Nočná Bratislava je oveľa nebezpečnejšia ako psychiatria. Strávili sme tri dni v pezinskej nemocnici, kde liečia duševne chorých

„Voči pacientom som priama, otvorená. Naučila ma to prax. Pacienti musia počuť celú pravdu, natvrdo. Polopravdy zažívali počas skrývania svojej závislosti. Počúvali a sami sa presviedčali, že to nie je také zlé, že stále majú rezervu a podobne. Sú naučení na falošný spôsob života,“ vysvetľuje primárka na klinike drogových závislostí.

Klinika má 90 lôžok, býva prakticky neustále plná. Primárka v nemocnici pracuje už 19 rokov. „Primárkou na oddelení som 7 rokov. Nemám pocit, že by ma odbor psychiatria negatívne poznačil, nemyslím si, že žijem inak ako ostatní len pre to, že som psychiatrička. Možno mám menej voľného času, keďže ma práca baví a je to zároveň aj môj koníček,“ hovorí skúsená psychiatrička a dodáva, že si dáva veľký pozor, aby práca nenarušovala jej súkromie.

Pacientov má rôznych. Aj starších, aj mladších, liečia sa na rôzne závislosti. Nemyslí si, že by mal človek experimentovať s drogami. Svet ponúka toľko možností na experimenty zdravého charakteru, že drogy nie sú nevyhnutné. „Je to vecou voľby. Keď sa mladý človek domnieva, že drogy vyskúšať musí, musí tiež rátať s rizikami a následkami.“

Ak si myslíš, že na psychiatrii stále používajú kazajky, nie je to tak. Už sú v Európskej únii zakázané.

Prax doktorku naučila, že ľudia už nevedia počúvať ostatných. A psychiater je práve ten človek, ktorý veľa vecí diagnostikuje aj lieči načúvaním, úsmevom, pohľadom. „Človek sa musí vedieť rozhodovať, v živote veľakrát nevyhnutne aj tu a teraz, vedieť sa rozhodnúť čo chce, čo nechce, čo potrebuje a čo nie. Keď už niečo musíte, nie je to slobodná voľba. Vtedy je to jasný znak toho, že ste závislý a je na čase vyhľadať odbornú pomoc.“

Zuzana Repková je primárka mužského oddelenia. Je to najmladšia primárka nemocnice. „V praxi som už 6 rokov, atestovala som v decembri 2018,“ priblížila. Na mužskom oddelení má nemocnica pacientov od 18 do 65 rokov, pokrývajú viac-menej všetky diagnózy. Klinika sa delí na 4 stanice a má 135 lôžok.

Na AG sú najviac problémoví pacienti. „Nepokojní, agitovaní, agresívne správanie. Hrozí, že ublížia sebe alebo niekomu inému,“ doplnila primárku doktorka Timea Šimonová, ktorá pracuje na mužskom. Psychiatričky nemajú strach, že by sa niečo mohlo prihodiť. „Stanice sú prispôsobené na to, čomu majú slúžiť. Nočná Bratislava je podľa môjho názoru oveľa nebezpečnejšia,“ hovorí s úsmevom doktorka Šimonová.

Nemocnici robí problém, že na Slovensku neexistuje detenčný ústav. Museli preto sprísniť niektoré opatrenia, aby zaistili bezpečnosť personálu v prípadoch, keď reálne hrozí, že pacienti môžu niekomu ublížiť. „Nie sme väznica, ale nemocnica. Museli sme sa však prispôsobiť,“ hovorí primárka.

Takmer podpálil nemocnicu

V nemocnici majú SBS službu, ktorá pomáha, keď je treba. V minulosti mali pacienta, ktorému sa takmer podarilo podpáliť nemocnicu. „Keďže dovoľujeme pacientom fajčiť, dostal sa nejakým spôsobom k zapaľovaču. Avšak z hľadiska citlivosti prípadu nebudem uvádzať detaily.“

Ak si myslíš, že na psychiatrii stále používajú kazajky, nie je to tak. Už sú v Európskej únii zakázané. Samotka však stále existuje, no nepodobá sa na tie z filmov. „Do izby sa vchádza zabezpečenými dverami, zvnútra je krátka chodbička, mreže a za nimi je pacient. Má tam toaletu, nočný stolík, posteľ, literatúru, má možnosť písať si básne. Plánujeme aj televíziu,“ opisuje primárka a dodáva, že pacientov sa snažia neobmedzovať na slobode. „Niekedy sa to, bohužiaľ, nedá. Je to však pre to, aby sa nikomu nič nestalo.“

Doporučeno

Pacienti na psychiatrii: Lidé, kteří nás označují za blázny, by měli začít nejdříve sami u sebe 27. června 2019 v 18:23

Primárka zatiaľ nemá negatívne skúsenosti. „Všetko sa dá, keď zvolíte správny prístup.“ Pacienti však niekedy nevnímajú, že sú chorí, vtedy to je ťažšie. „V Pezinku sa mi nič kritické nestalo. V predošlej práci som sa na príjme stretla s intoxikovaným pacientom, bol agresívny a museli sme volať políciu. Raz za čas sa stane, že sa vyskytne komplikácia. S tým treba počítať. Túto prácu však milujem, napĺňa ma,“ hovorí doktorka Šimonová.

