Navštívili sme školy s najlepšími a najhoršími výsledkami na Slovensku, aby sme sa ich opýtali, v čom podľa nich zlyháva školstvo

Čo by sa muselo prakticky urobiť, aby sa školstvo zlepšilo? Podľa Révésza je to o dohode medzi politikmi. Mali by si konečne stanoviť víziu na ďalších 20-25 rokov. „Ak sa to bude meniť každé štyri roky, nikam sa neposunieme,“ naráža na problém, že plány sa menia podľa výsledkov posledných volieb. „Veď do školy chodia deti všetkých politikov, nielen z niektorých strán. Týka sa to všetkých,“ dodáva a upozorňuje na to, že v iných krajinách sa to už podarilo.

Košice sa môžu pochváliť aj veľmi dobre hodnotenou základnou školou

“V podstate každý, kto chodil do školy, si myslí, že má patent na to, ako by malo školstvo fungovať. Ale tých, ktorí naozaj vedia, ako to je – teda učiteľov – sa nikto nepýta,“ vysvetľuje svoj pohľad na školstvo riaditeľka Danka Daneshjoová, ktorá vedie základnú školu v Košiciach. Jej škola sa umiestnila v prvej trojke v rebríčku základných škôl na Slovensku, ktorý zostavil INEKO.

„Školstvo je veľmi vážna vec a nemala by sa z toho robiť z toho súťaž. My sa tešíme z úspechu v rebríčku INEKO, ale neporovnávame sa so školami, kde je 90 % detí rómskeho pôvodu. To sa nedá porovnať,“ povedala na margo rebríčka. V ich škole podľa jej slov robia všetko preto, aby dieťaťu dali to, čo potrebuje. 

Danka Daneshjoová, riaditeľka ZŠ Krosnianska v Košiciach

Opýtali sme sa jej, čo si myslí o dnešnom stave školstva. To, čo majú robiť, k nim prichádza „zhora“ a častokrát sú zmeny chaotické a bez predchádzajúcej diskusie, posťažovala sa nám. Ako príklad uviedla nový zákon o pedagogických zamestnancoch. Tento zákon spomínal aj riaditeľ gymnázia na Poštovej.

O školstve rozhodujú politici, pritom to nie je len politická vec.

Vďaka čomu sa ocitli tak vysoko v rebríčku? Odmietli nasledovať trendy. Daneshjoová tvrdí, že postupne začali vysoké, neskôr aj stredné školy znižovať požiadavky na študentov. 

„Systém financovania podľa počtu študentov najskôr položil kvalitu vysokých škôl. Keď sú nízke podmienky na prijatie študenta na VŠ, čo budete na tých stredných školách robiť? Ako ich motivovať?“

ZŠ Krosnianska v Košiciach

Problémom boli aj zmeny v učebných osnovách. „To, čo sa kedysi na matematike preberalo v piatom ročníku, sa dnes vyučuje v šiestom. Klesli požiadavky, zleniveli nám študenti. Z matematiky sa už nematuruje povinne a pritom je to najvšeobecnejší jazyk. Potrebuje ho aj právnik, aj lekár. Celé to komplexne padlo dole,“ opisuje svoj pohľad na vec. Ich škola sa vraj líši v tom, že tento nový systém neprebrali.

„Neklesli sme v požiadavkách na žiakov a nie sme jediní.“ V tomto nás pani riaditeľka prekvapila, pretože ako príklad uviedla práve gymnázium na Poštovej v Košiciach. Ani oni podľa jej slov neznížili požiadavkami. Očakávalo sa, že tak prídu o deti a opak je pravdou.

S Révészom sa zhodujú aj na tom, že časté reformy a zmeny učebných plánov im komplikujú prácu. Daneshjoová zažila aj taký druhý stupeň, kedy jej žiaci postupovali podľa troch rozličných plánov. Bolo pre nich náročné zostaviť vôbec rozvrhy tak, aby to každému sedelo. Pri takýchto komplikáciách už neostáva čas na to podstatné.

