Kriminalista Snopko: Sériový vrah zavraždil moju spolužiačku. Muži zabíjajú častejšie, brutálnejšie sú ale ženy (Rozhovor)

Keď niekto obeti fyzicky znetvorí tvár, dá sa predpokladať, že k nej mal citovo mimoriadne negatívny vzťah, a teda že obeť nenávidel.

Ako kriminalista na mieste činu postupuje?

Kriminalisti sa rozdeľujú na tri tipy. Prvými sú technici, ktorí odoberajú vzorky, odtlačky a podobne. Druhí sú detektívi. Tí hľadajú podstatné informácie – a teda napríklad to, kto je obeťou, čo tam robil, koho pozná, či mal konflikty a podobne. Tretí typ špecialistu je vyšetrovateľ. To je osoba, ktorá by mala riadiť detektívov a technikov. Pýta sa informácie znalcov, píše dožiadania, dáva dokopy pátranie po páchateľovi, spovedá svedkov pre prokurátora a tieto informácie dokumentuje. Vyšetrovateľ má na starosti administratívno-právnu oblasť tohto činu. Keď napríklad lekár povie, že ide o vraždu, vyšetrovateľ môže nariadiť pitvu.

Vy ste teda boli kriminalistom detektívom.

Áno. S kolegami sme založili myslím tretie pracovisko v Európe, kde sme sa zaoberali profilom páchateľa. Fungovalo to do doby, kedy sa dostal k vláde Mečiar. Nastal zmätok a naše oddelenie bolo mimo iných zrušené. Praktické profilovanie na Slovensku dovtedy fungovalo, ale už sa nevyužíva.

Pán Snopko radil v Markíze ženám, ako sa majú účinne brániť

Je pracovný postup kriminalistu detektíva zakaždým takmer identický alebo sa značne líši podľa miesta činu?

Záleží podľa prípadu, miesta činu, spôsobu útoku či podľa zranení. Aj samovraždu treba vyšetriť tak, aby sa vylúčila vražda či nehoda. Keď uvidíte v parku na lavičke sedieť mŕtveho starého pána, neviete, či zomrel prirodzenou smrťou, alebo ho niekto otrávil. To určí lekár. Kým ale nie je určená príčina smrti, nedá sa vylúčiť nič. Detektív však musí zakaždým hlavne zisťovať informácie typu – kto bola obeť, kto s ňou bol naposledy, no v podstate zhruba to, čo, vidíte aj v detektívkach. Detektív musí ďalej pracovať taktiež v súlade s tým, čo zistia technici – napríklad ak našli odtlačky prstov.

Ako sa zmenila vaša pracovná náplň v dobe, keď ste sa stali vedúcim oddelenia profilovania páchateľa?

Vtedy som pracoval v tíme so sociológom Jaroslavom Sahulom a psychologičkou Táňou Havadejovou. Spoločne sme prebrali prípady, v ktorých nám pomáhali napríklad konzultanti, vedci, psychológovia, psychiatri či súdni lekári. Keď si to vyžadoval špecifický prípad, pomáhal nám taktiež znalec na textil, na hmyz, na strojarinu. Vtedy sme už nehľadali iba detektívne informácie, ale spoločne sme postavili spis toho, čo sa vlastne stalo, koľkí boli páchatelia, odkiaľ prišiel páchateľ a kade odišiel, či ho obeť pozvala dnu, alebo sa vlúpal, a tak ďalej.

Keď niekto obeti fyzicky znetvorí tvár, dá sa predpokladať, že k nej mal citovo mimoriadne negatívny vzťah, a teda že obeť nenávidel. Pretože naopak, keby sa obete bál, alebo by chcel zaútočiť v momente prekvapenia, tak ju napadne zozadu. Je dôležité aj to, ako páchateľ držal vražedný predmet. Mohol držať fľašku za hrdlo a osobu napadnúť s prípravou, ale mohol držať fľašku taktiež za dno, kedy mohlo ísť o nečakaný konflikt, pričom sa osobu snažil udierať v náhlivosti.

