Zuzka s mužom prenajímajú chatu pod Tatrami: Mnohí si myslia, že mať chatu je pasívny príjem. S jednou sa nedá vyžiť

„Je to naozaj robota minimálne na polovičný úväzok s tým, že nikdy neviete, čo sa udeje. Nie je to práca od – do, je to dvadsaťštyri sedem.“ Za jednoduchým odovzdaním kľúčov je podľa nej marketing na Instagrame, desiatky správ a hodiny písania s hosťami pred každou rezerváciou, príprava chaty, od dreva cez toaletný papier až po voňavé vankúše, dostupnosť počas celého pobytu, riešenie recenzií, účtovníctvo aj slovenská byrokracia.

Musí vás to baviť, lebo ak vás to nebude baviť, tak vás to zožerie.

Detailom sa venuje až posadnuto. Sama seba označuje za detailistku. „Keď mi príde šesť ľudí a mám tam šesť rovnakých šálok, tak nebudú vedieť, ktorá je koho. Budú stále púšťať umývačku a mne sa bude rýchlejšie plniť žumpa, ktorá sa potom vyváža." Malý detail so šálkami sa napokon objavil aj v recenziách hostí.

Ako sa z rodinnej chaty stal biznis

Prvý rok trávili na chate najviac času sami. Kamaráti, ktorí prišli na návštevu, odchádzali nadšení a odporúčali ju ďalej. „To boli také reakcie, že wow, je to tu úžasné,“ spomína Zuzana. Postupne sa rozhodla dať chatu k dispozícii aj širšej verejnosti cez Airbnb. Zámerne si však vybrala Airbnb pred Bookingom, kde je hostiteľ povinný automaticky prijať rezerváciu.

„Ja doteraz s hosťami komunikujem vopred, oťukáme sa a ja mu poviem, čo to obnáša byť u nás. Nemáme vôbec cieľ prenajať tú chatu za každú cenu, ale ísť po tom, aby sme boli perfect match s našimi hosťami."

Toto sito funguje aj ako ochrana pred nevhodnými hosťami.

Keď sa raz ozvala skupina mladých ľudí, ktorí sa pýtali, či si môžu priniesť nafukovacie matrace a ubytovať sa vo väčšom počte, než chata reálne komfortne pojme, Zuzana im slušne vysvetlila, že u nich to nejde, a nasmerovala ich inam.

Párty chata, na ktorú sa nabalí dvadsiatka ľudí, to jednoducho nie je.

Liptov v srdci od detstva

Kde chatu postaviť, Zuzana nikdy neriešila. „Keď som bola dieťa, moja babka mala chatu na Liptove v Závažnej Porube a ja som tam vyrastala. Celé prázdniny sme tam trávili aj s rodinou a ja mám Liptov v srdci,“ hovorí. Keď prišlo na rad rozhodovanie, kde postaviť niečo pre vlastné deti, o mori ani inom regióne neuvažovala. „Pre mňa bola voľba, že keď budeme stavať chatu pre naše deti, tak to musí byť na Liptove, lebo milujem tento región, tunajšiu prírodu aj miestnych ľudí.“

Vhodný pozemok hľadali dlho, kým ho napokon našli vo Važci, dedine, ktorá je formálne ešte Liptov, no fakticky už pod Tatrami. Na pozemku nebolo nič, žiadna stavba ani inžinierske siete.

Chata stojí v lesnej lokalite bez elektriny, čo si vyžiadalo vlastné riešenie od základu. Fotovoltiku, ktorej panely bolo treba kvôli okolitým stromom starostlivo natočiť, aj spotrebiče s nízkym energetickým odberom. Samotnú stavbu realizovala stavebná firma z Liptovského Mikuláša, no interiér, dispozíciu okolia aj technológie si Zuzana s manželom riešili sami, vrátane dubových schodov a kamenného krbu, na ktorých si dali extra záležať práve preto, že chatu pôvodne nestavali na prenájom.

Prečo sa z jednej chaty žiť nedá

Realita nákladov je podľa Zuzany presným opakom predstavy o pasívnom príjme. Základom je dnes bezchybná čistota, kvalitný matrac, plne vybavená kuchyňa a wifi pre hostí, ktorí na chatu chodia aj pracovať. K tomu sa pridáva upratovanie, vývoz žumpy a najmä drevo na kúrenie. Podľa Zuzany je to výrazná nákladová položka, keďže hostia počas pobytu nešetria. Nechýbajú ani miestne dane a účtovníctvo.

Na otázku, či by dokázala chata uživiť niekoho na plný úväzok bez ďalšieho zamestnania, odpovedá jednoznačne: „Nemyslím si, že s jednou chatou sa to dá.“ Ako hovorí, väčšina ľudí robí rovnakú chybu. Vezmú cenu za noc a vynásobia ju počtom dní v roku.

