Barbora podstúpila operáciu sánky: Všetci si mysleli, že som bola na facelifte. Zákrok je náročnejší psychicky ako fyzicky

Keďže je progénia vrodená anomália, celý zákrok aj s pobytom v nemocnici plne hradí poisťovňa. Platí to aj pre na mieru vyrobené titánové platničky, ktoré mi držia polovicu tváre. Bez poistenia môže vyjsť zákrok draho. Podľa toho, čo mi hovorili chirurgovia, by ma vyšiel na 10 až 15-tisíc eur.

Čo si platíš celé sám, je príprava pred operáciou aj po nej, konzultácie s čeľustným ortopédom a strojček. Fixný strojček je cenovo dostupnejší. Ja som si zvolila Invisalign, ktorý vyjde na niekoľko tisíc eur.

V akom štádiu rekonvalescencie si teraz – päť mesiacov po operácii?

Úprimne, stále som v procese. Strojček budem nosiť ešte niekoľko mesiacov, kým mi nedajú dole všetko prilepené na zuboch. Stále nemám cit v brade a v spodnej pere. To je riziko, s ktorým som do zákroku vedome išla, aj keď si stále hovorím, že sa to vráti.

Lekári hovoria, že tvárové implantáty si vyžadujú aj rok, kým naozaj sadnú. Poznajú aj pacientov, ktorí sa cítili opäť sami sebou až po dvoch rokoch.

Vlastne sa všetko učím odznova – aj bežné veci. Ako hrýzť, ako jesť, dokonca ako sa odfotiť. Roky som vedela presne, z akého uhla som pekná, teraz vyzerám inak a musím sa v novej tvári nanovo spoznať.

Keď sa pozriem do zrkadla, stále si občas pripadám ako cudzí človek.

Kedy si prvýkrát zistila, že máš progéniu?

Pätnásť, dvadsať rokov dozadu takéto veci vôbec neriešili. Moja mama ma porodila po štyridsiatke. Je zo staršej generácie. Vôbec si nevšimla, že mám iný zhryz, že mi zuby cvakajú inak, ako by mali. Ja som to teda do svojich šestnástich, sedemnástich rokov ani nevedela pomenovať.

Jediné, na čo si z detstva presne pamätám, bola pravidelná kontrola u školskej zubárky. Raz sa ma spýtala: „A moja, a ty ako hryzieš mäsko?“ Videla, že mám obrátený zhryz, ale nič viac mi k tomu nepovedala. Ja som len tak stála a nechápala som, čo tým myslí.

To bol môj prvý kontakt s tým, že niečo je inak, no ešte veľa rokov som nevedela, čo presne.

Dozvedela som sa to až keď som sa ako šestnásťročná vrátila z Turecka, kde som skúšala modeling. Pokazila som si tam zuby sladkosťami a išla som k súkromnému zubárovi do Žiliny. Tam som prvýkrát počula slovo progénia.

Stretávala si sa kvôli tomu v škole s posmeškami?

Keď som chodievala na konzultácie, v čakárňach som stretávala dievčatá, ktoré to mali oveľa výraznejšie. Tie si podľa mňa museli zažiť oveľa viac. Ja som mala šťastie, že som vedela dať zuby hranou na hranu, takže to nebolo až také nápadné.

Jediné, čo sa mi ozaj dialo, súviselo so spodnou perou. Tá je pri progénii tiež vysunutá viac dopredu a ja som navyše odmalička mala výraznejšie pery. Chlapci mi hovorili, že vyzerám ako kačka.

Keď som mala šestnásť rokov, raz sa ma na zastávke niekto spýtal, či som si dala pichnúť pery. To bolo dávno predtým, než v Žiline vôbec vedeli, čo je kyselina hyalurónová. Ja som ako tínedžerka vôbec netušila, o čom hovorí.

Mimochodom, dnes mám pichnutú len hornú peru, je to taký malý trik, ktorý používa veľa dievčat s progéniou, lebo to zjemní celkový výraz tváre.

Takže ťa to neobmedzovalo v bežnom živote zo zdravotného hľadiska?

Ty ako dieťa nevieš, že niečo máš, pretože žiješ v tom, že tvoje zuby sú normálne. Jediné, čo mi mama neskôr spomínala, bolo, že som v noci strašne škrípala zubami. Nevedela som o tom, kým mi to nepovedali partneri.

