Kto je tu fašista, nech zdvihne ruku

Zrejme áno. Podobne ako v Nemecku tridsiatych a Taliansku dvadsiatych rokov majú ľudia už plné zuby zlyhávajúceho štátu, korupcie a nekompetentnosti jednotlivých vládnych garnitúr. Slovensko ma obrovský potenciál byť modernou a bohatou krajinou so spokojnými obyvateľmi – a tento potenciál využíva len veľmi málo. Kotleba, podobne ako Hitler, Mussolini či Mosley dokáže pomenovať problémy tejto krajiny relatívne presne a nebojí sa hovoriť ani o problémoch, o ktorých sa mnohým hovoriť nechce. Napríklad dlhodobo neriešená rómska otázka.

Ponúka zjednodušené, čierno-biele videnie sveta a hovorí pre bežných ľudí zrozumiteľným jazykom. To je pre mnohých ľudí bezpochyby lákavé. Nevidia ale už, alebo to nechcú vidieť, že reálne riešenia nemá žiadne a že by našu krajinu priviedol do katastrofy. V tomto sa tiež podobá na medzivojnových fašistov. Tí tiež kričali, že urobia poriadok, no nakoniec si nevedeli poradiť ani so základným chodom štátu. Ich riešením bola agresia, tajná polícia, zatýkanie, propaganda a vojna. Realita je omnoho komplikovanejšia, než nám ju predstavujú fašisti. Jednoduché riešenia proste nefungujú. Ani vtedy, ani dnes.

Benito Musolini a Adolf Hitler, dvaja najväčší predstavitelia fašizmu. Mníchov , Jún 1940

Dá sa porovnať fašizmus, ako ho poznáme z medzivojnového obdobia a druhej svetovej vojny, s tým čo sa deje v mnohých krajinách Európy dnes?

Ideológia fašizmu vtedy aj dnes je úplne rovnaká. Rozdiel medzi fašizmom v medzivojnovom období a po roku 1945 je v tom, že medzi vojnami mohli byť fašisti fašistami úplne otvorene. Mohli pochodovať v uniformách, hrdo sa k tomu hlásiť, hovoriť o tom, že sa chcú zbaviť Židov. Po vojne sa fašizmus ocitol v nepriateľskom prostredí. Ako pre západný, tak aj pre východný blok, bol dôležitý výsledok vojny - teda antifašizmus. Odvtedy museli fašisti svoju ideológiu skrývať a modifikovať.

Ako?

V Európe zostalo iba pár okrajových radikálne neonacistických skupín a hnutí. Ďalšia časť fašistov sa transformovala na radikálnu pravicu. Tá sa už nesnaží o totálne ovládnutie človeka, zaujíma ju iba to aby bola pri moci. Poslednú časť tvoria fašisti, ktorí sa začali skrývať a chameleónsky pretvarovať. Hovoria o sebe, že sú vlastenci, patrioti, národovci či konzervatívci. Tvrdému jadru svojich priaznivcov zároveň dávajú symbolicky najavo, že boli a sú vždy fašisti. Napríklad pomocou numerických znakov – poznáme aféry s číslami 14 alebo 88, alebo pomocou citácií nacistickej literatúry, ktorú poznajú len oni.

Pochod proti fašizmu v Bratislave. Marec 2015

Bol podľa vás vojnový Slovenský štát fašistický?

Myslím si, že Slovenský štát plnohodnotne fašistický nebol. Tým, že to hovorím, sa ale nesnažím tento režim nijako legitimizovať alebo obhajovať. Slovenský štát a Jozef Tiso boli priamo zodpovední za smrť desiatok tisíc občanov. Bola to vražedná diktatúra, kolaborantský štát. Ak sa ale na to chceme pozrieť úplne odborne, za fašistický ho označiť nemôžeme. Aj keď mal výrazné prvky fašizmu.

Fašisti sa nikdy nedostali k moci sami od seba. Nikdy nedokázali vo voľbách osloviť väčšinu obyvateľstva. Vždy sa k moci dostali prostredníctvom koaličných vlád.

Prečo?

Pretože fašisti sú revolucionári. Chcú zlikvidovať celý starý ekonomický, kultúrny a spoločenský systém a postaviť ho úplne nanovo. Toto v Slovenskom štáte nefungovalo. Jozef Tiso sa opieral vo veľkej miere o katolícku cirkev. O staré konzervatívne hierarchie a štruktúry. To vôbec nebolo fašistické. Ani nemeckí nacisti v iných okupovaných krajinách počas vojny, ak mali na výber, nikdy nedali moc fašistom. V celej vojnovej Európe sa skôr snažili udržať konzervatívne, kolaborantské vlády, ktoré im boli oddané.

