušený novelou Trestného zákona, s účinnosťou od 1. júla 1990. Ako výnimočný trest bol zavedený trest odňatia slobody nad pätnásť do dvadsaťpäť rokov a trest odňatia slobody na doživotie. Na ústavnej rovine bol trest smrti nepripustený Listinou základných práv a slobôd z 9. januára 1991. Rovnakú formuláciu neprípustnosti zakotvila aj Ústava Slovenskej republiky v článku 15 odsek 3,“ upresňuje vysokoškolský profesor Čentéš.
Civilizovaná Európa. Takmer celá
„Európska únia je najštedrejším darcom v kampaniach a aktivitách za zrušenie trestu smrti po celom svete. Vyplýva to z jej záväzku k ochrane ľudských práv. Všetky krajiny EÚ trest smrti zrušili v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach,“ dočítaš sa na stránke Európskeho parlamentu.
Albert Camus: Trest smrti je najpremyslenejšia forma vraždy.
Ak by Slovensko hypoteticky opäť zaviedlo trest smrti, nielenže by sme sa vzdialili vyspelým krajinám ale popreli by sme aj základné princípy ľudskosti. „Nikto nesmie byť vystavený neľudskému zaobchádzaniu a to ani v prípade, že sa dopustil zločinu. So všetkými ľuďmi musí byť jednané ľudsky, dôstojne a v súlade s medzinárodným právom,“ vyjadril sa Rado Sloboda, riaditeľ Amnesty International Slovensko. Podľa údajov organizácie v roku 2018 vykonali na celom najmenej 690 popráv.
Nad hypotetickou otázkou sa zamyslel aj Čentéš. „Predpokladám, že pri úvahách o prípadnej možnosti obnovenia trestu smrti, by európska krajina takúto možnosť odmietla, pričom by ako členská krajina Rady Európy, prihliadla k zneniu Protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý trest smrti zrušuje, od jeho ustanovení nemožno odstúpiť a nepripúšťa sa žiadna výnimka,“ mieni prokurátor a vysokoškolský profesor.
Podľa výskumnej správy Amnesty International je trest smrti na ústupe, globálne klesol počet popráv o 31 %. „Štáty na celom svete podnikajú efektívne kroky smerom k ukončeniu tohto krutého a neľudského trestania. Počas Valného zhromaždenia OSN v decembri 2018 hlasovalo 121 štátov – viac ako kedykoľvek predtým – v prospech celosvetového moratória na trest smrti. Proti moratóriu hlasovalo iba 35 štátov,“ upozornila neziskovka.
Na konci roka 2017 bolo 106 krajín, ktoré legislatívne zrušili trest smrti za všetky zločiny a spolu 142 krajín, ktoré zrušili trest smrti legislatívne alebo v praxi. Najviac popráv je v Číne, tá sa v štatistikách Amnesty International ale nenachádza. Ročne sa ich tam však vykonajú tisíce, údaje o počte vykonaných popráv sú v krajine považované za štátne tajomstvo.
Jedinou krajinou na európskom kontinente, ktorá vykonáva popravy, je Bielorusko. V Rusku je na trest smrti moratórium.
Mafián Reichel: Když jsem vešel do místnosti, gangsteři mu řezali hlavu
28. července 2019 v 14:48