Aj takto môže vyzerať škola so skvelými výsledkami svojich žiakov

Možno si teraz povieš, že žiadne znížené nároky na svojej školy nepociťuješ. Že si unavený a nestíhaš. Aj my sme vnímali, že rodičia sa sťažujú na vyťaženosť svojich detí. Konfrontovali sme s tým košickú riaditeľku, ktorá hovorí o problematickom prístupe rodičov. „Kedysi rodičia neboli takí angažovaní do života školy. Dnes by mnohí deti odprevadili až do triedy a vybrali miesto nich knihy z batoha,“ hovorí. Podľa nej je dnes celkom bežné stretnúť prváčika, ktorý sa nevie sám obuť.

“Deti sú kvôli dnešnej dobe uponáhľané, do toho od nich rodičia očakávajú samé jednotky a zapíšu ich na niekoľko krúžkov,“ opisuje situáciu, ktorú vníma v škole. Rodičom odkazuje, že dieťa sa narodilo s nejakou osobnosťou, nielen s tým, čo sa môže naučiť. Mali by vraj pátrať po tom, čo chce v živote dosiahnuť a nech môžu deti tráviť aj čas samé so sebou. 

A v čom podľa Daneshjoovej je najväčší problém školstva? „O školstve rozhodujú politici, pritom to nie je len politická vec. Riziko je v tom, že výsledok dnešného nastavenia školstva sa odrazí až o niekoľko rokov,“ tvrdí a dodáva, že si vlastne týmto ovplyvňujeme budúcnosť. „To, čo bude, nás až tak netrápi, vidíme to aj na stave životného prostredia. Tam sme už roky počúvali upozornenia relevantných odborníkov a nič sme s tým neurobili.“

Ako to vyzerá na západe? Bratislava sa chváli základnými školami aj gymnáziami

Medzi základnými školami s najvyšším hodnotením sa nachádza aj základná škola vo Svätom Jure, ktorá je najlepšou školou v Bratislavskom kraji. Jej riaditeľom je Vladimír Vajcík, ktorý túto prácu robí už od roku 1991. Napriek skvelým výsledkom školy a jeho mnohočoným skúsenostiam sa nevystatuje, pri rozhovore veľmi jasne pomenúva to, kde vidí chyby v systéme. Chýbajú ľudia aj peniaze.

„Keď nemáte peniaze, nemáte kvalitných učiteľov. Zároveň môžete mať veľmi veľa peňazí, no čo z toho, keď nemáte kvalitných ľudí.“  Podľa Vajcíka je už na západnom Slovensku cítiť nedostatok učiteľov, hlavne tých kvalitných. To je dôvod, prečo kvalitným učiteľom na jeho škole ponúka vyšší plat ako inde, strategicky sa ich snaží prilákať a udržať u nich.

„V školstve je veľa problémov, ktoré potrebujú čas.“ Odpoveď pána riaditeľa sa v mnohom podobá na to, čo sme počuli aj v iných školách. Často sa menia učebné plány, zákony a toto podľa neho nie je dobré. „Potrebujete aspoň tých deväť rokov, aby ste zistili, čo ste deti naučili.“  Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje školstvo, sú rodičia.

Osemročné gymnáziá by sa mali zrušiť a keď ich nezrušíme, tak sa slovenské školstvo nikam neposunie.

ZŠ Svätý Jur

„Ja mám na škole profesionálov, ktorí to vedia robiť dobre. Rodičia by nemali diktovať, ako sa má učiť, čo sa má učiť a ako sa má hodnotiť.“ Prezradil nám, že rodičia sa pomerne často pokúšajú takto sťažovať na výkon učiteľov, v ich škole však platí zásada, že za vyučovaciu hodinu zodpovedá v plnej miere učiteľ. „Ani lekár nemôže operovať tak, ako si povie pacient.“ Samozrejme, ľahšie sa im argumentuje, keď má škola skvelé výsledky.

