Šéfredaktor Aktuality.sk: Vláda Matoviča a Fica sa nedá porovnávať, nie je to iná liga, ale iný šport (Rozhovor)

Nemyslím si, že to boli len články, pretože v čase smeráckej polície sme mohli napísať čokoľvek a nič sa nedialo. Pán Haščák si skomplikoval život predovšetkým sám tým, že robil biznis s ľuďmi, ktorí boli viac na strane zla a mafie ako na strane serióznych podnikateľov. Vo všeobecnosti je otázne, či bol Kočner podnikateľ, pretože jeho „podnikateľská” činnosť bola skôr šedým podnikaním alebo podvodmi. 

Pán Haščák mal veľmi blízko k toxickým ľuďom aj ľuďom z tajných služieb a ľuďom, ktorí sa za normálnych okolností mali spájať viac s podsvetím. To, že sa pán Haščák nechal vedome alebo nevedome vmanévrovať do situácie, ktorá z neho dnes robí osobu vystavenú trestnému stíhaniu, je o jeho živote, ktorý žil, o biznise, ktorý robil a o celom jeho nastavení.

Za normálnej situácie mal byť vyšetrovaný už v časoch kauzy Gorila. Namiesto toho sa tu 10 rokov ľudia z prostredia Penty a ich „spolupracovníci” snažili diskreditovať novinárov vrátane Mareka Vagoviča, ktorý o ich biznisoch aj o kauze Gorila písal. 

Keď niečo publikujete, ako viete, že to neskomplikuje alebo nezmarí vyšetrovanie? Niekedy možno upozorníte ľudí, ktorí boli do zverejnenia vašich článkov pokojní.

Pre nás je verejný záujem väčší ako prinášanie informácií. V prípade vraždy Jána a Martiny som zaujal jasný postoj, že nebudeme zverejňovať nič z vyšetrovania, čo by mohlo akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť vypátranie páchateľov, ich usvedčenie a odsúdenie.

Od februára 2018 do rozsudku sme nezverejnili nič, čo by priamo mohlo ohroziť vyšetrovanie. Za tým si stojím a ďakujem mojim kolegom, že to pochopili. Najmä v časoch, keď sme boli konfrontovaní s tým, že konkurencia prinášala správy z vyšetrovania, čo im, pochopiteľne, nevyčítam.

Ešte sa vráťme k tým záberom v putách, chytá sa toho aj Robert Fico. Vnímate to aj vy tak, že ak by bola polícia povedzme diskrétnejšia, Fico a spol. by nemali toľko munície?

Nemyslím si, že novinári sú tí, ktorí by mali určovať štandardy zatýkania ľudí, ktorí sú obvinení zo závažnej trestnej činnosti. Je to úloha orgánov činných trestnom konaní, dozorového prokurátora a poprípade policajného dôstojníka. Oni sú zodpovední za to, aby predvádzané osoby nestihli mariť vyšetrovanie, ovplyvňovať svedkov a veľa ďalších vecí.

Nemyslím si, že zatýkanie s putami na rukách robia preto, aby deklarovali svoju prácu a výsledky. A ak áno, tak je na nich, aby vyvodili vnútornú zodpovednosť. Ale určite by to nemal byť pán Fico, kto bude diktovať štandardy zatýkania a predvádzania ľudí podozrivých z trestnej činnosti. 

Fotky zo zásahov zverejňujú aj novinári, vrátane vašej redakcie, čo už kritizoval aj Robert Fico. Nebolo by jednoduchšie nerobiť to? 

Je dôležité zopakovať, že kolega, ktorý zverejnil fotografiu, nenapísal nič konkrétne, čo by mohlo viesť k akejkoľvek domnienke, že niekam ide alebo že ide robiť niečo konkrétne. Celé nedorozumenie spôsobené nešťastným statusom len podčiarkuje fakt, že sme tam boli medzi poslednými redakciami.