Prezident Slovenského štátu Jozef Tiso počas manifestácie v Skalistom  v roku 1941

Kvôli čomu?

Pre svoje vojnové úsilie jednoducho potrebovali štáty vykorisťovať, potrebovali aby to tam nejako fungovalo. Chceli ich suroviny, lacnú pracovnú silu, neprerušené transporty vojenských jednotiek a tak ďalej. Ak by dali moc fašistom, stalo by sa im pravdepodobne to,  čo v Chorvátsku s Ustašovcami. Tam na výber nemali. Z Chorvátska nemali až do konca vojny takmer nič. Keď prebrali moc chorvátski fašisti Ustašovci, nastal tam taký brutálny režim, že z neho boli zhrození aj nemeckí esesáci.

Ako vidíte budúcnosť Slovenská po februárových voľbách?

Snažím sa byť optimista a verím, že to zvládneme. Trochu sa však obávam, ako to dopadne. Ak sa pozrieme späť do minulosti, fašisti sa nikdy nedostali k moci sami od seba. Nikdy nedokázali vo voľbách osloviť väčšinu obyvateľstva. Vždy sa k moci dostali prostredníctvom koaličných vlád. Či v Nemecku v roku 1933, keď sa stal kancelárom Adolf Hitler, alebo v Taliansku v roku 1922 keď prebral moc Benito Musolini. Chcem tým len povedať, aby sme si na to aj u nás dávali veľký pozor. Fašisti dokážu veľmi dobre skrývať svoju pravú podstatu.

Jakub Drábik diskutuje o fašizme v kultúrno-komunitnom centre Bašta v Bardejove  

Ako sa podľa vás bude ďalej vyvíjať strana Mariána Kotlebu?

Keď sa dnes pozerám na Mariána Kotlebu a jeho ĽSNS (Ľudová strana naše Slovensko), uvažujem o dvoch scenároch. Jeden je „hitlerovský“ - to znamená, že pravú podstatu strany a fašistickú ideológia môžu skrývať a všetko to môžu len hrať, aby sa dostali k moci. Potom budú robiť „poriadok“ a „očistu“.

Alebo môžu ísť cestou maďarskej strany Jobbik, ktorá začala ako plnohodnotná neonacistická strana, no v priebehu pätnástich rokov sa úplne de-radikalizovala. Stala sa z nej štandardná pravicová strana. Neviem, čo sa odohráva v hlavách kotlebovcov, ale obe možnosti mi prídu reálne.

Oslavy 2. Celoštátneho nástupu Hlinkovej mládeže v Bratislave, rok 1943

Podľa čoho sa ľudia pri voľbách extrémistov rozhodovali v minulosti?

Pri voľbe či ne-voľbe fašistických strán do parlamentu bola v minulosti vždy základom dôvera ľudí v demokratické inštitúcie. V demokraciu ako takú. To je aj odpoveď na otázku, prečo sa fašisti dostali k moci v Nemecku a Taliansku, ale nikdy v Británii alebo Československu.

Akonáhle ľudia videli, že štát nefunguje, že sa o nich nedokáže postarať a že je skorumpovaný, tak sa naštvali. Frustrovaní voliči potom volili extrém. V Británii a Československu ľudia nikdy neprestali veriť demokracii. Tým pádom nemali ani dôvod voliť fašistov. Odpoveď na to, ako sa zbaviť fašizmu je mať fungujúci, spravodlivý a férový demokratický štát.

V čom dnes vidíte nebezpečenstvo fašistických strán?

Mali by sme byť viac citliví k procesom takzvanej dehumanizácie. Toto je najväčšie nebezpečenstvo takýchto strán v celej Európe. Holokaust začal tým, že nacisti začali Židov zobrazovať nie ako ľudí, ale ako krysy, potkany, chobotnice, šváby či hady. Čokoľvek len aby ich zbavili ľudskej podoby. Otvorene o nich hovorili ako o parazitoch, asociáloch.

Podobné tvrdenia sa dnes na Slovensku znova dostávajú do povedomia širšej verejnosti. Takýto slovník používajú aj bežní, štandardní politici. Slovník je veľmi, naozaj veľmi dôležitý. Ak chcete, aby človek niekoho zabil, niekomu ublížil, alebo bol aspoň ľahostajný k niekomu, komu ubližujú, musíte ho presvedčiť, že to vlastne ani nie je človek.

Jozef Tiso počas súdneho procesu v roku 1947 . Popravili ho 18. apríla 1947 za vlastizradu

Stretli ste sa kvôli svojej práci s nejakými nepríjemnosťami alebo vyhrážaním?

