Ono sa to možno zdá, že to bolo tak zrazu. Avšak ja som moderovala politické diskusie už aj v rádiu. Ak by som nemala žiadnu podobnú skúsenosť, asi by som sa tam zrútila. Moderátorskú techniku sa naučíš až praxou, pokiaľ nie si talent, čo padol z neba.
Teraz bol rozdiel v tom, že ma brali kamery a nemala som možno úplne zvládnutú gestikuláciu tak, ako to majú dlhoroční moderátori. Zrazu som musela riešiť čo si oblečiem, ako sa učešem a podobne. To som v rádiu nemusela.
Mám pred bulvárom rešpekt, pretože ho nečítam a je to pre mňa svet, o ktorom absolútne nič neviem. Neviem, kto je koho milenec a kto kde ukázal gaťky, hoci by som na tom mala asi popracovať, aby som vedela aj paralelné veci o politikoch (smiech). Bulvár vie z teba spraviť hviezdu aj nulu a častokrát aj veci prekrútiť, a preto mám pocit, že to nemám vo vlastných rukách.
Áno, bola som tam rok ako korešpondentka. Keď sa to stalo, teda že napadli letisko a metro, bolo to asi prvýkrát v mojom živote, kedy som mala strach niekam ísť. Celkovo to bolo hektické obdobie, útoky boli krátko predtým aj v Paríži a keď som vtedy išla do Bruselu, čakala som, že sa niečo podobné môže stať, no nie, že práve tam. Keď som v to ráno išla na miesto útoku, uvedomila som si, že jediná idem tým smerom a všetci ostatní bežia opačne, tak to bolo nepríjemné.
Myslím, že tieto témy sú v spoločnosti dosť tabuizované a médiá sa im veľmi nevenujú. Pri takýchto témach som si uvedomila, aký je svet pestrý. Je veľa ľudí, ktorí majú zvláštne záujmy a pritom sú to normálni ľudia, ktorí chodia cez deň do roboty a večer sa zhodou okolností zaviažu a visia zo stropu alebo idú čarovať.
Takéto témy robím preto, aby som ukázala, že nie všetci žijeme klasickým životom, ale sú ľudia, ktorí majú veľmi pestré záujmy či postoje a pokiaľ nie sú pre spoločnosť škodlivé, tak o nich hovorme. Aj ja som mala milión predsudkov predtým, keď som sa išla pozrieť, ako sa ľudia zväzujú lanami. Prvoplánovo si poviem, že je to nejaké sado-maso, ale pritom to má oveľa hlbší význam, o ktorom by som nevedela, keby tam nejdem točiť reportáž.
Pokúšala som sa robiť reportáž o využití halucinogénov v medicíne. Slovensko na to ešte nie je pripravené.
Nemajú s tým ľudia problém, keď ich točíš pri ich zvláštnych koníčkoch?
Musia ti, samozrejme, veriť, že z toho neurobíš nejakú “bulvárinu”. Boja sa, že by si z nich urobila monštrá a že dostanú veľa hejtu.
Šokovalo ťa niečo počas natáčania niektorej kontroverznej reportáže?
Keď začínam pracovať na nejakej kontroverznej téme, často ma prekvapí, ako málo o nej v skutočnosti viem. Keďže som otvorený človek, nie som zviazaná nejakými dogmami a snažím sa k tomu aj tak pristupovať. Ešte ma asi nič, o čom som točila reportáž úplne nevyviedlo z miery.
Máš vysnenú tému, ktorú sa ti zatiaľ nepodarilo spracovať?
Pokúšala som sa robiť reportáž o využití halucinogénov v medicíne, ale tam sme sa nedohodli.
Prečo?
Povedali mi, že Slovensko na toto nie je ešte pripravené. To by bola pre mňa super zaujímavá téma, aj keď neviem, čo by som točila, keďže drogy točiť nemôžem (smiech).
A z tých sexuálnych tém ťa neláka niečo podobné ako shibari?
Chcela by som napríklad aj reportáž o dominách. Raz som sa prihlásila na portál pre BDSM ľudí a z toho som bola najviac prekvapená, pretože som si uvedomila, že moja predstava o BDSM bola úplne povrchná. Pri čítaní som pochopila, že je to skutočný životný štýl a ľudia si tam hľadajú partnerov do láskyplných vzťahov.
Keď trochu odbočíme, v reportáži si sa venovala aj o premiérovej komunikácii na sociálnych sieťach. Čo si o nej myslíš?
Nebudem hodnotiť kvalitu komunikácie, na to sú komentátori, respektíve odborníci. Mňa to zaujalo najmä preto, že je to marketingový fenomén. Premiér nemá žiadneho marketéra, aspoň ja nepoznám človeka, ktorý by mu robil politický marketing, nemá ani stálych hovorcov, nemá jednoducho človeka, ktorý by mu v tomto radil.