Nerada som sa fotila z profilu a nenosila som cop, lebo mi vlastnú sánku ešte viac zvýraznil. To si pamätám už z útleho detstva.

Napriek tomu si sa neskôr venovala modelingu a súťažiam krásy.

Presne to je na tom zaujímavé. Ja som to vlastne brala aj ako svoju prednosť. Niečo, čo ma definovalo. Ženám, ktoré vtedy robili castingy na Miss, som sa páčila práve pre moju výraznú sánku.

A neskôr sa ma dokonca ženy pýtali, kam chodím na kontúrovanie, keď mám takú ostrú líniu čeľuste. Dnes si to ženy nechávajú robiť výplňami a niťami. Takže áno, boli obdobia, keď mi to naozaj neprekážalo a brala som to ako niečo, čím som iná.

Kedy si prvýkrát uvažovala o operácii?

Už ako šestnásťročná som si o progénii začala čítať na internete a zistila som, že existuje operácia. Vtedy mi to ale prišlo ako niečo katastrofické a hneď som to zavrhla. Poznám aj iné dievčatá, ktoré odradil len opis samotného priebehu zákroku. Takže som s tým žila ďalších desať, možno viac rokov.

Čo bol ten moment, keď si si povedala, že do toho ideš?

Začiatok minulého roka. Začali sa mi objavovať ťažkosti, ktoré som predtým nemala. Dôležitá vec, ktorú veľa ľudí nevie: toto nerieši zubár, ale čeľustný ortopéd. Objednala som sa na konzultáciu s malou dušičkou, že mi povie, že to vyriešime len strojčekom. Aj také prípady totiž existujú. Ale po pol hodine mi vysvetlil, že v mojom prípade pomôže jedine operácia.

Odišla som domov, nechala som si to niekoľko týždňov odležať v hlave a potom som si povedala, že do toho idem. Začala som si dohľadávať zahraničné fóra, porovnávať fotky pred a po, čítať skúsenosti ľudí, ktorým sa operáciou zmenila kvalita spánku, dýchania a celkového života. Postupne sa to všetko nabalilo do rozhodnutia.

Ako rýchlo potom prišla samotná operácia?

Vôbec nie tak rýchlo, ako som si predstavovala. Myslela som si, že poviem áno a o týždeň budem mať termín. V skutočnosti tomu predchádzal celý rok liečby strojčekom, v mojom prípade Invisalignom, ktorý bol potrebný na to, aby mi lekári dostali zuby do správnej pozície pred zlomením sánky. Termín operácie som dostala presne rok vopred.

A paradoxne, práve tento rok pred operáciou bol psychicky najťažší zo všetkého. Dokonca náročnejší ako rekonvalescencia. Aby po operácii zuby pekne zapadli do seba, musia sa najprv ešte viac vysunúť, než boli.

Takže sa mi tvár ten rok postupne zhoršovala. Posledné dva-tri mesiace pred operáciou som sa už nechcela nikde fotiť a nikam chodiť. Iba som odpočítavala dni. 

Môže sa človek na to všetko vôbec nejako pripraviť?

Úprimne? Na toto sa nedokáže pripraviť nikto – aj keď si človek myslí, že má všetko naštudované. Sledovala som ľudí na Instagrame, ktorí deň po dni dokumentovali svoje zotavovanie – čo jedia, ako sa cítia. 

Ako vyzeral prvý týždeň po operácii?

Na ten mám úprimne totálny blackout. Päť dní som strávila v nemocnici s jednou rukou napojenou na kanylu. Podávali mi cez ňu lieky proti bolesti.

Hlava si podľa mňa vytesnila tie najhoršie chvíle. Nie je to ostrá bolesť, skôr taká tupá. Najhoršie bolo, že po operácii je človek šesť týždňov výlučne na tekutej strave, takže nemá žiadnu energiu. Keď som doma vyšla po schodoch, cítila som sa, akoby som zabehla maratón. Piaty deň v nemocnici som už plakala, že chcem ísť domov.

A ďalšie týždne?

