Mariánska Čeľaď je považovaná za najstrašidelnejšie miesto na Slovensku: Vybrali sme sa do ruín opusteného kláštora uprostred noci

Zatiaľ, čo partia mladíkov prechádza chodbami niekdajšieho kláštora osvetleného splnom mesiaca, Barbora – vodička, zostala v aute. Kamarátom dala dvadsať minút nech sa popozerajú a vrátia. Ak to nestihnú, nechá ich tu.

Akokoľvek super znela ponuka, aby s nimi išla preskúmať údajne najstrašidelnejšie mesto na Slovensku, dievča zhodnotilo, že nestojí o traumu. Ešte to, aby si ju zažila dobrovoľne.

Mladíci v kláštore sa, samozrejme, snažia z miesta vytĺcť čo najviac a tak sa začnú prihovárať duchom a dúfajú, že im aspoň jeden z nich odpovie. „Ak ste tu bieli mnísi, dajte nám znamenie,“ tichým hlasom sa snaží jeden z nich nadviazať kontakt. Vždy keď vietor hlasnejšie zafúka a zvetraná budova začne vydávať zvuky, mladíkom ide od napätia vyskočiť srdce.

 „Videl si to? Tam stála postava. Tam v rohu,“ jeden z partie začne panikáriť a všetci sa spoločne rozbehnú preč. Keď upachtení zastanú len kúsok od vchodu do ruiny kláštora, začnú sa všetci svojho kamaráta vypytovať: „Čo presne si videl? Bol to mŕtvy mních, alebo znásilnená žena?“

„Chlapci, nič. Sami tomu neveríte,“ rozosmeje sa s tým, že si z nich dobre vystrelil. Zatiaľ, čo ostatní mu dávajú vyžrať, že kvôli nemu zabehli maratón, vtipkár si naďalej uťahuje z povesti tohto miesta. „Najstrašidelnejšie, čo sa nám môže stať bude, že nás tu Barbora nechá a ja do rána budem musieť počúvať vaše ufňukané reči o duchoch,“ vysmeje kamarátov opäť.
           

„Barbora, dobre, že hovoríš. Mali by sme sa už pomaly vrátiť k autu,“ navrhne jeden člen partie a ostatní súhlasia. Keď sa vrátia na ľudoprázdne parkovisko až na Fiat ich kamarátky, príde im byť divné, že len tak sedí po tme v aute a nehrá sa na telefóne.

Nastúpia si teda do auta a jeden z nich zavelí: „Môžeme ísť, nič tam nebolo.“ Ich kamarátka však len sedí, cnie na rozpadnutý kláštor a neodpovedá. Chlapec sediaci na mieste spolujazdca ňou zatrasie. „Barbora, no tak, už aj ty?“ podráždene sa jej spýta. Dievča veľmi pomalým pohybom otočí bez slova hlavou smerom k nemu. „Bože, ona má len biele viečka, má len biele viečka,“ vydesí spolujazdec a vystúpi z auta.

Toto je len jedna z historiek, ktoré sa viaže ku opustenému kaštieľu Mariánska Čeľaď -na južnom Slovensku známom aj ako Máriacsalád. Toto miesto slúžilo v 16. storočí ako kláštor pre Paulínskych mníchov, ktorých podľa legiend domáci nikdy nemali zrovna v láske. Dôvodom mal byť fakt, že mnísi boli pôvodom šľachtickí synovia, a tak sa aj správali.
            

Vo svojej dobe malo v okolí kláštora zmiznúť viacero mladých žien, mali byť znásilnené práve týmito bielymi mníchmi, ako ich kvôli rehoľným odevom s kapucňou, ktoré nosili, vtedy nazývali domáci.
           

Iné legendy zase pripisujú miznutie mladých dievčat zbojníkom, ktorí mali okupovať vtedajšie lesy v okolí kláštora. Zbojníci mali mníchom kradnúť okrem iného aj habity, do ktorých sa prezliekali, aby vinu zhodili na mníchov.
           

Kláštor bol odjakživa zahalený v strede temných a hlbokých lesov a v jeho podzemí sa nachádzalo mnoho širokých chodieb vedúcich až do Hronského Beňadiku, vďaka čomu sa o ňom začalo šíriť veľa povier. Dodnes ho navštevujú lovci duchov a nadšenci strašidelných príbehov. Mnohí z nich tvrdia, že tu počuli rôzne ženské hlasy, kroky a videli nadprirodzené javy. Dokonca sa na tomto mieste majú stretávať aj rôzne kulty vykonávajúce satanistické obrady. Preto tu, samozrejme, nemôžem chýbať ani ja.

