Lasky z Pary: Matúša Valla občas musíme upratať, keď zavelí, akoby bol na magistráte, ale náš vzťah sa nijak nezmenil (Rozhovor)

Samozrejme, že kedysi boli tie chalupy aktívnejšie, viac sa blblo, ako sa naozaj skladala hudba. Teraz to býva sústredenejšie, lebo vieme, že máme obmedzený čas na to, aby sme všetko vymysleli, premysleli a dokončili.

Hlavne v minulosti sa skladby dokončovali najmä v Bratislave, skúšali sme častejšie, lebo sme nemali veľa vedľajších záujmov ako rodina, deti a robota. Teraz vieme, že máme týždeň, za ktorý síce nestihneme spraviť všetko, ale musíme sa čo najviac sústrediť, aby sme potom nemuseli dorábať priveľa vecí.

Teraz sa ťa všetci pýtajú, či si myslíš, že nové skladby Pary sú také pokojnejšie a pomalšie. Ako to vnímaš?

Je to pre nás logické. Sme starší, možno sa nám podarilo nájsť pattern, ktorý pre nás v nových skladbách funguje a zrejme funguje aj na ľudí. Na koncerty však musíme niektoré skladby trochu prerobiť do rezkejších verzií, lebo hrať dookola pomalé slaďáky by ma nebavilo.

Hovoríš o sebe, že na chalupe sa len tak ponevieraš a dozeráš na to, ako chalani robia hudbu. Keď počuješ návrh novej pesničky, vložíš sa do toho občas so slovami, že toto by naozaj mohlo byť trošku rezkejšie a živšie?

Zvyčajne mám veľa pripomienok, ale keďže mám nulové záverečné slovo k tomu, ako by mala znieť hudba, tak môžem hovoriť len do textu. Môžem chalanom povedať, že toto slovo mi nelezie do huby a bolo by dobré, keby sme ho zmenili, prípadne si napísať nejaký vlastný text. Jasné, veľa komentujem počas výroby hudby, ale celkový výsledok je súčasťou spoločného výtvoru.

Zostarli ste, pesničky sú pokojnejšie a do toho prišla korona. Nerozmýšľali ste počas pandémie nad tým, že by ste to celé zabalili?

Jasné, už padli všelijaké návrhy. Ale človek je po tých rokoch závislý od pódia a energie, ktorú dostáva od ľudí naspäť. Veď ja osobne to milujem natoľko, že by som rád zomrel na pódiu. Či to bude skôr alebo neskôr, to je otázka budúcnosti. Keď človeku zachutí pódium, nie je ľahké sa toho vzdať, pretože aj množstvo hudobníkov, ktorí skončili, sa neskôr vracia, či už ako hostia, alebo v novom projekte.

Množstvo hudobných legiend sa po rokoch vráti k hudbe – nie pre peniaze, ale pre lásku k nej. Vieš si predstaviť, že sa raz v sedemdesiatke vrátite na pódium na posledný legendárny koncert Pary?

Určite áno. Ja dúfam, že dovtedy budeme hrať a fungovať spolu. Pred možno dvadsiatimi rokmi som videl Rolling Stones, keď mali okolo 60 rokov, a stále im to išlo skvele. Viem si predstaviť, že budeme fungovať, ak dovtedy niekto nezomrie. Nechcem to, samozrejme, nijak privolávať. Aj keby sme mali hrať pre málo ľudí, tak by sme do toho podľa mňa išli. Je to pre nás predovšetkým spoločné hobby.

Matúš je abstinent a jeden z hlavných skladateľov. Uznávam, že sa natíska táto otázka, ale je to, paradoxne, takmer naopak.

Keď sa bavíme o pribúdajúcich rokoch, množstvo mladých ľudí dnes môže mať pocit, že Paru nebudú počúvať, pretože pre nich nemáte vhodnú tvorbu. Bavíte sa s chalanmi aj o tom, ako novým albumom osloviť mladšie publikum?

Paradoxne, ono to ide aj samo. Urobiť sociologickú štúdiu o našom publiku by bolo takmer nemožné. Ja na koncertoch pod pódiom vidím najmladších tínedžerov, malé deti s rodičmi, ale aj generáciu starších ľudí, ktorí s nami vyrastali. Je to ťažko uveriteľné.

