Nacisti po víťaznej vojne nepočítali s existenciou vojnovej Slovenskej republiky ani národa. Prečo sa im Slováci zapredali?

Už 4 dni po svojom vzniku museli predstavitelia Slovenského štátu podpísať ochrannú zmluvu, kde sa zaväzovali, že „svoju zahraničnú vojenskú a hospodársku politiku budú robiť vždy v súlade s potrebami nacistického Nemecka,“  opísal jednostranné manželstvo s Nemeckom Kamenec. Potom sa stalo to, že sme sa ako jediní pridali k Nemecku pri útoku na Poľsko, rovnako na Sovietsky zväz a už v roku 1941 sme vyhlásili vojnu USA a Veľkej Británii. Myslíš, že by si to vôbec niekto všimol, keby sme neboli braní ako súčasť Nemecka?

„Slovenský štát bol budovaný ako vzorový štát, takzvaný "musterstaat", kde Nemci chceli ukázať, že keď sa im podriadia tieto malé národy, tak sa budú mať pod ich kuratelou dobre. Ale musia sa im podriadiť," dodáva Kamenec. 

Doporučeno

Před 80 lety byla při studentské demonstraci v Praze prolita krev. Protest proti nacismu skončil střelbou do lidí 15. listopadu 2019 v 10:52

Kresťan Tiso

Asi najrozporuplnejšia časť histórie Slovenského štátu je osobnosť prezidenta a katolíckeho kňaza Jozefa Tisa. „Decká majú rôzne informácie z domova, najväčší problém je pri Tisovi, lebo ten je najznámejší," vysvetľuje stredoškolský učiteľ Juraj Jeleň. „Veľa mladých ľudí ho má glorifikovaného, lebo ho rodina spomínala. A nechcem sa nikoho dotknúť, ale najmä kresťansky orientované rodiny mali vsugerované, že Tiso zomrel za národ a jeho smrť je mytologizovaná.“

To však nie je v našom prípade podstatné. Hoci Slováci medzi sebou roky vedú hádky o tom, či si „vybral len menšie zlo“ a k spojenectvu s Nemeckom bol sčasti donútený, nič to nemení na tom, že bol zodpovedný za to, čo sa v tom štáte potom dialo - prenasledovanie a vyvražďovanie Židov, rozkrádanie majetkov, zastrašovanie ľudí.

„Tiso si myslel, že to s nacistami uhrá, neuhral. On sa stal ich prevodnou pákou. Nehľadiac na to, či v ten režim veril alebo nie, tvrdil, že spojenectvo s nacistickým Nemeckom je to najlepšie pre nás. Takže bol zodpovedný za to, čo sa robilo. Druhá, morálna záležitosť u Tisa je, že bol kňazom. On zneužíval svoje kňažské poslanie, pretože politiku, ktorú robil, vrátane riešenia židovskej otázky, si ospravedlňoval aj z kresťanského hľadiska. A to malo dopad aj na hlboko veriacich Slovákov," hovorí Ivan Kamenec. Na svoju kresťanskú česť sa odkazoval aj keď podpísal zákon o deportácii desiatok tisíc slovenských Židov do koncentračných táborov. „Vo Vatikáne im stávali vlasy dupkom. O Slovensku aj o Tisovi sa vo vatikánskych listinách vyjadrovali jasne veľmi negatívne."

Po tom, čo zbavili židovských občanov ich podnikov a majetku, prípadne ich povyhadzovali zo škôl a vydali zákazy zamestnať ich v akomkoľvek priemysle, na Slovensku ostala masa ľudí, ktorú zrazu musel živiť štát. A na to v októbri 1941 dostal Tiso lákavú ponuku od Nemcov,  ktorá podľa historika Kamenca hovorila niečo v takomto zmysle:

„Počuli sme, že máte problémy čo so Židmi, ktorých ste vyradili z hospodárskeho života. My vám s nimi pomôžeme - pošlite nám ich, my ich zamestnáme. Za každého zaplatíte 500 ríšskych mariek, lebo nemôžete chcieť, aby sme ich od začiatku živili a ubytovali a zbavíte ich štátneho občianstva. A my vám za to sľubujeme, že si ich majetok môžete nechať a nikdy vám ich nevrátime späť," a slovenská vláda to prijala.  

