Speváčka Barb: Pre filtre na sociálnych sieťach som si istý čas chcela dať napichať pery a predĺžiť si bradu kyselinou (Rozhovor)

Pri coveroch to bolo iné aj v tom, že človek pracuje s niečím hotovým a upravuje pôvodné verzie do novej podoby tak, ako mu to vyhovuje. Keď som s tým začala, dostala som hneď pozitívny feedback. Avšak aj pri tých coveroch som si zrazu povedala – dobre, ale čo teraz? Premýšľala som, ako to posunúť ďalej. Už tam zrazu nebola tá iskra, čo ma však naviedlo a odrazilo späť k vlastnej tvorbe.

Keď už sme pri tých coveroch, na základe čoho si si ich vyberala? Tá vzorka bola celkom rozmanitá, chcela si si dať istú výzvu a skúsiť zámerne čo najnáročnejšie veci? Predsa len, spraviť dobrý cover na Eminemove songy chce rozhodne talent aj skúsenosti a ty si ukázala, že máš riadny flow.

Začalo sa to veľmi nevinne. Nahrala som jednu a cappella coververziu, kde som teda bola v obraze viackrát a robila som viac hlasov. Ľuďom sa to zapáčilo a mňa to začalo o to viac baviť. Naučila som sa vďaka tomu lepšie pracovať s harmóniami. Predtým som s tým mala problém a toto ma dostalo, myslím si, na úplne inú úroveň. Dala som si tiež záležať na zvuku, tie covery mali normálne mix aj master.

Ten si si robila ty sama alebo niekto iný?

O tieto veci sa už postaral niekto iný, aby to bolo to reprezentatívne. Spravila som si k tým coverom aj videá, v ktorých som sa vybláznila aj čo sa týka outfitov, keďže milujem módu. Bola to príležitosť spojiť všetky aspekty, ktoré ma bavia na umení. Skúsila som prespievať Rihannu alebo Queen, čo bolo extrémne náročné, keďže šlo o skladbu Bohemian Rhapsody, ale myslím, že to dopadlo super. Následne som sa dala dokopy s mojím terajším priateľom a ten je veľkým fanúšikom rapu, tak ma k tomuto žánru tak nejak naviedol, pričom predtým som sa rapu vyhýbala, ako sa len dalo. (smiech)

Naviedol ťa k tomu zámerne alebo to prišlo prirodzene?

Práveže úplne prirodzene, pamätám si, ako púšťal v aute Viktora Sheena a oslovilo ma to. Bol to taký spevavý moderný rap, žiaden gangsterský štýl. Paradoxne, dnes už počúvam napríklad Yzomandiasa, čo by sme už mohli zaradiť k tomu drsnejšiemu rapu. (smiech) No a práve tento vplyv bol odrazový mostík k tomu, že som začala robiť covery na Eminema.

Na tých coveroch počuť, hlavne pri tom Eminemovi, že máš skvelú angličtinu, pričom tvoje najnovšie dva single a vlastne aj skoršie piesne sú v slovenčine. Neriešila si alebo neriešiš stále tú dilemu, či robiť texty v rodnom jazyku a osloviť možno menšie publikum alebo či v snahe preraziť aj za hranicami ísť radšej do angličtiny?

Jasné, mala som presne túto dilemu. Podľa mňa každý, kto chce tvoriť niečo vlastné na slovenskej scéne, rieši túto dilemu. V angličtine je trh otvorenejší, interpret sa môže dostať za hranice, pričom sa o to nemusí až tak snažiť. Stačí, že si ho všimnú správni ľudia alebo je dostatočne šikovný. V slovenčine je to viac obmedzujúce, keďže si to všimnú najmä tu doma, prípadne v susednom Česku.

Slovenčina je zase intímnejšia, človek sa viac otvára poslucháčovi. Alebo sa mýlim?

Áno, je to určite tá náročnejšia cesta. Vyberať slová, ktoré znejú pekne, a dostať do toho ten významový presah, ktorý interpret chce odovzdať ľuďom, nie je ľahké. Ale slovenčina má jednoducho svoje čaro a páči sa mi viac. Tie skladby dokážu stále znieť moderne, štýlovo a dá sa to zaspievať či zarapovať.

Môžeme od teba očakávať v budúcnosti aj nejaký rap zakomponovaný medzi spevom?

