Robo a Erik žijú v Maroku: Pre človeka s islamským vierovyznaním by to u nás bolo omnoho náročnejšie, ako je to pre nás v Maroku

Kedy ste sa prvýkrát ocitli v Maroku?

Išli sme tam na dovolenku v roku 2013. Bolo to na starej felícii a precestovali sme časť Maroka. Krajina nás poriadne očarila, no mysleli sme si, že sa už nemáme kvôli čomu vracať.

Neskôr ste sa však vrátili. Čo sa dialo medzičasom?

Erik začal cestovať po svete a ja som mal ťažké zranenie kolena. Neskôr som dostal ponuku urobiť si papiere na to, aby som mohol učiť ľudí surfovať. Vydal som sa teda touto cestou. Časom som dostal ponuku z firmy, aby som išiel surfovať do Maroka, konkrétne do Sidi Ifni. Neváhal som.

Páčilo sa mi tam, mesto na mňa zapôsobilo. Keď som tam išiel už druhýkrát v zime, „priplichtil“ sa ku mne Erik. On však cestoval po Maroku, zatiaľ čo ja som stále vyučoval. Po niekoľkých konverzáciách sme začali uvažovať nad tým, že by sme si niečo založili spolu. Na jar sme sa vrátili na Slovensko s tým, že si to necháme prejsť hlavou. No zakrátko sme sa rozhodli, že do toho ideme.

Kedy sa teda zrodila myšlienka otvoriť Salaš?V zime v roku 2017, opäť spoločne v Maroku, sme jeden večer len tak sedeli v kempe a premýšľali, čo ďalej. Vtedy sa zrodila myšlienka projektu, ktorý sme nazvali Salaš. V marci toho roku nám už bolo všetko jasné a pustili sme sa do práce. Na ďalší rok sme úspešne začali našu prvú sezónu. V Sidi Ifni sme si prenajali riad, čo je typický arabský dom vyššej vrstvy.

Práve tam sídli naša Salas wave climbing company. Učíme ľudí surfovať, varíme im jedlo a poskytujeme im príjemné ubytovanie na našom slovensko-marockom Salaši.

Vráťme sa ešte k tej starej felícii – ako vyzerala vaša prvá cesta do Maroka?

Všetko je zdokumentované na našom Instagrame. Ja som bol v roku 2013 v Portugalsku, robil som u kamoša v bare. Bol to náš spoločný známy, poznal ho aj Erik. On bol v tom čase v Nórsku. Jedného dňa mi zavolal, že by ma prišiel pozrieť. Asi vieš, čo nasledovalo. (smiech)

Na starej felícii prišiel aj s frajerkou z Nórska do Portugalska. Raz cez deň sme len tak sedeli a kecali, keď sa ma Erik opýtal, či nejdeme na trip do Maroka. Na internete sme hneď začali študovať trasu, ako sa tam dostaneme.

Ty vole, mali by sme! znelo záverečné rozhodnutie. Z môjho auta sme zobrali rádio, pretože Erik mal v tom čase vo svojej felícii iba staré na kazety. A kazety mal iba dve. Zbalili sme si veci a vydali sa na cestu. Trajektom sme sa dostali až do Maroka, ktoré sme následne precestovali. Felícii sa nepokazil ani stierač, dala to „na kráľovnú“.

Ako vyzerá váš riad?

Dom má otvorené priestranstvo v tvare štvorca uprostred budovy a pavlače na poschodiach. Ak niekto večer sedí dole na gauči, vidí hviezdnu oblohu. Otvorené je vlastne všetko okrem izieb. Okrem toho je dom plný kvetín. Nájdeš tam všetko od muškátov cez popínavky až po palmy. Snažili sme sa pre nás a našich hostí vytvoriť čo najviac domácu atmosféru. Myslím si, že sa nám to podarilo.

Neprší vám dnu?

Ročne tu spadne iba desať milimetrov zrážok. Mysleli sme však aj na horšie dni, a tak sme urobili konštrukciu, zaťahovaciu strechu ponad átrium. Keď začne pršať, zatiahneme ju. Máme aj starú koloniálnu pec, ktorej komín sa ťahá cez celý dom. Ak je nám zima, dole zakúrime a teplo sála do celého domu. Zaujímavosťou je, že sme jeden z piatich domov v celom meste, čo má piecku.

Ako ste si na potulky svetom zarobili?

Vždy nás bavilo variť. Boli sme mladí ľudia, ktorí nemali veľa peňazí a rodičia nás nedotovali. Chceli sme si financovať cestovanie sami, no bolo tiež treba platiť účty. Gastro nám prišlo ako vhodná voľba. Robota v bare nás nelákala, tak sme sa rozhodli ísť do kuchyne. Nemali sme žiadne vzdelanie, „we started from the bottom“.

