Bývalý policajný funkcionár Peter: Odmietol som mafiánskeho bossa, ktorý chcel so mnou hovoriť osamote (Rozhovor)

Ako nadriadený som úkony nevykonával. Zúčastňoval som sa obhliadok miesta činu v závažných prípadoch a následne v rámci porád pri preberaní konkrétnych prípadov a kontrolnej činnosti som dohliadal na to, aby policajti postupovali správne.

A čo sa týka prípadov, z pozície, ktorú som zastával na NAKE do roku 2017, to boli všetky medializované prípady skupín z bratislavského prostredia, no taktiež prípady na južnom Slovensku a vraždy Mikuláša Černáka. Poviem to tak, že to boli tie najzávažnejšie vraždy spojene s organizovanými skupinami. Neboli to však len vraždy, ale aj majetková trestná činnosť alebo lúpežné prepadnutia páchané osobami z podsvetia.

Ktorí verejní funkcionári podľa vás zapríčinili dlhé pôsobenie násilnej mafie z 90. rokov?

Asi chcete počuť mená. Mená však zabíjajú. Aj autor knihy Sviňa Arpád Soltész na otázku, aké mená sa skrývajú za jeho postavami, povedal, že si všetko vymyslel. Každý, kto by povedal konkrétne meno, že ten a ten môže za daný stav, by bol samovrah. Pretože málokto z autorov má na to, aby si zaplatil právnika a niekoľko rokov sa naťahoval po súdoch. A tak, ako spisovatelia, by z toho mali problém aj redakcie. Takže nemenujem.

Na políciu prišiel s advokátom vypovedať jeden vysokopostavený boss slovenského podsvetia. A chcel zostať v kancelárii so mnou sám. Žiadal, aby som poslal preč svojho zástupcu, že mi chce niečo povedať.

Prejdime teda k osobe odsúdeného bývalého policajného funkcionára Borisa Drevenáka, ktorý bol na výplatnej páske Sátorovcov. Boli ste s ním niekedy v styku?

Osobne som ho nepoznal. Ale nastúpil som na miesto, ktoré zastával a počul som od kolegov na neho rôzne informácie. Neverili mu. Ale o jeho spolupráci s organizovanou skupinou na južnom Slovensku sme sa začali dozvedať až po tom, keď proti nemu padli prvé výpovede.

Boli ste počas vašej kariéry v zbore pravidelným svedkom korupcie?

Poviem to takto. Ak by korupcia v zbore a s tým spojená trestná činnosť neexistovala, nemusela by existovať ani policajná inšpekcia. O tom, že tá korupcia existuje, svedčí aj viacero obvinených policajtov. Osobne poznám niekoľkých. Niektorí boli v minulosti mojimi podriadenými a niektorí boli aj policajnými funkcionármi. A veľa poctivých policajtov ešte očakáva, že ďalší takýto „kriváci“ prídu po voľbách na rad.

Ako ste vedľa takýchto krivých policajtoch prežívali?

Keď sme videli na NAKE takých ľudí, hovorili sme si jeden príklad. V Bratislave pôsobila známa mafiánska skupina Sýkorovci. Istého času boli neskutočne silní a každý sa ich bál. A čo sa po rokoch stalo? Odrazu sa im na to prišlo a postupne začali vypovedať. Úplne sa rozložili. A keď sme pozorovali, akí ľudia sú v radoch policajtov, tak sme si vraveli, že možno jedného dňa skončia ako Sýkorovci. Že ich jedného dňa uvidíme v televízii na súdnom pojednávaní s putami na rukách.

Cítili ste v tomto smere po páde Sýkorovcov motiváciu?

Nebola to motivácia. Lebo motivovaný je ten človek, ktorý môže niečo urobiť. A my sme sa nemohli obrátiť na vyšších funkcionárov, u ktorých boli tie podozrenia. Zatiaľ sa však nikomu nič nedokázalo. Platí prezumpcia neviny a ja ju budem dodržiavať.

Snažili sa vás niekedy zločinci uplatiť?

Myslím, že som si dokázal za roky vybudovať meno, a tak to pri mne veľmi neskúšali. Ale mal by som dva príklady. Na políciu prišiel s advokátom vypovedať jeden vysoko postavený boss slovenského podsvetia. A chcel zostať v kancelárii so mnou sám. Žiadal, aby som poslal preč svojho zástupcu, že mi chce niečo povedať.

