Niektoré slovenské lovebrandy majú za sebou búrlivú históriu. Viac o tom, ako ich ovplyvnila druhá svetová vojna či zmena režimu, sa dozvieš v tomto článku.
Na výročie nežnej revolúcie si pripomíname stratu moci komunistickej strany a pád totalitného režimu. Pred revolúciou sa vo vtedajšom Československu popierali základné ľudské práva, ľudia nemohli slobodne voliť, cestovať, chodiť do kostola, nedbalo sa vôbec na životné prostredie a hospodársky sme výrazne zaostávali za zvyškom slobodnej Európy.
Áno, niektorým privilegovaným skupinám občanov bolo naozaj lepšie (najmä vedúcim predstaviteľom komunistickej strany a ich rodinám či vojakom z povolania), niektorým sa žilo jednoduchšie a dodnes ich, pokiaľ ide o minulý režim, premáha spomienkový optimizmus. Iní však museli pred totalitným režimom zo zúfalstva ujsť do zahraničia, aby žili v slobodnejšej krajine.
Z tohto obdobia nám však nezostalo len to zlé. Jednou z tých lepších vecí sú napríklad československé pochúťky, ktoré nám chutia rovnako, ako chutili našim rodičom či starým rodičom. Medzi ne patria napríklad Horalky, Kofola či cukríky Lipo.
Aj tieto obľúbené potraviny vznikli pred nežnou revolúciou a my sme sa bližšie pozreli, aké príbehy sa spájajú s ich vznikom.
1. Kofola
Nápoj, bez ktorého si mnohí z nás nevedia predstaviť život. Alebo párty na chate, kde ju používame ako užitočnú „brzdu“ za alkoholom. Niektorí fajnšmekri si ju dokonca miešajú s červeným vínom a robia si s ňou strek. Dodnes ju nájdeš v takmer každej krčme.
Príbeh Kofoly sa začal písať ešte v roku 1881, keď Gustav Hell začal ako prvý využívať extrakty z kolovníka. O pár desaťročí neskôr, konkrétne v päťdesiatych rokoch 20. storočia, zakladajú v ČSR národný podnik Galena Opava.
Štát zadáva Spojeným farmaceutickým závodom úlohu vytvoriť nápoj, ktorý bude konkurovať západnej Coca-Cole. Zdeněk Blažek so svojím tímom dva roky pracuje na vývoji Kofoly. Údajne spájajú štrnásť bylinných a ovocných látok doplnených o kofeín, z čoho vzniká sirup Kofo. Doc. RNDr. PfMr. Zdeněk Blažek, CSc., je tak mužom, ktorý je zodpovedný za zrod Kofoly.
Popularita Kofoly rýchlo rástla. Jej ročná produkcia postupne dosiahla až 180 miliónov litrov. Od 70. rokov bola takmer v každej krčme, potravinách či podnikovej jedálni. Stala sa každodennou súčasťou života Čechov a Slovákov.
Po nežnej revolúcii to však s Kofolou nevyzeralo ružovo. Ľudia chceli doslova ochutnať slobodu v podobe zahraničných nápojov vrátane Coca-Coly. V roku 1993 tento produkt zachránil Grék Kostas Samaras, ktorý kúpil sódovkáreň štátneho podniku Nealko Olomouc.
Doteraz tak podnik, ktorý vyrába Kofolu (a napríklad aj Jupík, Rajec a Vineu) vlastnia Gréci. Vyrábajú ju na Slovensku v Rajeckej Lesnej.
A aká je jej receptúra? To sa nikdy nedozvieme, keďže ide o výrobné tajomstvo. Jej výrobný technológ však v rozhovore pre Nový Čas pred jedenástimi rokmi prezradil, že v Kofole sa nachádzajú nasledovné súčasti: listy z marinky, ostružiny či jahodníka. Ďalej sú v nej látky s obsahom silíc a sladké drievko.