Mám s tým skúsenosť. Väčšinou vo forme emailov, alebo na sociálnych sieťach. K fyzickému kontaktu zatiaľ nedošlo. Raz ma prišiel do práce, na Historický ústav zbiť nejaký vysoký holohlavý pán v šuštiakovej súprave. Bol som vtedy na obede, takže som ho nestretol.

Myslíte, že ak by sa do koaličnej vlády po voľbách dostali kotlebovci, mohlo by na Slovensku dôjsť k zatváraniu univerzít, alebo zakazovaniu literatúry, podobne ako v Maďarsku?

Na toto je dnes veľmi ťažké odpovedať. Sme členom Európskej únie, ktorá určitý vplyv na politiky členských štátov predsa len má. Takže by si nemohli úplne robiť to, čo by chceli. Obávam sa však, že by mohlo dôjsť k podobnému scenáru ako v Maďarsku, kde jednu univerzitu (Central Europena University) naozaj zatvorili.

Okrem toho tam zatvárajú mimovládne organizácie. Poznám profesora, ktorého kvôli jeho ľavicovým názorom vyhodili z práce a vyhnali z krajiny. Do istej miery by to možné pravdepodobne bolo. A bol by to vážny problém. Som si istý, že ja by som o prácu stopercentne prišiel.

Aký je rozdiel medzi fašizmom a komunizmom?

V konkrétnej realite a praxi sú si tieto ideológie veľmi podobné. Na jednej strane to boli koncentračné tábory, na druhej gulagy. Fašisti mali gestapo, sovietski komunisti NKVD. Oba systémy mali rovnaká vedúcu úlohu jednej štátostrany. Preto historicky vznikol aj koncept totalitarizmu, ktorý ukazuje, že komunizmus je v praxi rovnaké zlo ako fašizmus.

Rozdiel je, že fašizmus rieši národ a komunizmus je internacionálny. Aj to, že komunizmus ako ideológia má konečný cieľ - ideálnu rovnostársku spoločnosť. Fašizmus žiadny takýto finálny cieľ nemá. Hovorí len o očiste národa a rasy, o nejakom stavovskom štáte, ale nevie čo má byť jeho konečným cieľom.

Ako reakcia na fašizmus vznikli aj militantné antifašistické hnutia Antifa

Prečo dnes, v podstate na celom svete, pozorujeme veľký nárast nacionalizmu?

Svet sa extrémne zrýchlil. Je globalizovanejší a multikultúrnejší. Ľudia prestávajú rozumieť tomu, čo sa okolo nich deje. Niekedy mám pocit, že ten nástup a vývoj technológií je až hrozivý. Podobná situácia bola aj v medzivojnovom období.

Predstavte si nemeckého farmára pred sto rokmi. Generácie jeho predkov robili to isté – obrábali pôdu, hospodárili, gazdovali. Pretože svet sa v dôsledku priemyselnej revolúcie zmenil, musel v dvadsiatych rokoch minulého storočia odísť do mesta. Odrazu bol vytrhnutý zo svojich starých, pôvodných hodnôt. Od svojej zeme, od náboženstva, od zvykov, od práce. Robil niekde za pásom vo fabrike ani poriadne nevedel čo, okolo neho zvonili telefóny, vo vzduchu lietali lietadlá a balóny. Stratil vnútornú orientáciu a hodnotový rámec. Nevedel sa už s ničím identifikovať.

A do toho prichádza Hitler s nacizmom a dáva mu „návod na život“. Vsugeruje mu hodnotový rámec fašistickej ideológie a poslanie, že jeho úlohou je očistiť nemecký národ tým, že porazí nepriateľa. Vidím tam paralelu so súčasnosťou. Ani dnes veľa ľudí nevie kam patrí. Nacionalizmus nám znova ponúka úplne jednoduché vysvetlenie a identifikáciu. A pritom nás zbavuje zodpovednosti za naše osobné rozhodnutia.

Na demokraciu sme si zvykli. Na jednej strane je to nebezpečné, pretože ju berieme ako samozrejmosť a nestaráme sa o ňu, na druhej strane si život bez nej už nedokážeme predstaviť. Som presvedčený, že dnes by takmer nikto nechcel žiť v komunistickej alebo fašistickej totalite.

Ako sa zmenil volič ĽSNS za posledných desať rokov? Kto boli ich voliči kotlebovcov predtým a kto ich volí dnes?

Na začiatku vo voľbách v roku 2010 a 2012 keď mali 1,5 percenta, boli ich voliči naozaj presvedčení fašisti. Ľudia, ktorí naozaj verili, že slovenský národ je v úpadku a je potrebné ho očistiť. Myslím si, že dnes drvivá väčšina voličov Kotlebu nie sú fašisti. Sú to ľudia naštvaní na systém. Na to, že veľa vecí nefunguje.