Doporučeno

Pokusili jsme se dostat k hranicím Severní Koreje. Cesta vedla přes zapomenutý region na konci světa (Část 3.) 10. listopadu 2019 v 10:16

Pán riaditeľ ostro kritizuje aj osemročné gymnáziá. „Osemročné gymnáziá by sa mali zrušiť a keď ich nezrušíme, tak sa slovenské školstvo nikam neposunie,“ hovorí otvorene. „Dnes je populárne hovoriť o inklúzii. Aká je to inklúzia, ak v piatom ročníku vezmete z triedy najlepšie deti?“  Myslí si, že ak chceme pracovať na inklúzii, v jednej triede by mali byť aj tie najlepšie deti, aj slabé, aj priemerné. Vtedy to bude fungovať.

Rád by som tých teoretikov postavil do triedy s 25 deťmi, aby zistili, aké je to ťažké.

Ďalšia vec, ktorú robia rodičia je, že zapisujú deti do školy podľa svojho výberu, častokrát v krajskom meste namiesto miestnej, malomeštianskej či dedinskej školy. Toto je podľa Vajcíka chyba. „Malo by platiť pravidlo, že chodím do školy tam, kde bývam.“

Všetci obyvatelia obce by sa mali podľa neho usilovať o to, aby bola ich miestna škola dobrá. Takto sa zabezpečí rovnosť príležitostí. „Inak budú chodiť inak budú deti solventných rodičov navštevovať rôzne elitné školy a opäť nastáva situácia, ako pri osemročných gymnáziách. Dieťa, ktoré je v škole, kde sú samí slabí žiaci, je iné, než dieťa v škole s normálnou vzorkou žiakov.“

Podobne ako v Košiciach, aj tu padla reč o domácich úlohách a nárokoch na žiakov. Pán riaditeľ verí, že domáce úlohy sú veľmi dôležité, pretože pomáhajú s učením. „Ak dieťaťu nedáte domácu úlohu, tak sa do toho doma nepozrie.“  Nechápe, prečo by deti nemali mať 1-2 hodiny času poobede, učia sa predsa pre seba.

Na záver nám vysvetlil, že mnoho ľudí, ktorí školstvo riadia, nikdy neučili. Pán riaditeľ by im tú skúsenosť chcel dopriať.  „Rád by som tých teoretikov postavil do triedy s 25 deťmi, aby zistili, aké je to ťažké.“

Aj Bratislavský kraj má školy na nízkych pozíciách

Príkladom je základná škola vo Veľkých Levároch, ktorá jednou z najhoršie hodnotených škôl podľa rebríčka INEKO. Zaujímalo nás, ako sa na rebríček pozerá riaditeľka školy, ktorá nám okrem iného prezradila, že podľa nej je úplne v poriadku mať priemerných študentov s priemernými výsledkami.

Podľa jej slov oni najlepšie poznajú „svoje deti“. Pozerajú sa na výsledky jednotlivých ročníkov, na ich posun v rámci stupňa, ale aj medzi prvým a druhým stupňom. „Ak máme triedu, ktorá je priemerná a dosiahne priemerné výsledky, my sme spokojní. Dosiahli to, čo mohli. Nemôžeme chcieť od dieťaťa, ktoré má zaslúžené trojky, aby na testovaní dosiahlo 90 %.“  Pre rozvoj svojich žiakov robia na škole maximum a snažia sa ich motivovať k najlepším možným výsledkom.

Vladimíra Perničková je na základnej školu ôsmy rok, pred tým, než sa stala riaditeľkou, pracovala ako zástupkyňa a učiteľka. O svojej práci hovorí ako o splnenom sne, vždy chcela pracovať s deťmi. Pri otázke o problémoch školstva najskôr hovorí o potrebe modernizovať, ale s mierou. „Informatizácia školstva za každú cenu nie je cesta. Nesmie sa pri nej zabúdať na zručnosti nevyhnutné pre fungovanie spoločnosti – komunikácia, tímová práca, preberanie zodpovednosti za svoje činy. Toto je ten problém, deti nevedia spolu komunikovať, pracovať.“

Nemôžeme chcieť od dieťaťa, ktoré má zaslúžené trojky, aby na testovaní dosiahlo 90 %.