Vrah prišiel oknom v momente, keď spala. Obzrel si ju, ukradol jej modlitebnú knižku a zavraždil ju.

To sú ale stovky a tisíce detailov, ktoré treba zvážiť. Keď už vieme čo sa stalo, treba zistiť prečo sa to stalo – určiť motív. Sexuálny, lúpežný, pomsta a podobne. Po tomto všetkom máme motív a spôsob činu, ktorý sa udial, a tak môžeme začať určovať, kto bol vlastne páchateľom. Pre profilovanie platilo to, čo povedal jeden skúsený súdny lekár, profesor Novomeský – dobre položená otázka je niekedy lepšia, ako odpoveď. Pri profilovaní teda treba vedieť klásť znalcom správne otázky a vytvoriť profil páchateľa.

Za akú dlhú dobu ste v priemere dokázali zostaviť takýto profil?

V prípade závažnej trestnej činnosti, čiže v prípade sériových vrážd, brutálnych vrážd či útokov na deti, to je v priemere 2 týždne až mesiac. 

Spomínali ste aj obdobie mečiarizmu a zrušenie vášho pracoviska. Kedy k tomu došlo?

Myslím, že s profilovaním som skončil v roku 1996 až 1997. Prišlo k rekonštrukcii, ktorá bola celkom slušnou deštrukciou, kedy sa rušili pracovné miesta, oddelenia, a ľudia si museli hľadať svoje uplatnenie v iných oblastiach. S naším tímom sme boli za dvojicou ministrov, aby sme im vysvetlili, že je hlúpe rušiť naše oddelenie, pretože máme budúcnosť. Tvrdili sme, že naopak potrebujeme, aby bol na každom kraji takzvaný „profilovač“ a v prípadoch, ktoré vyzerajú zle, musí byť súčasťou prípadu.

Vyšetrovateľ mi z USA poslal fax a moja manželka, ktorá učila angličtinu, mi ho prekladala. Boli sme skutočne prekvapení, že naše profilovanie s ich posudkom v mnohých bodoch úplne presne sedelo.

Každý dal ale od toho v politických bojoch ruky preč. Povedali sme si však, že sme urobili všetko preto, aby sa to zachovalo, takže sme mali čisté svedomie a odišli sme si po svojom. Ja som začal pracovať na kriminálke a neskôr na operačnom stredisku. Od roku 2005 som na dôchodku. Na Slovensku ale praktické profilovanie v súčasnej dobe nefunguje. V televízii jedna pani hovorkyňa povedala, že naša polícia profilovanie ako metódu neuznáva, na čom sme sa sladko i trpko pobavili, pretože keď ju uznávajú v Amerike či v Nemecku, tak by sme aj na „našej dedine“ mohli tomuto venovať pozornosť.

Pri akých verejnosti známych vraždách ste boli na mieste činu alebo ste na ich vyšetrovaní akýmkoľvek spôsobom spolupracovali?

Spomeniem napríklad Šaľu, kde bola istá pani, ktorá sa stala veľkou senzáciou, pretože hrýzla malé deti a napádala ich. Matky vtedy nechávali kočíky vonku a išli do obchodu. A tie deti nikto neohrozoval. Zrazu bolo ale jedno dieťa poštípané, druhé pohryzené, tretie zbité, štvrté vyzlečené v pivnici na odpadkoch. Nevykazovalo to však znaky sexuálneho útoku. S psychiatrami sme sa ale obávali, že násilie začalo stúpať a nakoniec by to mohlo skončiť vraždou.