Doporučeno

Noční děs: Pláč, výkřiky a zděšená tvář. I když se zdá, že tvůj blízký zažívá nepopsatelné hrůzy, nesmíš ho probudit 31. října 2020 12:30

História kláštora

Ešte predtým, ako som sa vydal na tajuplné miesto si to namierim do neďalekej dediny – Veľké Lovce, do ktorej kláštor aj katastrálne spadá. 

V miestnom múzeu ma privítala pani Teréziu Pavlatovskú, spoluautorku knihy Veľké Lovce v premenách času a jeho prevádzkarku miestneho múzea. Histórii kláštora sa venuje celý život a za socializmu v jeho priestoroch dokonca aj nejaký čas žila.

Hoci má pani Terézia dnes už 82 rokov, pamäť jej slúži naozaj dobre. Je ochotná mi objasniť celú históriu Márianskej Čeľade a to od dní, kedy v týchto miestach kláštor ani nestál, až do dnes.

Jej rozprávanie sa začalo v roku 1512, kedy sa kláštor začal stavať. Tvrdí však, že mnísi sa na tomto území nachádzali ešte predtým. Jeho výstavbu financoval Levický hrad, pričom základ položil Žigmund Lévai - vojvodov syn, spolu so svojím svokrom.

Podzemné priestory, nachádzajúce sa pod budovou kláštora, sa stavali od roku 1542 do roku 1550. Podzemné chodby vybudované za 8 rokov boli až také veľké, že sa do nich zmestili kone prevážajúce tovar alebo dokumenty. Podľa doteraz zistených informácií mohli byť široké viac ako tri metre.

Hovorilo sa, že tieto podzemné cesty mali viesť až do Hronského Beňadiku, v miestnom kostole totiž ústila jedna podobná chodba. „To, kam chodby viedli, s istotou povedať nevieme. Bola som sa v Hronskom Beňadiku osobne pozrieť, avšak do ich podzemnej chodby ma nepustili. Vysvetlili mi, že ju vôbec neotvárajú, keďže v nej má byť pochovaný Koháry. Kam chodby vedú, je preto potrebné ešte preskúmať,“ povedala nám starenka. 

Hlavná chodba, do ktorej sa vstupovalo priamo z priestorov kláštora, sa podľa jej slov mala len po pár metroch rozdeľovať na dve ďalšie chodby. Jedna z nich viedla smerom na Trávnicu a na Podhájsku.

V Podhájskej mali mnísi svoj rybník a do Trávnice chodili kvôli kaplnke, ktorá patrila Balogovým, ktorí mníchov finančne podporovali, napríklad aj pri výstavbe samotného kláštora. Druhá chodba mala viesť do Belegu (obec v Maďarsku), ale táto chodba bola, žiaľ,  zavalená buldozérom v roku 1988, kedy sa v priestoroch bývalého kláštora mala stavať škola v prírode.

Po tomto incidente sa na Márianskej Čeľadi uskutočnil geologický výskum. Zmapovanie a preskúmanie všetkých podzemných chodieb by bolo podľa Terézia finančne náročné, a tak sa ho nemal kto ujať. Za jeden hektár si odborníci pýtali 2000 €.

Kláštor dnes chátra 

O kláštor v minulosti prejavilo záujem viacero inštitúcií, ale ONV (Okresný národný výbor) ho nechcel predať, keďže mali v pláne prestavať ho na ubytovňu pre návštevníkov z blízkeho termálneho kúpaliska. Lenže peniaze na to neboli. 

Koncom 70-tych rokov sa mapovali všetky kultúrne pamiatky Slovenska, za jednu z nich označili aj Mariánsku Čeľaď. Vďaka tomu v nej mesto Nové Zámky zriadilo múzeum. Po roku 1990 však museli múzeum vysťahovať, a tak zostali priestory bývalého kláštora opäť opustené.