Nepamätám si, že by iný politik dal slovenskému internetu takúto skúsenosť. Premiér tejto krajiny hovorí cez Facebook priamo s tebou, zoberie ťa do zákulisia, urobí ti tam 4 selfies o tom, ako to on prežíva a ukáže ti, že sa vyzul pod rokovacím stolom.
Je to veľmi interaktívna komunikácia s voličom a ono je to podľa mňa z marketingového pohľadu výborný nápad. Problém by nastal vtedy, keby začal obchádzať štandardné médiá. Napríklad, že by si dal facebookový status namiesto klasickej tlačovky. Igor Matovič ale v tomto štádiu nie je. Donald Trump takto vypiekol s novinármi, keď začal tweetovať.
O rivalite medzi novinármi: V Markíze je to oveľa menej vážne, ako sa klebetí.
Čo je najťažšie na práci, alebo komunikácii s politikmi z úlohy novinára?
Najťažšie je rozoznať, kedy ťa chcú využiť ako prostriedok toho, aby niekomu inému odovzdali odkaz. Treba si dávať pozor na to, aby si nebola zneužitá ako obyčajný kanál, teda že cez teba niekomu niečo odkazujú alebo ťa chcú zmanipulovať.
Zaskočí ťa niekedy ešte reakcia alebo ignorácia politika na tvoju otázku?
Je ľudsky nepríjemné, ak ti niekto na tlačovke nadáva do protislovenkých prostitútok alebo naznačuje, že si zaplatená Sorosom. Do veľkej miery to ale beriem ako zvolenú komunikačnú stratégiu a súčasť mojej práce.
Stalo sa, že ti do live vysielania neprišiel hosť?
Stalo sa mi to aj v rádiu s politikmi, čo znamenalo, že ak jeden z nich nepríde, ty ho musíš suplovať a byť oponentom prítomnému politikovi. Možno si aj zaregistrovala, teraz sa mi to stalo pri koronareláciách.
Si predstav, že si dva dni pripravuješ scenár, obvolávaš hostí, naozaj je okolo toho brutálna produkcia, no a ty sa hodinu pred vysielaním dozvieš, že dvaja tvoji hlavní hostia možno neprídu, lebo ich nepustia z rokovania. V rádiu by som pustila pesničku, ale v televízii nemôžeš (smiech).
Skoro som sa zrútila, začala som obvolávať ich hovorcov a doslova som po nich kričala (smiech). Našťastie sa ich podarilo zohnať po mojom hysterickom záchvate a uvoľnili ich z rokovania. Bolo to pre mňa naozaj stresujúce.
V rozhovore nám Zuzana Kovačič Hanzelová, s ktorou ste dobré kamarátky, prezradila aj to, že v parlamente od politikov zažívala nechutné poznámky. Ty nemáš túto skúsenosť?
Ja asi nie som ich typ (smiech). Poznám prípady, ktoré Zuzka opisuje, no ja osobne nemám skúsenosť, že by niekto až takto prekročil hranice a začal by mi dávať chlípne poznámky. Minule som napríklad robila krátky rozhovor s ministrom a pochválil mi šaty.
Toto je pre mňa situácia, pri ktorej nevyťahujem svoje feministické zmýšľanie, lebo ministra poznám roky, viem ako to myslí a nie je v tom žiadny zlý úmysel. Ja mu následne pochválim kravatu a sme vybavení. Asi mám latku sexuálneho obťažovanie nastavenú trochu nižšie. Niekomu to môže prekážať, prečo by mal minister hodnotiť moje šaty, no keď sa už poznáme nejakú dobu, je to iné.
Existuje medzi novinármi na Slovensku rivalita?
Keď som išla do Markízy, tak mi všetci hovorili, že sa tam navzájom požerieme a neviem čo. Ja som prišla do Markízy a bolo to úplne naopak. Aj keď kolegovia videli, že nestíham a som slušne povedané – v kaši, tak za mnou prišli a sami sa ponúkli, že mi pomôžu.
To som v žiadnom inom médiu nezažila. V Markíze je to oveľa menej vážne, ako sa klebetí (smiech). Pokiaľ ide o redaktorov konkurenčných televízií, tak dokonca aj tí si v teréne občas pomôžu. Hocikedy môžem mať technický problém, niečo sa mi nenatočí a vtedy si zvykneme pomôcť aj s inou televíziou.
Bežné, operatívne informácie si posúvame – napríklad kedy a kde je tlačovka. Nie je to tak, že si zubami nechtami budem držať miesto iba pre seba, len aby tam iný štáb neprišiel. Samozrejme, keď máme vlastné stratégie, informácie a témy, nebudeme si to vzájomne prezrádzať, no vždy sa vieme normálne porozprávame ako ľudia.
Myslím si, že o 25 rokov televízia a rozhlas nebudú existovať vo forme, v akej ich poznáme dnes.
Je hlásenie večerných správ najvyššou métou každého redaktora v televízii?