Po čase sa ukázalo, že to bola jednoduchá žena, ktorú strašil doktor, že keď bude niečo robiť, neviem čo konkrétne, tak nebude mať nikdy deti. A vlastne ona si tie slová lekára vyložila nesprávne, a to tak, že už nikdy nebude mať deti, a preto závidela iným matkám a týmto spôsobom im začala z pomsty ubližovať. Išlo o obrovskú vec. Napríklad v porovnaní s tým, ako keby ste našli páchateľov veľkej vlakovej lúpeže, pretože to bola malá komunita, ktorá zažívala veľký teror.

A čo sérioví vrahovia?

Bol tu napríklad známy prípad bratislavského vraha žien Ondreja Riga. U neho sme taktiež robili jeho profil. Vtedy nikto nepoznal niečo také, že by mohlo ísť o viac vrážd spáchaných jednou osobou. V istom starobinci zabili starú pani. Vrah prišiel oknom v momente, keď spala. Obzrel si ju, ukradol jej modlitebnú knižku a  zavraždil ju. Neskôr tu bol aj brutálny útok na ubytovni, kde zabil ženu so synom a telo zavraždenej sexuálne zneužíval. Našťastie poznáme taktiež prípad ženy, ktorá mu unikla.

Ťažko povedať, či je najhorší sériový vrah Rigo, ktorý zabil 9 ľudí, alebo napríklad Lupták z Banskej Bystrice. Ten napríklad zavraždil aj moju spolužiačku.

Kriminalistický tím si vtedy myslel, že ide o viac vrahov. My sme však tvrdili, že prípad vykazuje znaky sériového vraha. Tak som navrhol, nech na to jedna skupina nazerá ako na sériové vraždy a druhá ako na viacerých páchateľov. Nakoniec sa skutočne ukázalo, že profil sa veľmi dobre zhoduje so sériovým vrahom. Zo zahraničia, myslím, že z Nemecka či z Holandska, zavolali o pomoc FBI. Vyšetrovateľ mi z USA poslal fax a moja manželka, ktorá učila angličtinu, mi ho prekladala. Boli sme skutočne prekvapení, že naše profilovanie s ich posudkom v mnohých bodoch úplne presne sedelo. Dohodli sme sa teda na medzinárodnej spolupráci a polícia následne Riga vypátrala.

Ondrej Rigo býva označovaný ako najhorší sériový vrah histórie Slovenska. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Nie, to nie. A vysvetlím vám dôvod. Ťažko povedať, či je najhorší sériový vrah Rigo, ktorý zabil 9 ľudí, alebo napríklad Lupták z Banskej Bystrice. Ten napríklad zavraždil aj moju spolužiačku. Jeho obetí bolo menej, ale vraždil ich veľmi brutálnym spôsobom. Rodinám obetí je totiž v úvodzovkách „jedno“ či Rigo zabil jednu osobu alebo sto. Tá bolesť pre pozostalých je skrátka mimoriadna. Smrť je vec, ktorá je definitívna. Z hľadiska štatistiky môže byť Rigo najhorší, ale nedokážem ho označiť za najhoršieho sériového vraha našej histórie. Také niečo sa nedá merať ani vážiť.

Má šancu bežný laik rozpoznať sériového vraha, ak sa nachádza v jeho blízkom okolí, ako rodina či priatelia?

Kdeže, to nemám šancu ani ja. Je viacero druhov sériových vrahov. Človek, ktorý je sériovým vrahom, povedzme strednej triedy, s inteligenciou a záujmami, má nejaký dôvod, prečo loví svoje obete. Dokáže to bežne maskovať a samozrejme sa nezdôveruje s tým, že je sériový vrah. Sleduje svoju obeť, jej zvyky, a nakoniec ju dostane na miesto, kde ju ovláda. Môže ju rovno zabiť, mučiť alebo si iným spôsobom dokazovať svoju moc. A ani tí najhorší sérioví vrahovia to nemajú napísané na tvári. V strednej triede môžu byť rôzni obchodníci, remeselníci, právnici, dokonca občas lekári, ale musím podotknúť, že tých je málo.

