Laco Borbély: Sociálne siete sú plné primitivizmu. Viem efektívnejšie tráviť čas, ako čítať stupídne správy (Rozhovor)

Myslím si, že postúpi Bosna a Hercegovina. Vo futbale je, samozrejme, všetko možné. Uvidíme, ako to dopadne. Balkánske krajiny sú schopné jednorazovo produkovať výkon nad svoje možnosti, no zároveň sú schopné občas zlyhať a hrať pod svoju úroveň. Je to tak trochu vabank.

Doporučeno

Karlos Vémola exkluzivně pro REFRESHER: Attilu Végha respektuju jako největšího slovenského šampiona 18. února 2020 v 16:00

Je naša reprezentácia vo forme?

Každý hráč, nech už aj hrá za Real Madrid či Hornú Dolnú, má určitú krivku nastavenia hernej výkonnosti. Hlavné kritérium je, aby bol hráč stabilnou súčasťou základnej jedenástky. Pokiaľ to tak nie je, je tam potenciálne ohrozenie performencu, to je prirodzené. Veľa z našich reprezentantov však nie je v základnej zostave, no to nie je o ich schopnostiach a zručnostiach, ale o tom, že im chýba permanentné herné nasadzovanie, konfrontácia so zápasovým napätím a ponuka výkonu za takýchto podmienok – keď sa hrá o dôležité body. Keď prídu do reprezentácie, zvykne sa hovoriť, že prídu „oddýchnutí“, keď nehrajú vo svojich kluboch. Nie je to pravda, pretože forma má istú kontinuitu a tá nadväzuje na predchádzajúce výkony. Keď hráč v klube nemá možnosť overovať kvalitu svojich výkonov, vzniká po príchode do reprezentácie veľké riziko, že to nemusí byť optimálne. Faktom je, že mnohí naši reprezentanti nenastupujú v klubových zápasoch pravidelne a to je rozhodne hendikepujúce.

V nedávnom rozhovore ste sa vyjadrili, že UEFA príliš vymýšľa a kombinuje a že komercia totálne pohltila športovo-technickú zložku futbalu. Vďaka play-off ale máme stále šancu zahrať si šampionát. Nie je takáto „druhá šanca“ napokon férová?

Záleží na tom, či sa na futbal pozeráme objektívne ako na fenomén, alebo subjektívne, či tam hrá naše mužstvo. Z globálneho poňatia to je podľa môjho názoru absolútne neprijateľné, brzdí to výkon. Ak sa na majstrovstvách sveta objaví 48 mužstiev, stáva sa z neho dlhodobé podujatie a nie sú to tie klasické majstrovstvá, kde sa stretnú najlepšie mužstvá na svete. Ak je na šampionáte len 16 mužstiev, každý zápas má kvalitu, „cveng“.

Keď máte na turnaji takmer 50 mužstiev, jednotlivé skupinové zápasy sa vám ani nechce pozerať. Teda okrem „našich“. Je to zbytočné a človek koniec koncov ani nepotrebuje vidieť toľko zápasov. Zaujímavé je následne len play-off, zápasy budú mať napätie. Ešte predtým sú ale skupiny, kde tímy počítajú body, kalkulujú, vymýšľajú a všetky tieto faktory negatívne ovplyvňujú kvalitu turnaja. Budú však zápasy, ľudia ich budú navštevovať, predá sa viac lístkov, viac ľudí je pred televízormi, to je ten komerčný zámer, finančný efekt, o to tu ide. Z hľadiska vývoja hry to ale nepovažujem za optimálne. Zámer UEFA je, aby motivovalo národne mužstvá menších štátov, má to svoje racio. Keď to ale vyhodnocujeme po kvalitatívnej stránke, nemá to opodstatnenie.

Aj my patríme medzi krajiny, ktorým padne vhod každé zviditeľnenie.