Chrumky
Slaná arašidová pochúťka, po ktorej si väčšinou v bare potajomky oblížeš prsty. Štamgasti si na nej často pochutnávajú pri pive alebo borovičkách. Chrumky slúžia aj ako dobrý nástroj na prelomenie hrobového ticha pri nepríjemných rodinných návštevách, keď ich všetci začnú nahlas konzumovať.
Ich názov sa spája práve so zvukom chrúmania. Chrumky sú občerstvenie pre všetky spoločenské vrstvy, či už ide o študentov, starých barových štamgastov, alebo generáciu, ktorá vyrástla „za socíku“.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Vznikli počas éry komunizmu, no vo veľkom sa predávajú dodnes. Zaujímavé na nich je, že na rozdiel od Kofoly nepotrebujú žiadnu reklamu. Predáva ich tradícia. Chrumky od roku 1974 vyrába nitrianska firma MIVA, ktorú vlastní podnikateľ Dušan Kuča. Pred pár rokmi sa ho snažili kontaktovať Aktuality, no nechcel komunikovať s médiami. Jeho sekretárka im vtedy odkázala, že majiteľ s nimi nebude hovoriť, pretože o žiadnu publicitu nestojí.
Zisky firmy sa pohybujú v státisícoch eur ročne. Podľa Finstatu mala firma minulý rok (2020) zisk 603 769 eur pri celkovom výnose 4,11 milióna eur. Zisky MIVY zároveň každoročne stúpajú, takže sa zdá, že Chrumkám sa bude dariť ešte dlho.
Obal Chrumiek pochádza ešte z čias socializmu a firma ho nemala potrebu meniť. Inšpiroval napríklad aj návrhárov ponožiek FunnySOX, takže milovníci Chrumiek si prídu na svoje.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Horalky
Horalky si väčšina z nás obľúbila najmä v detstve, keď boli spolu so salámovou žemľou bežnou súčasťou našich desiat. Nechýbali ani na školských výletoch či túrach. Dnes im vďaka ére zdravej stravy začínajú konkurovať cereálne tyčinky.
Rozmýšľal si niekedy nad tým, čo ľuďom na Horalkách tak chutí? Ide o oblátky s kakaovou polevou a arašidovou náplňou vnútri. Tá je najchutnejšou časťou celej sladkosti.
Recept na Horalky vznikol v roku 1965. Podľa výrobcov bolo na nich výnimočné takzvané „obvodové máčanie“, s ktorým začali ako prví. Dizajn obalu sa menil päťkrát – ten, ktorý poznáš dnes, vznikol už po revolúcii. Horalky by si v pôvodnom obale ani nerozoznal.
Horalky vyrába Sedita v Pečivárňach Sereď, ktorá dnes patrí pod spoločnosť I.D.C. Holding. Okrem nich pečú aj Milu, Kakaové rezy či Kávenky. Sladkostiam sa venujú už od roku 1953, príbeh Sedity sa teda ťahá už takmer 70 rokov. Firma dnes vyrába okolo 57 miliónov kusov ročne a produkty vyváža do desiatok krajín sveta.
Prednedávnom Sedita čelila útoku antivaxerov, keď sa jej majiteľ Pavel Jakubec v rozhovore pre Denník N vyjadril na tému očkovania. „U nás sa síce mnohí nezaočkovaní sťažujú, že sú diskriminovaní, ale jednoducho platí to, že kto je zaočkovaný, nech si slobodne ide, kam chce, no kto nie je, nech sedí doma,“ povedal.
Antivaxeri začali v tú chvíľu Horalky na sociálnych sieťach bojkotovať a presviedčať ľudí, aby si nekupovali produkty firmy Sedita. Horalky sa však podľa firmy naďalej veľmi dobre predávali. Predstavitelia firmy Sedita sa nedali útokom zastrašiť a reagovali s tým, že sa k celospoločenským témam naďalej budú vyjadrovať.