To je super otázka (smiech). Nuž, to veľmi záleží od konkrétneho novinára. Pre mňa osobne by bolo čítanie správ nuda. Nemám záujem robiť konkrétne toto. Jednak preto, lebo podľa mňa nie som dosť pekná (smiech) a ešte mám aj sykavky. Pre mňa je vrchol novinárskej kariéry niekde úplne inde.
Hĺbkové, kontroverzné témy, dokumenty, práca v teréne, zahraničné cesty, moderovanie. Dobre moderovať je práca na celý život. Čítanie správ to pre mňa nie je, ale niekto iný to naozaj môže považovať za vrchol svojej novinárskej kariéry. Keď sa niekto rád vidí v telke, a to vôbec nemyslím v zlom, a chce čítať správy, tak prečo nie.
Existuje aj taký výraz, čítacie hlavy alebo čítačky. Je to tak, že iba prídu, zahlásia, respektíve prečítajú správy a tým sa končí ich robota?
Tiež to záleží od človeka. Na Slovensku sú moderátori, ktorí sú len čítačkami a nemôžeš od nich čakať ďalšiu pridanú hodnotu. Potom sú moderátori, ktorí sa postavia pred kameru a ide z nich to fluidum, prirodzene im to veríš, majú za sebou skúsenosti, sú to sčítaní ľudia a nie sú len čítačky. Ak chcú, vedia dosť ovplyvniť formu aj nastavenie priorít správ.
Niektorí ľudia si myslia, že redaktori alebo moderátori vo veľkej televízii môžu zarobiť aj 3 000 EUR za mesiac. Je to tak, alebo je to skôr fáma.
Môžem hovoriť len za seba, lebo neviem, koľko zarábajú iní moderátori, či redaktori. Keď som začala v rádiu, moja prvá výplata bola taká, že som celý mesiac musela jesť suchú ryžu.
Samozrejme, po nejakej dobe to dospelo do štádia, že som začala normálne žiť a teraz v podstate aj tým, že robím vo veľkej televízii a venujem sa politike, tak nezarábam tak, že by som sa rozhodovala, či si kúpim jesť. Ale môžem povedať, že pri redaktorskej práci nezarábam ani v hrubom 3 000 EUR.
Andrej Danko kedysi opakoval, že redaktori zarábajú viac ako predseda parlamentu. Mala som sto chutí ísť za ním a ukázať mu svoju výplatnú pásku, nech už nič také na tlačovke nikdy nepovie (smiech). Takto sa potom šíria podobné fámy.
Aktívna si aj na Instagrame. Chceš tam prezentovať najmä svoju prácu?
Mám 36 rokov a mám skúsenosť z rádia, že staršia generácia novinárov sa nevedela prispôsobiť novým technológiám a v praxi vychádzali z toho, čo sa naučili pred 20 rokmi. Viem si predstaviť, že ak by zmenilli prácu, boli by dosť ťažko zamestnateľní inde. Pokiaľ sa nedokážeš prispôsobiť mladej generácii, môžeš byť o 20 rokov nepoužiteľný na trhu práce.
Beriem to preto veľmi pragmaticky, lebo si myslím, že o 25 rokov televízia a rozhlas nebudú existovať vo forme, v akej ich poznáme dnes. Snažím sa preto kráčať s dobou, pretože 15-roční ľudia televíziu nepozerajú a 25-roční ju mnohí ani nemajú. My síce sme médium, ktoré si večer zapne státisíce ľudí, no to neznamená, že to tak bude o 10 rokov. Instagram je výborný v tom, že ľuďom zdieľaš o sebe nejaké veci, oni v teba získajú dôveru a potom, keď niečo náhodou potrebuješ, vedia ti mnohokrát pomôcť.
Poviem príklad. Keď som robila mimoriadnu reláciu o koronavíruse, potrebovala som ľudí, ktorí majú Covid-19 a viem ako by to vyzeralo, ak by som ich hľadala bežnými cestami. Možno aj 3 dni by som niekoho zháňala a nakoniec by som zohnala anonymnú respondentku. No, ja som to dala na Instagram a do pár hodín som mala 3 respondentov, ktorí boli ochotní o tom rozprávať.
Na Instagrame sa tiež snažím ukázať zákulisie našej práce, aby ľudia vedeli ako novinári pracujú, že sme normálni ľudia, nepracujeme v utajení a nie sme neviem kým zaplatení.
Momentálna kríza donútila viac ľudí používať sociálne siete, je to podľa teba pozitívny efekt?
Určite. Teraz je vidno, ako nás všetkých sociálne siete zachránili. Napríklad aj to, že sme v spojení so starými rodičmi či rodičmi cez Skype či Facetime. Moja mama si založila Instagram, síce skôr kvôli tomu, aby ma mohla stalkovať, ale už len to, že ho má.
Ľudia začali viac používať technológie a prestali ich brať ako nejakú škodlivú vec pre spoločnosť. Viacerí sa naučili aj to, že nie s každou banalitou sa musíš s niekým stretávať, pokojne si môžeš aj zaskypovať, čo aj šetrí čas.