Neskôr sa na mieste organizovali pionierske tábory a počas niektorých mesiacov v roku aj škola v prírode. Priestory kláštora mali slúžiť aj na rekreáciu pre zamestnancov závodných podnikov z oblasti. Päť z nich dalo do tohto projektu financie, avšak v 90. rokoch sa rozpadlo ROH (Revolučné odborové hnutie), krajská rada a aj samotné podniky. V tom čase sa do kláštora zainvestoval viac ako milión československých korún.

Podzemné chodby však váhu ťažkých strojov nezvládli a prepadli sa. Preto sa projekt obnovy kláštora musel prerobiť, inak by už do roku 1988 bol opravený. Pod prepadnutú plochu bolo potrebné dostavať betónovú platňu.  Pamiatkári zároveň prerobili strechu kláštora, tá však o pár rokov opäť zmizla. Odvtedy kláštor celé roky len chátra a je len otázkou času, kedy sa úplne rozpadne. Tu sa končilo rozprávanie pani Terézie. 

Z miesta sme mali divný pocit

Aby sme si overili, či je niečo naozaj pravdy na paranormálnych javoch, ktoré sa majú v temných priestoroch kaštieľa podľa mnohých návštevníkov, ale aj domácich, diať, rozhodli sme sa ho navštíviť uprostred noci.

Krátko pred 22:00 sme dorazili do priľahlej obce – Podhájskej. Na Mariánsku Čeľaď vedie úzka lesná cestička, ktorá po zotmení sama o sebe nepôsobí na človeka vôbec vábne.

Čím hlbšie do lesa sme sa vybrali, tým sme mali zo všetkého horší pocit. Nebolo to tým, žeby sme verili všetkým strašidelným historkám, ale predsa len – keď človek celé dva dni nerobí nič iné, iba študuje históriu miesta a číta o duchoch, ktorí by tam vraj mali strašiť, v jeho hlave prebehnú rôzne myšlienky. 

Najväčší strach sme mali skôr z toho, že by sme v kláštore natrafili na nejakých feťákov alebo bezdomovcov. Túto možnosť sme po asi sedem minútovej jazde autom cez úzku lesnú cestičku z hlavy vyhodil. Pochybujeme, že by sa tam mali vôbec ako dostať, predsa len je to uprostred lesa a aj cesta autom niečo trvá.

Zlý pocit sa stupňoval, keď sme dorazili do blízkosti kláštora. Pár stoviek metrov pred finálnou odbočkou našej cesty vypadol signál celej posádke auta. Konečne sme dorazili.

Cez zarastenú burinu a čierno-čiernu tmu nebolo z parkoviska vidieť ani obrysy ruín kláštora. Hneď po zhasnutí svetiel auta sme sa ocitli v čierňave. Keď sme vystúpili, mali sme sto chutí sa otočiť.

Po prvé sme z diaľky ruín začuli hlasy ľudí a obávali sme sa, že predsa len tam niekoho stretneme. Zároveň v nás kolovala myšlienka, že keby naozaj niekoho stretneme, nemusel by byť zrovna priateľský.

Čo by predsa robil normálny človek o 22:15 v strede ničoho, v ruinách kláštora, v ktorom vraj straší? Musel by byť rovnako padnutý na hlavu ako my.

Za druhé, nemali sme pri sebe poriadne baterky, čiže nám svietil len telefón a skrz tmu sme videli aj so zapnutým svetlom možno tak na dva metre pred seba. A v neposlednom rade, odrádzalo nás blato.

Odhodlali sme sa všaj ísť ďalej, priamo do ruín kláštora.

Ako sme k nemu prišli, boli sme celkom prekvapení, že na slovenské štandardy tu bolo odpadu na schátranú budovu pomerne málo. Pred vstupom do ruín sme našli staré táborisko, takže pravdepodobne sem mládež z okolitých dedín zvykne zájsť. Naozaj si nevedia nájsť lepšie miesto na opekačku?

Keď sme vstúpili do ruín kláštora, mali sme zmiešané pocity. Niektoré fresky na stenách boli celkom zachovalé. O miestnostiach a chodbách sa to povedať nedalo – naháňali strach. Kde-tu trčalo elektrické vedenie, na stenách boli miestami počmárané satanistické nápisy a v niektorých stenách bol akoby úložný priestor pre... dopité plechovky?

Ako sme sa motali polorozpadnutými chodbami, bola neskutočná zima. V celom kláštore panoval prievan a mŕtvolné ticho prebíjali iba zvuky hlučného vetra a temného lesa.

