94-ročná Dalma Špitzerová: Rodinu jej zavraždili nacisti, prežila pracovný tábor. Aj tak zajatým nemeckým deťom ponúkla jedlo

Veselo som s ňou mávala pred nimi, nič si nevšimli a nechali ma prejsť.

Išla som potom do Ondrášovej, kde bol jeden mäsiar, ktorý bol s mojím otcom za dobre. Vybrala som sa teda za ním a uňho som sa dala do poriadku. Jeho žena, taká jednoduchá vidiečanka, na mňa strašne žiarlila. Chcela ma udať, no ten jej muž povedal, že keď to spraví, ublíži jej. Nemohla som tam však už dlhšie ostať, musela som odísť. Neverila som totiž, že by ma neudala.

Kam ste odišli? 

Do Palúdzky. Keď som tam prišla, oproti mne šli gardisti aj s nemeckými vojakmi. Stála som aj pred kultúrnym domom, kde boli pochytaní partizáni a Židia. Pýtala som sa jednej ženy, či by mi nemohla pomôcť, ale odmietla to, lebo sme boli obkľúčení Nemcami.

Vošla som do dvora do cudzieho domu, sadla som si do sýpky a skrývala sa tam. Čakala som, kým sa situácia upokojí. Rýchlo som potom odtiaľ odišla, chcela som sa vrátiť domov do Mikuláša. Všimla som si však po ceste jednu mladú ženu s dvoma deťmi, ktorá sa veľmi triasla. Podarilo sa jej ujsť, nechytili ju a bola v šoku. Dala som jej svoj sveter, ktorý som mala pod kabátom.

Cestou som stretla svoje spolužiačky, ktoré boli šokované, že ma vidia. Hovorili mi, že sa mám vrátiť do Palúdzky, ich mama mi vraj pomôže. Nemala som kam ísť, tak som s nimi išla späť. Tá mama bola bohatá žena, no boli u nej ubytovaní aj Nemci.

Vojaci bývali hore a my všetci sme boli v pivnici. Na krk som dostala zlatý krížik, vraj som sesternica. Dostala som vtedy meno Marta Stanková. Keďže som vedela po nemecky, tak keď potrebovali pomoc s prekladom, musela som prekladať. Stretla som tam dokonca aj známeho gardistu, ktorý ma spoznal, keďže som sa voľakedy hrávala s jeho deťmi. Bola som naňho však drzá, on len čumel. Tiež som mu pomohla s prekladom, asi si myslel, že som sa pridala k Nemcom. Kvôli tomu ma neudal.

Zrazu na mňa začali chrliť tie najhoršie nadávky. Napli svoje bajonetky a začali ma strkať do záhrady. „Ty si život nezaslúžiš, hneď je po tebe,“ vraveli. Keď na mňa namierili, začala som sa neuveriteľne hystericky smiať.

Koľko ste sa v Palúdzke skrývali? 

Mesiac. Tam, kde som bývala, sa striedali Nemci aj Rusi, no časom to muselo skončiť. Mama mojich kamarátok mi potom vravela, že by som mala z Liptovského Mikuláša zobrať všetok nábytok, že to predá a peniaze mi dá, aby som mohla ísť študovať. Keď som prišla domov, sused pobral všetok nábytok.

Nedala som sa však, hovorím mu, že je to môj nábytok, som sirota, nič iné nemám. Podarilo sa mi to a nábytok sme presťahovali do Palúdzky. V meste som potom stretla známeho stolára, ktorého som sa pýtala, či by nechcel ten nábytok kúpiť. Ukázalo sa, že ho už kúpil a zaplatil zaňho 25 tisíc korún.

Veľmi som sa vtedy potešila, chcela som ísť študovať herectvo, tak som mala peniaze. Prišla som naspäť a hovorím, aká ste teta milá, že ste to predali. Ona na to: „A čo si myslíš, že ti dám peniaze? Musím platiť účty. Myslela som, že tvoji rodičia budú žiť a odmenia sa mi. Dlžali mi peniaze, tak som si ich vzala.“ Nedostala som ani korunu. Ostali mi iba jedny záclony, ktoré som pred ňou ukryla. Tie som predala jednému mäsiarovi a za peniaze som odišla do Bratislavy.

Dalma ako herečka v Tatra revue kabarete

Čo ste plánovali robiť v Bratislave bez peňazí?

Nemala som kam inam ísť. Nevedela som, že sestry mi ešte žijú. Stretla som však rodinného priateľa, ktorý mi ponúkol svoj byt, kde nocovali aj iní ľudia. Strávila som tam noc a na druhý deň mi ten známy hovorí, že mi niekoho predstaví. Išla som s ním do kaviarne a tam sedela moja sestra. Oznámila mi, že aj druhá sestra žije, je v Prahe. Spolu sme si našli byt a potom to bolo už trochu jednoduchšie.

Kedy ste sa znovu stretli s Jurajom?

Všade som sa naňho pýtala a každý mi vravel, že ho obesili. Ja som však mala pocit, že žije a ak žije, je v Bystrici, odkiaľ pochádzal. Hľadala som ho tam, až som zistila, že Juraj žije a býva v nejakom kumbále. Išla som za ním a on tam iba ležal. Hovorím: „Ďuro, poď.“ On mi hovorí, že sa naňho nemám spoliehať, mám ísť študovať a žiť svoj život.