Cukríky Lipo
Besipky či čočky. Takmer všetci sme ako deti v rukách žmolili cukríky Lipo. Ich sladká a zároveň kyslastá chuť nám dodnes pripomína detstvo. Vedel si však, že Lipo cukríky sú už na trhu takmer sto rokov? Majú za sebou búrlivú históriu ovplyvnenú zmenami režimu.
Ich príbeh sa začal ešte v 1927, keď Rakúšan Eduard Haas vyrobil jemný mätový cukrík PEZ. Mimochodom, jeho dedo (takisto Eduard Haas) vynašiel prášok do pečiva, ktorý ako lekár predpisoval pacientom na recept. Cukríky PEZ boli podľa firmy HAAS určené spočiatku skôr pre vyššie spoločenské vrstvy.
Eduard Haas spolupracoval s Čechom Juliusom Pollakom a spoločne založili továreň Zaječí závody Haas a Pollak. Neskôr Julius Pollak odstúpil, a tak firma, ktorá patrila už len Haasovi, naďalej vyrábala sladkosti. Pred 2. svetovou vojnou sústredili výrobu najmä v českom Liberci.
V roku 1948 firmu Haas komunistický režim znárodnil a premenoval na Poživatinu. Z 12 výrobných závodov zostal len jeden, v Liberci. Tak sa zrodilo LIPO. Je to totiž skratka názvu Liberecká Poživatina.
Firma Haas medzitým na Západe fungovala a pracovala ďalej. S figúrkami PEZ spravili boom na trhu a podpísali dokonca zmluvu so spoločnosťou Walt Disney. Preslávili sa potom figúrkami Káčera Donalda či Mickey Mousa.
V socialistickom Československu sa Liberecká Poživatina neskôr stala súčasťou podniku Čokoládovny, o. p., Praha, ktorý po nežnej revolúcii sprivatizovali. Odvtedy Lipo cukríky vyrábala firma Nestlé a dnes patria továrne spoločnosti Mocca. Tá sa venovala najmä výrobe kávy, no neskôr rozšírila výrobu aj na sladkosti. Lipo, ktoré si dnes kúpiš skôr z nostalgie, teda vyrába v Liberci spoločnosť Mocca.
Treska
„Robotnícka“ delikatesa, ktorá chutí najlepšie s rožkom. Alebo rovno s dvoma. V tomto článku nám nedá nespomenúť kultový produkt, na ktorý asi každý z nás raz za čas dostane chuť.
Zaujímavé je, že treska vôbec nie je typicky slovenskou rybou. Za svoju národnú pochúťku ju považujú Portugalci.
Treska, akú poznáme na Slovensku, sa zrodila v podniku Ryba v 50. rokoch. V tom čase však treska vôbec nebola lacnou robotníckou pochúťkou. Dovoz rýb podľa portálu doma.markiza.sk regulovali prísnymi kvótami. Jeden obyvateľ Československa mohol dostať iba 28 gramov ryby na prídel. Ako však docielili zámer dostať rybu do každej rodiny? Zmiešali ju so šalátom.
Na tento trik prišiel bratislavský kuchár Július Boško, ktorý šéfoval bratislavskej Rybe. Podiel ryby v šaláte tvoril 50 percent. Treska sa postupne spopularizovala, 10 deka tresky s rožkom sa stalo obľúbenými raňajkami pred šichtou. Bežne ju konzumovali ľudia najmä v mliečnych baroch či nemocničných bufetoch.
Dnes ju môžeš nájsť v takejto forme napríklad na festivale Pohoda či Grape, kde ti dobre padne po ťažkej noci. Tresku „na stojáka“ však naďalej ponúka Ryba Bratislava, niektoré obchody s lahôdkami či mäsiarstva.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Po nežnej revolúcii sa podnik Ryba rozštiepil na Rybu Bratislava, Rybu Žilina a Rybu Košice. To, z ktorej výroby ti najviac chutí, necháme na teba. Nezabudni však, že k treske je najlepšie čerstvé pečivo.
