Katolíci, evanjelici, moslimovia či ateisti. Zisťovali sme, ako slávia Vianoce mladí Slováci. Dodržiavajú ešte tradície?

Z detstva si Radka spomína aj na program po večeri. „Keď sme boli malí, mama nás vykázala z izby a čakala na Ježiška, kým prinesie darčeky. Rozložila darčeky a zazvonila na zvonček. No a potom už len Popoluška,“ hovorí s úsmevom mladá Slovenka a priebeh večera, ktorý opisuje, naozaj spĺňa celkom rozšírenú predstavu o vianočnom večere. Podobne nám o tradíciách pri jedle, ako aj o československých rozprávkach po ňom hovorili aj ďalší respondenti.

Viera v tomto programe veľkú úlohu nezohráva, hoci ak sú u svokrovcov, podľa Radky je bežné, že sa pri stole aj modlia a manžel ide do kostola, aj keď nie na polnočnú omšu. „Manželova rodina sa pred večerou modlí, chodia na polnočnú omšu. Na sviatky do kostola a na spoveď. Keď sme u nás, nespomenie si na kostol ani v nedeľu. Odkedy bol prvý lockdown, prestal do kostola chodiť. Ide len sem-tam,“ prezrádza Radka.

Kedysi sa Radka bála, že rozdiely vo vierovyznaní budú vo vzťahu prekážkou najmä pri výchove syna. Všetko si však vedia v pokoji vysvetliť. „Ak bude chcieť ísť do kostola aj s deťmi, vôbec s tým nemám problém – ani na Vianoce, ani v obyčajnú nedeľu. Ja si doma vyložím nohy,“ hovorí nám s úsmevom.

Vedia tiež robiť kompromisy a rešpektovať, ak je pre jedného z nich nejaká tradícia dôležitá. Urobili to napríklad aj pri krste dnes 10-mesačného syna. „Manžel chcel pokrstiť syna. Pre mňa je krst hlúposť, lebo dieťa predsa nemá hriech a vstúpiť do náboženskej obce bez vlastného vedomia je vnucovanie. Ale pre neho to bolo dôležité, tak je syn pokrstený.“

Zatiaľ čo manželia si vedeli túto nezrovnalosť v pokoji vydiskutovať, rodinní príbuzní boli odmietavým postojom voči cirkvi pobúrení. Radkin svokor sa spočiatku vždy pýtal, kedy už pôjde do kostola, a manželov krstný otec dodnes nerozumie, ako môže Radka žiť na Orave a nechodiť do kostola.

Vianoce strávené v kostole sú nezmysel

Náš čitateľ Oliver sa nám ozval so svojím pohľadom na priebeh vianočných sviatkov. Mal silne kresťansky založenú priateľku a vraví, že spolu so svojou rodinou „strávila polovicu vianočných sviatkov v kostole, nepreháňam“. Zdá sa mu to nezmyselné. Hoci rozumie, že niektorí veriaci chcú byť na sviatky aj v kostole, nechápal, prečo až tak veľa. Ale rešpektoval to.

Napriek tomu, že sám sa nepovažuje za veriaceho človeka, mnohé tradície dodržiava. U nich doma nechýba adventný veniec, prvá sviečka v prvú adventnú nedeľu horí a čím bližšie sú Vianoce, tým vyzdobenejšie vyzerá aj domácnosť. Nechýba upratovanie a nekonečné nákupy.

Aj samotná štedrovečerná hostina pripomína to, čo poznáme ako tradičné. „Večera sa začína oblátkami s medom a prekrojením jablka. Štedrovečerný stôl je, samozrejme, vyzdobený a nastajlovaný tak, aby sa nemuselo vstávať od stola – vraj to prináša nešťastie.“ Nechýbajú peniaze schované pod obrusom pre bohatstvo a rozsypaný hrach pre šťastie. 

Menu majú tradične východoslovenské: hustá kapustová polievka, rezne aj ryby so šalátom, niečo sladké a niečo tvrdé. Potom si sadnú k telke a pozerajú to, čo vlastne pozerá väčšina Slovenska každý rok: Popoluška, Mrázik a Sám doma, obľúbené vianočné filmové trio.

