Na sex ani nepomysleli, občas sa dokonca obávali o život. Slováci nasadli na Pionierov a precestovali Afriku rýchlosťou 30 km/h

„Ester nám pomohla, mali sme od nej zabezpečené aj ubytovanie. Prichýlila nás, nosila nám jedlo. bolo mi do plaču, keď mi dala teplú polievku. Bola ako druhá mama,“ spomína na ťažké chvíle Marek Duranský. Neboli to však jediné vážne problémy spojené so zdravím. Martin Kochaník sa popálil o výfuk motorky, rana mu začala hnisať.

„Stalo sa to navyše na veľmi zlom mieste, v okolí nebola nemocnica. Jediný doktor bol akože ten, čo mi poradil, aby som si ranu posolil. Infekcia sa šírila, preto sme museli zakročiť. Začal som sa aj báť,“ spomína Martin Kochaník, kameraman. Dal si antibiotiká a snažil sa ošetriť si ranu sám. „Striedavo sa to zlepšovalo a zhoršovalo, nakoniec sme navštívili nemocnicu, kde mi nohu dali dokopy. Rana už je takmer preč,“ povedal a ukázal na nohu.

Doma ma potrebujú, vraví učiteľ, ktorý prišiel z Anglicka

Tretí silný moment prišiel v Malawi, jednej z najchudobnejších krajín na kontinente. Piati cestovatelia chceli prespať na otvorenom priestranstve, no deti, ktoré prechádzali okolo, im to vyhovorili. „Leopardy, hady, hyeny. Nebezpečné,“ povedalo dievča v sprievode kamarátok. Hneď na to sa zbalili a baby ich zaviedli k nim domov. Tam stretli miestneho učiteľa.

„Prišiel som z Anglicka, späť sem, domov. Tu sa starám s manželkou o deti, býva ich tu minimálne 20,“ hovorí cestovateľom. „Prečo ste sa z Anglicka presťahovali sem? Veď predsa pre mnohých to je sen, odísť z Afriky a ísť do Anglicka,“ hovorí mu jeden zo Slovákov. „Študoval som elektrotechniku a vrátil som sa, teraz ju učím tu. Moja krajina ma potrebuje.“

Jednou z posledných zastávok bol Mozambik. Z nebezpečnej krajiny sa stal raj. Nepoškvrnený, bez turistov. Nádherné, nekonečné pláže si užívali na motorkách, zábery z dronu sú výnimočné a dychberúce. „Malawi a Mozambik vo mne zanechali najsilnejšiu stopu. Najmä tie pláže, príroda. Oddýchli sme si, bolo to vyvrcholenie cesty,“ pochvaľuje si Slobodník.

Nie je medzi nami rozdiel

Odtiaľ smerovali do cieľa svojej cesty, ktorým bol Strelkový mys. Stretli tam rastafariánov, ktorí film zakončili posolstvom. „Vidíš to more? Na jednej strane je Atlantický oceán, na druhej Indický oceán. Tu sa spájajú. Vidíš medzi nimi rozdiel? Ja nie. To len ľudia stále rozdeľujú na takých a takých, tvoria rozdiely. Všetci sme ale rovnakí,“ povedal.

Sloboda. To je to, čo si piati cestovatelia počas piatich mesiacov uvedomili. Nemá ju každý. Oni ju ale majú vo svojich rukách a cesta naprieč kontinentom im to pripomenula. Ako to však už pri dlhých spoločných chvíľach býva, sem-tam si chalani liezli na nervy. „Mali sme ponorku. Avšak nemali sme väčší konflikt, problémy. Občas sme sa nedohodli a ponadávali sme si, ale vždy sme dokázali veci riešiť chladnou hlavou,“ spomína Marek Duranský.

V mnohom sa cestovanie podobalo Trabantom až na koniec sveta, aj tam ste mohli vidieť Mareka Slobodníka. On bol „Vajdom“ cesty na motorkách, no nie preto, že mu napadlo prejsť Afriku od hora na dol. „Mám bundu, v ktorej sa trochu podobám na vajdu z osady. Dokonca ju môžete vidieť aj vo filme,“ smeje sa. 

Zostava nebola taká pestrá

Po Afrike jazdili len Slováci, nebolo to národnostne pestré ako v predošlom projekte. Taktiež nemali zastúpenie z radov nežného pohlavia. „Popravde, veľmi som nad tým nepremýšľal. Nedá sa to porovnať s trabantom, sedieť hodiny na Pionieri nie je pre každého. Nevravím však, že by to žena nezvládla,“ vraví Slobodník a dodáva, že jazda trabantom a Pionierom sa nedá porovnávať.

„Aj keď prší, v trabante idete ďalej. Na motorke, aj keď máte nepremokavé oblečenie, časom predsa len pretečie. Na motorkách sme zároveň išli v priemere 30 kilometrov za hodinu. Keď vidíte tabuľu, že pred sebou máte ešte 200 kilometrov, je to ubíjajúce.“

Dokument ukázal divákom ohurujúce scenérie, no občas prekvapil. Napríklad, keď boli v národnom parku, objavili sa zábery penisu slona či nosorožcov, ako vykonávajú veľkú potrebu. „Boli to spontánne momenty. Snažili sme sa ich zachytiť čo najviac. Celý dokument sa nesie v uvoľnenej atmosfére, nemá línie. Rozhodli sme to tam teda dať,“ povedal Martin Kochaník, ktorý natočil väčšinu záberov.

Máme sa na Slovensku dobre

Film je plný intenzívnych zážitkov, pestrý. Chýba mu však začiatok a koniec. Nedozvedeli sme sa, ako sa piati motorkári dostali do Afriky a ani ako z nej odišli. Dôvodom bola dĺžka filmu, vraj už aj tak je moc dlhý. Slobodník nás však uistil, že sa budú snažiť všetok materiál pretaviť do seriálovej podoby. To, kde by sme ich cestovanie mohli vidieť, však nespresnil. „Tak ďaleko ešte nie sme,“ vysvetľuje s úsmevom.

Dnes sú už doma, na Slovensku. S odstupom času vedia zhodnotiť, v čom je africký kontinent úplne odlišný od našej krajiny. „Prejdete hranicu afrického štátu a je to úplne niečo iné. Ak by som mal porovnať Slovensko s akoukoľvek inou krajinou, ktorou sme prechádzali, môžeme si povedať, že naše problémy sú zanedbateľné. Je tu na čo nadávať, ale nemáme problém so strechou nad hlavou, vodou, jedlom. Po Afrike si väčšmi uvedomujem, že si žijeme naozaj dobre,“ zamyslel sa Marek Duranský.

Motorkárom trvalo 133 dní, aby sa dostali na druhý koniec Afriky. Približne ďalších 20 dní cestovali na letisko do najbližšieho mesta.  Prešli 14 700 kilometrov. Na zábavu však nebolo veľa času, na sex počas cesty ani nepomysleli. Nebolo kedy. Veľkým mestám sa zvyčajne vyhýbali, nezavítali ani na tamojšie párty. „Na takéto veci sme nemali čas. Cieľom bolo, čo najrýchlejšie opraviť motorky a pokračovať v jazde. Luxusnejším destináciám sme sa vyhýbali,“ zakončil Marek Duranský.