Jeho výrokom bolo „pôjdem do lesa a nejakú mladú si chytím“. A tak sa aj stalo. Keď sa mu to podarilo, pokračoval.

Aké pocity zažíva takýto vrah strednej triedy?

U sériových vrahov je to ako u muža, ktorý spácha neveru. Vie, že má príležitosť, a tak to spraví. Potom prídu výčitky a na chvíľu prestane. Neskôr to ale skúsi znova, a ak bude úspešný, s jedlom rastie chuť. Stále ho to však trápi a hovorí si, že už sa to nestane. Pud mu ale káže, že to spraví znova. A toto isté, ale v úplne inej oblasti, je u sériových vrahov. Takýto bežný vrah strednej triedy nie je vytešený v štýle, že „túto ženu si chytím, je to skvelé a dobre som sa ukojil“. Ten vrah si uvedomuje, že mu to môže ohroziť existenciu a skaziť život. Ale opäť to skúsi. A úspešnosťou sa frekvencia zvyšuje. Stále však nemá tendenciu ukazovať sa, že je sériový vrah.

V čom sa teda líši nižšia úroveň od strednej?

Medzi sériovými vrahmi nižšej triedy spomeniem napríklad Luptáka. Mohol by som sem zaradiť aj Riga, ale on bol o trochu vyšší level. Lupták bol obyčajný primitív, nemal záujmy, pobýval na salaši, neskôr bol bez zamestnania a žil s istou asociálnou ženou a jej dcérou. Tie sa mu smiali, že aký je škaredý a žiadne dievča ho nechce, a tak sa urazil a chcel si dokázať, že to tak nie je.

Jeho výrokom bolo „pôjdem do lesa a nejakú mladú si chytím“. A tak sa aj stalo. Keď sa mu to podarilo, pokračoval. Neprežíval to, bol citovo vyprahnutý. Kolegovia, ktorí ho strážili, mi hovorili, že sa v neskoršom období bál chodiť z cely, pretože sa domnieval, že ho idú obesiť. Neľutoval nič, ale v rámci pudu sebazáchovy sa obával, že ho odstránia.

Kto teda patrí medzi vyššiu triedu?

Sérioví vrahovia vyššej úrovne, ako je fiktívny Hannibal Lecter, sú vymyslení alebo ide o veľmi raritný prípad. Profesor psychológie Gejza Dobrotka mal jeden zaujímavý výrok. Povedal, že „pracujeme iba s obmedzenými dátami. Vieme iba o tých, ktorí svoje zločiny spáchali a nevieme o tých, ktorí svoje zločiny utajili“. V podstate teda riešime iba babrákov. Ťažko preto povedať, koľko Hannibalov Lecterov či Jackov Rozparovačov behá po svete. Je to ale vysoko nepravdepodobná teória. Pretože telo sa zväčša nájde a keď je konštrukcia vraždy podobná, polícia začne byť ostražitá.

Na mieste nájdeme mŕtvych ľudí. A vtedy sa nemôžeme nechať ovládnuť emóciami, pretože je potrebné, aby sme čo najrýchlejšie zaistili miesto činu a dolapili páchateľa.

S akými mýtami o vrahoch ste sa za svoju kariéru stihli stretnúť?

Teraz je už toho menej ako kedysi. Máme totiž televíziu, internet. Kedysi sa hovorilo, že treba dávať pozor, keď ide o vychudnutého a zarasteného muža, ktorý má v horšom prípade ryšavú bradu. Dnes sa to už podľa vzhľadu nijak povrchne nerozoberá. V minulosti sa na vrahov nazeralo ako na primitívne beštie a jednoduchých ľudí. Bola aj taká povera, ktorá pretrvávala do 80. až 90. rokov, kedy sa hovorilo, že páchatelia vypichovali obetiam oči, pretože v nich mal zostať obraz vraha. Tvrdilo sa aj to, že keď zločinec na mieste činu po sebe zanechá exkrement, sťaží vyšetrovateľom jeho dolapenie.