Ale randenie s kresťankou na neho kresťanskú vieru zázračne neprenieslo. „Neviem, či fungujú nejaké vianočné omše alebo niečo podobné, ale nikdy sme na ne nechodili ani to neriešili. Keď som bol mladší, chodilo sa po večeri a po vytrávení von s kamarátmi na nejaké to pivko,“ spomína na predlockdownové Vianoce.

Hoci nepredpokladá, že všetky tieto tradície si zachová, keď sa osamostatní, Vianoce určite bude oslavovať aj naďalej. „Oslavujem Vianoce z dôvodu, a je to len môj názor a pohľad na svet a na to, čo som ‚navnímal‘ za svoj krátky život, že je to oslava života niekoho, kto bol vo svojej dobe výnimočný a úžasný. Ale nie niekto, kto mal nadpozemské schopnosti, liečil a mal byť niekým, kto zmení svet.“

Postavu Ježiša Krista vníma z historického hľadiska ako dôležitú. Bol výnimočný vo svojej dobe a aj o dve tisícky rokov neskôr o jeho živote a narodení stále hovoríme. Vianoce však vníma ako čas s rodinou, na ktorú počas roka toľko času nemáme. „Všetko ostatné je pre mňa len prídavok, ktorý nemusí byť, ale ja aj všetci ostatní sme zaň radi.“

Bez Vianoc, ale spoločne

Ďalšia respondentka s nami chcela hovoriť len v prípade, že zachováme jej anonymitu. Bojí sa, že by to mohlo spôsobiť komplikácie v súkromí. Budeme ju preto volať Natália. Ona aj jej muž sú pôvodom zo Slovenska, ona však pred rokmi konvertovala na islam. 

„Vianoce neslávime,“ odpovedá jednoducho na otázku, ako u nich vyzerá obdobie vianočných sviatkov. „V islame neslávime narodeniny prorokov. Sami ich neslávili ani na to nevyzývali. A okrem toho, prorok Ježiš sa vtedy nenarodil,“ ponúka nám jednoduché vysvetlenie. Podľa Biblie a Koránu totiž obdobie, v ktorom prišiel na svet Ježiš, bolo skôr v mesiacoch august alebo september.

Mnoho z toho, čo sa nabalilo na pôvodne oslavu narodenín niekoho, o kom mnohí veria, že je Spasiteľ, je navyše podľa našej čitateľky znakom konzumu. „Vianoce vnímam ako dosť konzumný sviatok. Nemyslím to v zlom, ale väčšina ľudí, ktorí ich slávia, hodujú, kupujú si veci, ktoré nepotrebujú, a pridávajú plastové ‚okrasy‘ ku kontajnerom,“ hovorí otvorene. Ako jediné pozitívum vníma väčšiu ochotu ľudí pomáhať chudobným. „Ale to sa predsa dá a má robiť počas celého roka, no nie?“ 

Natália nám opísala, ktoré dva sviatky slávia oni. Jedným z nich je sviatok prerušenia pôstu, ktorý sa oslavuje hneď po poslednom dni ramadánu, pôstneho obdobia. „Je to sviatočná večera, na ktorej sa zúčastňujú celé rodiny, priatelia aj susedia.“ Súčasťou sviatku sú aj rôzne charitatívne akcie, chudobným ľuďom priamo v ich okolí rozdávajú jedlo, organizujú sa spoločné večere v mešitách. Natália hovorí, že cieľom je upriamiť pozornosť na Boha, zlepšiť svoj charakter a pomôcť blížnym.