Veľmi rada by som to vyskúšala, uvidíme. V každom prípade, veľmi sa mi to zapáčilo pri tom Eminemovi, cítila som vtedy neskutočný nával energie, ktorý som predtým nezažila. Ale keďže tento štýl počúvam veľmi krátko, v najbližšom čase by som sa v rámci vlastnej tvorby ešte asi neodhodlala ísť do rapovej sféry.

Presuňme sa k prvému singlu Papačau, ktorý si pred pár mesiacmi dala von. Hovorí o nevere, respektíve o zadaných chalanoch, ktorí vypisujú iným dievčatám na sociálnych sieťach v snahe zbaliť ich a vyspať sa s nimi. Čo ťa k tomuto inšpirovalo? Máš s tým ty osobne skúsenosti?

Mám. Preto tá skladba vznikla. Dostávalo sa to ku mne cez kamarátky čoraz častejšie.

To znamená, že aj nejaký tvoj bývalý priateľ písal počas toho, ako bol s tebou, niekomu inému?

To sa tiež stalo, áno. Je to jednoducho nepríjemná situácia a je to fakt nefér voči tomu dievčaťu. Ja sa považujem za človeka, ktorý je spravodlivý, a takéto veci sa jednoducho nerobia, avšak dejú sa a často. Bohužiaľ, asi nepoznám človeka, ktorému by sa niečo podobné nestalo. Ide teda o vec, ktorú odsudzujem, keďže to vnímam ako niečo, čo je cez čiaru. Osobne ma to hnevalo, a tak som sa rozhodla o tom napísať pieseň.

V tej piesni či v samotnom klipe necítiť hnev, ale skôr istý nadhľad, ako si už spomenula vyššie. Uchopila si túto vážnu tému s humorom. Si dokonca podpísaná aj pod scenárom k tomuto klipu – je aj toto niečo, čo si si chcela vyskúšať a čo ťa baví robiť?

Myslím si, že som celkom kreatívny človek, čo som zistila počas štúdia marketingu na vysokej škole. Robili sme tam rôzne kampane a bavilo ma prichádzať stále s novými originálnymi nápadmi. Ten scenár bol pre mňa určite výzva, no bavilo ma to. Musela som si najskôr všetko vizualizovať v hlave a viac premýšľať nad jednotlivými detailmi. No presne tento kreatívny proces od nápadov, textov až po samotný vizuál je vzrušujúci a užívam si ho.

Robila si k Papačau aj hudbu?

Nie, čo sa týka hudobných produkcií, stále s tým mám trocha problém, pretože na to, aby som s niekým vytvorila nejakú skladbu, si s ním potrebujem v prvom rade osobnostne sadnúť. A nemala som na to zatiaľ príliš šťastie, preto som vyskúšala viacerých producentov. Povedala som si, že nebudem čakať, až niekto taký zrazu príde, a šla som na Beatstars, teda stránku, kde rôzni producenti vkladajú a predávajú svoju hudbu. Tam som si kúpila produkciu. Nebola som teda pri procese tvorby, ide o zahraničnú produkciu.

Vieš hrať na nejakom nástroji? Nechcela si spolupracovať prípadne s nejakou slovenskou živou kapelou? Ak sa nemýlim, mala si predtým vlastnú kapelu. Hrám, chodila som na klavír a mala som až do príchodu pandémie aj kapelu, s ktorou som hrávala, avšak rozpadla sa. Zaniklo to, keďže neboli ani koncerty, nemali sme zrazu príliš dôvod sa stretávať a skúšať. Nevedeli sme, čo bude, keďže všetko bolo dlho zavreté. V kapele sme mali skvelého klaviristu, takže od klavíra som upustila a momentálne hrám na ukulele. Vždy som chcela hrať aj na gitare, avšak mám rada dlhé nechty a to príliš nejde dokopy. (smiech)

Hoci som na Instagrame sledovala inšpiratívnych ľudí, vďaka ktorým som sa mohla nejako posúvať vpred, začala som sa zameriavať skôr na to, čo všetko oni majú a ja nie, čo som ja nedosiahla a v čom som zlyhala. To ma frustrovalo a deprimovalo. Ukazovali mi nepriamo všetky moje nedokonalosti, ktoré som chcela napraviť.

Poďme k tvojmu druhému singlu s názvom Offlajn. Aký príbeh sa skrýva za touto skladbou?