Odvetil som mu, že ja mám vo svojho zástupcu plnú dôveru a nevidím dôvod na to, aby som ho poslal preč. Zástupca teda zostal na mieste a zločinec nám nakoniec nič nepovedal. Keby som s ním ale zostal v kancelárii iba sám, prípadne s jeho advokátom, možno by mi niečo ponúkli.

V posledných rokoch som skôr pociťoval nebezpečie od krivých policajtov, než od zločincov.

A čo sa stalo v druhom prípade?

Raz sa so mnou istí zločinci z nemenovaného slovenského regiónu chceli silou mocou stretnúť na káve. Bolo mi ale jasné, o čo im ide. Zjavne mi chceli niečo ponúknuť. Tak som to odmietol. O pár týždňov mi prišiel odkaz, že veď oni vedia, odkiaľ som a kde mám blízku rodinu. Poslal som im teda naspäť odkaz, v ktorom som zdelil, že ak chcú niečo riešiť, môžu to skúsiť a uvidia, ako to skončí. Nemalo to už ale žiadne pokračovanie.

Nebáli ste sa, že by ste sa mohli niekedy dostať do situácie, ako napríklad bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak, na ktorého chceli Sátorovci narafičiť prebratie úplatku v hodnote 300 000 slovenských korún?

Vysvetlím vám to takto. Keď ma chceli dostať preč, jeden funkcionár mi vyčítal, čo som všetko spravil. A ja som povedal, nech sa páči, tu máte moje telefóny a e-maily. A myslím,  že ak štátne orgány chcú, overia ľahko aj náš majetok. Každý sa mohol prísť pozrieť na to, ako žijem. Mám auto, ktoré má viac ako 13 rokov a najazdených viac ako 300 000 kilometrov. A keby ma porovnali s inými policajnými funkcionármi s mojím príjmom, uvideli by pravdu. Nechcem zachádzať do podrobností a menovať, ale média o istých funkcionároch a ich majetkoch popísali mnohé.

Vnímali ste aj prípady takzvaného rodinkárstva?

Samozrejme. No to už ani nie je vyslovene rodinkárstvo, ale hľadanie lojálnych ľudí, čo už môže byť v úvodzovkách „známy môjho známeho“. Jednoducho, len aby bol na istej pozícii niekto, od koho môžu čakať lojalitu, bez ohľadu na to, či má ten človek dostatočné skúsenosti. A veľakrát tie skúsenosti rozhodne nemajú. Osobne som takých zažil a vykonával voči nim kontrolnú činnosť. A keď je neschopný nadriadený, niektorí podriadení to využívajú a robota nefunguje.

Hrozilo vám pri práci niekedy nebezpečenstvo?

V posledných rokoch som skôr pociťoval nebezpečie od krivých policajtov, než od zločincov.

Napríklad?

Konkrétne prípady by som radšej neuvádzal.

Robotník vo Volkswagene mal niečo cez 1 000 eur a nástupný plat policajta bol v čistom asi cez 600 eur. Takže aj tí mladí chalani si veľakrát povedia, že pôjdu radšej pracovať inde.

Ktorý prípad vašej kariéry, na ktorý ste dohliadali, považujete za najvýraznejší?

Tých prípadov je obrovské množstvo. Z posledných desiatich rokov ale spomeniem napríklad jednu z najbrutálnejších vrážd. Bola spáchaná v júli 2013 v Žiari nad Hronom. Išlo o prípad popravy poslanca Mareka Rakovského, ktorého zavraždili za použitia nástražného výbušného systému. V prípade je vznesené obvinenia, no nie je známy objednávateľ. Tento prípad ma veľmi zaujímal a kládol som na neho dôraz.

Na svojom Facebooku ste v jednom príspevku napísali. „Vždy som mal rád pravdu. A preto som niekoľkokrát na to doplatil. Lepšie povedané, čím som zastával vyššiu funkciu, tým som viac na to doplácal.“ Akým spôsobom ste konkrétne doplácali na to, že ste bojovali za pravdu?

V médiách sa neraz píše o chránených ľuďoch. Všetci to poznajú pod slovným spojením „náš človek“. Keď moji podriadení mali záujem dokázať trestnú činnosť takýmto ľuďom, začali mať problémy oni a následne aj ja. Začali chodiť kontroly, ktoré chceli na nás niečo nájsť – to sa im však nepodarilo. Podozrievali nás, že sa snažíme robiť čiernu robotu, a teda že chceme dokázať niečo, čo neexistuje.

