Viktor Vincze: Bulvárna redaktorka sa ma pýtala, kedy budem mať deti, ja som sa opýtal, kedy plánuje zomrieť. Také veci neplánuješ

 V Markíze je najmladší moderátor správ. Začínal ako redaktor a postupne sa prepracoval až do Televíznych novín o 19-tej. 28-ročný Viktor Vincze je aktívny na sociálnych sieťach a často komunikuje enviro témy. S jeho názormi sa nestotožňuje hlavne staršia generácia, platí to aj o jeho rodine.

„Mali sme ísť na výlet do Vysokých Tatier a ja som chcel ísť vlakom. Jeden člen rodiny mi povedal, že on v žiadnom prípade nepôjde vlakom. Argument, prečo ním nechce ísť, ale neexistoval. Nazval ma slniečkárom a to bol koniec debaty,“ povedal nám v obsiahlom rozhovore.

Polhodinu pred rozhovorom som ti volal, či dnešok platí. Odpovedal si mi, že áno, sedíš v autobuse a si na ceste k nám. Často jazdíš hromadnou dopravou?

Každý deň. V rámci Bratislavy chodím vo väčšine prípadov MHD alebo pešo. Sú však aj chvíle, kedy cestujem autom. Mám vodičský preukaz a auto, rád šoférujem. V meste to ale nie je šoférovanie, skôr trápenie. Preto MHD.

Nelimituje ťa to? Trebárs v termínoch, potom nestíhačky.

Limituje. To je ale podľa mňa pointa. Je to síce menej komfortné, ale núti ma to poriadne si načasovať povinnosti. Viem existovať bez problémov aj bez auta, akurát si musím sadnúť každý večer pred kalendár a naplánovať si, čo ma ďalší deň čaká. No a v rámci toho musím zohľadňovať aj dopravu, čo som v minulosti nerobil. Aj teraz, keď som šiel k vám do redakcie, som vedel, že si na cestu musím vyčleniť čas.

Koľko času takto „stratíš“, keď auto necháš v garáži?

Ako kedy. Sú trasy, kedy sú časové rozdiely zanedbateľné. Z domu do Markízy to mám približne 20 minút autom, keď idem autobusom, trvá to približne 32 minút. Je to 12 minút rozdiel a nehrá to žiadnu rolu. Kto tvrdí, že hrá, podľa mňa preháňa. Je to totiž minimum, čo môžeme spraviť pre životné prostredie. Navyše, keď cestujem MHD-čkou, nemusím šoférovať. Mám teda voľné ruky a môžem sa venovať iným veciam.

Kedy si si povedal, že je na čase zmeniť životný štýl?

Šetrne žijeme už dlhšie, ja aj Adel (manželka Viktora, poz. red.). Bežnou novinárskou činnosťou a overovaním faktov som ale dospel k záveru, že situácia je skutočne kritická a už dávno nie je o 5 minút 12. Povedal som si, že keď existujú ľudia, ktorí ma chcú počúvať, budem takéto informácie komunikovať aj verejne.

Aktívny si predovšetkým na Instagrame. Kedy si si povedal, že je na čase na enviromentálne problémy upozorňovať?

Pravidelne som začal environmentálne témy komunikovať tento rok. Dal som si dokopy balíček dát, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že je na čase rozhýbať sa. Treba však jedným dychom dodať, že je pre mňa dôležité argumentovať faktami a overenými informáciami, nie dojmami. V eko témach je veľa emócií a ľudia vychádzajú z „akožefaktov“, ktoré dobre znejú, no nie sú pravdivé. Vždy teda ľuďom posúvam fakty podložené relevantnými zdrojmi.

Už viem, že cestuješ hromadnou dopravou. Čo si vo svojom živote ešte zmenil?

Hromadnú dopravu som využíval aj v minulosti, no dnes to je o čosi častejšie. Netýka sa to len cestovania po meste, teraz sme napríklad cestovali do Košíc vlakom, rovnako aj do Prahy, na dovolenku do Nemecka sme taktiež išli železnicou. Autu sa teda snažím vyhýbať, ak taká možnosť existuje. V tomto smere som voči sebe oveľa viac kritický. Prečo by sa to nedalo?

Druhou zásadnou zmenou je, že som výrazne ubral z konzumácie z mäsa. Stále patrí do môjho jedálnička, v minulosti som ale konzumoval mäso aj trikrát za deň. Dnes si dám mäsový výrobok každý druhý deň, a to tiež len jednu porciu za deň. Produkcia mäsa kladie na planétu šialené nároky. Triedenie odpadu u nás doma je samozrejmosťou.

Čítal som si na Instagrame komentáre pod tvojimi fotkami. Niektorí ťa chvália, iní zas kritizujú. Dokonca ťa označujú za „ekomagora“.

Rozumiem im. Dáta, ktoré zverejňujem, často útočia na osobný komfort. Na ten sme si zvykli a eko témy sú toho akýmsi opozitom. Cestovanie, šatstvo, potraviny, spôsob každodenného fungovania – to všetko sú oblasti, v ktorých si žijeme v neuveriteľnom a nezmyselnom nadbytku a na dobré sa rýchlo zvyká, už od detstva. Preto ľudia environmentálne témy označujú za niečo nenormálne a pýtajú sa, prečo by niečo mali meniť. Takéto reakcie ale beriem ako prirodzený vývoj a súčasť zmeny. To, čo sme posledné desaťročia robili našej planéte, to je magorstvo. No a keď niekto chce, aby sa s tým niečo robilo, označia ho za ekoblázna. Celkom mi to nesedí.

Objavili sa tam aj také názory, že ťa z ničoho nič „osvietilo“ a zrazu sa hráš na spasiteľa, pritom si sám doteraz žil konzumný život.