Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Reformátorom kresťanského umenia sa stal vrah a násilník
Ernst Gombrich, jeden z najslávnejších historikov umenia, raz napísal: „Génius sa nedá vysvetliť. Z génia sa treba jednoducho tešiť.“ V jednom prípade to zrejme platí dvojnásobne – ak by sme chceli vysvetliť záhadu menom Caravaggio, dostali by sme sa do bludného kruhu, ktorý odborníkov trápi už vyše 400 rokov. Autora biblických výjavov, ktoré do Ríma lákali veriacich zo všetkých kútov Európy, by ste totiž s najväčšou pravdepodobnosťou museli hľadať v žalári.
prečo musel Caravaggio utekať pred spravodlivosťou
ako pápež urobil z umenia zbraň
ktorý obraz bol pre kardinálov „príliš sexy“
ako Caravaggia dostali do väzenia artičoky
prečo boli renesančné bábätká škaredé
Na svätého Michala roku 1571 sa v severotalianskom Miláne narodil chlapček. Pokrstili ho menom Michelangelo, čo v preklade znamená „anjel Michal“. V dobe, keď menám prikladali obzvlášť dôležitý význam, mohlo ísť o akési proroctvo. Rodičia pre svojho syna chceli to najlepšie – v prvom rade pokojný a zbožný život.
Podobne ako v prípade jeho slávneho menovca Michelangela Buonarrotiho – autora notoricky známej fresky Stvorenie Adama, však osud rozhodol inak. Buonarroti bol dobre známy svojou agresívnou povahou – urazil samotného pápeža a z bitky s konkurenčným umelcom si odniesol zlomený nos. Je až zarážajúce, koľko podobností s jeho životom nájdeme u Michelangela Merisiho – maliara, ktorý do dejín vstúpil pod menom Caravaggio.
Portrétom Michelangela Buonarottiho dominuje zlomený nos
Je možné, že Michelangelo Merisi si prezývku osvojil práve preto, aby sa odlíšil a vytvoril tak úspešnú obchodnú značku. Možno od samého začiatku tušil, že sa z neho raz stane „najslávnejší maliar v Ríme“. Bol zvyknutý na to, že jeho talent ľudí privádza do úžasu a podľa dobových záznamov mu rozhodne nechýbalo sebavedomie. Stal sa členom pouličného gangu umelcov, ktorí zastrašovali a napádali svojich konkurentov. Caravaggiova obľúbená urážka znela: „Usmažíme vám gule na oleji!“
Caravaggiove obrazy sa počas karantény stali obľúbeným námetom zábavy (Hlava Medúzy)
Např.:
Lístok ZDARMA na linke Bratislava – Viedeň/Schwechat
, 15 % zľava na nákup výživových doplnkov VOXBERG
nebo 30-dňová výzva s ChatGPT od Jazykového mentoringu ZDARMA
Vráťme sa ale k jeho detstvu. Lásku k umeniu v malom Michelangelovi vzbudil jeho otec Fermo, ktorý bol magistrom milánskeho kniežaťa – dnes by sme ho označili za architekta a interiérového dizajnéra. Chlapec sa so svojím vzorom musel, žiaľ, veľmi skoro rozlúčiť – mal ešte len 5 rokov, keď Miláno zachvátila morová rana, ktorá mu otca navždy vzala.
Morový doktor bol v Taliansku 16. storočia ešte pomerne bežným javom
Zvyšok rodiny sa zachránil útekom do neďalekého mestečka Caravaggio. Meno, ktoré sa pre Michelangela stalo symbolom bezpečného útočiska, si neskôr zvolil za svoj umelecký pseudonym.
„Všetky cesty vedú do Ríma“
V 16. storočí známe porekadlo rezonovalo ešte výraznejšie než dnes a Caravaggio to dobre vedel. Niežeby mu Miláno neposkytovalo dostatok inšpirácie – mohol tu obdivovať prekrásnu katedrálu, prvotriedne umelecké zbierky či Leonardovu Poslednú večeru. Nedávno navyše nastúpil do vyhlásenej maliarskej školy, kde sa jeho kariéra rozbehla veľmi sľubným tempom. Prečo sa teda rozhodol odísť?
