Príbehy žien, ktoré prišli o dieťa: Všade mi z bilbordov odkazujú, že som zavraždila svoje dieťa

Druhá žena, s ktorou sme hovorili, má za sebou dva potraty, ktoré prebehli len niekoľko mesiacov po sebe. Traumatizoval ju aj samotný zážitok, ale aj slovenský systém zdravotníctva, v ktorom si musela s poškodeným plodom obehať lekárov, genetikov, laboratóriá, opakovane absolvovať ultrazvuky s neradostnými výsledkami a pre legislatívne obmedzenia si časť z toho musela hradiť sama. Stálo ju to celé vianočné sviatky, stovky eur, duševné zdravie – a napriek snahám vytúžené dieťa stále nemá.

Nepáči sa jej aktuálna rétorika o interrupciách. Zdôrazňuje, že sama na výber nemala. „Všade mi z bilbordov odkazujú, že som zavraždila svoje dieťa. Hádžeme ženy do jedného koša, ale dôvodov na interrupciu je veľa.“ K jej prvému potratu došlo po dvoch rokoch snaženia sa o otehotnenie – v júli 2020. Bola v 9. týždni, keď sa spustil spontánne a plod bol samovoľne vypudený z tela. Krátko nato otehotnela znovu.

Koncom roka 2020 bola takmer vo 4. mesiaci, keď jej gynekológ po ultrazvukovom vyšetrení oznámil diagnózu. Plod sa nevyvíjal správne. Lekár určil niekoľko diagnóz s mizernými šancami na život. „Oblial ma studený pot, ani som tomu poriadne nerozumela, nevedela som, čo to je.“ Overiť si poškodenie plodu sa dalo len cez odber plodovej vody alebo drahé genetické testy, ktoré sú neinvazívne. Zvolila si testy, ešte počas vianočných sviatkov si ich vybavila a získala z hongkonského laboratória odpoveď, že všetko je v poriadku. Tieto testy sú na 99 % presné a spoľahlivé a dokážu zistiť genetické (hlavne chromozómové) abnormality.

Naša respondentka patrila medzi to 1 %. Zo dňa na deň bolo čoraz jasnejšie, že je nejaký problém. Získala ďalšie lekárske posudky, ktoré potvrdili zlý vývin, okrem iných diagnostikovali aj Edwardsov syndróm. Deti, ktoré sa s týmto postihnutím narodia, žijú približne 2 mesiace a len 5 – 10 % sa dožíva jedného roka, uvádza web o genetických syndrómoch vedený organizáciou Úsmev pre druhých. Našej respondentke lekár povedal, že dieťa sa zrejme ani nenarodí živé. Srdiečko nebilo, telo sa nevyvíjalo tak, ako sa má. Lekár s jej súhlasom tehotenstvo predčasne ukončil a vykonal kyretáž.

Dodnes nevie naisto, prečo druhé tehotenstvo nevyšlo, ale aj pol roka mala extrémne vysoké protilátky na covid. Viacerí lekári jej povedali, že sa zrejme nakazila v čase, keď otehotnela. „Keďže covid zasahuje najslabšie miesta v tele, v našom prípade asi zasiahol do procesu správneho delenia sa buniek,“ povedala nám o svojich domnienkach. Zatiaľ totiž nemáme veľké štúdie o dlhodobom vplyve koronavírusu na nenarodené deti.

Čo hovoria o potratoch štatistiky

Hoci sa to z tvrdení politikov, z článkov v médiách alebo zo všeobecnej spoločenskej nálady javí inak, v skutočnosti chodia ženy na potraty z roka na rok menej. A viac ako polovica z tých, ktoré idú, naozaj musia a nemajú na výber. Nijako si to pritom neužívajú. „To ťa tak silno zmení zvnútra, že je to nepochopiteľné,“ povedala nám respondentka. „Nevedela som, čo mám so sebou robiť. Táto skúsenosť ma vystrelila do takých hlbín vlastného ja, že by som to asi žiadnou psychoanalýzou nedala.“

Zážitok ju traumatizoval a s bolesťou sa vyrovnáva dodnes. Vraví, že žiadnej žene neželá ten strach, ktorý vtedy zažívala. Stále má rešpekt pred budúcimi tehotenstvami, hoci veľmi túži mať deti. Každé ďalšie tehotenstvo však bude poznačené strachom o zdravý vývoj dieťatka.

Spontánnosť, o ktorej sa mlčí

O samovoľnom alebo spontánnom potrate sa hovorí málo, pričom v prepočte sa tak končí takmer každé piate tehotenstvo. Uvádza to tak na webe kolektív Gynekologicko-pôrodníckej kliniky trenčianskej nemocnice.

V krátkom dokumente vysvetľujú, že takéto tehotenstvo sa už nedá napraviť alebo vyliečiť. „Hlavné príznaky sú krvácanie, výtok z pošvy s prímesou krvi a bolesti v podbrušku. Medzi najčastejšie príčiny neúspešnej tehotnosti patria genetické chyby, ktoré sú neovplyvniteľné. Niektoré genetické chyby plodu sú nezlučiteľné so životom, preto sa veľmi často tehotnosť samovoľne skončí,“ vysvetľujú odborníci.

V takejto situácii nemá zmysel ani sa obviňovať, presný dôvod týchto potratov nepoznajú ani lekári a nedá sa povedať, čo mohla žena urobiť inak, aby strate dieťaťa zabránila. 