Boli sme za páskou spolu s ďalšími médiami. Robert Fico sa snaží chrániť a použije čokoľvek, aby to mohol využiť v útoku na médiá. Chápem, že mu prekážame, že ho našou prácou znervózňujeme, ale naša práca je poukazovať na nespravodlivosť, porušovanie zákona a nezodpovednosť verejne činných ľudí a teda je pochopiteľné, že Robert Fico má u nás dostatok priestoru.  

Nebolo by lepšie neprinášať do toho aktuálneho politického diania žiadne emócie?

Novinári sa delia na niekoľko skupín podľa pracovného zaradenia, veľmi zjednodušene na spravodajcov a publicistov. Publicisti môžu byť názoroví a takí, ktorí nekomentujú a neanalyzujú, ale robia napríklad beletrizované žánre. Neviem si predstaviť, že by som ako politický komentátor nevnášal do textov emóciu alebo názor. Podľa mňa je absolútne legitímne robiť to. Na druhej strane, nie som nadšený, keď vidím novinárov-spravodajcov, ktorí sa na sociálnych sieťach snažia burcovať alebo vyjadrovať svoj politický postoj. 

Je to téma, ktorú riešime v našej redakcii. Viem, že je to téma, ktorú riešia aj v Českej republike a zatiaľ sme nenašli dokonalé riešenie.

Keby prišla ďalšia akcia zadržania exponovanej osoby, bolo by podľa vás v poriadku na sociálnych sieťach z pozície redaktorov komentovať, kde sú a čo zažívajú?

V tom našom statuse nebolo, že niekde sme a niečo zažívame, ale prečo nie? Nemyslím si, že je problém dať si status o tom, ako pred chvíľou zatkli policajného prezidenta, sme pri tom a odfotili sme to. Robí sa to aj v živých prenosoch televízií. Problém by bol, keby tam bolo napísané niečo v zmysle, vymyslím si: Zatkli tú sviňu a konečne je vnútri. Vyrušovalo by ma aj vtedy, keby to bolo napríklad 2 hodiny pred zadržaním. Opisovať situáciu, ktorú novinár zažíva cez sociálne siete, je štandard, ktorý robíte vy aj my.

V médiách pracujete dlho, zmenila sa pozícia novinárov v spoločnosti za posledné roky? 

Prácu novinára robím asi od roku 1995. V čase mečiarizmu sme boli terčami útokov Vladimíra Mečiara a jeho sympatizantov, zmena režimu po roku 1998 priniesla prerod, kedy mnoho ľudí začalo novinárom viac veriť, zastávať si nás a brať nás vážnejšie. Dovtedy sme boli len “žvanilovia”, ktorí útočia na Slovensko a národnú štátnosť, o čom Mečiar a Slota svojich voličov presviedčali.

Postupne sa však situácia opäť zhoršovala dnes sme na podobnej situácii, ako sme boli pred rokom 1998. Akurát som rád, že ľudia, ktorí nám dôverujú a ktorí nás podporujú, neostávajú ticho a deklarujú to verejne. Ďakujem im za to aj v mene kolegov.

Koho je to chyba? 

Nemyslím, že je to chyba len Igora Matoviča a jeho vlády. Môžu za to udalosti od pádu vlády Ivety Radičovej. Vlády, ktoré potom nastúpili, výrazne neprispeli k tomu, aby bol na prácu novinárov pozitívny pohľad. Skôr to tlačili k tomu, že sme opäť boli označovaní za nepriateľov vlády, štátu, počúvali sme konšpirácie politikov o Sorosovi a podobne.

Takže politici určujú kurz, ako je vnímaná práca novinárov? 

Politici výraznou mierou určujú dôveryhodnosť v médiá, resp. dôveryhodnosť v inštitúcie demokratickej spoločnosti všeobecne. Tým pádom aj v médiá. Keď je nedôvera v systém, je nedôvera vo vakcináciu, políciu, prokuratúru aj v médiá.