Chrám svätého Petra v Ríme – autorom veľkolepej kupoly je Michelangelo Buonarotti
Dnes už vieme, že „odchod“ bol vlastne útekom pred spravodlivosťou. Caravaggiovi úspech zrejme stúpol do hlavy a jeho koníčkom sa stalo vyvolávanie pouličných šarvátok. Pri jednej z nich zašiel až príliš ďaleko – vážne zranil miestneho strážcu zákona, čím sa z neho stal hľadaný kriminálnik. O tom, že by sa nechal chytiť, však nemohlo byť ani reči. Plán bol teda jasný – utiecť pod ochranné krídla katolíckej cirkvi, ktorá mu poskytne nielen ochranu, ale aj odpustenie.
Mladý Milánčan mal šťastie. V kresťanskom svete práve zúrila vojna o duše, a tak sa hodila každá pomoc. Nasledovníci nemeckého mnícha Luthera totiž označili pápeža za antikrista. Okrem iného mu vyčítali že Chrám svätého Petra financoval z predaja odpustkov. Aby toho nebolo málo, vyhlásili všetko náboženské umenie za hriešne a rúhačské. Pápežova odpoveď? „Naše umenie musí byť ešte veľkolepejšie!“
Nový umelecký smer dostal meno barok. Okrem výtvarného umenia sa prejavil aj v architektúre, čo dokazujú niektoré z najkrajších stavieb na Slovensku
Caravaggio teda odpustenie získal. Pápeža okrem praktických dôvodov motivovala aj akási osobná pomsta – jeho vzťah s milánskym vojvodom vôbec nebol ideálny, a tak ho potešilo, že sa môže panovníkovmu rozsudku verejne vysmiať. Svoje rozhodnutie nemusel ľutovať – jeho kontroverzný chránenec totiž spustil umeleckú revolúciu, vďaka ktorej do Ríma opäť začali prúdiť davy pútnikov.
Judita a Holofernes – mladá žena zviedla a následne zabila nepriateľského veliteľa
Divákov uchvacoval najmä Caravaggiov drsný realizmus – náboženské obrazy vďaka nemu prestali byť vtieravo dokonalé. Odrazu v nich videli svet, v ktorom sa dokázali nájsť aj oni. Niektoré postavy tak boli pomerne pekné, iné o čosi menej; boli tu nízki aj vysokí, strapatí aj plešatí, mladí ľudia s hladkou tvárou, no aj tí starší, na ktorých sa začali podpisovať vrásky. Maliar jednoducho hľadal obyčajných ľudí – svoje modely poznal najmä z ulice, z krčiem a dokonca aj z nevestincov.
Odporcovia Caravaggia často obviňovali z hanobenia posvätných výjavov, no on sa držal svojej zásady: „Všetky diela, nech už ich vytvoril ktokoľvek, nie sú viac než malichernosťou a detinskou zbytočnosťou, ak nie sú namaľované podľa skutočného života.“ Umelec pre svoje presvedčenie väčšinou nachádzal pochopenie, no nebolo to tak vždy – obraz Madonna dei Palafrenieri pôvodne visel v Chráme svätého Petra, no svoje výsostné postavenie musel rýchlo opustiť.
Madonna dei Palafrenieri – had, na ktorého šliape Ježiško, predstavuje diabla
Rozkríklo sa totiž, že modelom pre Pannu Máriu sa stalo dievča menom Lena, ktoré malo viac než pochybnú povesť. Jeden z kardinálov vyhlásil: „Nevidíme na tomto obraze nič než sprostotu, svätokrádež, bezbožnosť a nevkus.“ Okrem nehodnej modelky tu ale bol aj iný problém – Caravaggio vraj Matke Božej namaľoval „príliš bujné a príliš odhalené poprsie“.
Z väzenia do väzenia
V podobných škriepkach však nešlo len o samotné obrazy – niektorí vplyvní mecéni sa jednoducho nechceli ponižovať tým, že pre nich maľuje zločinec. Caravaggiova výstrednosť sa totiž opäť začala prejavovať „v plnej kráse“. Zaobstaral si napríklad drahé čierne oblečenie, ktorým chcel budiť rešpekt a ktoré nosil, až kým sa na ňom takmer nerozpadlo. Keď mu raz úradník po banálnej kontrole dokladov slušne poďakoval, Caravaggio naňho vyštekol: „Strč si to do riti!“
Maliar po tomto incidente putoval do väzenia. Jeho priateľom sa ho len s ťažkosťami podarilo vykúpiť, a to len preto, aby sa celý proces zopakoval odznova. Dôvod? Tentoraz sa to začalo v hostinci – Caravaggio si objednal artičoky a spýtal sa, či ich pripravujú na masle alebo na oleji. Čašníkova odpoveď mu pripadala príliš drzá, a tak naňho v návale zúrivosti zaútočil.