Rovnako ako riaditeľ v Svätom Jure, aj Perničková spomenula problém inklúzie. „Myslím si, že je to dobrá myšlienka, ale zatiaľ nemáme v našom štáte vytvorené také podmienky,  aby sa v škole dala uplatniť. Na to, aby také dieťa mohlo fungovať v triede, kde je dvadsať ďalších detí, potrebuje podporu. Učiteľ to nestíha a asistentov je veľmi málo.“ Na škole majú 8 integrovaných detí, z ktorých šesť potrebuje asistenta.

Pritom majú k dispozícii len troch asistentov počas dňa. „Niektoré deti majú telesné postihnutie a potrebujú asistenta celý deň, takže ho nemôžeme poslať do inej triedy.“ Dvaja asistenti sú takto so svojimi zverencami v podstate počas celého vyučovania. „Máme ešte štvrtého asistenta, ktorého nám hradí obec, čím nám veľmi pomáha. Napriek tomu je to málo, viacero detí potrebuje pomoc, aby mohlo plne rozvinúť svoj potenciál a prekonať prekážky, s ktorými bojuje.“ V takejto situácii pomáhajú rodičia.

Ďalší problém tejto školy je fakt, že sú v blízkosti okresného mesta, kde sú štyri školy a osemročné gymnázium. „Deti s dobrými výsledkami odchádzajú často do škôl v Malackách. V škole zostávajú deti s priemernými výsledkami a slabší žiaci,  čo sa samozrejme odráža na výsledkoch,“ vysvetľuje Perničková. Práve preto sa rebríček pozerá s nadhľadom. Napriek tomu, že majú žiakov s dobrými výsledkami, ak ich je v triede málo, priemer to zdvihnúť nedokáže. Na škole nechýbajú ani triedy s vyrovnaným zložením žiakov. „Je to aj vidieť na ich práci, chuti do učenia a spolupráci s učiteľmi. “

Perničková sa s ďalšími riaditeľmi zhoduje v mnohom: pociťuje nedostatok učiteľov, predovšetkým matematikárov, a aj rodičia sú občas komplikáciou. „Niekedy sú príliš ochranárski až agresívni, inokedy sa naopak nestarajú, nechodia na rodičovské a odmietajú komunikovať. Občas je veľmi ťažké ich presvedčiť, že je potrebné sa na veci pozerať z viacerých strán.“  Takýchto rodičov podľa nej našťastie nie je väčšina.

Najviac škôl s dlhodobo podpriemernými výsledkami sa nachádza na východe

Už na začiatku nás na tento fakt upozorňovali viacerí, vrátane hovorkyne programu Teach for Slovakia, Veroniky Klindovej. Podľa nej ide výkon v škole častokrát ruka v ruke s chudobou, hoci existujú výnimky. S týmto očakávaním sme navštívili školy na východe: šli sme do základných škôl v Kecerovciach a v Spišskom Štvrtku.

To, že kdesi nastúpi skupina detí, ktoré prvýkrát vidia splachovací záchod v 6 rokoch, je úplne iná situácia, ako keď nastúpia niekde v centre Bratislavy deti, ktoré sa pomaly narodili s laptopom v ruke.

Základná škola v Kecerovciach: celorómska škola bojuje v prvom rade s jazykom

Vyniká v tom, že funguje na dve zmeny. Deti tu chodia do školy aj poobede. Inak by sa 871 žiakov jednoducho v triedach nezmestilo. Pri stretnutí v kaviarni v Košiciach nás však pani Alena Davidová víta s tým, že nevníma situáciu až tak tragicky. „Nepovedala by som, že školstvo úplne zlyháva,“ hovorí. Pýtame sa jej preto na fungovanie školy. 