Je iné, keď nemenovaný Jožo napíše na Facebook status, že novinári sú skorumpovaní a je iné, keď sa to voličom snažia vsugerovať politici. A je jedno, či je to politik z koalície alebo opozície. Verejná mienka sa šíri a ovplyvňuje cez politikov veľmi ľahko, resp. ľahšie, ako to spraví novinár. Aj na aktuálnej vláde vidíme, že novinári sú viac označovaní ako nedôveryhodní, resp. sa dôvera viac spája s antisystemovými a konšpiračnými médiámi alebo ich výstupmi na sociálnych sieťach. 

Ale aby som nebol úplne depresívny, máme tu príklad, keď po 40 rokoch socialistickej cenzúry a doby, keď všetky médiá boli v rukách politickej strany, verejná mienka nekopírovala ich obsah a nakonec v roku 1989 zvíťazila túžba po skutočnej slobode. Takže, politici nemajú v rukách absolútnu moc, ako bude verejnosť vnímať médiá. Vo veľkej miere to máme v rukách my a sme za to zodpovední.

Novinári však majú v dnešnej dobe oveľa väčšiu moc, aj v súvislosti s vlnou zatýkania. Máme k dispozícii uznesenia, rozhodnutia súdov, často aj výpovede svedkov a z tých desiatok strán môžeme poskladať texty o mnohých exponovaných osobách. 

Akonáhle si niektorý z novinárov myslí, že informovaním o živých prípadoch získava moc ovplyvniť to, ako bude prípad vyšetrovaný, či budú obvinení, obžalovaní neskôr odsúdení alebo oslobodení, mal by ho šéfredaktor opraviť. Toto nie je postoj, ktorý by mal byť považovaný za štandard. Lebo je to chyba v sytéme. 

Často sa používa skratka, že pracujeme s únikmi zo spisov, ale existuje niekoľko legitímnych a zákonných spôsobov, ako sa dostať k uzneseniu o väzobnom stíhaní, nie je na tom nič nekalé. Na túto tému by sme potrebovali aj 2 hodiny a viacerých respondentov, aby sme to prebrali. Úlohou novinára je byť lojálny voči verejnosti, pracovať s faktmi a publikovať informácie bez toho, aby kalkuloval, či vyberie iba informácie, ktoré mu vyhovujú, aby tým dosiahol nejaký bočný zámer. To sa mi nepáči.  

Ste spokojný, ako to médiá dnes zvládajú? Aj vzhľadom na to, že niektoré uznesenia čítate a potom čítate výstupy. 

Netuším. Nečítam všetky médiá, nemám na to čas ani chuť. Existujú médiá, ktoré si neprečítam ani nezapnem, lebo v tom nevidím význam. Skôr by ma to rozčúlilo. Myslím si, že medzi novinármi a médiami, ktoré sledujem, nie je záujem poškodzovať alebo ohýbať fakty. Skôr narážam na väčšiu bulvarizáciu alebo na snahu byť prvý a exkluzívny. Ale to tu bolo vždy a vlastne ani neviem, či je to chyba. 

Vy ste komentátor a zároveň šéfredaktor podľa IAB monitora najčítanejšieho webu na Slovensku. Vaše texty sú často kritické, aj keď vyargumentované, ale dá sa potom držať si od konkrétnych udalostí odstup? Už vás napríklad call outoval aj premiér, keď ste písali tak, ako sa jemu nepáčilo.

Keď sa rozhodne ma niekto spomenúť, neovplyvňuje to môj výkon práce. Keby to tak bolo, už nemám o kom písať (smiech). Problém so mnou mali Robert Fico, Patrik Tkáč z J&T, Haščák z Penty, Igor Matovič a ďalší. 

A ovplyvňuje teda vaše komentovanie prácu šéfredaktora? 

