Každý sa pýta, či sa z nich dá sfajčiť, hovorí Dominik. Konopné chleby dokážu na festivale spraviť tržby 9 000 eur (Rozhovor)

V prvom rade je to určite o tom, aby konope prilákalo ľudí. Veľa ľudí to, samozrejme, naozaj láka. Hlavne v Nemecku, kde marihuana nie je legálna, sa nás ľudia chodia vypytovať. Veľakrát sú to najmä mladší ľudia – to sú trápiči, lebo vieš, že si nakoniec nič neobjednajú, ale budú sa dve minúty pýtať hlúposti.

Niekedy je to konope na škodu, lebo máš plné zuby ľudí, ktorí sa dookola vypytujú, či sa nafajčia z toho, že zjedia žemľu s mäsom.

Samozrejme, keď máš na stánku veľkú vlajku s konopným listom, tak ľudia vidia marihuanu, sú zvedaví a prídu sa najesť. Tento koncept pritom vytvoril Nemec v roku 1999 a potom to od neho odkúpil môj šéf zo Slovenska. Na konopné chleby má ten Nemec dokonca nejaký patent.

Aké mäso v chleboch používate?

Ide o morčacie mäso, ktoré nám dodávajú priamo z Nemecka, kde nám ho vozia do skladu niekedy aj po tonách. Musíš si dávať pozor na to, aby si ho na tej panvici neopekal príliš dlho. Mäso pražíme na obrovskej panvici, kde sa naraz môže robiť aj 15 kíl mäsa, takže ak nemáš pravidelný zástup zákazníkov, je to problém.

Keď zákazníci chodia po jednom či dvoch, tak musíš oheň vypínať a zapínať, jedna časť mäsa sa potom praží a druhá nie tak, ako by si chcel. Ak si nedáš pozor, mäso sa ti spečie do čierna a to nám je hlúpe aj predávať.

Zo začiatku mi to trošku smrdelo. Mne mäso neprekáža z hľadiska, že by to bolo mŕtve zviera, ja som vegetarián preto, že mi mäso nechutí.

Keď sa mäso spečie, tak to zrejme pokazí zážitok z jedla. 

Nezdá sa to, ale je to dosť náročná práca, lebo to jedlo môžeš veľmi ľahko pokaziť. Keď už to mäso vyzerá ako spečený čips, tak tých pár kúskov radšej vyhodíme. Určite sa však stalo, že sme predali aj nedokonalé jedlo.

To ti však povie každý jeden gastrostánkar na akomkoľvek festivale či vo fastfoode. Za to dám ruku do ohňa. Niektorým ľuďom máš aj sto chutí niečo také urobiť. Jeden týpek nám raz neveril, že používame morčacie mäso, tak sa s nami päť minút hádal, že on v tom cíti sviňu a my klameme.

Tak kolega šiel do chladničky, vybral dvaapolkilový balík mäsa s originálnou etiketou, strčil mu to pred ksicht a spýtal sa ho, či vie čítať. Na etikete bolo napísané, že je to morčacie mäso, no on stále neveril, tak radšej odišiel. Ľudia občas bývajú slepo presvedčení o svojej pravde. Možno si myslel, že zamestnanci bitúnku hodili medzi päťkilové morky 250-kilovú sviňu, to si predsa nik nevšimne.

Hovoril si, že existuje sladká verzia. V čom spočíva, ak je hlavným produktom konopný chlieb so zeleninou a s mäsom?

Sladká verzia sa rieši rovnako ako vegetariánska verzia. Chlebík rozrežeš pozdĺžne na dve polovice, potrieš sladkým slivkovým lekvárom, posypeš cukrom zmiešaným so škoricou, navrch hodíš konopné semiačka, zabalíš a odovzdáš im to.

Pre mňa je to príliš sladké, je to taká sladká bomba. Jedia to hlavne deti, no sú aj špecialisti, ktorí prídu a vypýtajú si sladkú buchtu s lekvárom a so syrom. 