On vraj žiť už dlhšie nebude, chce zomrieť. Zabili mu totiž úplne celú rodinu. Darmo som ho presviedčala, on nechcel, tak som musela odísť. Neskôr sa však vzchopil, prišiel za mnou do Bratislavy. Dali sme sa opäť dokopy. On sa stal spisovateľom a neskôr aj šéfredaktorom Kultúrneho života. Jeho generácia však na spomienky z minulosti nikdy nezabudla. Od Alexandra Matušku, Dominika Tatarku až cez môjho manžela, boli to všetko ťažké povahy, veľa si toho prežili.

Čítala som, že vám v Bystrici, keď ste hľadali Juraja, išlo o život a chceli vás zastreliť. Čo sa presne stalo?

Áno, vtedy mi išlo naozaj o život. Presne v tom momente som zistila, že som rodená herečka. Ubytovala som sa totiž u jednej babky, u ktorej bývali aj mladí Rusi. S nimi sme sa aj často rozprávali. Jeden z nich sa ma pýtal, ako som sa zachránila. Odpovedala som, že som robila Nemcom tlmočníčku. Bola to naozaj hlúpe.

Zrazu na mňa začali chrliť tie najhoršie nadávky. Napli svoje bajonetky a začali ma strkať do záhrady. „Ty si život nezaslúžiš, hneď je po tebe,“ vraveli. Keď na mňa namierili, začala som sa neuveriteľne hystericky smiať. Prekvapilo ich to, tak sa ma pýtali, prečo sa smejem. Hovorím im, že som ich oklamala, robím si srandu, ja som partizánka, môžu sa hocikoho opýtať. Vraj nie som normálna, skoro som bola mŕtva. Tým smiechom som si zachránila život. 

Herečkou ste sa skutočne stali a dokonca ste začali hrať aj priamo v tábore. Ako ste sa k tomu dostali?

V Novákoch som začala hrať v táborovom divadle. Prišla som vtedy k režisérovi s tým, že chcem hrať hlavnú úlohu. On vravel, že také 17-ročné decko hrať nemôže. Trvala som však na tom, aby to so mnou skúsil. Keď som skončila, všetci sedeli s otvorenými ústami. Mysleli si, že som herečka z Viedne. Zahrala som si teda hlavnú úlohu v hre Vec Makropulos. Režisér mi potom hovoril, že by som s herectvom mala pokračovať aj po skončení vojny. 

 Dalma v kabarete Tatra revue

Kedy ste potom s kariérou v herectve opäť pokračovali?

Hrala som v divadle na Novej scéne, no za svoju rolu som dostala len 10 korún. Dala som preto výpoveď, bola som veľmi pyšná. Režisér Budský sa ma však snažil dostať do Slovenského národného divadla. Tam ma však odmietli zobrať a vtedy sa ma Budský pýtal, či mám aspoň z čoho žiť. Ja som povedala, že mám, aj keď som na ulici odpadávala od hladu. 

Našťastie existoval kabaret Tatra revue a mojím snom bolo dostať sa tam. To je jedna z vecí, na ktoré som v živote najviac pyšná, pretože som sa tam dostala. Hlásilo sa tam 150 hercov, ale vybrali len piatich. Vedela som, že si na predstavenie musím pripraviť niečo špeciálne. 

Ako ste ich zaujali?

Keď som prišla na javisko, sedela tam celá porota. Takmer všetkých som poznala z Národného divadla. V rohu však sedel jeden, ktorého som nepoznala. Mala som 34 rokov, vyzerala som dobre. Prišla som k tomu cudziemu človeku a vravím mu: „Aj ty si tu? No ty si ohromný. Však si povedal, že mi to vybavíš, že si nemusím nič pripraviť. A čo mám akože teraz robiť? No čo sa červenáš, keď si so mnou ležal v posteli, tak si sa nečervenal. Len si mi nasľuboval veci a teraz čo.“

Všetci boli šokovaní. Ja na nich pozerám a vravím: „Zdá sa mi, že ste mi uverili. Tak to nemohlo byť predsa také zlé.“ O pár dní sa mi niekto ozval: „Dobrý deň, tu je doktor Brestovanský. Ten, čo ste s ním boli v posteli. Ja som váš nový šéf a ste prijatá.“

No a v kabarete som strávila svoje najšťastnejšie roky. Bola som tam 6 rokov, kým nám to komunisti nezavreli. 

Vysvetlila som to tak, že Židia sú už 5 tisíc rokov prenasledovaní. My to máme v krvi, tak sa ani nečudujeme, keď sa nám to deje. Nie som ani smutná, ani nešťastná, len rozmýšľam, ako sa zo situácie dostať.

Čo ste robili potom?

Šla som robiť na 10 rokov do televízie. Môj šéf bol syn človeka, ktorý udával Židov, aby ich zobrali do koncentračného tábora. Po 10 rokoch som dostala výpoveď, bez dôvodu. V tej dobe som poznala aj Gustáva Husáka, lebo keď ho pustili z basy, manžel mu pomáhal. 

