Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Kliknutím na tlačítko tě přesměrujeme na news.refresher.cz
16. listopadu 2019 11:17
Čas čtení 0:00
Vl Mi

Martin M. Šimečka: Pokiaľ nemáte možnosť slobodu využiť, je to potom len prázdne slovo (Rozhovor)

Martin M. Šimečka: Pokiaľ nemáte možnosť slobodu využiť, je to potom len prázdne slovo (Rozhovor)
Zdroj: TASR
REFRESHER
Uložit Uložené

Zápasíme s vlastnou ľahostajnosťou. Ešte stále si väčšina spoločnosti akoby neuvedomovala, že ak bude len tak existovať a všetkému sa prispôsobovať, poškodí nás to, hovorí novinár a spisovateľ Martin M. Šimečka.

Ako by sme dnes žili, ak by sme pred 30. rokmi mlčali? Málo mladých si to vie predstaviť. Žijeme technológiami, cestujeme, zabávame sa. Vážime si však slobodu, ktorá bola pred rokom 1989 len snom? Ťažko povedať. „Existuje veľká generačná priepasť, a to nielen na Slovensku, ale všade vo svete,“  hovorí Martin M. Šimečka.

Keď bol mladý, nemohol študovať. Zakázali mu to. Ako 14-ročný chlapec teda musel ísť na učňovku, potom pracoval ako kurič. Pred revolúciou publikoval v samizdate (tajné vydávanie, rozmnožovanie a rozširovanie zakázaných kníh a periodík, poz. red.) a bol pri zrode demokracie na Slovensku. „Zrazu som sa ocitol v prostredí najlepších českých a slovenských spisovateľov, ktorí boli zakázaní. Spriatelil som sa s Václavom Havlom a ďalšími, mal som univerzitu, o ktorej sa iným ani nesnívalo. Mám síce alternatívne vzdelanie, no oveľa lepšie, ako vtedajšie marxistické školy,“ spomína. 

Martin M. Šimečka: Pokiaľ nemáte možnosť slobodu využiť, je to potom len prázdne slovo (Rozhovor)
Zdroj: Refresher
O pár dní si pripomenieme 30. výročie Nežnej revolúcie, ktorá v roku 1989 nenásilnou formou položila komunistický režim. Po krvavom potlačení pokojnej manifestácie študentov 17. novembra 1989 v Prahe sa na námestiach stretávali státisíce ľudí. Doslova v priebehu pár týždňov porazili režim, ktorý vládol dlhé desaťročia tvrdou rukou a obmedzoval svojich obyvateľov. Nežná revolúcia priniesla slobodu do všetkých oblastí života na Slovensku.
V Refresheri sme sa rozhodli napísať sériu článkov, ktoré ti túto významnú udalosť lepšie priblížia. Pozrieme sa ale aj na neslobodu, ktorá revolúcii predchádzala a na to, ako sa spoločnosť za 30 rokov zmenila.
V rozhovore s Martinom M. Šimečkom sa dočítaš:
  • Čo ho utvrdilo v tom, že režim padol
  • Čo si myslí o zaužívanej fráze starších, že za komunizmu bolo lepšie
  • Prečo sa podľa neho mladí nezaujímajú o to, čo sa dialo v minulosti
  • Ako vníma slová demokracia a sloboda
  • Kto je hrdinom dnešnej generácie

Ako si spomínate na 17. november 1989?

Pamätám si ho pomerne presne. Je to jeden z tých dní, ktorý si pamätáte celý život. Zhodou okolností sme v ten deň boli u zakázaného spisovateľa Ivana Kadlečíka na jeho chalupe. Bola tam celá partia spisovateľov, ktorí nemohli publikovať – bol tam vtedy s nami môj otec, Oleg Pastier, Miro Kusý a ďalší. Spolu s Dušanom Mitanom a Petrom Zajacom, ktorí zakázaní neboli, sme hľadali cestu, ako by sme mohli tvoriť. Poriadne sme sa nepoznali. Bolo to vtedy prvé takéto stretnutie. Počuli sme ale, čo sa dialo v Prahe, tak sme sadli do auta a hneď sme šli do Bratislavy. Museli sme stretnutie odložiť. No a potom už vlastne ani nebolo treba ďalšie.

Ktorá emócia vo vás vtedy prevládala?

Bol som zhrozený z toho, že mlátili študentov. Ja som bol zvyknutý na násilie režimu, ale toto sa mi zdalo iné – že sa deje niečo nové, nevídané. Už aj predtým boli demonštrácie, ale to boli ľudia, čo vedeli, do čoho idú. Toto bola povolená demonštrácia. Nebolo to síce povolené na Národnej triede, to však na veci nič nemení. Boli to mladí ľudia, ktorí neboli pripravení na to, že režim môže takto reagovať. My, starší, sme už poznali povahu režimu, študenti zrejme nie. Bol som zhrozený, keď som sa dozvedel, že použili takýto typ násilia. To bola prvá emócia, ostatné prišli až neskôr.

Martin M. Šimečka si prebral štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky

Martin M. Šimečka: Pokiaľ nemáte možnosť slobodu využiť, je to potom len prázdne slovo (Rozhovor)
Zdroj: TASR, Pavel Neubauer
 

Keď si spomeniete na tie dni, verili ste, že to utrpenie, ktoré vám a vašej rodine spôsobili komunisti, je na konci?