Si vegetarián. Ako si sa naučil akceptovať to, že na festivaloch musíš 12 až 15 hodín denne stáť za panvicou a narábať s mäsom? Neprekáža ti to?

Zo začiatku mi to trošku smrdelo. Mne mäso neprekáža z hľadiska, že by to bolo mŕtve zviera, ja som vegetarián preto, že mi mäso nechutí. Ale smrdelo mi to, lebo sa v tom stánku neustále pražia haldy mäsa na oleji, rozvonia sa tým celý stánok a začne ti to liezť krkom. No zvykneš si na to.

Keď nad panvicou s mäsom stojíš 15 hodín, tak je to nepríjemné, lebo keď prídeš domov, stále smrdíš mäsom a olejom, si nasiaknutý tým zápachom a nevieš to zmyť. Nie je to robota pre klasického vegetariána, ktorému by vadilo mŕtve zviera.

Ako často sa ti stáva, že k stánku príde niekto, kto sa začne vypytovať, či sa z chleba môže sfajčiť?

To sa stáva na každom festivale, občas aj niekoľkokrát denne. Už máme frázy, ktorými si z nich robíme srandu a naťahujeme ich. Občas ľuďom vravíme, že vzadu v stánku máme reálne konope a kokaín z Afganistanu, lebo nás tie otázky už nebavia.

Niekedy sa hlúposti vypytujú mladší, inokedy starší ľudia. Keď však príde tridsaťročný chlap a spýta sa ťa to, premáhaš sa, aby si bol prívetivý a všetko mu vysvetlil. Je to úplne rovnaký princíp, ako keby si videl konopné jedlo na Pohode a veril by si, že je v tom THC a ľudia sa tam chodia nabombiť. S takým človekom na kvízový turnaj vo všeobecných vedomostiach asi nepôjdeš, však?

Všeobecne sa ľudia väčšinou chcú uistiť, či sa z toho nenafajčia. Je v tom priemyselné konope, takže keby si tých žemlí zožral dvadsať, aj tak nebudeš nič cítiť.

Deje sa aj to, že niekto príde k stánku konfrontačnejším štýlom, lebo sa mu marihuanový list na vlajke nepozdáva?

To sa nám nestáva. Možno, keby sme boli na Slovensku, tak hej, ale v Nemecku sú iní ľudia. V Holandsku nás zase na festivale vítalo aj viac ako päťdesiat ľudí, že sme pre nich najlepší stánok a chýbali sme im. Tam na festivaloch nevidíš rozbitých ožratých ľudí váľajúcich sa po zemi a grcajúcich okolo stánkov. Je tam chill atmosféra.

Vieš si predstaviť, že by váš stánok fungoval na slovenských festivaloch ako Pohoda alebo Grape?

Viem si to veľmi dobre predstaviť. V minulosti bola problémom cena, lebo v Nemecku stál ten chlebík 7 až 8 eur. Keby sme s tou cenou pred piatimi rokmi prišli na Slovensku, tak by nás vysmiali. Teraz je to už trošku reálnejšie, lebo ceny sa vyvíjajú.

Myslím, že stánok by sa na slovenskom festivale ujal, lebo Slovákov zaujíma mariška a konope, boli by určite zvedaví, čo to predávame. 

Ak máte naozaj dobrý deň na festivale, koľko chlebov zvládnete predať?

Vždy sa snažíš zobrať oveľa viac, ako reálne predáš, aby sa ti nestalo, že vypredáš pol dňa pred skončením festivalu. Niekedy sa to však podarí aj tak. Nedávno sme tak vypredali extrémne silný festival a následne sme ešte hodinu predávali len mäso na plastových tanieroch s trochou zeleniny a omáčky. Ľudia to aj tak strašne chceli.