Zuzana Repková a Timea Šimonová

Je to stigma. Ľudia si myslia, že na psychiatrii sú ľudia najnebezpečnejší, no nie je to tak. Na urgentnom príjme si toho lekári a sestričky odskáču ďaleko viac. Často musia volať políciu. „Lekári na centrálnych príjmoch by o tom vedeli rozprávať hodiny,“ zakončila primárka.

Ženské oddelenie vedie primár Martin Kalaš. „Nemáme to tak rozdelené naschvál. Rovnako dobre by oddelenie fungovalo, ak by bol primár na mužskom a primárka na ženskom,“ pousmial sa psychiater a dodal, že obe varianty majú výhody a nevýhody. „Máme okolo 80 až 90 pacientiek, 100 lôžok a tri stanice, A, B a C. AG oddelenie nemáme.“

Riaditeľa už pacientka napadla

Primár sa už stretol aj s flirtom zo strany pacientiek. „Ľudia využívajú všetky možnosti, aby ovplyvnili svoje okolie. Nemocnica nie je výnimkou. Chcú ísť skôr domov, vydobyť si benefity. Neprekračuje to však hranice, morálne ani žiadne iné,“ hovorí primár o svojich skúsenostiach. Často je takéto správanie navyše ovplyvnené aj chorobou, ktorou pacientky trpia.

Aj na ženskom oddelení sa dejú nečakané situácie. Ľudia, aj keď sa snažia, občas sa „podarí“ chyba či niečo, s čím nepočítajú.  V medicíne to platí dvojnásobne. Riaditeľ nemocnice Černák vo svojich začiatkoch pracoval práve na ženskom oddelení, jednej pacientke impulzívne vyletela ruka a udrela ho do tváre. „Mne sa zatiaľ nič také nestalo, vždy som sa dokázal „vykecať“. V minulosti, to som ešte nebol na ženskom, sme mali robustného pacienta, bol to profesionálny hokejista. V mánii pobral všetky stoličky a nahádzal ich na kopu. Vtedy sme museli zavolať políciu, ešte sme nemali službu SBS,“ spomína doktor.

„Priznám sa, báli sme sa. Dokonca šlo o život. Rozbil sklo na dverách a pošmykol sa. Ak by ho primárka nezachytila, zrejme by to neskončilo dobre. Rešpekt pred uniformou však zafungoval, keď policajtov uvidel, tak sa upokojil.“

Ľudia s poruchou príjmu potravy si nepripúšťajú, že sú chorí. Práve naopak, sú nekritickí, hovorí primárka psychosomatickej kliniky Lajčiaková.

Akoby sa prepol. Pacienti podľa slov primára môžu byť nebezpeční. „Pacientov mám rád. Sú však chvíle, kedy v rámci psychickej poruchy môžu ublížiť sebe či okoliu. Sú situácie, keď si človek jednoducho musí dávať pozor. Dialóg niekedy nefunguje.“

Na psychosomatickej klinike sa zaoberajú chorobami, ktoré súvisia so psychikou a telom. „Ide o ochorenia, ktoré nie sú v spektre závažných duševných porúch. Sú to špecifické ochorenia, je to celá škála diagnóz v rámci psychosomatiky – telo reaguje na vnútorné traumy, neriešené životné situácie. Duša totiž hovorí rečou tela,“  povedala primárka oddelenia Zuzana Lajčiaková.

Poruchu príjmu potravy si ľudia nepriznávajú

Medzi najčastejšie patrí porucha príjmu potravy (PPP), mentálna anorexia či bulímia. Na oddelení majú 56 lôžok, majú dve otvorené koedukované stanice, muži aj ženy sú spolu. „Občas vznikajú medzi pacientmi sympatie. Hovoríme o tom s nimi, citom nerozkážeš. Máme to však ošetrené vnútorným poriadkom oddelenia. Pacienti sú upozornení na to, že erotické vzťahy nie sú na klinike povolené. Sme však ľudia a nezabránime prejaveniu sympatií. Nikdy sa nám nestalo, že by z tohto pohľadu vznikli problémy,“ hovorí psychiatrička.

Častejšie mávajú na oddelení pacientky s PPP ako pacientov. Sú však aj muži, ktorí bojujú napríklad s anorexiou. Ľudia do nemocnice neprídu a nepovedia, že sa chcú liečiť. „Ľudia s poruchou príjmu potravy si nepripúšťajú, že sú chorí. Práve naopak, sú k svojmu ochoreniu nekritickí.“ Pacientov s PPP na oddelení liečia v troch fázach. Najskôr sa snažia obnoviť zdravé stravovacie návyky.

„Tá prvá fáza trvá mesiac, u niekoho aj dlhšie. Druhá fáza je zaradenie pacienta do všetkých psychoterapeutických intervencií – individuálne terapie, edukácia o PPP, a špecifické skupiny.  Tretia fáza je pred odchodom. To už len pozorujeme pacienta a sledujeme, ako sa mu darí a následne sa o problémoch rozprávame. Celý proces trvá zhruba tri mesiace,“ približuje proces liečenia Lajčiaková.