Najprv sme umývali riad, neskôr nám pridelili iné úlohy. Príprava šalátov, polievok, až sme napokon skončili ako zástupcovia šéfkuchára. Trvalo to roky, nie je ľahké vypracovať sa bez vzdelania. Ale bavilo nás to a boli sme dobrí, to je podstatné.

Využívate svoje kulinárske schopnosti aj v Salaši?

Áno, samozrejme. Celý projekt je založený na tom, že chceme ľuďom poskytnúť kus Slovenska v Maroku. Zároveň chceme, aby mali ľudia pocit, že je o nich postarané. Pohodlné ubytovanie, pocit domova a dobrá strava sú pre nás základom. Varíme im každý deň. Večere robíme tematicky, kuchtíme marocké alebo slovenské špeciality. Často varíme aj jedlá s morskými plodmi, keďže sme pri mori. Na pravidelnej báze pripravujeme sushi z najčerstvejších rýb.

Ktoré slovenské špeciality ste už varili?

Robili sme už aj bryndzové halušky. Museli sme ich však naplánovať dopredu, keďže tu bryndzu nemajú. Doniesli nám ju kamoši zo Slovenska a varenie halušiek dopadlo na výbornú. Robili sme aj guláš, avšak z ťavieho mäsa.

Ako chutí ťavie mäso?

Ťažko opísať, musíš prísť a ochutnať. (smiech) Je dobré, niečo medzi hovädzím a teľacím.

Ako by si charakterizoval jedlo v Maroku?

Je to niečo podobné, ako keď prídeš k babke do záhrady. Kvalita a chuť je úplne iná, výraznejšia, lepšia. Všetko je zo zeme, bez akýchkoľvek chemických prostriedkov. Ja vždy hovorím, že prvýkrát som jedol banán až v Maroku. To, čo máme na Slovensku, neprešlo okolo pravého banánu ani okolo. Takisto mandarínky tu sú omnoho šťavnatejšie a chutnejšie. Ich produktov sa tu nevieme dojesť.

Okrem toho, že ponúkate hodiny surfovania a skvelé jedlo, čomu sa venujete?

Je toho viac. Momentálne ponúkame workshopy, kde ľudí učíme, ako opraviť surfy. Okrem toho cestujeme a ukazujeme im okolie. Jednou z obľúbených atrakcií je horúci prameň v strede púšte. Cesta tam trvá dve hodiny, z čoho hodina je vyslovene cez púšť. Nikde nič, iba zrazu jama s horúcou vodou.

Raz sme tam strávili noc pod holým nebom s vínom v ruke. Všetko bolo super a krásne, keď tu zrazu sme začuli zvláštne zvuky, ktoré sme v tme najprv nevedeli identifikovať. Neskôr sme zistili, že prišlo stádo asi dvesto tiav, aby sa z prameňa napili. Nevedeli sme, čo máme robiť, tak sme sa tam len tak schúlili a počkali, kým odídu. (smiech)

Ľudí okrem toho učíme aj liezť. Asi dvadsať minút od nášho miesta sme vytvorili v žulovom masíve vlastné cesty. Je to pri oceáne, takže okrem zážitku z lezenia majú ľudia aj pekný výhľad. Berieme ich tam, keď nie sú vhodné podmienky na surfovanie.

U vás sa návštevníci naozaj nenudia.

Okrem toho zvykneme jeden deň v týždni zorganizovať „gala evening“. Navaríme špeciálnu päťchodovú večeru a pozveme miestnych kamošov, ktorí hrajú na svojich gitarách a husliach príjemnú hudbu. Keďže je dom postavený v tvare lievika, zvuk ide hore a človek má pocit, ako keby sedel v divadle alebo v amfiteátri. Ľudia od nás odchádzajú so skvelými zážitkami nielen zo surfovania, ale aj z tohto konkrétneho večera. Je to taká rozlúčka, akurát že nie vo forme techno párty, ale príjemného posedenia.

Koľko ľudí sa k vám do domu zmestí?

Maximálna kapacita je štrnásť ľudí, platí to však len v prípade, že k nám prídu páry alebo rodiny. Je to preto, že v našich izbách máme postele z marockého štuku, takže sa nedajú premiestňovať. Do plusu máme nejaké rozťahovacie postele, ak by bolo málo miesta. Izby sú na prízemí aj na poschodí.

Ako by si charakterizoval ľudí v Maroku?

Maroko sa nedá zovšeobecňovať. Je to veľká krajina a na juhu sú ľudia iní ako na severe. Tam je viac európskej kultúry. Konkrétne v našom meste sme boli vítaní. Ľudia sa na nás usmievajú, poznajú nás. Veľa závisí od toho, ako človek pôsobí. My sme im od začiatku ukázali, že svoj biznis robíme tak, aby z toho mali niečo obe strany. Vedia, že si všetky peniaze neberieme naspäť do Európskej únie a pomáhame tým aj ich krajine.