Predaj je rôzny, a keďže má šéf viacero partií, nedokážem povedať, koľko priemerne predáva. Je to ako na kolotoči. Raz má silný festival a následne dva slabé, keď je na nule alebo zarobí len trošku, respektíve aj prerobí. Potom zarába na najväčších festivaloch, ktoré mu urobia veľkú tržbu. 

Ako pracovník v gastrostánku sa určite stretávaš s množstvom rôznych zákazníkov. Dávaš niektorým ľuďom zľavu, ak sú ti napríklad sympatickí?

Zľavy z ceny nedávame, to len organizátorom alebo známym stánkarom, no obyčajným ľuďom ojedinele. Samozrejme, keď príde pekná baba, je milá, usmiata a porozpráva sa s tebou, tak máš tendenciu jej tam hodiť nejakých 20 gramov mäsa navyše. Deje sa to však raritne.

Je to skôr o tom, že sa vtedy snažíš tú buchtu spraviť precíznejšie. Vieš ju odfláknuť a odovzdať zákazníkovi celú rozkmásanú, to však normálny človek naschvál nespraví. Alebo ju vieš peknej babe alebo milému chalanovi robiť o päť sekúnd dlhšie, ale snažíš sa, aby držala pokope a netiekla im po okraji omáčka.

Naopak, niekedy na ľudí nemáš nervy. Si v Nemecku, predpokladáš, že ti nikto nerozumie, tak občas nervózne človeku po slovensky zamrmleš, nech si to zožerie a vypadne. Ale to sa nestáva často a ten človek ťa niečím musí naštvať, nie si úplný hulvát a nezačneš byť nepríjemný bez provokácie. Kto niekedy robil v gastre a s ľuďmi, však vie, ako veľmi dokážu byť ľudia hlúpi a nepríjemní. 

Na festivaloch očakávate, že vám ľudia nerozumejú. Dá sa však naraziť na Slovákov či Čechov?

Tomu ver, to vie byť veľký problém. My sme v stánku iba chlapi. Keď robíš 16 hodín denne, ideš ako stroj a môžeš si „skrátiť čas“ iba rozprávaním, nejako sa zabaviť musíš. Chlapi väčšinou pozerajú na ženy a komentujú ich. Deje sa to všade, kde je mužský kolektív, takže sa to deje aj u nás. 

Keď príde pekná baba, tak občas zo stánku počuješ, ako by ju niekto oprel. Občas sa stane, že tá baba potom po slovensky odpovie „ďakujem za kompliment, chlapci“ a zrazu si celý červený. Potom si celý festival ticho a už si nedovolíš nič povedať po slovensky, ale na ďalšom festivale už robíš to isté a čakáš, kedy ťa niekto vysmeje.

Inak, ak počujeme slovenčinu, tak sa nepriznávame, že sme Slováci. Sme ticho, lebo potom chcú ľudia zľavy, jedlo zadarmo alebo chcú vykecávať. Keď máme dlhé rady, potrebujeme predávať a zarábať, takže sa s nimi nemáme čas rozprávať.

Často máš problém, že sa nedá osprchovať, tak si musíme napustiť plastové fľaše a sprchujeme sa holí za stánkom.

Ako vyzerá celá cesta zo Slovenska na festival do Nemecka? 

Väčšinou sa zo Slovenska odchádza v stredu okolo štvrtej poobede. Najskôr cestujeme sedem hodín do skladu v Nemecku. Cestou sa zastavíme možno na dvoch pumpách na päť minút. Najhoršie je, keď ideme piati veľkí chlapi v aute. Ak máš tak dlho sedieť s tromi chlapmi vzadu, tak je to horor, našťastie, je to ojedinelé.

V sklade potom prespíme v karavanoch, v ktorých chodíme na festivaly. Keď chalani začínali, tak prespávali v stanoch a to bol extrém. Boli chorí, a keď pršalo, tak im zatekalo do stanu. Oproti tomu sú karavany luxus. Horšie je to však s chrápaním. Keď sú tam štyria chlapi, nepomôžu ani štuple do uší. Ak sa na takomto festivale nevyspíš, extrémne ťa to vyčerpá a zničí ti to náladu. Kolega to už raz nevydržal, zobral sa a spal na streche karavanu.

