Michaela žije 16 rokov v Írsku: Prvé dni som robila v kebabárni. Slováci vidia len vysoké írske platy, ale náklady odignorujú

Minimálna mzda sa tu určuje aj vekom, pretože táto mzda platí len pre ľudí nad 20 rokov. Stále preto vieš naraziť aj na ponuky za 7, 8 či 9 eur na hodinu, lebo v Írsku môžeš pracovať už od 16 rokov – ak máš do 18 rokov, zákonom stanovená minimálna mzda je okolo 7 eur na hodinu.

Aj z minimálnej mzdy sa teda dá vyžiť.
A či sa stále oplatí prísť? Ja si napriek všetkému myslím, že oplatí. Nie je všetko len o peniazoch, ale aj o životnej úrovni a skúsenostiach. Začať sa niekde musí, tak to funguje všade. Ja som už momentálne z Dublinu odišla, no viem, čo sa deje s nájomnými zmluvami a peniazmi, ktoré si majitelia za ubytovanie pýtajú.

Je to šialené a naozaj pýtajú príliš veľa, čo neovplyvňuje len prisťahovalcov z iných krajín, ale aj bežných Írov, ktorí chcú žiť v Dubline. Možným riešením je nájsť si bývanie mimo Dublinu s tým, že človek dochádza hodinu alebo hodinu a pol do práce. Vtedy je prenájom lacnejší, ale každý musí zvážiť, či mu za to ten čas strávený dochádzaním stojí.

Viem, že v centre Dublinu si dnes už neprenajmeš byt za menej ako 1 000 – 1 200 eur mesačne. Vidí bežný Slovák aj všetky náklady, ktoré má človek žijúci v Írsku, alebo vidí len vysokú mzdu a myslí si, že život je tam idylický?

Je to presne tak. Jedna vec je to, koľko zarobíš, a druhá vec sú životné náklady. Každý, kto so mnou v Írsku začínal, neprišiel s príliš veľkými očami a nechcel rovno bývať v prenajatom byte sám. Vždy začínaš tak, že o apartmán sa delíš s dvoma či troma ľuďmi a každý býva vo vlastnej izbe. Záleží na tom, či ideš do bytu alebo domu.

Ak sa o byt delíte, aj finančná náročnosť rýchlo klesá, lebo je predsa len jednoduchšie platiť 1 200 alebo 1 500 eur trom ľuďom ako jedinej osobe. Aj keď si človek na začiatok nájde len prácu za minimálnu mzdu, nemá problém mesačne potiahnuť 400 či 500 eur za svoju izbu. Zase však platí, že si treba rozmyslieť, či si ochotný kvôli tomu niečo stratiť alebo prísť o svoj komfort z domova.

Stretla si za 16 rokov niekoho, kto prišiel do Írska, ale nakoniec sa vrátil domov na Slovensko s dlhým nosom, lebo sa mu nepodarilo uspieť?

Zo Slovákov, ktorých som tu za tie roky spoznala a dodnes udržiavame kontakty, sme všetci stále v Írsku. Stalo sa, že niektorí odišli naspäť na Slovensko po veľmi dlhom čase, ale v takých rozhodnutiach už hrali rolu svadby či deti. Môj najbližší okruh kamarátov je však stále tu.

Teraz sa ti podarilo rozbehnúť vlastný biznis. Otvorila si štúdio lietajúcej jogy, na ktorú teraz pomaly namotávaš Írov. Mňa by však zaujímalo, čo predchádzalo tomu, že si sa rozhodla začať podnikať na vlastnú päsť.

Počas svojej poslednej práce na plný úväzok som rozmýšľala, ako sa posunúť ďalej, tak som sa prihlásila na kurzy a začala sa vzdelávať v tom, čo som mala vždy vysnívané. V oblasti, kde teraz žijem, robím lietajúcu jogu ako jediná, a tak som sa snažila nájsť si čo najviac času počas klasického plného úväzku, ktorý je v Írsku okolo 39 hodín týždenne.