Druhý týždeň si už doma. Je o niečo lepší, ale stále náročný. Zvykáš si na nový stav. Od tretieho týždňa to začína byť znesiteľnejšie. Štvrtý týždeň je kľúčový, lebo vtedy môžeš prejsť z tekutej na jemne kašovitú stravu a spolu s jedlom sa vracia aj energia.

Paradoxne, práve piaty a šiesty týždeň sú znova psychicky náročné, lebo už očakávaš viditeľný výsledok, ale opuch drží ďalej. Ten trvá veľmi dlho, ani po troch mesiacoch nie si úplne odpuchnutá. Bežný človek si myslí, že po troch mesiacoch by už mal byť v pohode, ale doktori hovoria, že tri mesiace sú len úplný začiatok.

Čo si vôbec nemohla robiť?

Prvé týždne som poriadne nerozprávala, ústa som mala opuchnuté, mala som tam aj fixačné háčiky s gumičkami, ktorých odstránenie bolo asi najväčšou úľavou z celého procesu.

Šesť týždňov som nesmela ani smrkať. Bola som rada, keď som si vôbec dala dúšok vody cez slamku.

Kedy ti povedali, že sa môžeš vrátiť do bežného života?

Po troch mesiacoch mi chirurg povedal, že môžem robiť úplne všetko. Do práce alebo školy by som sa podľa seba odvážila najskôr po štyroch týždňoch, minimálne kým trvá tekutá strava, lebo energie je naozaj málo.

Cvičiť som sama začala až po troch mesiacoch, aj keď som pred operáciou trénovala päťkrát týždenne práve preto, aby som vedela, že pár mesiacov budem úplne mimo.

Mala si popri tom všetkom aj malé dieťa. Ako si to zvládla?

Prvý týždeň po príchode z nemocnice musel syn, ktorý mal necelé tri roky, ísť na pár dní k starým rodičom, pretože situácii vôbec nerozumel. Pomáhali mi mama aj partner.

Zaujímavé je, že keď som bola pár dní u mamy, kde sa o mňa starala, celý čas som presedela pri zrkadle a kontrolovala, či som už odpuchla.

Keď som sa vrátila domov, musela som sa starať o syna, variť, upratovať, chodiť s ním na ihrisko.

Bolo to fyzicky náročnejšie, ale psychicky mi to vlastne pomohlo, lebo som nemala čas sa až tak sledovať.

Ako si si vyberala lekárov?

Čeľustnú ortopédku Lucku Richterovú som našla cez Instagram, videla som, že u nej riešilo Invisalign zopár influenceriek. Ordináciu mala kúsok od môjho domu, tak som skúsila konzultáciu a hneď sme si sadli.

Na operáciu som išla na jedinú štátnu kliniku v Bratislave, ktorá tento zákrok robí, na Kliniku ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie v Ružinove. Pred samotnou operáciou som absolvovala konzílium, na ktorom moju tvár naraz posudzovalo asi osem odborníkov.

Po zverejnení fotiek ti vraj niektorí ľudia na Instagrame písali, že si bola asi niekde v zahraničí na facelifte. Je známe, že ľudia si to chodia dávať robiť do zahraničia. Pýtali sa ťa, či si nezvažovala túto operáciu v zahraničí, keďže si to spájali s estetickým zákrokom?

Áno, pár žien sa ma na to pýtalo. Vôbec nechápem, prečo by som mala nad tým premýšľať takto. Neviem si predstaviť, že by som musela opakovane chodiť na kontroly niekam, napríklad do Viedne, a riešiť to v cudzom jazyku.

Vôbec som ani na sekundu nepochybovala o zručnosti a odbornosti našich slovenských chirurgov, sú to kapacity.  

Si so svojím rozhodnutím a celým týmto procesom spokojná?Áno, ešte v narkóze mi po zošití moja čeľustná ortopédka ukazovala fotku, ktorú jej poslal operačný tím, zaujímalo ju, ako to dopadlo. Aj pár dní po operácii mi napísala na Instagrame, ako sa cítim.

Čeľustný ortopéd a maxilofaciálny chirurg spolu totiž musia veľmi úzko spolupracovať. Bez ich spolupráce chirurg takúto operáciu nemôže vykonať a mne prišlo krásne, že sa o mňa naozaj zaujímala.