Keď boli prvé stretnutia na námestí a videl som všetkých tých študentov, cítil som zmenu. Spoločnosť sa začala hýbať. Dovtedy to bolo nepredstaviteľné. Keď sa ľudia začali búriť, začínalo mi byť jasné, že to režim nemôže vydržať. Ak protestovalo pár desiatok či stoviek ľudí, jednoducho ich pozatýkali. Tisíce a neskôr desaťtisíce už režim nemal ako udržať. Museli by ísť cestou brutálneho násilia, no na to si netrúfli. Takže áno, od prvých dní som vedel, že režim bude musieť minimálne ustúpiť. To, že padne kompletne, to som si uvedomil približne po desiatich dňoch.

Čo vás utvrdilo v tom, že režim padol?

Komunistický parlament pod tlakom Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra odvolal ústavný článok 4 vtedajšej ústavy o tom, že komunistická strana má vedúce postavenie v štáte. Tým strana stratila legálnu páku na to, aby mohla vládnuť. Druhá vec, keď slovenská televízia pod tlakom redaktorov, ktorí sa začali búriť, začala vysielať živé vysielanie, kde oproti sebe sedeli Ján Budaj, Fedor Gál a Milan Kňažko so zástancami režimu. To bola veľká vec, dovtedy by televízia nikdy v živote do vysielania nič takéto nedala, pokiaľ by to nemala pod kontrolou.

Budaj, Gál a Kňažko hovorili otvorene o zločinoch komunizmu. Vedel som, že keď to televízia pustila naživo a sledoval to celý národ, režim to nemôže prežiť. Vtedy som zhodou okolností šiel sledovať televíziu do centra mesta a bolo úplne prázdne. Všetci sedeli pred televízorom. Pár dní na to nás zavolali komunisti na úrad vlády. Odtiaľ je aj známa fotka, ako sedíme oproti komunistickým pohlavárom. Keď sme im hovorili, že majú odísť, videl som, že sú v panike, že stratili kontrolu nad situáciu. Aj keď boli arogantní, mali strach.

Keby ste mali povedať jeden zážitok z novembra 1989, ktorý by to bol?

Mal som na jednu z demonštrácií priviesť matku Danky Košanovej (študentka, ktorú zabili počas okupácie v roku 1968 sovietski vojaci, poz. red.). Prišiel som k nej domov, bývala na Šancovej ulici pri Račianskom mýte. Pani Košanová bola staršia pani, už nevládala chodiť. Bola však ochotná prísť na tribúnu a hovoriť. Táto žena celých 20 rokov nemohla verejne povedať, že jej dcéru zabili ruské guľomety. Nedarilo sa mi však dostať autom k tribúne, námestie totiž bolo preplnené. Šiel som po Obchodnej, to sa ale nesmelo. Uvedomoval som si, že inak ju tam ale nedostanem. Doviezol som ju až pod tribúnu. Bol to zvláštny a veľmi silný zážitok, okolo nás bolo more ľudí. Videli, že sa niečo deje a ustupovali nám.

Doporučeno
Vekslák, bony či Tuzex. 10 věcí z dob komunismu, které dnes již neexistují, ale kdysi byly běžnou součástí života Vekslák, bony či Tuzex. 10 věcí z dob komunismu, které dnes již neexistují, ale kdysi byly běžnou součástí života 15. listopadu 2019 15:02

Nedávno sme tiež mali preplnené námestia, odhadovalo sa viac ľudí ako počas Nežnej revolúcie. Slováci chceli slušné Slovensko. Videli ste paralelu?

Samozrejme. Scenár demonštrácií bol podobný, bol totiž veľmi mierumilovný. Rok 1989 je unikát, nebol rozbitý ani jeden výklad. Pozrite sa, čo sa deje v Hong Kongu alebo hocikde inde vo svete. Aj protesty Za slušné Slovensko boli veľké a organizátori išli tak trochu v stopách novembra. Scenár na tribúnach mal podobný charakter, rečnili ľudia z rôznych spoločenských skupín. Tí reprezentovali celú spoločnosť. Ak protesty porovnám podľa počtu ľudí, bolo ich zhruba rovnako. Rozdiel je v tom, že sa protestovalo v desiatkach ďalších miest. To by som označil ako pokrok. Vtedy trvalo istý čas, kým sa v menších mestách v novembri začali ľudia ozývať. Slovensko sa zmenilo v tom, že už nie je len Bratislava.

Martin M. Šimečka: Pokiaľ nemáte možnosť slobodu využiť, je to potom len prázdne slovo (Rozhovor)
Zdroj: TASR

Prečo by si aj dnes mali mladí pripomínať Nežnú revolúciu? Mnohí si vravia, že to bolo dávno a žijeme inú dobu.

Rozhodne by som im to nechcel prikazovať. (smiech) Ak chcú aspoň trochu porozumieť tomu, čo vlastne žijú, tak sa nezaobídu bez toho, aby vedeli, čo sa dialo pred 30. rokmi. Vďaka Nežnej revolúcii môžu žiť tak, ako žijú. Otázne je, či vôbec chcú porozumieť. Na námestiach boli rovnako mladí ľudia, ako sú dnes oni. Šli si vykričať slobodu a dostali po držke. A vďaka tomu padol režim. Každá generácia je rovnaká, keď je mladá – trochu radikálna, chce sa zabávať, žiť naplno, zamilovať sa. Už len kvôli tomu, aby poznali svojich generačných predchodcov, mali by sa zaujímať o to, čo sa dialo 17. novembra v roku 1989.

Starí rodičia mi vždy hovorili, že za komunizmu bolo lepšie. Súhlasíte?

Domů
Sdílet
Diskuse