Popri práci som študovala, ale vzala som si aj voľno, aby som sa mohla zúčastniť na kurzoch, a nakoniec som si otvorila vlastné štúdio.

Toto rozhodnutie prišlo po tom, čo som stratila svoju predchádzajúcu prácu v hosteli, pretože hostel neprežil pandemické opatrenia a musel zavrieť. Brala som to ako signál, že teraz nastal čas vyskúšať vlastné podnikanie v tom, čo ma vždy bavilo, a skúsila som to napriek tomu, že koronavírus nikam neodišiel.

Nie je zložité vypnúť hlavu, míňať peniaze na hovadiny, a potom zistíš, že sa musíš vrátiť domov, lebo v Írsku sa nevieš uživiť.

Čomu si sa venovala v hosteli, ktorý doplatil na koronavírus?

Z Dublinu som odišla po 12 rokoch a presťahovala som sa do grófstva County Clare blízko mesta Ennis na západe Írska. Do tejto časti Írska sa zvyčajne ľudia nesťahujú kvôli kariére, ale skôr kvôli pokojnejšiemu životnému štýlu. Ja som si našla prácu ako vedúca recepcie v hosteli, takže som bola spokojná a sťahovanie z Dublinu nebolo až také náročné.

V starých článkoch o Slovákoch emigrujúcich do Írska som našiel príbehy o tom, ako ľudia v Dubline začínali v hosteloch, ktoré fungovali ako také inkubátory slovenskej komunity. Vtedy vraj bolo treba makať, lebo ak si zostal v hosteli dlhšie ako pár týždňov, často sa ti nepodarilo presadiť a zlenivel si.

Myslím, že som o takomto hosteli počula, ale nechcem klamať, že presne viem, kde bol a ako fungoval. Množstvo ľudí zo Slovenska však hneď po príchode do Írska zostávalo v hosteloch, lebo je to skvelé miesto na začiatok, ak ti nevadí, že si v hosteli a spávaš v spoločnej izbe s mnohými ľuďmi. Človek pre seba nemá veľa súkromia.

Verím, že keď sa ocitneš v takomto prostredí, veľmi záleží na tom, aké je tvoje zmýšľanie a nastavenie mysle. Je ľahké skĺznuť do lenivosti, lebo sa netreba pomaly o nič starať, nič v tom hosteli nie je tvoje, takže máš len posteľ, v ktorej prespávaš a prebývaš.

V takom prípade záleží na tom, ako sa k svojej situácii postavíš, či máš cieľ a plán odtiaľ postupne vypadnúť a nájsť si svoje bývanie, alebo sa dostaneš do fázy, že ti všetko uniká. Nie je zložité vypnúť hlavu, míňať peniaze na hovadiny, a potom zistíš, že sa musíš vrátiť domov, lebo v Írsku sa nevieš uživiť.

Keď si pracovala v hosteli, navštevovali ho väčšinou mladí ľudia z celého sveta? Hostel si zrejme ľudia predstavujú ako miesto, kde desiatky ľudí spávajú vo veľkých spoločných miestnostiach a trávia veľa času v komunite.

Musím povedať, že do nášho hostela nechodili len mladí ľudia. Vždy záleží na tom, aký typ hostela človek prevádzkuje, pretože veľa z nich je v Írsku prevádzkovaných tak, že si môžeš rezervovať súkromnú izbu a nemusíš spať v jednej izbe s 10 či 14 ľuďmi.

Do hostela k nám chodila úžasná veková kategória od tínedžerov až po ľudí nad 60 či 70 rokov, takže to bol trochu iný hostel, ako keď si predstavíš klasické hostely po Európe.

Pre väčšinu starších zákazníkov nebolo podstatné, kde budú ubytovaní, ale skôr ten komunitný štýl života, lebo hostel má úplne inú atmosféru ako hotel. Zvyčajne má miestnosti, kde sa stretnete a môžete si zahrať biliard či pozrieť televíziu a najmä spoznať nových ľudí a nájsť si priateľov. Pre niekoho sú hostely životný štýl.