Ten proces vzniku by som rozdelila na dve časti. V prvej by som rozobrala to, že vznikla už so slovenským producentom Siriusom. Robil nejaké produkcie aj pre Rytmusa, napríklad Deti stratenej generácie, či spolupracoval s inými známymi rapermi. Bavili sme sa spolu už dlhší čas, či by sme niečo spolu neskúsili vytvoriť. Kým sme sa k niečomu odhodlali, trvalo to asi rok a pol.

Dohodli sme sa, že mi pošle nejaké demá, aby sme zhodnotili, či sa k sebe štýlovo hodíme. Poslal mi teda asi osem vecí, ktoré boli skôr také jemnejšie a jedna úplne iná. Práve tá ma najviac zaujala. Zrazu som jasne vedela, že toto chcem. Bolo to drsné, energické, silné. Nevedela som síce, ako sa s tým popasujem, ale chcela som to vyskúšať.

Najskôr bola teda hotová táto hudba a ty si k nej postupne napísala text a prispôsobila sa tomu?

Áno, presne tak. A text vznikol počas cesty vlakom z Trnavy domov do Liptovského Mikuláša. Bolo to počas ťažšieho obdobia, keď som hľadala samu seba. Riešila som najmä to, ako sa cítiť vo svojom tele dobre a podobne. V tom čase som zároveň riešila dosť intenzívne sociálne siete a práve táto pieseň odráža moju frustráciu z nich. Chcela som ňou poukázať, ako dokážu človeka ovplyvniť, aj keď si to neuvedomuje. Čo si vďaka nim namýšľa, čo cíti a ako vníma okolitý svet.

Z toho, čo vravíš, mi to evokuje, akoby ťa niekto kritizoval na sociálnych sieťach za to, ako vyzeráš.

Práveže nie. Tým najväčším kritikom som bola vždy ja. Človek ani nevie, prečo sa to začne, ale mala som s týmto problémy a sama sebe som vlastne znepríjemňovala život svojimi pochybnosťami. Všetko bolo fajn, nikto sa do mňa nenavážal, no napriek tomu som na seba bola veľmi prísna.

Vzniklo to tak, že síce som sledovala inšpiratívnych ľudí, vďaka ktorým som sa mohla nejako posúvať vpred, začala som sa zameriavať skôr na to, čo všetko oni majú a ja nie, čo som ja nedosiahla a v čom som zlyhala. To ma frustrovalo a deprimovalo. Ukazovali mi nepriamo všetky moje nedokonalosti, ktoré som chcela napraviť. Bola som zrazu nesmierne demotivovaná.

Stále sa to moje negatívne myslenie stupňovalo a presunulo sa až do extrémneho vorkoholizmu. Jediná radosť, ktorú som pociťovala, bola z toho, že som za ten deň spravila niečo užitočné, že som spravila niečo na 110 percent. Následne mi však moje telo začalo dávať najavo, že niečo nie je v poriadku a takto to ďalej nemôže ísť. Bolo to asi pred pol rokom, keď som začala mať pravidelne teploty, pričom podľa vyšetrení som bola úplne zdravá. Výsledky boli dobré, nikto nevedel, čím to môže byť.

Mávala som silné bolesti hlavy, vstávala som unavená, nedalo sa mi spať. Nevedela som, čo sa deje, a vystrašilo ma to. Na druhej strane som za to rada, pretože ma to prinútilo zamyslieť sa nad sebou a uvedomiť si, že asi nemám práve zdravú životosprávu a mala by som si upratať život. Nakoniec sa zistilo, že mám chronický únavový syndróm.

Čo ťa z tohto temného obdobia dostalo?

Bolo tam viacero vecí. No pomohol mi veľmi terapeut a skupinové sedenia. Nerozoberali sa tam paradoxne veci, ktoré nás trápia, ako to bežne býva, ale riešili sme konkrétne somatické cvičenia, vďaka ktorým sme sa učili vnímať svoje telo. Bola som totiž v takom štádiu, keď ma otravovalo napríklad to, že sa musím ráno najesť. Aj keď som bola hladná, neraňajkovala som, lebo som musela robiť. Brala som to ako niečo dôležitejšie. Nechodila som na toaletu, aj keď mi bolo treba. Obmedzovala som teda bežné fyziologické potreby. Z toho som sa potrebovala dostať a nájsť hranice.

Ak by som už mala znova koncertovať, určite už len s vlastnou tvorbou. Avšak nemôžem ešte povedať, že sa na to vystupovanie pred ľuďmi cítim. Vyšla som z toho, odkedy sme s kapelou prestali hrávať, a je to predsa len už nejaký čas.