Hlavne si teraz nemôžeme povedať, že ideme cielene robiť hudbu pre mladú generáciu, lebo tak sa k tomu nedá postaviť. To by nebolo uveriteľné, keby sme zrazu prispôsobili celý štýl tomu, aby sme sa páčili mladým. My sme uveriteľní v tom, čo robíme teraz. Buď sa to niekomu páči, alebo nepáči. V tom prípade je úplne jedno, akého veku, pohlavia, sexuálnych preferencií alebo rasy ten človek je.

Na jazyku mám otázku, ktorú musím položiť. Keby si to mal zhodnotiť, bývate pod parou, keď ako Para tvoríte novú hudbu?

Matúš je abstinent a jeden z hlavných skladateľov. Uznávam, že sa natíska táto otázka, ale je to, paradoxne, takmer naopak. Na tej chalupe v lete, samozrejme, niektorí požívame rôzne nápoje, ale trebárs konkrétne Matúš Vallo je motor a abstinent, takže sa nedá presne zhodnotiť, nakoľko tvoríme hudbu pod parou a nakoľko za triezva. V skutočnosti je to však naopak, ako si ľudia môžu myslieť.

Spraviť sociologickú štúdiu o fanúšikoch Pary je podľa teba prakticky nemožné. Ty sám seba rád označuješ za amatérskeho sociológa. Niekedy ťa ľudia môžu stretnúť v nočnej Bratislave, inokedy úplne inde.

Ja som človek vyskytovač. Jerguš Oravec ma označil za človeka, ktorý sa niekde zvykne náhodou vyskytnúť. Minule som sa takto vyskytol v Prahe alebo som si zašiel na koncert Horkýže Slíže v Humennom. Keď som niekomu podával pivo pod pódiom, pozeral sa na mňa s otázkou v očiach, že „Humenné? Prečo?“. Ja to však milujem.

Na takéto bizarné koncerty chodíš rád. Stáva sa ti, že ťa na nich ľudia spoznávajú?

Stáva sa to, ale nie veľmi často. Je to skôr ojedinelá vec. Takéto stretnutia bývajú milé, lenže ja vtedy neviem, ako sa mám tváriť, či je ten človek na koncerte zo srandy ako ja alebo je naozaj fanúšik. Väčšina ľudí zrejme príde na koncert ako naozajstní fanúšikovia, a tak sa spoločne tvárime, že fandíme.

Do Pary si vstúpil v roku 1998, Bratislava bola v 90. rokoch úplne iná ako dnes. Keby si mal porovnať nočný život v Bratislave spred 25 rokov a dnes, čo ti najviac udrie do očí?

Rozdiely sú zásadné. V tom čase hlavne neboli telefóny, takže človek sa vždy musel dohodnúť na pevnom mieste a pevnom čase. Výhoda bola, že podnikov, kam sa chodilo, bolo málo, takže keď si nestihol stretnutie o 18.00 h na Mierku, dnes Hodžovo námestie, tak si mohol zájsť do približne ôsmich podnikov, kde sa tvoji kamoši mohli zdržiavať.

Ak dnes meškáš, stačí otvoriť mobil, napísať, že nestíhaš, a rovno sa dohodneš na preložení stretnutia. Keďže bolo v minulosti menej podnikov, tak bolo aj menej výberu, ale mám pocit, že tie komunity boli súdržnejšie ako dnes. Teraz je komunít v Bratislave strašne veľa, ja už ani nemám šancu ich všetky rozoznávať.

Priestor okolo Starej tržnice je celkovo miestom, kde to najviac funguje, a považujem to za magický bod vychádzania do mesta.

Ty často navštevuješ aj bizarné podniky ako krčmy, kde to vyzerá ako v šiestej cenovej. Čo ťa na nich láka?

Keby len do šiestej cenovej. Mňa vždy zaujímalo to, čo sa vymyká normálu, preto si napríklad rád pozriem secondhand v Brezne. Vždy to má svoju atmosféru. Mňa dokáže zaujať hocičo bizarné, napríklad chcem vedieť, aká môže byť čínska reštaurácia v Šali alebo ako varia v indickom bistre v Bardejove.

Jasné, preháňam, ale zaujíma ma to, čo niekam patrí a ako to v tom prostredí funguje. Alebo ma, naopak, zaujíma niečo, čo vo svojom prostredí funguje dlho a prirodzene k nemu patrí, ale ako to za tie roky prevádzky ovplyvnilo okolie.

Je podľa teba v Bratislave podnik, ktorý bol pevným bodom, kde sa ľudia celé dekády zhromažďovali a je to tak dodnes?