Píšem dva typy komentárov – jeden je komentár Petra Bárdyho, druhý je komentár šéfredaktora. Komentár Petra Bárdyho je o vyjadrovaní názoru politického komentátora. Komentáre šéfredaktora robím len párkrát do roka a reprezentujú celoredakčný status. Politicky aj hodnotovo sme veľmi širokospektrálna redakcia. V mnohých veciach neexistuje možnosť konsenzu, minimálne politického.

Preto si nemôžem dovoliť písať tieto komentáre z pozície šéfredaktora. Ak by som to robil, škatuľkoval by som postoje redakcie, čo by bola chyba. Sme nestranná redakcia aj z titulu toho, aké skupiny ľudí a voličov akých politických strán máme vo svojom tíme. Nie sme monolit voličov jednej strany. Fór je v tom, že aj komentáre Petra Bárdyho dávam čítať svojim kolegom, aby som od nich dostal feedback, lebo si ľudsky uvedomujem, že môžem ustreliť. Dávam si pozor na to, aby som sám sebe neuveril v svoju dokonalosť a neskutočnú múdrosť.

Čítali ste ten utorkový výstrelok pána Prokopčáka zo SME? 

Neviem o čo ide, nečítal som to. 

Cez Facebook vyzval relatívne agresívnym spôsobom pána premiéra, aby odstúpil. Obľúbený je u novinárov aj nový trend – otázkomat na Instagrame. Ten často zvádza, aby na ňom novinári vyjadrovali svoj názor. Napríklad, pán Vagovič nedávno odpovedal na otázku o trestnoprávnej zodpovednosti Roberta Fica slovami “dočkaj času, jak hus klasu”. Je to v poriadku? 

Tiež na Instastories odpovedám na otázky zvedavých sledovateľov. Vyhýbam sa otázkam na zatváranie politikov, podľa mňa je veľmi nešťastné, keď sa politici alebo novinári snažia navodiť dojem, že by mali ktoréhokoľvek politika zatvoriť do väzenia. Je to chyba, ktorá by sa nemala diať. Nechcem byť konkrétny, ale novinári reagujú na podporu verejnosti mnohými spôsobmi. Stáva sa, že vyhecovaný dav dokáže konkrétneho človeka vmanévrovať do situácie, keď povie viac, ako by mal. Ale skutočne nechcem posudzovať vami spomínané príklady, pretože som ich nevidel. Nebolo by to z mojej strany fér.

Pandémia je určite najväčšia téma, ktorou Slovensko žije. Aj keď Aktuality čítam denne, mám pocit, že číslam, analýzam aj investigatíve ako takej v súvislosti s pandémiou venujete menej času ako konkurencia. Je to cielené?

Investigatívu robíme len vtedy, keď má pre nás zmysel. V prípade pandémie sme priniesli napríklad zistenia týkajúce sa Kajetána Kičuru a podozrivých nákupov zdravotníckeho materiálu. Publikovali sme aj niekoľko článkov k téme bytov jeho syna. Nemyslím si, že by sme obchádzali investigatívu v téme Covid. Na druhej strane, Covid nie je jediná vec, ktorá sa deje. Nie sme zdravotnícke noviny. Venujeme sa témam, ktoré priamo nesúvisia s Covidom a sú dôležité pre spoločnosť. Snažíme sa obsah miešať tak, aby si u nás nemuseli prečítať len počet obetí a pozitívne testovaných za jeden deň. 

Ako sa cítite ako občan krajiny, ktorú riadi vláda Igora Matoviča? A nemyslím teraz len to, že menežuje pandémiu. Krajinu čaká veľa reforiem a budeme čerpať miliardy.

Vláda má ešte šancu ukázať svoje najväčšie highlighty v budúcnosti a “rehabilitovať sa”. Do veľkej miery môžu napraviť dojem, ktorý z nich môžeme mať po prvom roku. Spôsobila to nielen pandémia, ale aj vážne pochybnosti o tom, či dokážu menežovať niečo tak komplexné, ako je štát.