Prešli sme chodby kláštora, až sme nakoniec zavítali ku vstupu do spomínaných najstrašidelnejších podzemných chodieb. Tu sa napätie stupňovalo ešte viac. Nič divné sa však nestalo, len v nás prevládal zlý pocit. Do chodieb sme sa nedostali, keďže sú zavalené. 

Keď sme viackrát prešli celý kláštor, krátko pred pol nocou sme sa vybrali smerom naspäť k autu. Pri odchode sme zbadali vstup ešte do jednej časti kláštora, do ktorej sa z vnútorných chodieb nedalo dostať. Keď sme do nej vstúpili, našli sme lano, nechceme vedieť komu, na čo a kedy slúžilo. Táto časť kláštora nám prišla byť zachovalá najviac.

Konečne sme dorazili k autu. Pamätáte si na hlasy, ktoré sme počuli, keď sme prišli na parkovisko ruín kláštora? Nestretli sme v ňom nikoho, bol prázdny. Nebolo tam ani živej duše... či?

Legendy sprevádzajú kláštor už celé roky

Terézia nám potvrdila, že sa o kláštore rozpráva naozaj veľa temných legiend. „Je veľmi otázne, koľko je na tom pravdy. Viac-menej sú mnísi vyobrazení v negatívnom svetle, že zatvárali ženy do pivníc a znásilňovali ich, takýchto povier existuje veľa.

Niektoré by sa možno aj dali vysvetliť, ale niektoré sú naozaj pritiahnuté za vlasy. Do roku 1801 celé okolie kláštora zahaľoval dubový prales. Všade okolo neho bolo plno stromov a možno aj preto vznikali takéto temné mýty.

Svoju roľu podľa mňa zohrávalo aj to, že boli v podzemí pivnice, o ktorých nevedeli, na čo vôbec slúžia. Fakt je ale ten, že mnísi doniesli do tejto oblasti pokrok, jednak po stránke náboženskej, ale aj po stránke kultúry, hospodárenia a vzdelania.“ dodala starenka, ktorú sme presvedčili, aby nám porozprávala niektoré z legiend.

Podľa jednej z nich duše mŕtvych mníchov vychádzajú z kláštora len na Veľkú Noc, na Vianoce a vtedy sa tam nikto neodváži ísť. Ďalšia legenda hovorí, že sa jedna žena z dediny vybrala do kláštora, pretože na Svetojánsku noc sa v ňom objavujú poklady, tak ich išla hľadať aj s jej dieťaťom. Poklady si zobrala, avšak dieťa v tajomných chodbách kláštora stratila. 

Jeho vchod sa uzavrel a ona sa po svoju ratolesť nemohla vrátiť. V tom jej dal radu jeden duch mnícha, aby sa o rok do kláštora vrátila aj s pokladom, ktorý odtiaľ zobrala a dieťa dostane naspäť. Žena mnícha poslúchla a dieťa sa k nej vrátilo.

V minulosti sa tiež spomínala žena, ktorá sa išla vydávať a pred svadbou si ju opát kostola zavolal na spoveď. Údajne ju z kláštora nechcel pustiť, uväznil ju tam a znásilňoval. Keď ho za tento čin prekliali, premenil sa na krvilačného vlkolaka.

Najznámejšia zo všetkých temných legiend o kláštore je tá, ako sa v podzemných chodbách a temných nočných lesoch strácali panny, ktoré mali unášať a znásilňovať zvrhlí bieli mnísi.

Dokonca, ich telá mali murovať zaživa do stien podzemných chodieb. Druhá strana legendy však pripúšťa, že tieto činy nemuseli robiť mnísi, ale mohli stáť za nimi aj zbojníci prezlečení za mníchov, ktorí sa skrývali v tunajších lesoch.

Terézia mierne naznačila, že keď už má byť niečo z tejto legendy pravdivé, osobne sa skôr prikláňa k tomu, že by ohavné činy robili zbojníci. „Jedna legenda hovorí, že existoval zbojník Klokoč, ktorý vykrádal a priživoval sa na mníchoch žijúcich v kláštore, kradol im aj ich hábity a so svojou družinou sa do nich obliekali, aby za ich zlé činy obviňovali mníchov,“ dodala na záver.