Voličov ťahá k tomuto hnutiu vždy nejaký jeden špecifický aspekt. Napríklad ľudia ktorí žijú v tesnej blízosti osád majú pocit, že vyriešia rómsky problém. Ale poznám aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pracujúcich v korporátnych firmách s platom 3-tisíc eur, ktorí z globalizovaného multikultúrneho sveta iba profitujú. Napriek tomu volia ĽSNS.

Ale tak to bolo aj v minulosti, pretože fašizmus zachytáva ľudí naprieč celým spektrom sociálnych tried. Faktom je, že ich viac volia mladí a prvovoliči v porovnaní s ostatnými vekovými skupinami. Je to pre nich tak nejako rebelské, forma búrenia sa proti autoritám.

Jakub Drábik na diskusii v Martinuse. Január 2020

Čo by ste odpovedali tínedžerovi na otázku prečo by nemal voliť ĽSNS?

Aby svoju voľbu nebral na ľahkú váhu. Aj keď sa to môže zdať ako „sranda“ alebo že „volím ich naschvál, lebo mi všetci vravia aby som to nerobil“, ide o skutočne vážnu vec. Rozhoduje o budúcnosti nás všetkých. Aby sa zamysleli nad tým, či navrhované riešenia tejto strany, ak nejaké vôbec dokážu nájsť, sú skutočne myslené ako úprimná zmena k lepšiemu a snaha o posun krajiny dopredu.

Pýtal by som sa tiež na to, či sú skutočne presvedčení, že ĽSNS má odborné kapacity na to, aby vôbec niečo dokázala realizovať. Vyzval by som ich, aby sa zamysleli nad následkami, ktoré by víťazstvo ĽSNS vo voľbách malo pre našu krajinu - veci ako absolútne nekompetentné vedenie, totálna devastácia hospodárstva, prebujnelá korupcia, medzinárodná izolácia a nekonečná hanba.

Doporučeno

Nahlédli jsme do romských domácností a byli jsme překvapeni. Nalezli jsme veselé interiéry, slušné bydlení, chuť stavět a pracovat 30. září 2019 v 15:01

Pretože to všetko sme si už zažili „v malom“ v Banskobystrickej župe, kde sa namiesto reálnych riešení zriadila na úrade posilňovňa pre Kotlebových kamarátov. Riadenie štátu je omnoho komplikovanejšia a komplexnejšia vec, než hádzanie dlažobných kociek po rodinách s deťmi v kočíku, nadávaní a hľadaní nepriateľov. Ak si akýkoľvek inteligentný Slovák, mladý či starý, skutočne úprimne odpovie na tieto otázky, ĽSNS voliť nemôže.

Švajčiarsky psychológ a filozof Carl Gustav Jung v jednom zo svojich rozhovorov tesne po druhej svetovej vojne, odpovedá na otázku novinára či budú po skončení vojny démoni zla vypudení a z trosiek povstane nový a lepší život slovami: „Nie, démoni budú vždy hľadať novú obeť. Ich obeťou sa stáva každý človek, ktorý stratí svoj tieň. Každý národ, ktorý prepadne povýšenosti. Jediná spása spočíva vo vzdelávaní jedinca. Aj kresťanstvo sa dokázalo proti presile protivníka udržať nie propagandou a masovými zmenami, ale presviedčaním od človeka k človeku. Práve touto cestou sa musíme vydať, pokiaľ chceme démonov poraziť." Existuje podľa vás na Slovensku a v Európe nádej, že nežijeme iba v ďalšom medzivojnovom období?

Nie len nádej, my aj žijeme v úplne inom období. Nejaké paralely samozrejme nájdeme, no história sa neopakuje. Svet je omnoho zložitejší, globálnejší a multikultúrnejší, než bol v medzivojnovom období. V tomto zmysle je naša „vykorenenosť“ a „strata hodnotových rámcov“ ešte silnejšia, než bola v minulosti. Aj démoni, o ktorých hovoril Jung sú iní a v mnohom i silnejší, než boli pred vojnou. Na druhej strane sme silnejší aj my. Máme historickú skúsenosť a navyše, už dlho žijeme v demokracii.

Zvykli sme si na ňu. Na jednej strane je to nebezpečné, pretože ju berieme ako samozrejmosť a nestaráme sa o ňu, na druhej strane si život bez nej už nedokážeme predstaviť. Som presvedčený, že dnes by takmer nikto nechcel žiť v komunistickej alebo fašistickej totalite. To by mala byť i jedna z vecí, na ktorú to vzdelávanie jednotlivca, o ktorom hovorí Jung, zameriame. Napriek všetkým svojim chýbam je demokracia stále najlepší systém vlády, aký sme doteraz vymysleli. Len na to z nejakého dôvodu mnohí zabúdajú.