Radoslav trávil noci zavretý v dome smútku sám s desiatimi mŕtvolami. Nedávno otvoril prvú slovenskú balzamovaciu miestnosť

Sú to len telá bez života, ale predtým dýchali rovnako ako ty. Možno ešte pred pár dňami sa smiali so svojimi blízkymi. Aj keď ide len o prázdne ľadové telá – truhly spomienok –, zaslúžia si pri svojej poslednej rozlúčke vyzerať dôstojne.

Vybrali sme sa na Záhorie za Radoslavom Pekarom, ktorého prácou je postarať sa práve o to, aby sa na ľudí po smrti mohli ich najbližší bez strachu naposledy pozrieť. Okrem mejkapu a plastík zosnulých pridal ako prvý na Slovensku do svojho portfólia aj balzamovanie. Nielenže nám túto techniku vysvetlil na figuríne priamo vo svojej pitevni, ale priblížil nám aj temné stránky práce s mŕtvymi.

Akokoľvek môže znieť téma balzamovania morbídne, aj smrť je súčasťou života. Ten keď sa skončí, je potrebné, aby sa niekto postaral o ľudské pozostatky, pričom veľakrát môže ísť o náročný proces, o ktorom nie je úplne bežné hovoriť nahlas. Ak sa ti páči, že sa venujeme aj témam, ktoré sú v spoločnosti tabu, môžeš nás podporiť tým, že sa pridáš do klubu Refresher+. Reportáže, ako napríklad aj táto, môžu totiž vznikať len vďaka našim verným predplatiteľom.

Na mieste, ktoré „víta živých hostí len zriedka“

Kátov je malá zastrčená obec na Záhorí. Jedna z tých, o ktorých by ste si povedali, že tam líšky dávajú dobrú noc. O ničom inom vás nepresvedčí ani brána a plot lemujúci miestny cintorín. Práve tu sa však za veľkými červenými dverami domu smútku dejú veci, ktoré sú minimálne na Slovensku výnimočné.

Vo dverách domu nás čaká tmavo odetý mohutný muž v strednom veku, s vlasmi zapletenými do copu. Keď k nemu prídeme bližšie, vystrie ruku a predstaví sa ako Radoslav Pekar.

Ocitáme sa v pomerne miniatúrnej obradnej sále, ktorá však je nanovo zrekonštruovaná. Keďže máme namierené do priestorov určených nie úplne pre živých hostí, zaujíma nás, čo skrýva dvojica dverí nachádzajúca sa na ľavej strane miestnosti. Radoslav nám ochotne otvorí prvé z nich.

„Toto je chladiaca miestnosť. Keď sem prinesú zosnulého v noci, tu ma počká do rána. Do takéhoto zariadenia sa ukladá telo len pred balzamovaním, lebo fixačné látky pracujú najlepšie pri izbovej teplote,“ dodáva muž s tým, že neskôr vysvetlí, prečo je to tak.

Privrie vŕzgajúce dvere a rýchlym krokom sa presunie k ďalším s nápisom „BALZAMÁCIA“. Keď do nich vstúpime, na sekundu máme pocit, že sme sa ocitli v pracovni šialeného Mengeleho či Frankensteina.

Na pracovných stoloch sa nachádza niečo ako chirurgické náčinie a uprostred miestnosti leží na silno osvietenom pulte nehybná figurína. Z predstavy, že počas Radoslavovho bežného pracovného dňa na jej mieste leží skutočná mŕtvola, nám behá mráz po chrbte.