Ondrej Rigo

Je pomerne bežným úkazom, ak ľudia pracujúci na násilných trestných činoch začnú mať postupom času duševné problémy a vyhľadajú pomoc odborníka?

Väčšinou nie. Musím povedať, že kriminalisti sú na tom ešte dobre – a to nechcem vyznieť cynicky. My totiž, bohužiaľ, prichádzame už v podstate na hotovú scénu. Na mieste nájdeme mŕtvych ľudí. A vtedy sa nemôžeme nechať ovládnuť emóciami, pretože je potrebné, aby sme čo najrýchlejšie zaistili miesto činu a dolapili páchateľa. Je to veľmi psychicky náročná práca, na ktorú sa treba sústrediť.

Keď sa už žena rozhodne, že niekoho zabije, dokáže byť veľmi brutálna.

Oveľa horšie ako my sú na tom ale záchranári, pretože sa snažia pomáhať umierajúcim ľuďom. A úplne najhoršie sú na tom podľa mňa hasiči, pretože majú fyzicky náročnú prácu, priamo sa stretávajú so smrťou a potom musia navyše neporiadok po požiari aj upratať. Kriminalisti sú  už „iba“ v styku s mŕtvolami a následkami v podobe nešťastných a rozvrátených rodín.

Doporučeno

Slovenský novinář Paľo Rýpal psal o mafii a před 11 lety zmizel. Stal se obětí vraždy? 11. října 2019 v 11:07

Sú páchateľmi násilných trestných činov prevažne muži?

Áno, zväčša sú to muži. Muž je totiž samec, a teda agresívnejšia časť prírody, ktorá vyjadruje svoje pocity telom. Starí kriminalisti hovorili, že viac násilných trestných činov možno pozorovať u mužov z dôvodu, že muža ľahšie vyprovokujete. Ale keď sa už žena rozhodne, že niekoho zabije, dokáže byť veľmi brutálna, pretože ženy sú praktické.

A ak ju obeť dlhodobo štve, ako napríklad manžel, ktorý týra rodinu, tak možno pri vražde badať obrovský negatívny náboj. A takáto žena dokáže zabíjať skutočne neľútostným spôsobom. Vraždy u  žien bývajú ale brutálne aj preto, že majú menej fyzickej sily, a tak sa o to viac snažia do činu vložiť, aby svoju obeť na sto percent usmrtili. Celkovo teda ženy spáchajú menej násilností, ale niekedy naozaj stoja za to.

Aká najčastejšia motivácia vedie páchateľov k spáchaniu násilných trestných činov?

Najčastejšie sa ľudia pobijú v krčme či v rodinách. Tomu sa u kriminalistov hovorilo v úvodzovkách „domáce zakáľačky“. Išlo o prípady, kedy sa ľudia v rodine alebo so susedmi či priateľmi pohádali, následne sa dobodali nožmi a podobne. Potom tu máme samozrejme opilecké hádky, ktoré taktiež patria medzi veľmi časté.

Ďalej môžeme hovoriť o sexuálnych deliktoch. Znásilnenia ale treba jasne oddeliť od vrážd. Väčšina vznikne tak, že sa muž so ženou bavia, popíjajú, a páchateľ si zmyslí, že by mohlo byť niečo viac, no žena ho odmieta. Množstvo znásilnení je teda medzi známymi. A ak sa od môjho pôsobenia nič nezmenilo, tak ide o častejšie prípady, než keď obeť na odľahlom mieste znásilní niekto úplne cudzí. Rafinované vraždy s nejakou formou dlhého utrpenia našťastie nebývajú také časté.

Polícia aktuálne pátra po bývalom funkcionárovi Úradu boja proti organizovanej kriminalite Borisovi Drevenákovi, ktorý bol odsúdený na 17 rokov za spoluprácu so Sátorovcami. Stretávali ste sa pri svojej práci v polícii s prípadmi, kedy ruka zákona spolupracovala so zločincami?

