Bola som užívateľom drog v uliciach Bratislavy vymieňať striekačky. Pracovníčky z Odysea pomáhajú aj ženám v sexbiznise

malé kontajnery určené na použité striekačky. Nájdeš ich na miestach, kde ľudia nahlásili odhodené striekačky, alebo kde sa zdržiavajú ľudia užívajúci drogy.

Z prvého fixpointu sme vybrali len jednu striekačku. Ak to čas a situácia dovoľujú, terénne pracovníčky sa zvyknú poprechádzať aj po okolí a skontrolovať chodníky či priľahlé miesta, aby sa uistili, že tam nezostali pohodené ihly. Ak nejakú nájdu, zdvihnú ju pomocou dlhej palice s úchytkou na konci, ktorá slúži špeciálne na manipuláciu s použitým materiálom.

Zobrazit galerii

(5)

Moja úloha bola v tomto prípade čisto pozorovateľská. Ak by som na chodníku zbadala ihlu, mala som na to upozorniť pracovníčky, ktoré ju zlikvidujú. Na jej zber používajú väčšinou pevné plastové nádoby – často prázdne fľaše či kanistre od pracích prostriedkov a aviváže. Nazbieraný odpad potom putuje do spaľovne.

Cestou našla Nina jednu pohodenú ihlu pri rohu budovy. O pár ulíc ďalej nás čakal ďalší fixpoint, tentoraz oveľa plnší. Vo vnútri bolo šestnásť použitých striekačiek.

Zobrazit galerii

(3)

Tentoraz sme sa presunuli na okraj mesta, do blízkosti slovnaftskej ulice. Maťa mi vysvetlila, že práve sem sa presunula časť prevažne bývalého obyvateľstva známeho sídliska Pentagon.

Mnohí z nich aj teraz žijú v provizórnych podmienkach pri lese, najmä v stanoch. Miesto je odľahlé, neviditeľné pre bežného človeka. Dostane sa tam len ten, kto už vie, kam má ísť, alebo ho tam niekto nasmeruje. Keď sme zaparkovali dodávku, začali sa schádzať prví ľudia z miestnej komunity.

Prekvapilo ma, že viacerí mali so sebou celé nádoby použitých striekačiek pripravených na výmenu. Ľudia z komunity pôsobili milo, všetci sa pozdravili a keď som im ponúkla nápoj, takmer každý si rád vzal. Vonku bolo sychravo a chladno, takže horúci čaj padol vhod.

Pre pracovníčky z Odysea to bola známa rutina. Mnohých klientov a klientky už dobre poznajú, často sa tu objavujú tie isté tváre. Pri výmene materiálu s nimi prehodili pár viet o tom, ako sa majú, čo je nové, a bolo cítiť, že ich táto práca s nimi baví. Nešlo len o technickú výmenu striekačiek, ale aj o obyčajný ľudský kontakt, úsmev, krátku debatu, priateľský prístup. A to je, myslím si, možno ešte dôležitejšie než samotný materiál.

Spoločnosť kriminálky

Počas výmeny striekačiek nás prekvapili tri autá s policajnými hliadkami. Maťa, ako koordinátorka, bola pripravená vysvetľovať, čo robíme. Napokon sa ukázalo, že policajti hľadali konkrétnu členku komunity a prišli sa len ostatných opýtať, či o nej niekto nevie.

Zostali tam však dlhšie, pohybovali sa medzi ľuďmi a rozprávali sa s nimi. Nakoniec si polícia odviezla jednu ženu a my sme pokračovali v službe. Moje kolegyne mali naozaj plné ruky práce. Keďže ľudí aj materiál evidujú, museli záujemcovia čakať v rade.

Maťa zapisovala údaje o klientele, zatiaľ čo Nina vydávala veci podľa toho, čo si jednotliví ľudia pýtali. Popritom sa vždy našiel priestor aj na krátku debatu či doplňujúce požiadavky.

Neraz klient alebo klientka odchádzal/a s plnou taškou pomôcok a materiálu. V niektorých momentoch bolo práce naozaj veľa a tempo rýchle. Necítila som sa nepríjemne, skôr som mala pocit, že som súčasťou zmysluplnej činnosti.

Tri hodiny smeny ubehli rýchlejšie, než som čakala, a nastal čas vrátiť sa do kancelárie. Čakala nás prestávka, počas ktorej sme prepočítavali materiál. Od pol štvrtej do pol šiestej bol teda priestor na oddych, no keď som videla, že kolegyne pracujú ďalej, chcela som im pomôcť. Ponúkli mi, aby som balíčkovala kyselinu askorbovú, teda vitamín C.

Dostala som gumenné rukavice, na igelit som si pripravila malé vrecúška a lyžičkou som odmeriavala malé dávky prášku. Bola to monotónna, ale zaujímavá činnosť. Čas ubehol rýchlo a ani som sa nenazdala, už sa začínala druhá smena.

Zvykni si na všetko

Po prípravách sme vyrazili znova k Slovnaftu, tentoraz s cieľom sústrediť sa viac na sexbiznis. Počasie nám však neprialo, stále popŕchalo a bolo chladno. Aj keď sme vyložili celú dodávku, pripravili nápoje a rozložili sedenie, prišla len jedna žena pracujúca v sexbiznise. Ostatní to zrejme vzdali a ostali niekde v suchu.