Doporučeno

Do Česka cestují každý týden desítky těhotných Polek. Zákon jim totiž zakazuje interrupci pod dohledem lékaře 16. dubna 2021 v 9:30

Čakanie na vypudenie plodu má svoje plusy aj mínusy. „Výhodou vyčkávacieho postupu je, že žena sa môže vyhnúť pobytu v nemocnici a chirurgickému zákroku. Musí však chodiť na kontroly 1- až 2-krát za 14 dní do vyriešenia stavu,“ uvádzajú gynekológovia z trenčianskej nemocnice. Čakanie môže trvať až tri týždne. Nemusí to však byť úspešné a je možné, že aj po vyčkávaní žena musí podstúpiť chirurgické čistenie (aby sa zabránilo prípadným infekciám v tele).

Na druhej strane kyretáž má výhodu v tom, že je rýchlejšia a žena môže po nej ísť domov a začať proces predovšetkým psychického hojenia. Nevýhodou je potreba kompletnej anestézie a hospitalizácie. Ako každý chirurgický zákrok, aj tento nesie riziká; môže sa stať, že čistenie treba opakovať alebo dôjde k zraneniam a zápalom.

Čo by v praxi zmenil nový zákon?

Navrhovaná štvordňová lehota na interrupcie by sa mohla týkať aj spontánnych potratov a zdravotných komplikácií. V praxi by to znamenalo, že žena musí ešte štyri dni chodiť s mŕtvym alebo poškodeným plodom.

Na toto tvrdenie na Facebooku zareagovala aj Anna Záborská. Argumentuje tým, že v prípade spontánneho potratu zákonné lehoty neplatia a zdravotnú starostlivosť určuje lekár. O návrhu zákona v praxi sme sa rozprávali s Miroslavou Rašmanovou z neziskovej organizácie Ženské kruhy.

Vraví, že nie je vôbec jasné, že interrupcie, ktoré indikuje lekár, nebudú musieť štyri dni počkať. „Povinná čakacia lehota sa nevyžaduje iba v prípade, že by išlo o bezprostredné ohrozenie zdravia alebo života ženy. Zamĺknutý potrat, ale aj mnohé iné situácie výnimku bezprostredného ohrozenia zdravia alebo života ženy nespĺňajú, a preto by sa čakacia lehota vzťahovala aj na ne,“ vraví aktivistka z neziskovej organizácie.

Podrobne nám vysvetlila, ako by sa paragrafy v zákone zmenili. Podľa nej z nich nie je jasné, že spontánne potraty (ktoré tvorili viac ako polovicu potratov minulý rok) a mnohé nebezpečné situácie majú výnimku a nemuseli by čakať 96 hodín.

Práve čakanie je podľa Rašmanovej problém. „Je to neľudské, ak sa počas tehotenstva odhalia rôzne genetické poruchy a chyby vo vývoji, ženy sa ocitajú vo veľmi stresujúcej životnej situácii,“ povedala nám. „Sú ženy, ktoré sa rozhodnú donosiť a porodiť aj veľmi ťažko poškodený plod – a to je v poriadku. Ale sú ženy, ktoré to chcú mať čím skôr za sebou. Pre ne je povinná čakacia lehota týraním, inak sa to nazvať nedá.“

Ďalší problém v prípade čakania vidí aktivistka v tom, že oddialením poskytnutia zdravotnej starostlivosti sa zvyšuje riziko, že sa ohrozenie zdravia vyskytne, hoci tam vôbec nemuselo byť, keby žena nemusela štyri dni čakať.

Ani potratiť, ani porodiť

Vzhľadom na kontext je dôležité dodať, že dostupnosť interrupcií nie je na Slovensku samozrejmosťou. Ženy musia za nimi často cestovať a nemajú dostatok informácií (nový zákon by zakázal aj reklamu nielen na interrupcie ako také, ale aj na ich dostupnosť). 

Mnohé kliniky podľa posledného prieskumu ani nedvíhajú telefóny; v 12 % prípadoch sa podarilo skontaktovať až na tretie volanie v priebehu 2 týždňov a v 16 % sa nepodarilo skontaktovať vôbec. Z analýzy vyplynulo aj to, že spomedzi 70 mapovaných zariadení viac ako tretina odmieta umelé prerušenie tehotenstva vykonať.

V kombinácii s umožnenou výhradou vo svedomí môže nový návrh v praxi znamenať, že ženy sa nestihnú včas dostať na interrupciu. Tú je na vlastnú žiadosť možné podstúpiť len do 12. týždňa tehotenstva, potom to je len v rukách lekárov.

Aj samotné tehotenstvo sprevádza ohromná zmena tela aj mysle a už beztak neľahkú cestu často hatí stav nášho zdravotníctva. Ani rodiť u nás totiž nie je med lízať, nie vždy. Mnohé ženy šijú bez anestézie v neznesiteľných bolestiach, používajú pri nich zakázané praktiky, neumožňujú im hneď tráviť čas s dieťatkom alebo naučiť sa prirodzene dojčiť. OSN aj Svetová zdravotnícka organizácia hovoria o neľudskom zaobchádzaní a násilí na ženách.

Situácia s pôrodmi na Slovensku je taká kritická, že niektoré ženy si po prvom pôrode v nemocnici zvolia radšej pôrody doma. Riziká, ktoré prinášajú (pretože napriek tomu, že nie sú zakázané, nemôžu pri nich asistovať lekári), sú pre ne prijateľnejšie než trauma, ktorú si priniesli domov po prvom pôrode. Prečítaj si o tom, ako sa na Slovensku rodí a čo od toho môžeš čakať, v tomto článku.