Z hlavy mi hneď napadol Bukowski, ktorý má pod rôznymi názvami a formami dlhú históriu, dokonca siahajúcu do obdobia spred môjho života. Všetci, ktorí sa kedy premleli nočnou Bratislavou, museli ísť tadiaľ. Dodnes je to podnik v centre mesta, kde sa v noci funguje najdlhšie. A bolo to tak dlhodobo, či sa to volalo tak alebo onak.

Priestor okolo Starej tržnice je celkovo miestom, kde to najviac funguje, a považujem to za magický bod vychádzania do mesta. Veľmi populárny zvykol byť Crystal bar alias Aligator, ale ten je trochu od ruky a už viac nefunguje, ako funguje. Stále sú v Bratislave takéto miesta ako Verne či Funus, kde sa ľudia dlhodobo zgrupujú.

Keď máš náladu, že chceš večer zájsť na pivo, ale nemáš náladu sedieť pred Starou tržnicou, kam sa vyberieš?

U mňa je to jednoduché, keďže bývam v Rusovciach. Sadnem na bicykel a rovno v Rusovciach máme hádam štrnásť krčiem, kam môžem zablúdiť. Alebo si občas spravíme autobusom tour de bar v Rusovciach, lebo tam viem naraziť na krčmu, ktorá je horšia ako ôsma cenová, zazerajú v nej na teba roboši, že čo tam robíš, keď si prídeš sadnúť na jeden tuzemák. Ten je síce hnusný, ale patrí to k tomu slovenskému koloritu a folklóru.

Nikdy sa mi nestal žiadny nepríjemný incident, lebo nastavením som človek, ktorý nevyvoláva konflikty. Som skôr oddeľovač, lebo ak sa niečo udeje, tak sa konflikt snažím čo najrýchlejšie uhasiť.

Spoločne s Bratislavou sa vyvíjali aj samotné podniky a to, ako vyzerá centrum mesta. Má podľa teba centrum Bratislavy ešte vibe, ktorý človeka ako ty môže baviť?

Samotné centrum Bratislavy už podľa mňa veľmi nie je pre Bratislavčanov, ale je to skôr turistická záležitosť. Keď sa bavím s ľuďmi, veľa z nich mi hovorí, že zvyčajne dôjdu pred tržnicu a dovnútra mesta sa už ani nedostanú, lebo nemajú prečo.

Možno kedysi tam boli obchodíky, ktoré si ľudia obľúbili, ale dnes tam už nemáš dôvod chodiť. Žiješ si väčšinou lokálne tam, kde bývaš, preto je fajn, že čím ďalej, tým viac vznikajú skvelé miesta na stretávanie aj priamo na sídliskách.

Už je polovica mája, ide leto, s ním prídu festivaly.

Ja osobne nie som priateľ slnka, mám radšej jar. Teraz som smutný, že jar sa už končí, pretože v podstate trvala mesiac a zrazu bolo vonku znova 30 stupňov. Preferujem októbrovú jeseň a aprílovú jar.

Tento rok to vyzerá tak, že festivaly budú opäť fungovať naplno ako pred pandémiou. Veľa ľudí určite zaujíma, či je to na festivaloch v backstagei naozaj také divoké, ako sa povráva.

Ako kde, ako na ktorom. Sú niektoré festivaly, kde sa vyslovene stretnú kamarátske kapely, a vtedy to býva naozaj veselé. Niekedy sa s ľuďmi nestretneš v backstagei za celý festival, ale potom ho stretneš priamo na festivale a na koncertoch prežúruješ celú noc s človekom bez toho, aby si sa vôbec dostal do backstageu. Backstage je však dobré zázemie, keď potrebuješ pokoj od ľudí.

Keď sa začal lockdown, zrušili sa koncerty aj festivaly. Našiel si spôsob, ako si spríjemniť nekonečné chvíle, keď bolo nutné zostať zavretý doma?

Počas lockdownu som si spravil vlastný tour de bar doma v jednotlivých izbách. Záchod som vyzdobil ako jeden bar, vo vani bol iný bar, v izbe ďalší, vonku som si spravil bar s rádiom. Takto sme si spríjemnili chvíle, keď sme museli sedieť zavretí doma. Našťastie mám doma asi šesť miestností, kde sa dá tráviť čas, plus garáž a záhrada, takže sme sa vedeli zabaviť.

Nie si manažérom Pary, ale vedieš vlastný biznis so sadenicami a s kvetmi. Keby si to mal porovnať, čo je náročnejšie?