Je v Írsku komplikované založiť si vlastný biznis? V mnohých krajinách západnej Európy sa dnes dá začať podnikať vďaka pár klikom na internete.

Nemyslím si, že je to príliš komplikované. Už ako to prebehne v skutočnosti, je iná vec, ale biznis sa v Írsku dá založiť cez internet, online si vieš zaregistrovať aj meno podnikania. Záleží na tom, či chceš byť firma alebo živnostník alias freelancer. 

Zaregistruješ si meno, zaregistruješ si firmu a na začiatok existujú množstvá rôznych grantov pre malé biznisy, ktoré ti vedia pomôcť s rozbehom. Aj o tie sa dá požiadať online.

Buď máš šťastie a dostaneš ho, alebo musíš začínať sám. Ja poznám ľudí, ktorí chceli začať piecť chlieb alebo vyrábať mydlá a dostali na to grant. Írsko je pre začínajúcich podnikateľov celkom dobrá krajina.

Keďže som sa o bývanie delila, tak som možno 500 eur minula na nájom a okolo 100 alebo 200 eur týždenne na jedlo. Jedlo je variabilná položka, pretože každý míňa inak.

Zožalo tvoje štúdio lietajúcej jogy okamžitý úspech? Írsko koncom januára zrušilo väčšinu koronavírusových opatrení, ale život sa stále zrejme nevrátil do normálu.

Koncom januára vláda zrušila väčšinu opatrení a zahlásila, že sa chystá návrat do normálu ako pred pandémiou. Štúdio jogy som otvorila v októbri minulého roku, čo bolo stále počas koronavírusovej vlny.

Najskôr to bolo super, na hodiny mi chodilo veľa ľudí, ale postupne s príchodom omikronu sa zase začali ospravedlňovať, lebo boli v blízkom kontakte alebo mali pozitívny test, a tak museli svoju účasť opakovane rušiť. Zrejme to nebol najlepší čas na začiatok.

Na druhej strane to možno bol najlepší čas, kedy začať. Od októbra prišlo množstvo ľudí, ktorí o mojej lietajúcej joge povedali svojim známym, informácie sa šíria aj cez Instagram alebo Facebook a zrazu to vidia aj ľudia, ktorých vôbec nepoznáš. Verím, že čoskoro budem môcť dávať hodiny častejšie ako doteraz, keď som mávala hodiny dvakrát týždenne.

Hovorila si, že Slováci často nevidia životné náklady, len výplaty. Keby si dnes mala zhodnotiť, koľko dnes mesačne minieš na ubytovanie a potraviny? Ako vyzerá tento pomer voči zárobku? 

Ak počítaš s tým, že máš prácu na plný úväzok a zarábaš minimálnu mzdu 1 700 eur, tak aj z nej sa dá vyžiť. Ja som špecifický príklad, pretože nemám rodinu a deti, sme len sami dvaja s partnerom a my na potraviny tak veľa neminieme. Dom, v ktorom žijeme, je vlastnený a neprenajímame si ho, takže ani neplatíme nájom.

Musím sa vrátiť do Dublinu, kde som si životnú réžiu riešila sama. Keďže som sa o bývanie delila, tak som možno 500 eur minula na nájom a okolo 100 alebo 200 eur týždenne na jedlo. Jedlo je variabilná položka, pretože každý míňa inak.

Treba však rátať s tým, že v Dubline sa naozaj žije, tam sa neustále chodí do reštaurácií a musíš mať odložené peniaze aj na večerné výjazdy do baru či klubu. V Írsku poznám ľudí, ktorí žijú od výplaty do výplaty, ale ak sa človek vypracuje a zarába nad 3 500 eur mesačne, žije sa oveľa jednoduchšie.