Každá medzinárodná konfrontácia nie je len zviditeľnením krajiny, ale aj zviditeľnenie samotných hráčov. Medzinárodná scéna je vždy ukazovateľom kvality. Domáca scéna, napriek tomu, že sa môže riadiť progresívnymi trendami, nedosahuje také kvality, ako napríklad taká anglická liga. V zásade môžeme povedať, že v súčasnosti funguje klubový pentagon – 5 národných líg (anglická, španielska, talianska, francúzska a nemecká), ktoré majú vysokú kvalitu a výrazne výkonnostne presahujú ostatné. Ostatné sa, bohužiaľ, musia dívať do hora, na ich ekonomické, infraštrukturálne, výkonnostné a iné parametre. To neznamená, že menšie súťaže zaniknú. Každého fanúšika zaujíma aj vlastný klub, vlastná národná liga.

Raz ste sa vyjadrili, že ako tréner Tatabányi ste s tiki-taka začali skôr ako Barcelona. Stále si za týmto tvrdením stojíte?

Nikdy som nič také nepovedal, je to nezmysel. To je nevýhoda sociálnych sietí a internetu, šíria sa citácie, ktoré nezodpovedajú realite, hoaxy najhrubšieho zrna. Už X-krát som zažil, že mi do úst boli vložené vety, ktoré som nikdy nepovedal. Myslím si, že moja druhosignálna výbava je dosť masívna oproti tradičnému slovenskému štandardu a viem, čo hovorím. Snažia sa spojiť slová, ktoré k sebe nepatria, no tak to nefunguje. Občas sa vyjadrím sofistikovaným spôsobom, ale má to svoje verbálne opodstatnenie – logicky aj obsahovo to sedí.

Na podobné vyjadrenia nereagujem, sociálne siete nenavštevujem tak často. Príde mi to až príliš anonymné, nie je tam zodpovednosť ani autenticita prezentovaného. Takým veľkým časovým luxusom nedisponujem, aby som reagoval na takéto veci.

Momentálny trend je vertikalizácia ofenzívy, teda hranie do hĺbky s pomocným využívaním šírky ihriska, je to takzvaná autentická ofenzíva zameraná na smerovanie na súperovu bránu.

Tiki-taka bolo za éry trénera Josepa Guardiolu v Barcelone.

Futbal sa herne a takticky vyvíja. Má svoju typickú evolučnú štruktúru, v rámci ktorej sa snaží presadzovať niektoré špeciálne prístupy. Ak sa pozrieme na posledné desaťročie, v roku 2011, 2012 a 2013 bola práve éra Guardiolu a Barcelony. Malo to racio, štýl hry sa napojil na barcelonskú školu La Masia, kde mali určitý štýl, ktorý vychádzal z vrodených aj somatotypických vlastností. Španielske typy hráčov boli nižšej postavy, subtílne, dobre technicky vybavené a s dobrými predpokladmi na kombináciu. Vygeneroval sa štýl, ktorý sa nastavil tak, aby mali pod kontrolou hru, vysoké percento držania lopty s využívaním šírkovej dimenzie ihriska. To však, samozrejme, nemuselo každému vyhovovať.

Mne osobne to nevyhovovalo, tento štýl futbalu som v istých fázach považoval za nudný. Dovolím si tiež tvrdiť jednu závažnú vec – nebyť Messiho v mužstve, úspešnosť herného štýlu by nebola taká efektívna, aká bola. Spôsob hry bol ušitý na mieru pre tieto typy hráčov, i keď treba dodať, že Messi nie je hráč na šírkové prihrávky, je penetračný hráč na vertikálny futbal zameraný na hĺbku ihriska smerom k súperovej bráne, v tom spočíva jeho genialita.

Aký futbal sa hrá dnes?

Momentálny trend je vertikalizácia ofenzívy, teda hranie do hĺbky s pomocným využívaním šírky ihriska, je to takzvaná autentická ofenzíva zameraná na smerovanie na súperovu bránu. Samozrejme, dá sa využiť šírková prihrávka, no nie je to v takej miere, ako na začiatku minulého desaťročia. Kloppov Liverpool je to, čo ja vnímam ako pozitívny evolučný prvok v herno-taktickom vývoji, pretože ponúka najvyššiu mieru atraktívnosti. Filozofia útočenia na súperovu bránu bez strachu zo straty lopty robí tím silný – sme takí dobrí, že ju dokážeme získať okamžite späť kontrapressingom. V tomto štýle futbalu vidím evolučnú perspektívu.