„Robíme všetko pre to, aby sa deti naučili, čo potrebujú. Ale testujeme také deti, pre ktoré slovenčina jednoducho nie je materinským jazykom,“ otvára tému, ktorá trápi mnoho škôl s veľkým počtom rómskych detí. „Dva roky sa venujeme tomu, aby sa naučili aspoň základy slovenčiny a popritom už musia vedia súvisle písať a čítať. Kebyže v tom testujeme z vedomostnej úrovne v angličtine, asi by to dopadlo rovnako.“ Väčšina ich žiakov sa vie ledva pozdraviť po slovensky, keď prídu prvýkrát do školy.

„Máme štvrtákov, ktorí prečítajú 150 slov za minútu, ale aj takých, ktorí prečítajú 6 slov,“ opisuje výsledky týchto detí. Tento rok takmer polovica prvákov opakuje ročník. Veľmi im pomáhajú asistenti, ktorí sa deťom venujú individuálne a čítajú s nimi počas vyučovania, keď to nezvládajú v skupine. Majú aj špeciálnu pedagogičku, ktorá im vysvetľuje, ako vôbec učiť deti čítať.

Finančná tieseň značne obmedzuje ich možnosti. „Chceme od dieťaťa, ktoré nemá vhodné sociálne zázemie, aby sa učilo. Pritom chodí do školy hladné, smädné a unavené. My sme škola, ktorá nemôže povedať rodičom, aby kúpili pracovný zošit z angličtiny za 7 €.“  Chýbajúce školské potreby musia preto dokupovať, vrátane pier, ceruziek či zošitov. Škole navyše chýba aj telocvičňa. „Ako máme deti naučiť športovým návykom bez telocvične?“ pýta sa nás riaditeľka zarmútene a opäť ostávame bez slov, pretože nechápeme, ako takáto situácia mohla nastať.

Pani riaditeľka nevidí zásadný rozdiel medzi rómskymi deťmi a väčšinovým obyvateľstvom. „Rovnako sa nájdu deti, ktoré sa chcú učiť a také, ktoré nie. Skôr to rodinné zázemie nie je také pohodové, to však tiež vidíme aj u iných rodín. Keď riešite existenčné problémy, nemôžete myslieť na dobré známky.“

Najviac sú hrdí na výsledok svojej práce v spojitosti so slovenčinou. „My vidíme, čo sme tie deti naučili. Viete aká to je radosť, keď majú deti vystúpenie pre rodičov v máji? Na začiatku nevedeli poriadne ani pozdraviť, v máji recitujú a spievajú po slovensky.“ Zvyčajne ich žiaci pokračujú na SOŠ, vyučia sa za murárov či tesárov. Aj to je podľa Davidovej úspech, nie je podstatné, aby šli všetci na vysokú školu, ale aby mali remeslo v ruke. 

Riaditeľka ZŠ Spišský Štvrtok: Nie je možné zostaviť férový rebríček škôl na Slovensku

„Ak sa bavia v parlamente o nejakých návrhoch, v prvom rade by mali byť vypracované odborníkmi z praxe. Je dôležité vedieť, ako to funguje v reáli, a to nielen na západe, ale na celom Slovensku.“ Slová pani riaditeľky Ľudmily Barlovej sú hneď na úvod silné, súhlasia s ňou aj dve učiteľky, s ktorými sme sa stretli v zborovni. Obe pani učiteľky majú vyše 35 rokov praxe v školstve.

Pani riaditeľku a pani učiteľky sme navštívili v zborovni

Súhlasí s tým, čo nám povedali jej kolegovia z iných miest: školské reformy sú pričasté a nesystematické. “Prečo? Nechajme to, čo bolo dobré a poďme meniť veci, ktoré nevyšli,“ hovorí Barlová. Podľa nej sme by školstvo by nemalo byť plánované len na 4 roky, ale na dlhšie obdobie. Veci nefungujú, pretože každý nový minister prináša zmeny. Tých ministrov bolo takmer dvadsať.

