Vaňa ustlaná ako posteľ a mŕtvolný zápach rozkladu: aké iné desivé tajomstvá ukrýva bývalá psychiatrická liečebňa v Sokolovciach?

Kým prechádzame niekdajšie izby pacientov, vystraší nás vŕzganie dverí zo vzdialenej haly. „Niekto tu je... ale veď sme nikoho nepočuli...“ znejú naše myšlienkové pochody, kým nám po chrbte behá mráz.

Navštívili sme už mnoho podobných budov a strašidelných miest, ale nikdy sme nepociťovali takú úzkosť už za svetla ako dnes. Pozorne počúvame skrčení, či začujeme v diaľke kroky človeka, ktorý by hýbal dverami, ale nič. Situáciu zhoršuje hrobové ticho.

Medzi vzorovo rovnakými izbami pacientov natrafíme aj na kúpeľňu. Cez malé okno jemne presvitajú svetelné lúče na zhrdzavenú vaňu napustenú „sutinovým kúpeľom“.

V ďalšej miestnosti kachličky opäť vystrieda opadávajúca omietka visiaca zo stropu. „Celá budova sa šúpe ako had...“ pomyslíme si, kým otvárame dobové dvere s nápisom „kuchyňa“.

Na naše prekvapenie sa tu nachádzajú dve pokazené kosačky a... „Detská hračka? Odrážadlo imitujúce malý traktor. Čo, preboha, robí na takomto mieste, veď vyzerá pomerne novo?“

Kým pomaly prechádzame chodbami sanatória na prízemí, naša známa z Piešťan je vydesená na smrť. „Nemám z toho dobrý pocit. Vypadnime, prosím...“ prehovára nás a po čele jej steká studený pot.

Hoci z miesta nemáme dobrý pocit ani my, presvedčíme ju, aby nepanikárila a chvíľu zostala. Izba od izby pôsobí desivejšie a zvuky vetra vrážajúceho na spustnuté a často aj rozbité okná znejú, akoby na nás niekto šepkal. Priamo nám do uší.

Zastavíme na rázcestí chodieb, keď nám do nosa udrie mŕtvolný pach. Neskutočne hnusný, silný a intenzívny. „Prisahám, že v miestnosti pred nami je mŕtvola,“ začne panikáriť jeden člen našej trojčlennej skupiny. Po chvíli naberania odvahy do nej vstúpime, ale podobne ako ostatné je prázdna. Len sutina. Okrem hrobového ticha a čoraz silnejšieho mŕtvolného zápachu nič nové.  

Naša spoločníčka z Piešťan to vzdá, vybehne na dvor a my ju nasledujeme. Len čo z tmy vstúpime do oslepujúceho svetla, smrad je omnoho intenzívnejší, a to sme pochybovali, že to bude vôbec možné.

Napne nás, keď uvidíme na zemi kosti... nešpecifikovateľné kosti, pozostatky a vývratky. „Fuj, ono to je... preboha... čerstvé,“ zahlási naša známa a my len prikývneme. Nič nechutnejšie sme na našich cestách ešte nevideli. Podídeme preto na kraj zarasteného „námestíčka“ liečebne, kde trasľavou rukou šmátram po cigarete na upokojenie.

Čo ma neupokojuje, je fakt, že na pozadí mám pocit, akoby nás celý čas zvnútra niekto sledoval. Asi trikrát som sa otočil, ale okrem vlastných tieňov som nevidel nikoho. „Čo ak si z nás strieľa tá baba aj s kamarátmi? Schovali sa a sledujú nás...“ nestihnem ani premýšľať, keď v diaľke začujem kroky. „Idú sem nejaké indivíduá v kapucniach,“ zahlási ďalší z nás hystericky a spoločne berieme nohy na plecia. Dvaja do pralesa, tretia rovno domov.

Nie sme tu sami: robia nám spoločnosť satanisti, narkomani či bývalí pacienti?

Slnko stále zapadá a my sme zakotvili v pralese, čakajúc, čo sa bude diať. Už sme len vo dvojici. Stojíme a zhovárame sa, keď povedľa nás prejde približne 10-ročný chlapec. Jeho výraz tváre a aj fakt, že išiel sám večer smerom k sanatóriu, v nás nevzbudzujú nič dobré.

Keď už je v lesíku čiernočierna tma, rozhodneme sa, že sa opäť vydáme k liečebni, aby sme zistili, či máme spoločnosť. „Ak tam niekto bude, budeme ho počuť. Taktiež si musí svietiť, čiže budeme vidieť svetlá...“ rozmýšľam nahlas pred partnerkou, ktorá mi dá za pravdu.

Na okraji betónovej plochy „námestíčka“ čakáme potichu takmer hodinu a nič podozrivé nepočujeme a ani nezazrieme. Vyberieme sa preto druhýkrát dnu. Teraz by sme už bez baterky nedokázali prejsť ani pár metrov.

História sa opakuje. Opäť je prvá ulička, ktorou sa vyberieme, slepá. Ďalšia – smerujúca do suterénu – rovnako, ale s tým, že je v nej príšerný chlad. „Je máj a my sa klepeme od zimy, neuveriteľné...“ zahlásim. Dvere nachádzajúce sa vedľa nej nás dovedú k otvorenej psej búde. „Toto miesto je ako z filmu Pach krvi...“ povie moja priateľka a presviedča ma, nech to zabalíme.

Budovou sa pohybujeme strašne pomaly. Narazíme na ďalšiu kúpeľňu. Keď nám oči padnú na vaňu, chytáme paniku. „Niečo tam leží, niečo tam je...“ pošepkám priateľke. Podídem bližšie a vidím, že vaňa je vystlaná matracom prekrytým pomerne novou dekou, na ktorej je položená plastová fľaša s vodou. Kým sa stihneme spamätať z toho, že možno máme spoločnosť, z jednej miestnosti hlbšie v budove začujeme ľudský hlas. Hmkanie si tej najčudnejšej melódie.

Srdce cirkuluje krv v našich žilách hádam rýchlejšie, než to je možné a príšerný zvuk silnie. Nepribližuje sa, len sa zvyšujú „decibely strachu“. V tom momente hodíme oči na seba a berieme nohy na plecia. Keď sa pri behu obrátime, v diaľke vidíme siluetu stojacej, asi dvojmetrovej mohutnej postavy, zahalenú v tme.

Zadychčaní sme za pár sekúnd pri pralese. „Nič divnejšie som nezažil. Nie je tu bezpečne...“ oznámim priateľke s tým, že nikdy som sa takto nebál o svoj život. Zhodneme sa, že ideme rýchlym krokom preč, aj keď je len krátko po pol jedenástej večer.

Keď sa konečne prebrodíme „apokalyptickým lesom“ a cítime sa v bezpečí, začneme nahlas rozmýšľať: „To čo sa práve stalo? Že by narkomani na liečení nahovárali z ‚druhej strany‘ ďalších, aby sa dali na rovnakú cestu?“