Môžeme vysvetľovať nízku dôveryhodnosť Slovákov voči polícii práve takýmito prípadmi korupcie alebo v tom vidíte aj niečo iné?

Povedzme, že asi 90 % ľudí prišlo do styku s policajným zborom. Najčastejšie asi ako oznamovatelia trestnej činnosti. Aj na mňa sa v minulosti obracali ľudia s tým, že podali trestné oznámenie, s ktorým sa nič nedeje a policajti flákajú svoju robotu. Takže aj v tomto vidím veľké mínusové body pre políciu.

Môjmu príbuznému sa napríklad stalo, že našiel doklady cudzieho štátneho príslušníka, ktoré zaniesol na najbližší útvar policajného zboru. A tam mu povedali, že „čo s tým oni majú robiť“. A to je taký jednoduchý príklad z ulice, bolo by ich viac. Nechcem povedať, že všetci policajti sú kriví a zlí, že zatĺkajú trestnú činnosť a neprijímajú trestné oznámenia. Ale áno, sú aj takí. A práve preto existuje policajná inšpekcia.

Dostal som aj také ohlasy, že prečo sa v knihe o polícii vyjadrujem príliš negatívne. Vždy som odpovedal, že preto, lebo to tak v skutočnosti naozaj funguje. V knihe som opisoval nefunkčný systém, ktorý tu vládne. A policajti sú jeho súčasťou.

Ako vnímate súčasné nastavenie platov v policajnom zbore?

Od 1. januára 2019 a 1. januára 2020 sa platy policajtov navýšili myslím o 10 % a na konci roka sa im podľa regiónu pridávalo od zhruba 120 až po 160 či 180 euro. Takže tie platy sa zdvihli. Napriek tomu si myslím, že policajti sú stále nedocenení. Používali sme v práci aj taký príklad. Robotník vo Volkswagene mal niečo cez 1 000 eur a nástupný plat policajta bol v čistom asi cez 600 eur. Takže aj tí mladí chalani si veľakrát povedia, že pôjdu radšej pracovať inde.

Kedy ste sa rozhodli napísať knihu Mafiánska poprava?

Začal som ju písať na začiatku roka 2017.

Čo vás k tomu viedlo?

Ľudia sa ma pýtajú, či kniha súvisí s prípadom Jána Kuciaka. Ten sa však stal vo februári 2018. S tým to teda určite nesúvisí. Čitatelia sa ďalej nazdávali, že kniha má spojitosť so súčasnou ministerkou vnútra. V mojej knihe som si totiž zvolil špeciálny vyšetrovací tím, na ktorého čele stála práve ministerka vnútra. 

Tieto dva faktory s tým ale nič nemajú. Moja pohnútka bola tá, o ktorej som už v priebehu rozhovoru povedal. Silou mocou ma chceli dostať z pozície, ktorú som zastával. Počas pôsobenia v NAKA ma personálne degradovali a spravili zo mňa radového policajta. A to by asi každého dožralo. Ale nezlomilo ma to. A vtedy som zrazu začal mať množstvo voľného času, ktorý som využil aj na písane knihy.

Predtým ste mali pri práci málo času?

Od roku 2000, kedy som začal byť funkcionárom, som býval v práci každý deň 10 hodín a viac. A keď som prišiel na nový útvar, býval som v práci od zhruba 6:30 do 21:00 alebo aj do 00:00. Vtedy na to čas rozhodne nebol.

Prečo ste trávili v práci takú dlhú dobu?

Bolo to potrebné, aby útvar, v ktorom som pracoval, fungoval. No ale keď zo mňa spravili toho radového policajta, pustil som sa do písania knihy. Neviem však, či som tým chcel na začiatku len využiť voľno. Neuvažoval som nad tým, že moju knihu by raz niekto vydal.

Písal som ju tri mesiace, kedy bola dokončená asi na 90 %. Odrazu mi bolo ponúknuté miesto, ktoré som prijal. Chcel som dovŕšiť métu plukovníka a 30 rokov v policajnom zbore. Istý čas kniha teda len tak stála. Jeden kamarát, ktorý pôsobí ako kňaz, mi povedal, nech ju skúsim poslať do Ikaru. A mali záujem o to, aby som ju dopísal.