Plánuješ časom vydať nejaké ucelené EP alebo väčší album, na ktorom by si pomocou skladieb rozobrala hlbšie všetky tieto skúsenosti?

Rada by vytvorila nejaké ucelené dielo tohto typu. Som však v tomto smere veľmi opatrná. Budem teda v najbližšom čase vydávať skôr single, ktoré už mám pripravené. Týkajú sa presne týchto spomínaných tém. A veľmi by som prostredníctvom nich chcela pomôcť ľuďom, ktorí si prešli niečím podobným, ale hanbia sa o tom rozprávať alebo sa boja vyhľadať pomoc, pretože ich niekto bude označovať za slabochov. Ale práveže tým, že človek odhalí nejakú slabinu, sa stáva silnejším a odvážnejším.

Niekedy je asi najťažšie tie veci povedať nahlas.

Presne, ale keď ich už človek vysloví a zameria sa na to, dokáže to zmeniť a zocelí ho to. Ja som bola nastavená tak, že by som sa nikdy o takýchto veciach nerozprávala ani v hlave sama so sebou, nieto ešte takto v rozhovore verejne pred niekým druhým. Vidím teda jasne, že u mňa prišlo k zmene, a cítim sa omnoho lepšie. Preto by som sa v ďalšej tvorbe zamerala skôr na príjemnú a veselú hudbu. Mne osobne veľmi pomáha práve tento typ hudby, keď mám slabšie chvíľky. To, čo človek počúva, to aj cíti. Čo sa týka textov, určite časť z nich bude venovaná sebaláske.

Máš teda už nejaké texty napísané aj zhudobnené?

Áno, najbližšie pôjde von dueto so sestrou Moniky Bagárovej Natálkou. V spoločnej skladbe sme riešili tému filtrov na sociálnych sieťach, respektíve ako to mne narušilo vnímanie samej seba. Ako som si pre ne napríklad chcela dať napichať pery, ako som si chcela dať predĺžiť bradu kyselinou a podobne. Bol to kolotoč, z ktorého som nevedela vystúpiť. Chceli sme práve preto v tejto skladbe vyzdvihnúť prirodzenú krásu žien.

Čo sa týka ďalších piesní, uvidíme, no ak by som mala dať von nejaké EP, chcem, aby to bolo takpovediac v jednom šate, v jednom štýle. Tieto dva nové single sú príliš rozmanité a odlišné. Chcela by som, aby sa o tie skladby postaral jeden producent, s ktorým si budem rozumieť. Teraz ma však baví hlavne objavovať, čo mi najviac sedí, a zaoberať sa tým. Chcem z toho mať jednoducho dobrý pocit. Všetko ostatné postupne príde.

S týmto všetkým, o čom sme sa doteraz bavili, sú nevyhnutne späté aj živé koncerty. Pandémia sa síce ešte neskončila, ale utíchla, blížia sa letné festivaly – kedy ťa budeme môcť vidieť znova vystupovať na pódiu, či už s novými, alebo so starými skladbami, prípadne s covermi?

Ak by som už mala koncertovať, určite už len s vlastnou tvorbou. Nemôžem však ešte povedať, že sa na vystupovanie pred ľuďmi cítim. Vyšla som z toho, odkedy sme s kapelou prestali hrávať, a je to predsa len už nejaký čas.

Je to teda pre teba ešte istá cesta.

Áno, veľmi by som chcela ísť do toho už s pocitom, že si to idem užiť, bez stresov a pochybností. Na ten moment si asi ešte počkám.

Veľa ľudí ťa má stále spätú so Superstar, kde si v roku 2015 vystupovala. Zastavujú ťa ešte dnes preto ľudia na ulici alebo na teba stále „divne“ pozerajú, aj keď sa možno neprihovoria?

Pokiaľ ma človek nezastaví a nepovie mi, že ma pozná zo Superstar, neviem to úplne identifikovať. (smiech). Keď sa teda na mňa ľudia na ulici pozerajú divne, neviem, či to je preto, že ma poznajú odtiaľ, alebo to je pre moje extravagantné outfity, ktoré rada nosím. Ale už sa mi to dlho nestalo, že by ma zastavil niekto s tým, že „čau, ty si tá zo Superstar“.

Teraz ma ľudia zastavujú najmä vďaka Tiktoku. Stalo sa mi to viackrát v Bratislave. Boli to mladé baby, ktoré sa so mnou chceli odfotiť. Príjemne ma to prekvapilo. Ak by som však mala vrátiť ešte k Superstar, je to už istá nálepka, ktorú mám, ale nehanbím sa za to. Navyše práve vďaka tejto súťaži som sa začala viac venovať hudbe.