O prípade som počul a áno, stretol som sa s tým. Policajt a zločinec, to je ako jing a jang, jedna strana mince a druhá strana mince. A ako povedal nebohý minister vnútra Pittner, buď zaplatí policajtov štát, alebo to urobí mafia. Čo je veľká pravda. Môže sa stať, že sa policajt s mafiánom zblíži a uvidí, že je nielen zločincom, ale aj človekom.

A keď zistí, že zarába mnohonásobne viac, začne premýšľať, že si môže privyrobiť tým, keď mu trochu pomôže. Vtedy je to veľmi veľké pokušenie, a aby človek odolal, musí byť veľmi morálne silný. A dlhú dobu boli skôr na posmech tí, ktorí odolali. Pretože sa skorumpovaným ľuďom nič nestalo. To sa však postupne začalo meniť a teraz sa na to už nazerá úplne inak. Pomaly prichádzajú časy, kedy ľudia uvažujú, že sa už zločin páchať príliš nevyplatí.

Stali ste sa niekedy sám obeťou trestného činu?

Áno, ale zatiaľ našťastie len obeťou banálneho zločinu, v podobe krádeže. Policajt môže byť tiež obeťou trestného činu a zažíva presne to isté, čo obeť z radu civilistov. Keď vám niekto vykradne byt, pivnicu či garáž, ide vás šľak trafiť. Nejde ani tak o tie ukradnuté veci, ale najmä o tú drzosť, že si to vôbec niekto dovolil.

Vtedy uvažujete, že si zlodeja nájdete a vyriešite to po svojom, no potom si poviete, že vám to za to nestojí. Preto aj dnes, keby som videl, že mi niekto vykráda garáž, tak sa na to budem zrejme pozerať z okna a zavolám políciu. Nestálo by mi to totiž za to, aby ma zmrzačený zlodej ťahal po súdoch, keby som mu dolámal ruky či nohy.

Ako hodnotíte súčasný stav Obchodnej ulice v Bratislave z hľadiska bezpečnosti?

Na Obchodnej ulici som veľmi dlho nebol, takže sa k tomu môžem vyjadriť iba ťažko. Všeobecne sa to rieši ale tak, že sa v nebezpečných zónach zvýši počet kamier, ktoré operátori sledujú. Nemôžu to však byť neškolení ľudia, ale skúsení strážnici, tí totiž lepšie rozpoznajú napríklad zlodeja sledujúceho autá. To je prvá vec. Druhá vec je zriadenie detašovaného pracoviska polície. Tretia vec, a to hodnotím ako zásadný problém bezpečnostnej politiky, je to, že sa ochrana v mestách častokrát hádže na mestskú políciu. Tá je závislá od primátora mesta, náčelníka mestskej polície a od toho, ako úprimne sa myslí ich výcvik. Nemajú náležitosti ako štátna polícia.

Odporučili by ste ľuďom, aby so sebou nosili slzný sprej alebo iné obranné prostriedky?

Áno, určite. Mali by sa ale v tomto ohľade taktiež vzdelávať. Keď si žena kúpi slzný sprej, ako napríklad moja manželka, hodí si ho do kabelky, a keby prišlo k nejakej situácii, tak vytiahnutie spreja zaberie čas. Navyše treba pozerať aj na dátum spotreby slzného spreja, ktorý niekedy ľudia nepoužívajú dlhé roky. Zlé je aj to, keď osoba nemá slzný sprej otestovaný. Potom sa môže stať, že si ho nastrieka do tváre. Je lepšie ho mať ako nemať, to iste, no treba si ho vyskúšať. Potom sú tu napríklad aj paralyzéry, tie si však taktiež treba vyskúšať, nie iba nechať vhodené v kabelke či v ruksaku.