Keby ste nezažívali v zbore problémy s krivými policajtmi, zrejme by ste teda naďalej boli vo svojej funkcii a kniha by nikdy nevznikla.

Asi by to tak bolo. Ak by neprišlo k personálnej degradácii, možno by som bol naďalej policajtom. Vôbec som totiž predtým neuvažoval, že napíšem knihu. Nezbieral som si počas aktívnej služby napríklad ako Domik Dán rôzne hlášky a poznámky. Tvoril som iba z toho, čo som mal v hlave.

Prečo ste sa rozhodli publikovať svoju knihu pod pseudonymom podobne ako Dominik Dán?

Pracoval som na útvaroch, ktoré bojovali proti organizovanému zločinu. Chcel som teda uchrániť identitu mňa a mojej rodiny. A druhá vec je tá, že keď som začal knihu písať, bol som ešte policajt. Dostal som aj také ohlasy, že prečo sa v knihe o polícii vyjadrujem príliš negatívne.

Vždy som odpovedal, že preto, lebo to tak v skutočnosti naozaj funguje. V knihe som opisoval nefunkčný systém, ktorý tu vládne. A policajti sú jeho súčasťou. Mal som teda obavu, že ak by kniha vyšla a budem policajtom, mohlo by sa stať, že by som bol určitým spôsobom postihovaný. Poznám množstvo spôsobov, ako sa dá človeku znepríjemniť život.

Nebojíte sa, že by vaše slová v rozhovore odhalili vašu identitu?

Nie. Veľa policajtov na Slovensku vie, kto som. Vie to aj veľa mojich známych.

Plánujete svoju identitu v budúcnosti niekedy odhaliť?

Možno príde aj čas, kedy svoju identitu odhalím.

Viete aj kedy to spravíte?

Mám plán, ale ešte ho nemôžem zverejniť.

Všimol som si, že máte v obľube policajné vtipy. Akú príhodu zo svojej kariéry považujete za najzábavnejšiu?

Jeden vtipný úryvok spomínam aj v knihe. Ešte by som ho ale dokreslil aj pre tých, ktorí knihu čítali. Opisujem v nej menej schopného funkcionára, ktorý prišiel na miesto činu, kde bola zastrelená osoba a vedľa nej ležala strelná zbraň.

Policajný funkcionár ju vzal do ruky ešte predtým, ako začala ohliadka miesta činu a boli z nej zaistené daktyloskopické stopy a DNA. Tým sa stalo, že znehodnotil stopy inej osoby, ktorá mohla zapríčiniť smrť nebohého. Neskôr sa ukázalo, že išlo o samovraždu.

Takže to bola pravdivá historka?

Hej. Ale po tom, ako vyšla kniha, to začalo byť ešte zábavnejšie. Volal mi kolega z okresu vzdialeného 100 až 200 kilometrov od nás a pýtal sa, ako viem, že sa to u nich stalo. Ja som však písal o príhode, ktorá sa stala v inom meste, nie u nich. A ďalší kolega sa ma spýtal, že ako viem o tom, že sa to stalo v Bratislave. Podobná tragikomická udalosť sa teda stala v ďalších dvoch prípadoch, než v tom, ktorý som opisoval.

V súčasnosti už máte rozpísanú tretiu knihu. Pri akom čísle by ste chceli skončiť?

Nad číslom momentálne neuvažujem, ale chcel by som prekonať v počte vydaných kníh Dominika Dána.

Tak to držím palce.

Vždy som si kládol náročnejšie ciele. Oproti nemu mám však nevýhodu, že on začal písať knihy asi o desať rokov skôr, ako ja. Takže by som musel písať do takej osemdesiatky.

Treba vydržať.

Hej, len neviem dokedy bude písať on.

Ktorý z kriminálnych autorov je pre vás veľkou inšpiráciou?

Policajti majú veľmi málo času na čítanie. Niektorí kolegovia, ktorí si moju knihu kúpili v septembri 2019, sa mi až teraz ozvali, že si ju stihli prečítať. Ako policajt som teda tiež nemal veľmi čas na knihy. Ale občas, keď som bol na dovolenke, som čítal nórskeho spisovateľa Jo Nesba.

Okrem neho mám obľúbeného autora Philipa Carla, ktorý písal o mafii. A momentálne mám rozčítanú knihu od Jána Petroviča Slovenská mafia: Príbehy písané krvou. V nej autor spomína prípady, na ktorých som dlhé roky určitým spôsobom participoval.