Je to však o každého vkuse. Mňa 45 prihrávok na šírku nudilo. Inklinujem skôr k hĺbkovejšiemu prejavu tak, ako to presadzoval napríklad Real Madrid. Neplatí to však pre každého.

Širokej verejnosti ste známy predovšetkým ako futbalový analytik. Ako ste sa dostali k analyzovaniu v televízii?

Do televízie som sa prvýkrát dostal v roku 2002, keď bol šampionát v Južnej Kórei. Bolo to pre mňa nové, zavolal ma Miro Michálek. Spolupráca pokračovala, spolukomentoval som aj európsky šampionát v roku 2004 v Portugalsku, to sme robili obrovské športové bloky s Marcelom Merčiakom a Viktorom Blažekom. Komentovali sme dva zápasy za sebou, no málokto si vie uvedomiť, aké to je náročné. Po dvoch dňoch permanentného vysielania som bol vyflusnutý ako citrón (smiech). Nie je to tak, ako keď si sadneš pred televízor, otvoríš si chladené pivečko a porozprávaš sa s priateľmi. Komentovanie si vyžaduje nadštandardnú mentálnu pozornosť, čo je vyčerpávajúce.

Zo začiatku sme nemali veľa priestoru, často bolo teda naše rozprávanie turbulentné, chceli sme za minútu povedať toľko, koľko by vyšlo pokojne aj na desať. Postupne som si našiel rytmus, vytvorili sa aj dobré podmienky. Keď to prebral Marcel Merčiak, mám pocit, že sa to trochu uvoľnilo a dostali sme dosť veľký priestor. Myslím si, že to nebolo na škodu veci. Som si vedomý, že som istú skupinu ľudí iritoval svojim prejavom, ale myslím si, že to bola menšina. Preto som nepovažoval nutné korigovať to.

Začali ste futbalové prenosy spolukomentovať štýlom, na ktorý diváci neboli zvyknutí. Postrehli ste, že sa o vás začalo viac rozprávať?

Úprimne? Nie až tak veľmi. Boli sme dobrý tím, riadil to Marcel a dal mi totálnu slobodu. Sem-tam mi povedal, aby som rozprával menej sofistikovane. Mal som dobrých kolegov, mal som veľký priestor. Vypracoval som vlastné analýzy a ponúkol som ich divákom. Striedal som sa s Karolom Markom a Mariánom Zemanom, každý sme mali iný odborný prístup.

Kým Marián viac riešil herné činnosti vychádzajúc z hráčskej praxe, Karol zas bol odborník na taliansky a španielsky futbal. Ja som pracoval detailne s taktikami, snažil som sa venovať globálnym herno-taktickým veciam. Z našej strany bola obrovská miera odbornosti a Marcel Merčiak s Ľubošom Hlavenom to podporili. Mali sme pocit, že máme stále čo pridávať a boli sme motivovaní k odkrývaniu čoraz hlbšieho taktického podhubia zápasu.

Často používate cudzie slová a zložité vetné konštrukcie. Počuli ste už na seba konkrétne sťažnosti či rady od divákov, aby ste hovorili jednoduchšie?

Samozrejme. Niektorí ľudia mali výhrady, keď som narušil ich kognitívny svet a použil odborné termíny, ktoré pre nich neboli zreteľné. Pôsobilo to na nich stresujúco, to je logické.  Môj otec mal vtedy 75 rokov a opýtal som sa ho, či rozumel všetkému, čo som povedal. Odpovedal kladne a to bol pre mňa dobrý feedback.

Vysoko si cením tiež Laca Petráša, ktorého považujem za žijúcu legendu slovenského futbalu a jedného z najväčších futbalových zabávačov. Dal mi konštruktívnu pripomienku, aby sme neanalyzovali situáciu, pokiaľ dej ešte beží, pretože to ruší diváka. Snažil som sa to potom korigovať.

Dostali ste už tvrdú kritiku, ktorá vás následne zamrzela?

Takúto kritiku som nezažil. Pokusy, aby som simplifikoval prejav, už boli. Aj to beriem ako konštruktívnu kritiku, feedback má korektívny zmysel. Som nastavený tak, že mám tendenciu počúvať, som tímový hráč pokiaľ to nie je na úkor vlastnej autentickosti.