Je jednoduché mať biznis v tejto krajine?

Ani nie. Trvalo nám dlhšie urobiť si tu zázemie. Ja sám som spoznal veľa ľudí, zistil som, aká je situácia v krajine. Preto každému, kto by si tu chcel potenciálne vytvoriť nejaký biznis, odporúčam, aby sem najprv prišiel a prežil tu nejaký čas. Sú tu iné pravidlá, ktoré sa síce dajú ohýbať, no človek musí vedieť ako. Teraz už viem, za kým ísť, kto má akú pozíciu a kto je kamarát.

V Maroku je rozdielne aj vierovyznanie. Prispôsobujete sa ich tradíciám a zvykom?

Samozrejme, akceptujeme ich. Sú to predsa domáci a je to ich kultúra, snažíme sa jej čo najviac priblížiť. Snažíme sa mať dobré vzťahy so susedmi na ulici a nie preto, že sme cudzí. Robil by som to aj doma. S určitosťou však viem povedať, že pre človeka s islamským vierovyznaním by to u nás bolo omnoho náročnejšie, ako je to pre nás v Maroku.

V Maroku sme boli počas pandémie koronavírusu zaseknutí a nevedeli sme sa dostať domov. Práve vtedy mali ramadán. Dodržiavali sme ho s nimi, dokonca niekedy prísnejšie ako oni sami. Domáci z toho boli ohúrení a každý večer nám susedia nosili polievku či kus-kus. Prijali nás medzi seba ako vlastných.

Máš nejaký obľúbený zážitok s miestnymi?

Vybavuje sa mi konkrétne jeden, vtipný a milý. Ľudia tu nevlastnia veľa majetku, ak nie sú bohatí. Pre chudobných je však obrovským bohatstvom napríklad koza. Jedného dňa nastala taká ošemetná situácia. Na predmestí nášho mesta jedna pani vlastnila ovce a kozy. Jedna z nich utiekla a nejakým spôsobom sa zasekla na útese pri pláži. Nikto ju odtiaľ nevedel dostať.

Miestni volali hasičov, no tí na jej vyslobodenie nemali výbavu. Prišiel za nami jeden pán, ktorý nám povedal, že hasiči prídu až o štyri dni a je otázne, či to je vôbec pravda. Poprosil nás, keďže vedel, že máme lezeckú výbavu, či by sme ju neskúsili dať z útesu dole my.

Podarilo sa?

Prišli sme sa teda autom pozrieť na miesto činu. Toto je v riti, povedali sme si. Tridsať ľudí už v tom čase stálo na pláži a sledovalo situáciu. Auto sme zaparkovali k útesu a natiahli sme odtiaľ dole lano. Erik sa zavesil a zlanil sa dole. Celý čas sme boli na vysielačkách, no komunikácia bola ohromne ťažká. Všetci chceli priložiť ruku k dielu a pomôcť nám. Napokon sa nám po tejto náročnej misii podarilo kozu presunúť na dostupnejšie miesto, odkiaľ sa konečne vedela dostať naspäť.

To, čo sa stalo potom, nám odstrelilo dekel. Ľudia začali oslavovať a kričať. Všetci nás volali na čaj a opakovali, že sme skvelí, lebo sme im zachránili kozu. Neskôr, keď sme sa vrátili domov, nás prekvapili susedia. Správa sa k nim dostala rýchlosťou svetla. Cítili sme sa ako národní hrdinovia.

Spomínal si, že počas covidu ste zostali zaseknutí v krajine. Ovplyvnilo to aj váš biznis?

Covid nás takmer položil. Bolo to naozaj 50 na 50, či s biznisom budeme pokračovať alebo nie. Doteraz sa z toho zbierame. Začalo to tak, že keď na konci prvej sezóny prišla pandémia, riešili sme, ako dostať našich hostí domov. Podarilo sa to cez repatriačné lety.

My sme to však mali ťažšie, keďže do Maroka sme cestovali autami s našimi psami. Aj my sme dostali ponuku ísť domov letecky, no nemohli sme so zvieratami. A tak sme zostali a peniaze sa začali míňať.

Cítili sme zodpovednosť. Všade naokolo bol striktný režim, na uliciach polícia aj vojaci. Celé mesto bolo uzavreté. Napokon sa nám však podarilo vybaviť si miesto na repatriačný trajekt. Vzal nás do Malagy a odtiaľ sme konečne mohli pokračovať domov.

Ďalšia sezóna vlastne ani nebola, keďže sme sa nevedeli vrátiť. Minulú sezónu to bolo o niečo lepšie. Opatrenia boli voľnejšie, ale stále to nebolo to pravé orechové. Tento rok sa zase začala vojna na Ukrajine a mali sme pocit, že sa ľudia báli vycestovať. Teraz to však konečne vyzerá, že nám to vyjde a sezóna prebehne hladko.