Stále som v kontakte s ľuďmi na Slovensku, lebo mám doma, samozrejme, maminu aj ocina, a tak ma prekvapujú ceny potravín a drogérie. V podstate sú skoro rovnaké ako v Írsku, v niektorých prípadoch dokonca vyššie. To ma úplne dostalo, lebo nerozumiem, ako to Slováci zvládajú.

V Írsku pred pár týždňami obvinili Slováka z vraždy mladej učiteľky. Na sociálnych sieťach som sa dočítal, že odkedy vyšlo najavo, že obvinený je Slovák, voči slovenskej komunite vznikla trochu negatívna emócia...

Medzi ľuďmi, s ktorými trávim čas ja, nepanuje nijaká negatívna emócia. Ale občas som veľmi smutná z toho, čo dokážu ľudia napísať na internete. Vždy budeš mať do činenia s rôznymi ľuďmi, ale nepáči sa mi, ak niekto začne byť hneď skeptický a negatívny voči Slovákom len preto, že to spravil Slovák. Je úplne jedno, kto to spravil a odkiaľ pochádza.

Nemalo by to takto fungovať. Momentálne sa v Írsku určite nájdu ľudia, ktorých keby si spoznal a povedal im, že pochádzaš zo Slovenska, tak prvé, čo povedia, bude meno Ashling Murphyová. To je meno tej ženy, ktorá bola zavraždená. Je to smutné, ale, samozrejme, drvivá väčšina Írov si zrazu nezačala myslieť, že teraz sme na Slovensku všetci vrahovia. 

Koniec koncov pokojne to mohol spraviť aj Ír či Angličan. Ono to postupne prejde, ale teraz sa o Slovensku veľa rozprávalo, lebo celé vyšetrovanie bolo nové a v médiách sa o ňom neustále informovalo, čo ľudí nútilo vytvárať si názory.

Podľa jedného článku sa dokonca časť Slovákov bála dávať svoje deti do školy, lebo pociťujú strach.

Určite záleží na tom, prečo majú strach. Ak majú zlé skúsenosti alebo sa im nebodaj niekto naozaj vyhrážal, tak to, samozrejme, musí byť strašné. Ale ak nemajú dôvod cítiť strach a nestretli sa so žiadnymi náznakmi, tak si myslím, že je to trochu prehnané. Nechcem však mudrovať, lebo, ako vravím, možno by som hovorila úplne inak, keby som mala deti.

Na záver mám klišé otázku. Plánuješ sa niekedy natrvalo vrátiť na Slovensko?

Nikdy nehovor nikdy, lebo všetko sa môže zmeniť, ale v momentálnej situácii sa domov vrátiť neplánujem. Bývam s partnerom v chalúpke v odľahlej časti Írska v County Clare pri nádherných Moherských útesoch. Môj partner je Ír, s ktorým sme sa rozhodli, že to spolu skúsime, a sme šťastní. 

Na Slovensko sa teraz vrátiť neplánuješ, ale za 16 rokov ti určite z domova niektoré veci chýbajú.

Som baba, ktorá tancovala slovenský folklór od svojich štyroch rokov, takže zo slovenskej kultúry od muziky, folklóru aj jedla mi chýba úplne všetko. To je pre mňa také srdcu blízke, že zakaždým, keď počujem ľudovú hudbu, rozplačem sa. 

Jedlo je však moja láska. Strašne mi chýbajú slovenské jedlá, pretože keď som bola v Dubline, dalo sa zájsť aj do českej krčmy alebo reštaurácie, kde varili všetko možné. Tu, kde bývam teraz, takúto možnosť nemám a žiadne slovenské jedlo v reštauráciách nenájdem, preto si ich varím sama. Chvalabohu, varím celkom dobre.

A strašne mi chýbajú rožky. Chuť rožka je v porovnaní s pečivom dostupným v Írsku neskutočná, čo ma dohnalo už aj k myšlienke, že možno začnem piecť vlastné rožky.