Zatiaľ mám veľa pochybností, ale v mnohých veciach som presvedčený, že robia dobrú prácu. Nad nikým konkrétnym nechcem lámať palicu, ani ich porovnávať s vládou Roberta Fica. Je to, ako keby som porovnával auto strednej triedy s výbehovým modelom. Nie sú to dve odlišné ligy, ale dva odlišné športy. 

Aj s tým vedením, ktoré máme? 

Neviem si predstaviť, ako inak by to malo byť namiešané. Som skepticky k téme, či by mal Igor Matovič byť premiér až do konca. Skúsenosť s vládami Ivety Radičovej a Petra Pellegriniho nám ukazuje, že predsedom vlády by mal byť predseda najsilnejšej politickej strany. Ak by to mal byť jeho zástupca, viedlo by to k destabilizácii koalície a nedôvere v lídra. Na konci dňa sa však musíme baviť o politickej zodpovednosti, ktorú vždy preberá predseda najsilnejšej koaličnej strany. 

Ak by dnes boli vládne noviny, čo by bolo na titulke? 

Vytesňujem z hlavy predstavu, že budeme mať vládne noviny, ktoré nám budú hádzať do schránok. Dúfam, že obdobie politických novín máme za sebou. Spomínam si na obdobie mečiarizmu, keď vychádzal Denník Slovenská republika, ktorý sa stal žurnalistickou stokou.

Na tejto vlne nevkusu a politickej manipulácie sa viezli a vezú verejnoprávne médiá. Nepochopenie úlohy verejnoprávnych médií sa deje pravidelne, zmenou vlád, ale nemá to byť podržtaška predsedu vlády alebo predsedu parlamentu. Lenže je to o ich menežmente. Spomeniem si možno na dva prípady, keď verejnoprávne médiá na Slovensku neboli zneužívané politickými elitami.

Ako ste prijali prvostupňový rozsudok v prípade vraždy Jána a Martiny?

Bol som nesmierne smutný, nahnevaný a nepochopil som, ako sa to mohlo stať. Dnes viac s pokorou prijímam, že sa v tejto veci môže rozhodovať aj inak, ako si naplánujem ja alebo rodiny Jána a Martiny. Je správne, že súd rozhoduje nezávisle, nestranne a odborne, ale nebráni to tomu, aby sme boli smutní, sklamaní a nahnevaní, keď to nie je podľa našich predstáv a podľa toho, čo ukazujú dôkazy a kontext.

Je ale na mieste spochybňovať rozhodnutia súdov, nech už sú akékoľvek, aj keď možno dokonca máme indície o tom, ako hlasoval konkrétny senát? Novinári sa odvolávajú na to, že poznajú dôkaznú situáciu.

Je to na mieste. Nemôžeme sa tváriť, že môžeme komentovať všetky rozsudky, iba tento jeden nie. Rozsudky sa komentujú a hodnotia sa rozhodnutia polície aj rozhodnutia súdov, je to bežná súčasť demokratického systému, ktorá umožňuje médiám kriticky hodnotiť prácu demokratických inštitúcií. Nemalo by to byť tendenčné a nemali by sa pri tom ohýbať fakty. Ak sa tieto veci dodržia, nemal by to byť problém.

Ako ste k tomu pristúpili vy?

Z pozície šéfredaktora Aktualít a Jánovho priameho nadriadeného som sa zdržal väčších komentárov, skôr som sa to snažil upokojovať. Tiež som možno povedal to, čo by kritici mohli spochybňovať. Ja neviem byť neosobný. Nepozerám to tak, že zavraždili neznámeho človeka. Jana sme poznali a mali radi.

Prijímal som ho do práce, rozprávali sme sa o tom, ako sa stať lepším novinárom, ako chápať našu prácu, ako má overovať fakty, riešili sme dennú rutinu aj nadčasové témy napríklad spolupráce medzi redakciami, pracovali sme spolu na textoch o talianskej mafii na východe Slovenska a boli sme kamaráti - chodili sme spolu na pivo.