Vyčítala som mu to, ale on mu chcel dať šancu. Jeho druhá exmanželka, na to nikdy nezabudnem, mi raz na ceste z roboty povedala: „Nech Boh chráni tento národ, ak sa môj muž dostane na čelo.“ Juraj bol vtedy kolega s Gustovou treťou ženou a tej povedal, že mi dali výpoveď. Jeho žena mi vtedy vraví, nech mu pošlem list, ona mu to prinesie. 

Keď sa vrátila, plakala. Vraj Gusto môj list roztrhal. Všetkých kamarátov hodil cez palubu. A toľko sa u nás najedol a napil. Nakoniec som sa dozvedela, že som výpoveď dostala, lebo vraj žijem v prostredí, ktoré nezaručuje politický rast. Aj môj muž bol odvšadiaľ vyhodený. 25 rokov nesmel písať. Ledva sme žili, bolo to hrozné. 

Ako ste sa zo situácie dostali?

Dcéra, Zuzka, mi jedného dňa hovorila, že hľadajú do Základnej školy umenia učiteľku. Nemyslela som si, že by ma vzali, ale riaditeľka nepatrila ku komunistom, tak nemala problém. Ako učiteľka herectva som vychovala toľko detí, napríklad aj Táňa Pauhofová je jednou z mojich žiačok. 

Muž zatiaľ robil v múzeu, keďže ovládal 5 jazykov. Raz k nám došiel riaditeľ múzea a pýtal sa ho, či náhodou nepozná niekoho, kto má hereckú školu, lebo sa organizuje v Paríži súťaž. Ja som v tom čase mala 3 mesiace vlastné súkromné štúdium, tak ma Juraj doporučil. Pripravila som program, ktorým bol na námet Nežnej revolúcie. Vyhrala som zaň prvé miesto a to tiež považujem za jeden z mojich najväčších úspechov. 

O čom bolo predstavenie?

Tak v prvom rade som vedela, že to nemôže byť hovorové vystúpenie, lebo by nám nikto nerozumel. Tak sme skombinovali pantomímu, spev a tanec. 7 dievčat bolo v slovenskom kroji a ďalších 7 boli vojaci a dôstojník. Dievčatká v kroji si akože trhali kvety a spievali si: „Pri Prešporku na Dunaji.“ 

Zrazu prišli vojaci, dievčatká sa ich báli, no to najmenšie z nich zobralo kytičku a dalo ju dôstojníkovi. Všetci potom začali spolu tancovať na „Tancuj, tancuj, vykrúcaj.“ Všetci v pódiu začali tlieskať, zožali sme veľký úspech. Tu na Slovensku sa tvárili, že sa to nikdy ani nestalo. 

Ale bolo mi to jedno. My sme boli 10 dní v Paríži, všetko sme videli, všetko nám ukázali, jedli a spali sme zadarmo. Bol to veľký zážitok pre nás všetkých. Bola som na seba vtedy naozaj pyšná, že som to vymyslela. 

Zaujímalo by ma, či vy ako skúsená herečka máte momentálne aj nejakých obľúbených slovenských hercov.

Nie, vôbec ich nesledujem. Tak blbo hrajú a takú zlú výslovnosť majú niektorí, že sa na nich nemôžem pozerať. My sme boli úplne inak vychovaní. 

Ako ste zvládli toľko ťažkých životných situácií?

Celý život mi robili zle, dokonca aj v televízii, keď som pracovala, mi hovorili, že nie som Židovka, iba sa robím zaujímavou, keďže muž je Žid. Keď ma odvšadiaľ vyhadzovali, tak sa ma kolegyne pýtali, že ako to robím. Ako to môžem vydržať. Ja som im však vysvetlila jednu vec, ktorú som si vždy myslela, no bola potvrdená až neskôr. Vysvetlila som to tak, že Židia sú už 5 tisíc rokov prenasledovaní. My to máme v krvi, tak sa ani nečudujeme, keď sa nám to deje. Nie som ani smutná, ani nešťastná, len rozmýšľam, ako sa zo situácie dostať. 

Dalma pri preberaní ocenenia Rádu Ľudovíta Štúra v roku 2018

Máte 94 rokov a všetko zvládate sama. Nerozmýšľali ste niekedy nad nejakou pomocou?

Ani za Boha. Takto ti poviem, všetko je vôľa. Hocičo ma bolí, tak si stále v hlave nadávam, nech okamžite vstanem. Každé ráno cvičím polhodinu a snažím sa nesťažovať sa. Ja sa ani nemôžem pozerať na staré ženy, ktoré sú odo mňa mladšie, ako sa stále na niečo sťažujú. 

Mám svoju rutinu, ktorú sa snažím dodržiavať. 

Spravím si poriadok, utriem prach, pozametám, polhodinu cvičím. Píšem si, čo treba, žehlím, periem, čítam veľa kníh a lúštim ťažké krížovky. Aj nakupovať chodím sama s ruksakom na chrbte. Jednoducho si vždy vynadám a presvedčím sa, nech vstanem z postele.