Pozerala si posledné ročníky alebo si už na Superstar úplne zanevrela?

Keby som mala doma televíziu, aj by som možno pozerala, ale nemám. (smiech) Bola som však v obraze, pozrela som si z archívu zopár vystúpení, ktoré ma zaujímali.

Čo vravíš na najnovšieho víťaza Adama Pavlovčina?

Veľmi sa mi páči, je to presne môj typ. Dokonca sa podobá na môjho priateľa. V každom prípade je to úžasný spevák, má krásnu farbu hlasu, má obrovskú charizmu a vyzerá to tak, že je aj super človek. Pôsobil skromne.

Viem, že dnes to majú dievčatá veľmi ťažké na sociálnych sieťach, pretože nemajú taký vyzretý pohľad a nevedia sa na seba pozrieť s odstupom. Sama som si tým prešla, keď som mala zhruba štrnásť rokov. Pre chudnutie a vysnenú postavu som sa dostala až do nemocnice.

Presuňme sa od hudby trocha k inej téme, ktorou je Instagram. Máš tam už vyše 25-tisíc sledovateľov, cítiš sa ako influencerka?

Firmy, s ktorými spolupracujem, ma ňou asi už robia. (smiech) Ale nie je to tak, že by som teraz cielene robila nejaký content a dávala každý deň presný počet storiek. Mám v tom slobodu a nechcem byť otrokom sociálnych sietí. Idem tam vtedy, keď mám čo povedať, keď sa mám o čo podeliť, a keď už to robím, aby to malo nejako hodnotu a ľudí to niečím obohatilo. Snažím sa teda, aby všetko, čo dám von, malo nejakú hĺbku, hodnotu a význam.

Odkedy máš toľko sledovateľov, asi si dávaš väčší pozor, čo pridáš aj s kým spolupracuješ.

Rozhodne.

Ako celkovo vnímaš tento novodobý fenomén influencerov a to, ako ovplyvňujú mladých?

Myslím si, že influencer by mal byť niekto, kto je obdivuhodný, má jasne nastavené hodnoty a ide príkladom.

Na to by som nadviazal, pretože práve z tvojich videí na Instagrame mám pocit, že sa snažíš najmä mladé dievčatá naviesť na to, aby si vážili samy seba a aby nemali komplexy z toho, ako vyzerajú, pričom to robíš práve vystupovaním, ktoré by som označil za zdravo sebavedomé. Je to tak a je to práve tým, že bolo obdobie, keď som bola úplne iným človekom a keď som sa sama na seba pozerala úplne inak ako dnes. Viem, že dnes to majú dievčatá veľmi ťažké na sociálnych sieťach, pretože nemajú taký vyzretý pohľad a nevedia sa na seba pozrieť s odstupom. Sama som si tým prešla, keď som mala zhruba štrnásť rokov. Pre chudnutie a vysnenú postavu som sa dostala až do nemocnice. Úplne zbytočne.

Chcela som vyzerať ako baby na Instagrame. Vytváraš si tam totiž svoj vlastný svet, do ktorého ti väčšinou nezasahujú rodičia a je to preto pre nich zároveň ťažké ustriehnuť. Nemožno im to často zazlievať, lebo sa to úplne dokonale ani nedá ustriehnuť. Určite by som preto chcela pomôcť všetkým dievčatám, ktoré si prešli alebo si prechádzajú niečím podobným, či už videami, ktoré robím, alebo práve hudbou.

Tie videá ti celkom idú. Ako vidno na jednom z posledných, kde si si zahrala dvojrolu – samu seba aj chlapa, ktorý hodnotí tvoju postavu –, máš aj slušné herecké vlohy. Neplánuješ robiť časom aj youtuberku?

To je presne to, o čom som vravela, že sa už nebojím spraviť si zo seba žarty. Povedala som si, že kašľať na to, čo si myslia iní ľudia, budem sama sebou, prirodzená. Ale na youtubovú kariéru to práve nevidím. (smiech) Myslím si, že sú tu lepší, napríklad Fero Joke alebo Matej Zrebný. Ale dostala som prednedávnom kompliment, že vraj mám super hlas a mala by som začať robiť podcasty. V každom prípade, chcem sa zamerať primárne na hudbu.