Zo skladu vezmeme suroviny, naplníme chladničku mäsom, chlebmi a stánkom, čo občas býva ako hrať Tetris, lebo celý stan musíš po bokoch napratať vzadu do karavanu.

Vo štvrtok ráno vyrážate na nákup?

V najbližšom Metre vo štvrtok ráno nakúpime čerstvé mlieko, syry a kapustu. Po nákupe už cestujeme na festival. Niektoré festivaly sú bližšie, iné ďaleko, takže cestujeme tak do piatej-šiestej poobede a po príchode sa ešte večer snažíme postaviť stánok. Postaviť stánok trvá okolo dvoch až troch hodín.

Napokon sa už len osprchujeme a ideme spať. Často máme problém, že sa nedá osprchovať, tak si musíme napustiť plastové fľaše a sprchujeme sa holí za stánkom. Sem-tam nás tam niekto vymákne, no po čase ti to už je jedno. Občas dokonca nemáš ani teplú vodu, takže je ti zima, si holý a všade naokolo pobehujú ľudia.

Predpokladám, že v piatok už naplno zarezávate na festivale.V piatok už od rána až do noci predávaš chleby. Prvý deň zvládaš, večer sa pekne osprchuješ, no druhý a tretí deň si už taký rozbitý, že nič nevládzeš. Väčšinou už len upraceš stánok a tešíš sa do postele, niekedy sa ti nechce ani len zuby umyť, nieto sa sprchovať.

V nedeľu večer stánok balíme. Väčšinou končíme o ôsmej, deviatej alebo desiatej večer. Končili sme však už aj o druhej v noci a neskôr. V noci potom skladáme stánok a následne spíme v karavane na najbližšom parkovisku. Šofér je po víkende veľmi unavený, tak máš strach, aby nedostal mikrospánok. Chalani sú však zodpovední a nejdú ďalej, pokiaľ sa na to necítia. Všetci však dobre vieme, že mikrospánok niekedy nemáš šancu očakávať a dostať ho môžeš, aj keď unavený nie si.

Poobede dorazíme do skladu, vyložíme nepredaný tovar a osobným autom sa vraciame na Slovensko. Domov prichádzaš v pondelok večer alebo v utorok skoro ráno. Chlapi, čo to robia každý víkend, sa vyspia, vyperú si, dajú pusu deťom a v stredu idú naspäť. Takto to robia od marca až do októbra.

Samozrejme, nie každý festival ideš na sto percent a 17 hodín denne. Ak by mali každý festival taký extrémny, ako opisujeme v tomto rozhovore, dlho by to robiť nezvládli. Stále však platí, že si celý deň na nohách.

Hovoríš, že nechodíš na každý festival, na ktorý by si mohol ísť. Ako často pracuješ?

Snažím sa robiť v priemere dva festivaly mesačne. Potom chodím na vianočný festival, ktorý trvá vyše 30 dní od konca novembra až do Vianoc, domov väčšinou prichádzame na Štedrý deň. Tam robíš 30 dní nonstop každý deň. Našťastie, máš tam už nejaké pauzy, takže sa môžeš normálne najesť a ísť na WC.

Oplatí sa ti táto práca finančne napriek jej náročnosti a cestovaniu?

Oplatí sa to. Hlavne ak to máš ako vedľajšiu prácu ako ja. Okrem tohto mi ide klasický príjem, takže si vybavím deň dovolenky na piatok. V stredu a vo štvrtok, keď sa cestuje, tak robím home office – alebo skôr road office. Dokážem si zarobiť vyše 400 eur za tri-štyri dni čistej práce plus dva dni cesty. Za mesiac môžeš zarobiť aj vyše 1 600 eur, ale to musíš chodiť každý víkend. Ako vravím, je to ideálna bokovka, ak vieš robiť na počítači a úplne hocikde.