Krátko pred ôsmou sa pri nás pristavilo drahšie auto. Z neho vystúpil muž, ktorého by som nikdy nezaradila k ľuďom z drogovej komunity. Bez zbytočných rečí si prišiel vymeniť striekačky a hneď odišiel. Prekvapene som sa pozrela na dievčatá, no tie sa len usmiali, pre ne to bolo úplne bežné.

Táto skúsenosť ma utvrdila v tom, že drogy užívajú ľudia bez rozdielu postavenia. Človek, ktorý vám blokuje nákup v obchode, žena, ktorá sedí pri vás v električke, či čašníčka, ktorá vám čapuje pivo. Nezáleží na tom, kto sme alebo odkiaľ pochádzame, závislosť nevzniká len z dôvodu „slabej vôle“. Ovplyvňuje ju viac vecí naraz: genetika, prostredie, v akom žijeme, psychika aj vzťahy s ľuďmi okolo nás.

Mať skúsenosť s užívaním drog a zároveň pracovať v OZ Odyseus? Aj to je možné.

Polozmoknuté a uzimené sme zbalili všetky veci a presunuli sa späť do širšieho centra mesta, kde sme ešte popoludní zbierali striekačky. Tentoraz nás tam už čakala skupina ľudí. Bolo zrejmé, že ide o jedno z najfrekventovanejších miest pre ľudí z bratislavskej komunity.

Ninu už vystriedala Alica, no práve tu sa k nám pridal aj Paťo. Nebol to však „obyčajný“ terénny pracovník. Maťa s Alicou mi vysvetlili, že bol dlhé roky ich klientom. Postupne sa začal viac zaujímať o prácu Odysea, občas pomohol s drobnosťami a napokon sa stal plnohodnotným členom tímu. Od závislosti prešiel dlhú cestu, ktorá si vyžadovala podporu, odbornú pomoc  a poradenstvo v rôznych životných situáciách. Doteraz spolu budujú dôveru, učia sa pracovným návykom.

Paťo dnes pomáha mapovať lokality, zbierať pohodené striekačky a pravidelne chodí aj s dodávkou. Navonok pôsobí ako úplne bežný mladý chalan. Málokto by povedal, v akej životnej situácii sa nachádza. 

Doľahli na mňa emócie

Atmosféra v meste bola iná než na okraji. Nebolo tu toľko ľudí bez domova, mnohí si len „odbehli“ z domu, aby si vymenili striekačky. Bolo to pre mňa fascinujúce, rovnako ako fakt, že medzi klientmi boli aj veľmi mladí ľudia. Uvedomila som si, koľko ľudí, ktorí užívajú drogy injekčne v Bratislave vlastne žije.

Situáciu som takmer nezvládla v momente, keď dorazil muž, ktorý viacerým nahlas oznamoval, že si ide dať dávku po veľmi dlhom čase, pretože je nahnevaný. Chcela som ísť za ním a presvedčiť ho o tom, že to je zlý nápad. Maťa ma však zastavila a pokojne mi vysvetlila, že by to nemalo zmysel.

„Našou úlohou nie je ľudí odhovárať. Sme tu na to, aby sme pomáhali zmierňovať riziká, hľadali možnosti riešenia konkrétnej situácie a sprevádzali človeka – či už osobne alebo rozhovorom. Ak sa niekto rozhodne prestať, urobí to z vlastného presvedčenia, nie preto, že mu to povie niekto cudzí,“ povedala. 

Na konci dňa sme s Maťou a Alicou sedeli v aute úplne premočené. Ja som mala hlavu plnú myšlienok. Chcela som pomôcť každému, no zároveň som si uvedomovala, že to nie je možné. Potrebovala som čas, aby som si utriedila dojmy a prijala fakt, že aj malá pomoc je veľká pomoc. Aspoň na jeden deň som mohla prispieť k tomu, že sa znížili riziká, ktoré by inak ohrozovali životy ľudí.

Keď sme si zohrievali skrehnuté ruky pri zapnutom kúrení, položila som kolegyniam poslednú otázku: prečo túto prácu robíte? „Rada sa rozprávam s ľuďmi. Teší ma, keď vidím, že im aj malé gesto dokáže pomôcť. Chcem, aby cítili, že na nich niekto myslí, že svet vie byť aj dobré miesto. To je pre mňa veľká motivácia,“ odpovedala Maťa s úsmevom. Alica jej prikývla.

Bolo desať hodín večer, vonku stále lialo a my sme smerovali späť do kancelárie. Napadlo mi, že práca v OZ Odyseus nie je len fyzicky náročná a občas aj riskantná. Je to predovšetkým o obrovskej empatii, ktorú v sebe tieto profesionálky nosia.

Som im vďačná za to, že som s nimi mohla stráviť jeden deň a na vlastnej koži zažiť, akú hodnotu má ich neviditeľná práca. Stačilo pár hodín v teréne, aby som pochopila, že ich práca chráni nielen komunitu, ale aj nás všetkých.