Ako poslednú sme navštívili neuropsychiatrickú kliniku. Je najmenšia, pozostáva z jednej koedukovanej stanice s 24 posteľami. „Už to neuro- v názve naznačuje, že sa odlišujeme od bežných oddelení,“ hovorí psychiater Tomáš Rakús, zastupujúci primár. Pacienti trpia mozgovou poruchou. „Nález podmieňuje správania človeka. Prejaví psychiatrickú symptomatiku, zároveň prejaví aj neurologickú symptomatiku,“ vysvetľuje.

Klinika, ktorá je jediná na Slovensku

Na Slovensku je to jediná klinika svojho druhu. „Zjednodušene povedané, ak má pacient neurologickú poruchu a časom sa objaví napríklad depresia, rieši sa to u nás.“ Oddelenie funguje sedem rokov, každý prípad je špecifický. Nestáva sa však často, že by na oddelení mali agresívnych pacientov. „Pacient trpel nezvyčajnými záchvatmi, jeden dostal počas prijatia. Vletel nám do balkóna, zničil žalúzie a domáhal sa vyjsť. Ak by boli otvorené dvere, zrejme by vyskočil,“ spomína na prípad spred niekoľkých rokov. Podobné situácie sa však nedejú často, sú skôr ojedinelé a neočakávané.

Ťažko sa dá očakávať od frustrovaného a vyčerpaného zamestnanca pracujúceho v systéme, v ktorom je nedostatok pracovníkov a priveľa pacientov, pohodu a empatiu, hovorí riaditeľ nemocnice Pavel Černák.

No a ako vnímajú psychiatriu pacienti? Rozprávali sme sa so štyrmi z nich, ktorých odporučil doktor Janoška a s rozhovorom súhlasili. V rámci zachovania integrity pacientov a ochrany ich súkromia sme zamenili skutočné mená. Ján, Jozef, Matej a Adam povedali, prečo sa liečia v Pezinku. „Verím, že rozhovorom dopomôžem k tomu, aby sa o psychiatrii nešírili nezmysly,“ povedal Marek na úvod.

Všetci štyria sa rozpovedali o svojom živote, čím všetkým si už prešli a ako prebieha proces liečby. „Mám diagnostikovanú schizofréniu. Neporozumel som si s mojou mamičkou. Bol som v kuchyni, varil som. Ako som sa otočil, nechtiac som ju udrel a spadla na dlážku. Bolo to nedorozumenie, nedopatrenie. Dala ma potom sem, na jedno z oddelení psychiatrickej nemocnice,“ rozpovedal sa Marek.

Pacientom psychiatria pomohla

Všetci štyria sa zhodujú, že im psychiatria pomohla. „Už nemám halucinácie, nastavili mi dobré lieky. Onedlho budem mať súd, snáď ma pustia. Cítim sa vyliečený,“ povedal Ján. Všetky rozhovory si môžeš prečítať v článku, ktorý patrí do vlákna Psychiatria na Slovensku.

Posledný, tretí deň na psychiatrii sme sa rozprávali s riaditeľom. Pousmial sa, keď sme povedali o dlhej chodbe a o pocitoch, ktoré v nás vzbudzovala. „Psychiatrické nemocnice desaťročia nedostávali dostatok peňazí na opravy, modernizáciu, ledva mali na mzdy a základnú prevádzku. V mnohých mestách „svietia“ pomaly ako jediné svojou ošarpanosťou. Aj školy už vyzerajú lepšie,“ hovorí Černák s tým, že ľudia už majú väčšie nároky. Mrzí ho, že aj keď je personál špičkový, prostredie nemocnice tak nevyzerá a kazí sa tak celkový dojem. Len ťažko sa potom bojuje proti stigmatizácii.

Problém sú na Slovensku hlavne peniaze. Sotva je na výplaty, nie to na modernizáciu. „Každý chce, aby prežil svoju epizódu v roli pacienta dôstojne a v dôstojných podmienkach. Lenže k tomu treba dostatok personálu, ktorý treba zaplatiť, k tomu treba modernú alebo zmodernizovanú nemocnicu, ktorá neodstrašuje svojím vzhľadom a má moderné vybavenie,“ hovorí riaditeľ nemocnice Černák.

„Ťažko sa dá očakávať od frustrovaného a vyčerpaného zamestnanca pracujúceho v systéme, v ktorom je nedostatok pracovníkov a priveľa pacientov, pohodu a empatiu. Hippokratova prísaha a etický kódex to však nekompromisne od nás vyžadujú. Naozaj je náročné fungovať v takomto systéme,“ hovorí skúsený psychiater.

„Je mi z toho smutno a cítim bezmocnosť a hnev – fungujúce zdravotníctvo sa nám pred našimi očami zmenilo na veľmi ťažkopádne. A ten kolaps? Veď stačí, že situácia so sestrami sa zhorší, zatvorí sa viac staníc, celých oddelení, nemocníc... Treba viac na kolaps?“ zakončil.