„Ale obrat a zisk sú dve diametrálne rozdielne veci.“ Do prevádzky treba priebežne investovať, servisné náklady sú nepredvídateľné a chatu treba udržiavať aj mimo sezóny. „Zlomí sa stolička na terase, vietor zlomí okenicu, to je stále niečo a vy sa neviete spoľahnúť na nejakú fixnú sumu.“ K nákladom pridáva aj tú najcennejšiu položku - vlastný čas.

Ja to vidím aj pri tejto chate, že veľakrát tam trávim veľa času na úkor rodiny.

„Nemôžem ísť s deťmi na výlet, lebo musím ísť pokosiť alebo musím ísť vyložiť drevo." Práve preto odporúča každému, kto o vlastnej chate uvažuje, aby si spočítal zisk, nie obrat,  a zvážil, či by mu nebolo lepšie prísť si niekam na týždeň oddýchnuť bez tejto roboty, než si ju postaviť sám.

Rovnako dôležitá je podľa nej jasná odlišnosť od konkurencie. „Keď ste priemerní, tak vám zostáva iba konkurovať cenou. A tam sa už bije veľa hráčov.“

Cenovú citlivosť hostí pritom nevníma ako rozhodujúci faktor, rozdiel dvadsať či tridsať eur podľa nej pri tomto type ubytovania nehrá zásadnú rolu.

Dôležitejšia je transparentnosť. Zámerne neskrýva poplatky za drevo či upratovanie do drobného písma pod cenou noci, ale komunikuje vopred, čo všetko je v cene zahrnuté. „Inak sa človek dostane na nečakane vysokú sumu a to potom nenecháva dobrú emóciu.“

Okná sú naša televízia

Slovenskí hostia k nim najviac chodia v lete, keď sú pobyty dlhšie, minimálne päť nocí,  a teda aj náklady na upratovanie nižšie. Silná je aj jeseň, ktorú ťahajú rekreačné poukazy. Zima je podľa Zuzany najkrajšia, no prevádzkovo najnáročnejšia sezóna. S vianočnými aj silvestrovskými pobytmi a nutnosťou odhŕňať sneh nielen z terasy, ale aj zo solárnych panelov.

Najslabšia je jar. Tohtoročné horúce leto navyše priviedlo aj hostí z južného Slovenska, ktorí sa chodili na Liptov jednoducho ochladiť. „Nepamätám si takéto letá na Liptove, aké bolo teraz. Ale u nás sa v noci vždy ochladí a človek sa dobre vyspí, to Bratislava či Nové Zámky v letných mesiacoch nemajú.“

Na chate zámerne nie je televízor ani mikrovlnka. „My máme okná a okná sú naša telka. Každý hosť u nás zažije iný film,“ hovorí Zuzana.

 K chate patrí aj vonkajšia kaďa a panoramatické okno, cez ktoré má hosť pocit, že je priamo v prírode, hoci sedí v teple. Vianoce tu Zuzana rieši rovnako dôsledne ako všetko ostatné, od decembra je chata vyzdobená, hosťom „príde Ježiško" pod stromček, dostanú darčeky aj domáce pečivo.

„Ja som si Vianoce vždy predstavovala len doma. To, že niekto príde k niekomu cudziemu na najkrajšie sviatky roka, si tak vážim, že hostia prídu do hotovej vyzdobenej chaty a nebudem chcieť, aby si nosili ešte aj stromček.“

Po prvom roku prevádzky má Zuzana aj presné čísla: 53 percent hostí tvoria Slováci a 47 percent zahraniční návštevníci, najmä Nemci, ale aj Holanďania, Belgičania či Izraelčania.

Keď je to možné, stretáva sa s hosťami osobne, osobný kontakt podľa nej súvisí aj s lepšími recenziami. Zahraničným návštevníkom navyše pomáha s itinerárom.

Najčastejšie od hostí počúva: „Škoda, že sme tu tak nakrátko.“ Priťahuje ich najmä lokalita, súkromie, žiadni susedia a srnky či líšky priamo pred chatou. Mnohí ubytovanie objavia náhodou pri hľadaní možností okolo Štrbského Plesa.

Práve pokoj a odlúčenie považuje Zuzana za konkurenčnú výhodu. Važec je pritom len dvadsať minút od Štrbského Plesa aj Liptovského Mikuláša, takže hostia si môžu vybrať medzi ruchom a úplným tichom.

Niektoré dni sú adrenalín

Prevádzka so sebou prináša aj momenty, ktoré Zuzana s úsmevom nazýva adrenalínové. Raz odchádzajúci hostia vyliali kávu na pohovku tesne pred príchodom ďalšej rodiny, nasledovalo, ako to sama opisuje, turbo čistenie s fénom v ruke.

Inokedy si hostia na chate uvarili guláš a celý priestor dlho voňal jedlom, čo bolo treba stihnúť vyriešiť ešte pred príchodom nových návštevníkov. „Najväčšou osobnou obavou pritom od začiatku bolo, že nám niekto poškodí vybavenie, čo sa doteraz, musím si zaklopat, nestalo.“