Ďalej slávia aj sviatok obety, ktorý si pripomína Abrahámovu skúšku viery a obeť, ktorú musel Bohu priniesť. „Na tento sviatok sa zabíja zviera s vďakou k Bohu za to, že nás denne živí,“ vysvetľuje nám. „Niekomu sa to zdá brutálne, no v tomto sviatku je veľká múdrosť uvedomenia si každého z nás, že mäso nerastie na strome. Že zviera musí zomrieť, musí sa obetovať pre to, aby sme sa my (ak jeme mäso) nasýtili.“

Obetujú sa ovce, kozy či dobytok, podľa možností každej domácnosti. Časť sa zje v rodine, časť sa daruje príbuzným či susedom a časť sa rozdáva chudobným. Počas oboch sviatkov chodia muži aj ženy na slávnostné modlitby. V priebehu bežného roka sú spoločné modlitby počas piatkov povinné len pre mužov, ženy sa môžu modliť aj doma.

Ako prejav rešpektu navštevujú svojich príbuzných pred sviatkami alebo až po nich a nebránia im v tom, aby dali ich deťom darčeky. Zvyčajne sa týmto vyhnú aj tradičnému vianočnému menu, keďže nie je zvykom mať všetko hotové napríklad týždeň pred Štedrým dňom.

„Zjedli by sme to, samozrejme, bez bravčového a bez alkoholu. Ale na to si už naše rodiny zvykli a už nám to ani neponúkajú, vďakabohu,“ hovorí. Ich deti sú zvyknuté, že doma nemajú stromček a „podobné nepotrebné veci“. Darčeky však dostávajú a rovnako ich rozdávajú počas moslimských sviatkov. Napríklad na fotke nižšie môžeš vidieť medovníčky, ktoré pripravili spolu s deťmi.

Vianoce aj dvakrát za rok

Daniela trávila uplynulé dva roky vianočné sviatky s dnes už bývalým priateľom, s ktorým si však zachovala dobré vzťahy. Pochádza zo Srbska a hlási sa k pravoslávnej viere, v praxi preto oslavovali Vianoce (ako sviatok narodenia Spasiteľa) dvakrát. „V Srbsku, kde ľudia pravoslávneho vierovyznania tvoria 85 % obyvateľstva, sa Vianoce (Božić) oslavujú 6. a 7. januára. My sme oslavovali aj naše Vianoce, aj tie ich,“ spomína si. Najskôr oslávili Štedrý deň spolu vo dvojici, potom navštívili Danielinu rodinu.

Štedrá večera však nebola úplne tradičná. „V tom období pre pravoslávnych kresťanov stále platí adventný pôst, nemôžu jesť živočíšne produkty okrem rýb. Srbi, aj tí mladí, to prekvapivo dodržiavajú,“ hovorí naša čitateľka. Po oslavách príchodu nového roka šli spoločne do Srbska osláviť Božić. Nebolo náročné osláviť sviatky podľa predstáv oboch z nich, keďže sa im neprelínajú dátumy. Niektoré tradície sa im skĺbili, no súviseli najmä s vianočným menu.

Pokiaľ ide o náboženstvo, Daniela hovorí, že obaja mali odjakživa veľmi otvorenú myseľ. „V našej spoločnej knižnici bola srbská, slovenská aj česká Biblia, Korán, tarot aj Tibetská kniha mŕtvych. Do určitej miery nám obom na našej viere záleží, ale brali sme to tak, že veríme v rovnakého Boha, a aj keby sme neverili, nebrali sme to ako prekážku vo vzťahu.“ 

Slovenské tradície si váži, ale nelipne na nich. Vraví, že miešanie tradícií je obohacujúce a rada spoznáva iné kultúry a vierovyznania. „Vôbec mi nevadí osvojiť si niektoré pekné tradície, beriem to ako súčasť života a koniec koncov naše tradície tiež vznikli len tým, že ich vytvorili ľudia.“

Vianoce vníma ako kresťanský sviatok, slávi narodenie Ježiša Krista, ale priznáva, že sa nechala zlákať aj nablýskanou predstavou komerčných amerických Vianoc. „Ochotne a vedome sa nechám okradnúť o peniaze za svetielka, vianočné svetre a podobne. Doma sa mi občas v dobrom smejú, pretože som jediná pri vianočnom stole, ktorá je vyparádená ako na americkej vianočnej rodinnej pohľadnici,“ uzatvára so smiechom.