Vídavame vás aj v spotoch pre stávkovú spoločnosť, tam parodujete tak trochu sám seba. Prečo ste sa na to dali?

Bol som na ceste z Bratislavy, keď ma  oslovila reklamná firma. Opýtali sa ma, či by som si vedel predstaviť spoluprácu. Potrebovali to pripraviť veľmi rýchlo, prišli teda za mnou do Nových Zámkov hneď na druhý deň. Projekt sa mi zapáčil, na prvom klipe som obsahovo výrazne participoval (tréner v kabíne, poz. red.). Snažili sme sa to dať do takej typicky futbalovej podoby, niečo medzi paródiou a zrkadlením skutočnosti. Myslím si, že sa to celkom podarilo a dnes so stávkovou kanceláriou spolupracujeme už tretí rok.

Čo sa týka Instagramu, dostal som návrh, že by som mohol byť aktívnejší ako tvár reklamy.

Nebránim sa tomu, no úprimne, na takýto typ aktivity nemám veľmi čas.

Keď spolupracujete so stávkovou spoločnosťou, chodíte si niekedy aj vsadiť?

Možno to bude znieť neuveriteľne, ale v živote som ešte nenavštívil žiadnu stávkovú kanceláriu, i keď so zamestnancami v našej reštaurácií sme uzatvárali 1-eurové stávky na zápasy Ligy majstrov resp. majstrovstiev sveta, kde však išlo skôr o to, kto trafí výsledok.

Chodievate na Facebook či Instagram?

Mám účet na oboch, na Facebook občas chodím kvôli hudbe. Na môj vkus sú sociálne siete príliš anonymné a vulgárne. Aj keď som naturálny typ, nemám rád primitivizmus. Nebaví ma to čítať. Pokiaľ nájdem konštruktívne názory, rád si ich prečítam. Viem však aj efektívnejšie tráviť čas, ako čítať primitívne reflexie frustrovaných.

Ani Instagram? Ten, zatiaľ, nie je až taký toxický a otvorili by sa vám nové možnosti.

Moja mladšia dcéra pracuje v reklamnej brandži. Založila mi aj Instagram aj Facebook. Na druhom spomínanom sledujem pár stránok, čítam správy a reagujem na zdieľanie hudobných produkcií. Robím si takýmto spôsobom osobný archív, všetko čo sa mi z hudby páči, to zazdieľam.

Čo sa týka Instagramu, dostal som návrh, že by som mohol byť aktívnejší ako tvár reklamy.

Nebránim sa tomu, no úprimne, na takýto typ aktivity nemám veľmi čas. V hlave mám rozpracované knihy o futbale, som v komunálnej politike a snažím sa pomôcť mestu, cvičím na base a zdokonaľujem sa v golfe. Miestami si hovorím, že som si toho zobral na seba veľa a ľudia nevedia oceniť kvantum manažérskeho úsilia, ktoré do toho človek vloží. Každý však musí začať od seba a ja tak robím a verím, že výsledok volieb ma bude motivovať pracovať ďalej a moja snaha bude mať pozitívnu odozvu.

Akú hudbu počúvate?

Prelom 60. a 70. rokov, považujem to za absolútny top, to už sa nezopakuje. V roku 1969 som zachytil album Carlosa Santanu. Dnes vlastním všetky CD, čo vydal. Niektoré názvy pesničiek dokonca používam ako heslá, jeho hudba ma očarila. Milujem dychové sekcie, bez toho je mozaika zvukového vnímania neúplná. Práve preto mám ešte rád napríklad kapelu Chicago či Blood, Sweat & Tears.

Často používate vo svojich analýzach prirovnanie k heavymetalu.

Ten, paradoxne, nepočúvam. Mám však rád heavymetalový futbal, to vymedzenie je jasne dané – Jürgen Klopp tak pomenoval svoj futbal. Reprezentuje vášeň, vzrušenie, dynamiku, pohyb, odoberanie lopty, zanietenie a smerovanie na súperovu bránu.

Hrávate na hudobný nástroj?