Otázne tak ostáva, či Jozef Tiso vedel o všetkých hrôzach, čo nacisti so židovským obyvateľstvom robili alebo nie. Juraj Jeleň si myslí, že spočiatku možno nevedeli, pretože slovenskí Židia šli naozaj stavať Osvienčim. „Potom o tom ale určite vedeli. Veď utiekol Vrba a Wetzler, ktorí o tom informovali. Ja som o tom presvedčený, že to vedeli. Možno nevedeli najhoršie hrôzy, ale vedeli!“

K tomuto názoru sa prikláňa aj historik Kamenec. Po vojne totiž jeden z vysokých predstaviteľov Slovenského štátu Tido Gašpar vo svojich pamätiach napísal: „my sme o týchto veciach počuli, ale my sme nechceli a nemohli tomu veriť.“

V prvej vlne deportácii bolo deportovaných 57 628 Židov, z ktorých sa po vojne vrátilo približne 500 až 800.

Deportácie

Dostávame sa do tej najhlbšej a najčernejšej diery v  dejinách vojnovej Slovenskej republiky. Slovenský štát bol totiž jediný neokupovaný štát, ktorý dobrovoľne vyviezol dve tretiny svojich obyvateľov židovského pôvodu do vyhladzovacích táborov. „Jediný neokupovaný štát, všade inde deportácie prebehli počas okupácie,“ zdôrazňuje historik. 

Prvý transport odišiel zo Slovenska 25.marca 1942. Boli tam najmä mladí ľudia, čo malo v ostatných vyvolať presvedčenie, že naozaj idú na práce do Nemecka. „Od apríla ale začali odchádzať rodinné transporty a tam už ťažko bolo vysvetľovať, že starci, malé deti, tehotné ženy idú na práce. Susedia týchto ľudí videli nielen, že ich sused stratil obchod a nesmel ďalej podnikať, ale zrazu, že tých ľudí aj berú," hovorí Ivan Kamenec

V prvej vlne deportácii bolo deportovaných 57 628 Židov, z ktorých sa po vojne vrátilo približne len 500 až 800, ktorí prežili. Deportácie skončili v októbri toho istého roku, vraj už nebolo koho vyvážať. Druhá etapa potom začala v septembri 1944, po vypuknutí Slovenského národného povstania, keď Slovensko už oficiálne okupovali nacisti. Do Osvienčimu, Terezína, Ravensbrücku poslali ďalších 12 tisíc občanov. Čísla nie sú presné, lebo sa už nerobila tak dôkladná evidencia. Tí, čo šli do Auschwitzu, väčšinou zahynuli, ale vraj sa do konca vojny stihlo zachrániť o niečo viac Židov ako z prvej vlny.

„Nacisti vytvorili doslova priemysel vraždenia,“ hovorí Ivan Kamenec. „Veď vraždili ľudí, ktorých mohli použiť na prácu, keď každá ruka vo výrobe bola dôležitá. Deportačné vlaky do vyhladzovacích táborov dostali vždy prednosť. Dokonca aj pred tým, čo žiadala nemecká armáda - to znamená, že vlaky a trate sa radšej použili na transporty Židov, ako na to, aby šli na front!“

Koncentračné tábory aj na Slovensku

Málo sa vie o tom, že koncentračné tábory boli aj na Slovensku - jeden bol napríklad od apríla 1939 v Ilave. Nemali „vyhladzovací“ charakter ako tie v Poľsku a v Nemecku, ale stále sa nedali označiť za bežné väzenie. Koncentračné boli preto, že v nich väznili ľudí bez súdu a na neurčitý čas. Hlinkove gardy tam dávali napríklad ľudí, ktorých označili za Čechoslovakistov a liberálov. „Zaujímavé, že to veľmi pripomína súčasný slovník,“ podotkol pán Kamenec. 