Istý dobový pozorovateľ opísal Caravaggia nasledujúcimi slovami: „Je kombináciou blázna a génia. Pracuje dva týždne bez prestávky, ale potom na mesiac či dva vyrazí na potulky v sprievode sluhu, s kordom po boku a obzerá sa len po zábave, vždy pripravený vyzvať niekoho na súboj alebo sa pobiť...“
Caravaggio na ilustrácii českej grafičky Lucie Tůmovej
Zvláštna povahová živelnosť sa prejavila aj v Caravaggiovej práci – napríklad tým, že zavrhol prípravné náčrty a maľoval rovno na plátno; akoby štetcom priam šermoval. Išlo o jasnú výzvu „vyumelkovaným“ technikám, ktoré si tak vážili jeho predchodcovia. Niektorí neprajníci tento postup považovali za rúhanie, no umelec im svojou prácou dokazoval pravý opak.
Môžeme si to ukázať na príklade jedného z najčastejších výtvarných námetov – obraze Svätej rodiny. Umelci po celé stáročia zápasili najmä s postavou malého Ježiška. Trápila ich vážna dilema – ako namaľovať malé dieťa, ktoré vlastne nie je malým dieťaťom?
Podľa Písma predsa ide o Božieho Syna, ktorý je tu už od počiatku sveta. Jeho „prastará myseľ“ by teda vo výsledku mala byť viditeľná. Úporná snaha spojiť nespojiteľné sa väčšinou skončila fiaskom – niektoré z povestných nepodarkov si pod hashtagom #uglyrenaissancebabies môžeme pozrieť aj na Instagrame.
Rôzne verzie Márie s Ježiškom – posledný z obrazov namaľoval Leonardo da Vinci
Zdroj: instagram/#uglyrenaissancebabies
Caravaggio k problému pristúpil po svojom – keď sa dozvedel, že má namaľovať Svätú rodinu na úteku do Egypta, prejavila sa jeho hlboká vnímavosť. Predstavil, si čo museli prežívať rodičia malého chlapčeka, ktorému chcel na život siahnuť žiarlivý Herodes. Jozef s Máriou si nemohli byť istí ničím – nevedeli, čo budú jesť, kde prenocujú a či ich kráľovi vojaci nakoniec nenájdu. Báli sa, pretože vedeli, že ich dieťa je celkom bezbranné.
Mária s Ježiškom na Caravaggiovom obraze Útek do Egypta (detail)
Zdroj: Wikimedia Commons
Mnohí vďaka Caravaggiovi pochopili, čo to znamená „mať otvorenú myseľ“, no jeho zvláštne priority stále privádzali do rozpakov. Na obraze Povolanie svätého Matúša sa napríklad Kristus stráca v tieni, pričom ho takmer celého zakrýva akýsi bezvýznamný starec. Zmätení ľudia sa pri pohľade na tento výjav pýtali, prečo sa v centre diania namiesto láskavej tváre Spasiteľa nachádza len jeho ruka?
Ježišovo gesto odkazuje na Michelangelovo Stvorenie Adama
Zdroj: Wikimedia Commons
Caravaggiova odpoveď je jednoduchá. Práve táto ruka totiž mieri na to najdôležitejšie – na strateného hriešnika. Matúš bol v Jeruzaleme známy ako colník, ktorý nehanebne okrádal cestujúcich, aby ich peniaze míňal napríklad v hazardných hrách. Odrazu však do jeho života vstupuje Ježiš. Z podvodníka, na ktorého si už dávno brúsilo zuby samotné peklo, sa tak stáva horlivý apoštol.
Dojímavý biblický príbeh získal v Caravaggiovom podaní celkom nový rozmer. Hostinec na obraze, rovnako ako aj tváre jeho návštevníkov, boli totiž obyvateľom Ríma dobre známe. Dávna udalosť sa teda odohrávala tu a teraz a jejdosah sa ani zďaleka nekončil len pri Matúšovi. Pre tých, ktorí by Caravaggiovu narážku nepochopili, nechal maliar za stolom voľné miesto – práve tam, odkiaľ sa na obraz mali pozerať ostatní hriešnici.