Práve som sa vrátil z rozvozu sadeníc. Vstával som o pol šiestej a šiel som smer juhozápadné Slovensko, po rozhovore idem rovno pokračovať. Manažovanie Pary a podnikania je podľa mňa porovnateľná vec, lebo všetko je o ľuďoch. Musíš byť na nejakom mieste v nejaký čas, musíš odovzdať nejaký výkon a aj tie peniaze za to sú porovnateľné.

Keď nemáš žiadne povinnosti s kapelou, točí sa tvoj bežný deň práve okolo sadeníc?

Ja sa sadeniciam a kvetom venujem od 18 rokov, lebo kapelový život je zvyčajne víkendová vec. Cez týždeň aj tak teoreticky nemáš čo robiť.

Moja mama sa kedysi rozhodla založiť túto firmu a vždy mi hovorila, že ju niekedy zdedím, takže mám pocit, že to bolo v mojom živote tak trochu nalinajkované, že podnikanie prevezmem. Mne sa to, pravdupovediac, nikdy robiť nechcelo, neznášal som rozmýšľanie nad záležitosťami ako dépeháčka alebo odvody, ale takto to vyšlo.

Už pred poslednými komunálnymi voľbami bolo jasné, že Matúš Vallo má veľkú šancu vyhrať. Aký bol tvoj prvý pocit, keď sa to stalo? Bál si sa, že sa rozpadnete?

Nie, my sme to riešili dlhodobo. Vtedy to bolo tak, že buď Matúš odíde, stane sa externým členom a zoženieme nového basáka, alebo ostane a budeme hrávať menej. Ja som sa nebál, že by sme sa rozpadli. Keď vyhral voľby, napísal som síce srandovný post, že hľadáme nového basáka, dokonca sa mi ozvalo možno 50 ľudí, ale Matúš hneď jednoznačne povedal, že hrávať bude. Teraz hrávame spolu, len s Matúšom nehrávame na firemných akciách, aby nevznikli žiadne konflikty záujmov.

Matúš občas príde na skúšku a myslí si, že to bude fungovať podobne ako na magistráte, kde on prehovorí a všetci budú ticho.

Zaujali ma firemné akcie, na ktorých Matúš nehráva pre prípadný konflikt záujmov. Stalo sa vám, že ste dostali ponuku od firmy a Matúš vám povedal, že by ste tam nemali ísť hrať, lebo by to nebol dobrý nápad?

Keďže Matúšova manželka je manažérka kapely, toto je ošetrené vopred.

Príde vám ponuka na firemnú akciu a predpokladám, že sa o všetko postará manažérka. Aké slovo v tom máte vy?Funguje to skôr tak, že firemná akcia sa rovno napíše do kalendára. Keby veľmi vytŕčala a usúdili by sme, že tam nechceme hrať, tak sa na Whatsappe zahlasuje, či áno alebo nie.

O chvíľu budú komunálne voľby. Keď si to spätne porovnáš, zmenil sa tvoj vzťah s Matúšom, odkedy sa stal primátorom?

Je to v podstate rovnaké. Matúš občas príde na skúšku a myslí si, že to bude fungovať podobne ako na magistráte, kde on prehovorí a všetci budú ticho. To u nás neplatí ani náhodou. Náš vzťah sa nijak nezmenil, len ho občas musíme upratať, že haló, tu si nemysli, že všetkému šéfuješ ako na úrade, tu si súčasťou skupiny.

Si Bratislavčan, vidíš, čo sa v meste deje. Ak spozoruješ problém, využiješ občas horúcu linku na primátora Valla a zavoláš mu?

Ja mu to rovno poviem, lebo sa stretávame možno raz do týždňa alebo raz za dva týždne. Nazbieram si rôzne podnety, naštudujem si, čo sa v meste deje, a potom sa ho spýtam, či s tým vie niečo robiť alebo je to dlhodobá vec. Jasné, že netreba opravovať zábradlie, ak je na rovnakom mieste pripravená rekonštrukcia, ktorá o rok opraví celé námestie.

Nový album chystáte na budúci rok, štúdio na nahrávanie máte pripravené na koniec tohto roka. Nebol by si radšej, keby Matúš tie voľby prehral, aby sa mohol viac venovať Pare?

Ani nie. Myslím si, že vznikne rovnako kvalitný album, aj keď voľby vyhrá, aj keby voľby prehral. Keby ich prehral, tak by si našiel inú činnosť, ako napríklad architektúru. On je taká motorová myš, vždy si niečo hľadá, čomu sa bude venovať.