Ako chlapec som „za trest“ absolvoval hudobnú školu, akordeón a na staré kolená som začal cvičiť na  basovú gitaru a je to pre mňa relax. Pustím si bluesový štandard alebo rockovú pesničku a hrám, vytváram si ilúziu participácie na hudobnom výkone. Vždy som mal hudobný sen vytvoriť bluesovú kapelu z trénerov, ideálne futbalových. Kapela by sa volala Football Coache´s Garage Blues Band (smiech).

Máte to celkom do detailu premyslené.

To áno.

A čo rap?

Rap má určite svoje čaro. Chýba mi tam ale hudobný element, kumšt. Je to sociálne kritická poézia obohatená hudobným podmazom, to vnímam veľmi pozitívne. Hľadám si k rapu cesty, ale nenachádzam ich.

Je o vás známe, že žijete futbalom a milujete ho. Máte aj iné koníčky a záľuby, okrem hudby? Ste napríklad kutil?

Keď prídete do mojej garáže, nájdete tam knižnicu a futbalový archív (smiech). Mám všetky nástroje do dielne, ale ešte som ich nepoužil. Mal som veľký dar, bol som obojnohý futbalista. Čo sa ale týka rúk, som jednoručný – obe mám ľavé. Nie som typ na domáce práce a keď treba robiť niečo okolo domu, musí ísť so mnou manželka. Na čo by som tam šiel sám (smiech). Ona je totiž tá šikovnejšia, spraví viac. Ja som skôr ten kibic, organizátor...

Analytik.

Áno (smiech). Poviem, čo treba spraviť a ona je maskulínne zručná (veď aj žiarovky mení ona), pracant. Čo sa týka záľub, baví ma golf. Mám pošrámané kolená, nemôžem hrať tenis, problém mám aj s lyžovaním. Golf hodnotím ako rovnocennú náhradu. Ak by som mal v poriadku kolená, zrejme by som sa k nemu nedostal a hral by som tenis – je to dynamický šport a ťažký na dušu a perfektný doplnkový šport pre futbalistov.

Golf však vôbec nie je ľahký, koordinačne a mentálne. To by málokto povedal, treba to skúsiť a človek hneď zmení názor. Priťahujú ma zelené greeny, od detstva som vyrastal na zelenom trávniku a teraz som sa tam vrátil, dokonca som aktívny – športujem. Výhodou je, že ho môžem hrať pomerne dlho a môžem sa stále zlepšovať. Ako však poznamenal Milan Lasica, keď som sa s ním o tom rozprával, môžem sa aj zhoršovať (smiech).

Čo filmy a seriály?

Televíziu používam ako pozadie. Paradoxne, neskutočným spôsobom nenávidím reklamy. Utekám pred každou reklamou, takže väčšinu filmov nedopozerám, lebo pri reklame prepínam a zabudnem sa k filmu vrátiť. Popri televízii sledujem internetové weby, robím si systematický hudobný archív skladieb. Zvyknem pozerať klasické investigatívne televízne seriály, napríklad NCIS, ale aj Dva a pol chlapa s Charlie Sheenom. Dostal som tiež odporučenie od dcér, aby som zašiel na Sviňu, vraj je to kópia reality, ktorú sme zažívali posledné roky. Verím, že sa to po februári zmení.

Futbalový svet je rozdelený na dve časti. Messi alebo Ronaldo?

Ronaldo. Obaja sú geniálni futbalisti, za ktorými je veľké výkonnostne vákuum, až potom prichádzajú ďalší svetoví futbalisti. Obaja predbehli dobu, rozdelili si všetky dominantné ceny pomerne rovnomerne. Či už Ronaldo alebo Messi, ste na dobrej preferencii a je to otázka vkusu. U mňa je to možno pre ten Guardiolov štýl, že je u mňa Messi na druhom mieste.

Ľudia sa tiež nevedia zhodnúť, ktorá liga je najlepšia. Ktorá je to podľa vás?

Premier League je na prvom mieste – zázemie, medializácia, PR klubov, zabezpečenie, futbalové chrámy, variabilita a kvalita hráčov a trénerov, čo sa deje počas sezóny a tak ďalej. Jedným dychom však musím dodať, že La Liga má veľmi silné parametre zrovnateľnosti. Opäť je to však hlavne otázka futbalového vkusu. Nasleduje BundesLiga, Serie A a Ligue 1.