Dielo bolo okrem odvážnej kompozície prevratné aj po technickej stránke – svetlo, ktoré do miestnosti vniklo ako ostrý reflektor, z nej urobilo priam divadelnú scénu. Niektoré prvky zvýraznilo, iné potlačilo. Revolučný princíp hry s protikladmi, tzv. chiaroscuro(z tal. chiaro – svetlý, scuro – tmavý) doviedol Caravaggio do dokonalosti. Prevzali ho po ňom mnohí svetoznámi maliari, ktorých dnes označujeme pojmom „Caravaggisti“.
Chiaroscuro našlo uplatnenie aj vo fotografii a vo filmovom priemysle
Vo večerných hodinách istého májového dňa roku 1606 sa v uliciach Ríma strhla bitka. Mladý muž menom Ranuccio Tomassoni zostal po chvíli ležať na zemi. Jeho súper, ktorý mu preťal stehennú tepnu, rýchlo zmizol v tme. Tomassoni svojmu zraneniu podľahol. Mestom sa okamžite začali šíriť správy, že ho zabil pápežov obľúbenec Michelangelo Merisi di Caravaggio.
Podľa niektorých verzií bola príčinou osudného sporu kurtizána menom Phyllis
Povestný pohár trpezlivosti definitívne pretiekol. Maliar sa opäť ocitol na úteku, ktorý ho priviedol až na ostrov Malta, kde ho medzi seba prijali miestni rytieri. Pokojné spolužitie však trvalo krátko – Caravaggio jedného z rádových bratov surovo napadol. Pred rukou zákona opäť unikol len o vlások.
Ako sme si povedali už na začiatku, génia je ťažké pochopiť. Kardinál Scipione Borghese – pápežov synovec a jeden z najslávnejších zberateľov umenia, sa o to aspoň pokúsil. Napriek všetkým ťažkostiam sa mu pre Caravaggia podarilo vyprosiť milosť. Vďačný umelec vo výraze hlbokého pokánia namaľoval obraz Dávid a Goliáš.
Výsledné dielo dnes nájdeme v rímskej Galérii Borghese
Na obraze vidíme mladého muža, ktorý s opovrhnutím hľadí na odťatú hlavu odvekého nepriateľa. Okrem majstrovských detailov si na Dávidovom meči môžeme všimnúť nápis, ktorý by sme preložili slovami „Pokora víťazí nad pýchou“. Je tu však ešte jeden odkaz, ktorý je omnoho osobnejší – Caravaggio porazenému Goliášovi prepožičal vlastnú tvár.
Bez pomoci božej či ľudskej
Vytúžená sloboda bola na dosah – maliarovi zostávalo už len zbaliť svoje najlepšie diela a vyplávať do Ríma. Všetko išlo hladko, až kým ho v neapolskom prístave nezatkli autority, ktoré o pápežskej milosti nepočuli. Keď sa vec objasnila, loď už bola dávno preč a spolu s ňou aj vzácne obrazy pre kardinála Borghese. Zúfalý Caravaggio videl jediné riešenie – rozhodol sa, že za strateným pokladom pobeží.
Podlomené zdravie a psychické vypätie si vyžiadali svoju daň – maliar cestou vážne ochorel. Akísi pocestní ho v bezvedomí odviezli do kláštornej nemocnice, bolo však neskoro. Ako píše Caravaggiov životopisec Giovanni Baglione, veľký génius tu vo veku 38 rokov skonal „bez pomoci božej či ľudskej rovnako biedne, ako žil."
Ľudia si dnes Caravaggia pripomínajú najrôznejšími spôsobmi – na obrázku vidíme street art s motívom obrazu Hudobníci
Zhodnotiť odkaz Michelangela Merisiho je teda pomerne veľký problém. Mali by sme si ho vážiť ako umeleckého reformátora alebo ho skôr odsudzovať ako nenapraviteľného zločinca? Jednoznačnú odpoveď zrejme nikde nenájdeme. Pre tých, ktorým by takéto vysvetlenie nestačilo, ponúkame na záver slová doktorky Jarmily Javorkovej:
„Caravaggiov príbeh jepríbehom chiaroscura. Chiaro je o jeho úžasnom talente, ktorý navždy zmenil maliarstvo... Scuro je o démonoch, ktorých nedokázal poraziť, o jeho výbušnosti, ktorá ho doviedla až k vražde, o jehozbabelosti, ktorá ho nútila utekať, a o jehoslabosti, ktorá mu nedovolila zmeniť sa.“
.png)