„Naozaj nezáleží na tom, aby sme vychovali vzdelaných, čestných a kriticky mysliacich ľudí? Ak áno, mali by sme sa pozrieť, čo pre to treba urobiť,“ tvrdí pani riaditeľka. Podľa nej treba do školstva naliať peniaze, riadne zaplatiť učiteľov a umožniť im vzdelávať sa, chodiť na projekty a exkurzie. Opýtali sme sa ich, či majú pocit, že to v krajine nechceme. Vraj áno.

Pokiaľ ide o rebríček škôl od INEKO, v tejto škole ho ostro kritizujú: „Neberú sa do úvahy rozdiely medzi školami, sociálne zázemie žiakov. Naša škola jednoducho nikdy nedosiahne také výsledky, ako škola v Bratislave či Košiciach,“ vytýka pani riaditeľka s tým, že v ideálnom prípade by zaviedla rozličné testy pre žiakov, ktorí odchádzajú na gymnázium a pre tých, ktorí idú na odborné či umelecké stredné školy. 

Počas vyučovania

„Dodnes som neporozumela významu Testovania 5,“ pokračuje vo vymenovávaní problémov a pridávajú sa aj učiteľky. Piataci sú podľa nich sotva zorientovaní, keď ich v novembri zrazu testujú. „Mali to nechať na nás, veď my si poznáme našich žiakov.“ Na škole by boli radšej, kebyže si znalosti študentov testujú oni, s tým, že by to potom pokojne zaslali aj NÚCEMu. „Načo to náročné, celoštátne a stresujúce testovanie?“ sťažujú sa.

„Na základe týchto testov sa nedá zoradiť rebríček úspešnosti škôl,“ ukončila pani učiteľka. Samozrejme, problematika rebríčka nás zaujímala tiež. Pri rozhovoroch s riaditeľmi sme počuli všelijaké ohlasy, preto sme sa stretli priamo s analytikmi, ktorí ho zostavujú.

Ako funguje rebríček „najlepších“ škôl v krajine

INEKO (Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy) je neziskovka, ktorá okrem iného každoročne už od roku 2012 zostavuje rebríček najlepších základných a stredných škôl. Ich cieľom je vytvoriť prehľad všetkých slovenských škôl, aby tak uľahčili rozhodovanie pre rodičov a budúcim žiakom. Zároveň dúfajú, že rebríčky povzbudia k férovej súťaživosti a celkovo sa tak zlepší kvalita jednotlivých škôl.

Systém nie je dokonalý. Podľa jedného z analytikov INEKO, Mateja Tunegu, sa zbiera málo informácií, prípadne sa nezbierajú systematicky a dlhodobo. Navyše, stále ostávajú aj také ukazovatele, ktoré sa nedajú vyčísliť, ako napríklad atmosféra v škole.

Tunega upozorňuje, že je dôležité sa pozerať tak na kvalitu (či schopnosti) žiakov, ako aj na kvalitu školy (teda jej schopnosť žiaka rozvíjať). “Vždy je predpoklad, že škola s hodnotením 9,0 mala už pri vstupe kvalitných žiakov, ale zároveň ich škola musela posunúť vpred. Inak by mali podpriemerné výsledky. Výsledok tvoria teda obe časti a dokáže to poskytnúť obraz o tom, ktorá škola je naozaj dobrá. Nie je to len žiakmi.”

Toto tvrdenie nám povrdila aj Veronika Klindová, ktorá pracuje pre Teach for Slovakia: „Jedna vec, ktorá sa v meraniach nedá reflektovať, je to, ako dokáže škola posunúť to dieťa. Vieme o súťažiach a Testovaní 9, ale to, že kdesi nastúpi skupina detí, ktoré prvýkrát vidia splachovací záchod v 6 rokoch, je úplne iná situácia, ako keď nastúpia niekde v centre Bratislavy deti, ktoré sa pomaly narodili s laptopom v ruke.“