Ľudia pravidelne ani len nevedeli, za čo sa do tábora dostali. „Ak štát potreboval do riadiacich funkcií odborníkov, no v strane HSĽS ich nebol dostatok, preventívne zatvorili do tábora manželku daného odborníka, aby ho prinútili spolupracovať. To sa stalo napríklad Márii Janšákovej, o ktorej napísala výbornú knihu Marína Zavacká. Janšáková bola národovkyňou, členkou Živeny, katolíčkou, vzornou matkou a manželkou. Jej manžela však nový režim potreboval na ministerstve dopravy a tak ju pravdepodobne preventívne zavreli v koncentračnom tábore,“ dáva príklad z bežnej praxe vo vtedajšom režime historik Historického ústavu SAV Jakub Drábik. 

Ďalej existovali na Slovensku aj Židovské pracovné tábory v Novákoch, Vyhniach a Seredi. Boli to štátne podniky, ktoré veľmi lacno vyrábali pre štát. Ľudia, ktorí sa tam dostali, mali podľa učiteľa dejepisu Juraja Jeleňa šťastie, lebo kým bolo čo robiť, bola menšia šanca, že skončia v Osvienčime. „Židia v Novákoch napríklad vyrábali nábytok. Dokonca aj pre Šaňa Macha domov,“ dodal.

Doporučeno

Marian Kotleba byl podle odborníka vždy neonacista, nyní to jen lépe skrývá. Jaké byly jeho začátky na politické scéně? 12. února 2020 v 16:11

Tretím typom boli tábory pre takzvané asociálne živly, kde sa posielali najmä Rómovia. „O takom niečom sníva Kotlebova strana," ironicky podotkol historik Ivan Kamenec. V rámci rómskeho holokaustu bolo na Slovensku zabitých minimálne 5000 ľudí. Čísla však nie sú presné, pretože Rómovia vtedy oveľa viac kočovali a nezdržiavali sa len na jednom mieste.

Gardistickí lumpi a vrahovia

Každý totalitný režim si vytvára svoje bojové jednotky. Preto sa aj v prostredí Slovenského štátu ešte v lete 1938 vytvorili pod Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou takéto polovojenské jednotky s názvom Hlinkove gardy. „Nie je náhoda, že Slovenská Pospolitosť na čele s Kotlebom tiež začala vytvárať takéto veci. Vždy, keď dochádza k nejakej spoločenskej kríze, tak sa nájdu nejakí samozvaní spasitelia, ktorí povedia, že my vás z toho dostaneme,“ naviazal opäť na súčasnosť Ivan Kamenec.

V Hlinkových gardách bolo približne 50 000 uniformovaných, ozbrojených mužov, ktorí kopírovali vtedajšie nemecké jednotky SA a SS. Len pár mesiacov od vzniku Slovenského štátu už organizovali voľby s jednotnou kandidátkou, čo zo Slovenska spravilo behom troch mesiacov diktatúru. Podľa učiteľa Jeleňa sa najskôr zamerali na Čechov: „Asi 100 tisíc Čechov, ktorí tu pracovali ako herci, lekári, inžinieri, to všetko muselo ísť, a keď sa Čechy pripojili k Nemecku, stali sa nechcenými. Gardisti šírili tú protičeskú propagandu, tĺkli ich.“

Následne hrali veľkú úlohu aj v rámci holokaustu. Pravidelne Židov napádali na uliciach, bili ich, dohliadali či majú pripnutú žltú hviezdu. Keď ich hnali do dobytčích vagónov, často ich bili po rukách, aby pustili kufre s vecami, odrezávali im remienky na ruksakoch, čo mali na chrbte. 

„Bol to niekto, kto chcel ryžovať na svojom postavení. Takí jednoduchší ľudia, ktorí mali sklony k násiliu. Ale na Slovensku boli v podstate nepopulárni, pretože Slováci sú závistliví a ľudia vedeli čo sú gardisti za ľudia - že sú to lumpi, ktorí ukradli majetok. Ani ten pozdrav "na stráž" sa nedodržiaval. Už vo svojej dobe kolovali vtipy o Slovenskom štáte - "na stráž" bolo premenované na "nestráž", a to nie je žiadny Zomri nápad, to existovalo už vtedy,“ hovorí Jeleň.