Po vražde som sa musel vysporiadať aj s tým, či som urobil všetko preto, aby som ho ochránil z pozície šéfredaktora. Je preto prirodzené, že nemôžem byť v prípade hodnotenia vyšetrovania a súdneho procesu v tejto téme absolútne objektívny. Rovnako to nikto nemôže očakávať od pána Kuciaka, ktorému zavraždili najstaršieho syna alebo od pani Kušnírovej, ktorej zavraždili milovanú dcéru.

Dozvedeli sme sa tiež, ako pravdepodobne hlasoval senát, počuli sme kostrbaté odôvodnenie rozsudku…

Mňa nevyrušilo, kto ako hlasoval. Skôr mi v dobrom slova zmysle prišlo šialené, že nevidia kontexty, ktoré vychádzali z vyšetrovania. Nerozumel som, ako je to možné, že nevidia dôkazy, ktoré do seba zapadajú na základe faktov a priebehu udalostí. Nerozumel som, že za tým nevidia príbeh, ktorý vidíme my. Rozumiem, že sú nestranní a nezávislí. Po Trnkovi a Kováčikovi som nadšený, keď vidím profesionalitu, ale nikto mi nemôže uprieť pochybnosti. Už aj z dôvodu, že som v tom prípade priamo zaangažovaný.

V Janovom počítači, Kočnerovej knižnici, ale aj vo verejne dostupných zdrojoch zostáva veľa informácií, ktoré ešte treba rozkľúčovať. Máte vieru, že raz bude lepšie a budete mať menej práce? 

V roku 2016 vyšla kniha mapujúca 300 rokov korupcie na našom území (smiech). Ukazuje sa, že novinári, ktorí informujú o korupcii a odkrývajú ju, mali o čom písať. A nemyslím si, že homo sapiens prešiel výraznou mentálno-hodnotovou obmenou, ktorá by ho smerovala k tomu, aby sa nesprával korupčne. Kým budeme užitoční, budeme tu a budeme stáť na strane spravodlivých. Keď budeme mať pocit, že sa bude diať neprávosť, budeme tam, aby sme o tom informovali. 

Od vraždy uplynuli tri roky. Mám pocit, že táto téma trochu oslabla a ľudí zasahuje menej. Čo robiť, aby si Slováci aj s odstupom rokov uvedomovali, akým veľkým problémom je, že na Slovensku zavraždili kvôli práci novinára a jeho snúbenicu len preto, že s ním bola v dome? 

Je mi ľúto, že sa z toho do veľkej miery stala politická téma. A je jedno, či to robia strany vládnej koalície alebo opozície. Vražda Jána a Martiny sa, bohužiaľ, veľmi spolitizovala, čomu rozumiem, lebo sa stala za vlády konkrétnej koalície. Pravdepodobný objednávateľ, ktorý nebol uznaný vinným, mal veľmi blízko k politikom vtedajšej vlády.

Fico s Kaliňákom výrazným spôsobom prispeli k tomu, aby novinárske povolanie bolo na Slovensku dehonestované a neurobili nič preto, aby novinárov chránili. Myslím si, že práve tento ich postoj, ktorý verejne deklarovali, bol jedným z dôvodov, že si niekto mohol dovoliť objednať vraždu Jána Kuciaka. 

Nemyslím si, že by sa dnes mali mená Jána a Martiny spájať výhradne s politikou. Ján Kuciak bol novinár, ktorému išlo o spravodlivosť - a bodka. Keď sa každý z nás bude aspoň trochu snažiť vo svojom prirodzenom prostredí dodržiavať štandardy slušnosti a spravodlivosti, vtedy máme šancu začať vôbec uvažovať o tom, že raz budeme žiť v spravodlivej spoločnosti. To bude odkaz, ktorý si v sebe môžeme nechať. Nemusíme robiť demonštrácie so spomienkou na Jána Kuciaka, stačí, keď urobíme všetko preto, aby sme prispeli k spravodlivejšej spoločnosti.