Niekedy, keď máš extrémne silné festivaly, dostaneš aj bonus. Výhodou je, že šéf je Slovák a pracuje s tebou tak ako tvoj kolega, nie nadriadený. Sranduje s tebou, robí ti kompromisy a cení si robotu, ktorú robíš. Finančne to nie je ako klasický nemecký trojtisícový plat, ale sú to peniaze za tri-štyri dni čistej roboty. Je to slušný zárobok. Navyše šéf ťa vyplatí rovnako, či robíš dva alebo štyri dni a či predáš sto alebo desaťtisíc chlebov. 

Keď sa na tento biznismodel pozrieš z pohľadu majiteľa a odrátaš všetky náklady, máš pocit, že je to preňho výnosné podnikanie?

To je dosť premenlivé. Keď bola pandémia, tak rok a pol nemal festival, čo bolo dosť náročné, asi ako pre každého podnikateľa. Teraz cítiť, že ľuďom festivaly chýbali, tak chodia a máme pekné tržby.

Veľká porcia festivalov je však takých, že tam šéf zarobí 500 alebo 1 000 eur v čistom, alebo zarobí len na náklady, a potom sa teší na veľké festivaly, kde trhne veľa peňazí. Na veľkých festivaloch dokáže zarobiť pokojne na mesiac dopredu. Potom však príde blbý víkend, lebo pršalo, a zase je na nule. Očividne sa mu to však oplatí, keďže to stále robí a vrátil sa k tomu po pandémii, takže odhadujem, že mu to vynáša. 

Tie čísla sú však pre človeka, ktorý do toho nevidí, úplne irelevantné. Môžeš ísť na festival a predať 800 chlebov a byť v pluse, zatiaľ čo druhá partia predá 1 200 chlebov a ostanú v mínuse. Náklady sa tam menia podľa toho, ako ďaleko je festival od nášho skladu, koľko si vypýtajú organizátori za miesto, koľko zamestnancov musíš vyplatiť, a musíš počítať aj s neočakávanými výdajmi.

Napríklad tento rok sa šéfovi niečo pokazilo takmer každý festival, ktorý som s ním robil. Neustály servis, investície do firmy a podobné veci ľudia často prehliadajú. Potom sú prekvapení, že máme tržby okolo 9 000 eur a aj tak sme po víkende v mínuse. Už len cena za pohonné hmoty, keď máš pre festival spraviť 2 600 kilometrov tam a späť, ti zatočí hlavou.

Dokedy takto plánuješ fungovať? Určite nie je jednoduché kombinovať svoju hlavnú prácu s cestovaním na festivaly.

Mňa to baví a sčasti to potrebujem, lebo práca v Refresheri je sedavá a toto mi príde ako psychický relax, keď sa niekam môžem ísť fyzicky zodrať. Keď sa vraciam z Nemecka, tak si zase poviem, aké je to fajn sadnúť si za počítač a pracovať spoza stola. Dá sa povedať, že jedna práca mi pomáha doceniť tú druhú. 

Chcel by som to robiť možno do päťdesiatky, kým budem splácať hypotéky. Keď ju splatím, tak s tým zrejme skončím. Žerie to strašne veľa voľného času, celé leto, časť jari a jesene si preč, takže prídeš o všetky letné akcie, oslavy a zábavy. Nemáš voľné víkendy, berieš si viac dovolenky v práci a je to fyzicky aj psychicky náročné.

Nie je to práca pre každého, hlavne nie pre baby, lebo hygiena je tam dosť zlá a niekedy dokonca žiadna. Mám kolegov, ktorí majú po päťdesiatke, a oni sami cítia, že už toho majú dosť a nie je to sranda. Ale stále ma to baví, máme aj super partiu, takže sa za tie dni dosť nasmejem a beriem to ako pekné privyrobenie.