Najviac sa však realizovali už ku koncu štátu, kedy sa aktívne zapájali do potláčania Slovenského národného povstania (vďaka ktorému sme nakoniec skončili na víťaznej strane vo vojne!). „Popri dennodenných raziách v jednotlivých okresoch sa príslušníci Hlinkových gárd spolupodieľali na najhorších jatkách civilného obyvateľstva na Slovensku počas vojny pri obciach Kremnička a Nemecká, kde našlo svoju smrť 747, respektíve 400 až 900 osôb,“ tvrdí historik Jakub Drábik. 

Z obetí v Kremničke bolo až 211 žien a 58 detí vo veku do 14 rokov, pričom najmladšou obeťou bol len 6 týždňový chlapček. Po exhumácii sa zistilo, že väčšina z detských obetí nezomrela na strelné poranenia, ale na udusenie. Buď deti nacisti zadusili priamo alebo sa udusili v hrobe pod telami ostatných obetí. Hoci sa zo začiatku pre nedostatok informácii vina pripisovala len Nemcom, skutočnosti z roku 1958 jasne uvádzajú, že súčasťou vrážd bolo aj niekoľko pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.

Obrovské problémy mal štát najmä v rokoch 1941 až 42 so zásobovaním obyvateľstva múkou. „Vtedy vzniklo populárne „Tiso, Tuka, kde je múka?“ s trochu vulgárnejším dodatkom „Hitlerovi z r*** fúka,“ spomína na dobové básničky historik.

Naivný blahobyt

V súvislosti so Slovenským štátom sa niektoré sily pravidelne odvolávajú na ekonomický blahobyt v krajine. Jedna vec sa nedá spochybniť - Slovenskému štátu sa vtedy v regióne strednej Európy darilo najlepšie. Je však okupované Poľsko, nasilu pridružené Rakúsko a Protektorát Čechy a Morava, či v prvej svetovej vojne porazené Maďarsko spravodlivý porovnávací materiál? Asi ťažko.

Situácia bola omnoho zložitejšia. Podľa historika Jakuba Drábika často chýbalo mlieko a maslo, vajcia boli dostupné len na čiernom trhu. Robotnícke rodiny sa často museli dožadovať prídelov a dávok: „Máme dokonca záznamy o mnohých nepokojoch a protestoch žien, ktoré sa nedokázali postarať o svoje deti," hovorí Drábik.

Obrovské problémy mal štát najmä v rokoch 1941 až 42 so zásobovaním obyvateľstva múkou. „Vtedy vzniklo populárne „Tiso, Tuka, kde je múka?“ s trochu vulgárnejším dodatkom „Hitlerovi z r*** fúka,“ spomína na dobové básničky historik. Keď sa v roku 1944 priblížil front, zásobovanie sa doslova rozpadlo.

Slovákov tu vlastne nikto nechcel

Čo je na tejto tragédii s názvom Slovenský štát vlastne úplne najsmutnejšie je, že Slovenský štát, ba dokonca ani Slovenský národ tu vtedy nikto nechcel. Po tom, čo vtedajší predstavitelia Slovákov ideologicky zapredali Nemecku a vyvraždili tisíce vlastných ľudí, malo Slovensko zmiznúť z mapy sveta.

„Z nemeckých dokumentov vyplýva a málo sa to zdôrazňuje, že nacisti po víťaznej vojne nepočítali s ďalšou existenciou Slovenského štátu a dokonca ani Slovenského národa. To bola taká fantazmagória - plán bol, že keď nacisti získajú svetovládu, Slováci budú ponemčení tunajšou nemeckou menšinou a tí, čo sa nebudú schopní ponemčiť, budú vyvezení na východ. Teda sa s nimi asi stane to, čo sa v čase vojny robilo s tunajšími Židmi,“ opisuje informácie z dobových listín historik Ivan Kamenec.