Historky z východu. Pozreli sme sa, ako to vyzerá s koronavírusom v najmenšej a najväčšej slovenskej obci

Do najmenšej obce na Slovensku idem v polovici marca. Je deň keď slovenská vláda kvôli koronavírusovej epidémii vyhlási mimoriadnu situáciu. Nakazených je zatiaľ 21 ľudí.

O päť dní neskôr, v čase keď tento článok publikujeme, je na Slovensku už núdzový stav. Nakazených je 84 ľudí, z toho 11 z východu krajiny: 4 v Košiciach, 2 vo Svidníku, 1 v Prešove 1 v Spišskej Novej Vsi a 1 v Giraltovciach, 1 v Sobranciach a 1 v Rožňave.

Dedinka Príkra, necelých 20 kilometrov severozápadne od Svidníka má iba 12 obyvateľov. Kataster obce hraničí s Poľskom. O týždeň budú hranicu kvôli pandémii už strážiť vojaci.

Kým ostro odbočím doprava do lesa na 2,5-kilometrovú extrémne rozbitú cestu pripomínajúcu tankodrom z prvej svetovej vojny, zo Svidníka treba prejsť ešte štyri rázovité rusínske obce. Po ceste míňam a predbieham desiatky poľských kamiónov smerujúcich na hraničný priechod do Vyšného Komárnika pri Duklianskom priesmyku. 

Štefan: Ešte skoro, aby sme všetci skapali

Príkra má v erbe gréckokatolícky trojramenný kríž na zelenom vrchu, pod ním dve drevorubačské sekery. Výstižné. Za dve hodiny stretnem v obci dve autá. Jeden svidnícky taxík a lesnícku Ladu Nivu. V obci nie je obchod, autobus zo Svidníka sem jazdí iba v piatok.

Aby ste zistili kto z piatich stálych obyvateľov (takých, čo tu žijú aj v zime) je dnes doma, musíte ísť po vôni - alebo smrade, ako pre koho - spáleného dreva. A pozerať sa hore, na komíny na strechách. Ak sa dymí, máte šťastie. Môžete zaklopať.

Starosta Príkrej Miroslav Goldír (42) úraduje zo svojho domu, je to zároveň obecný úrad. Na začiatku obce postavil na palicu drevené srdce. Pod ním je tabuľka s nápisom: Ráj na zemi.

Z jeho domu sa dymí. Keď prídem bližšie k bráne, za plotom sa okamžite rozbreše malý ryšavý drsnosrstý kríženec. O ôsmej ráno starostu vytiahnem rovno z postele.

„Teraz sme so ženou prišli z nočnej z Tesly. (Tesla Stropkov - pozn. autora). Poďte ďalej,“ víta ma sympatický štyridsiatnik so živým zvončekom v náručí. Pes stále vo vysokej oktáve neprerušovane breše.

„Cez zimu odtiaľto ľudia odchádzajú do mesta a do bytoviek. Nájdete tu sotva päť ľudí,“ uisťuje ma o pravdivom štatúte najmenšej obce Miroslav Goldír. Starostuje tu druhý rok.

„Teraz je to s tým vírusom poriadny chaos. V obci máme viacerých chalupárov z Košíc. Tam už je napätie, vnímame to trochu aj cez nich. Ale priamo v obci, alebo v okolí ešte žiadne napätie necítime,“ hovorí starosta.

„Aj keď sme v najmenšej obci, náš život je pomerne intenzívny. Robíme so ženou 12-hodinové smeny vo fabrike, nakúpime si na 4-5 dní. Prídeme domov, niečo porobíme na úrade. Takže koronavírus zatiaľ veľmi nevnímame,“ dodáva starosta.

Od obecného úradu sa vyberiem k druhému a poslednému dymiacemu komínu v dedine. Na popisnom čísle 8 silno zabúcham na žlté drevené dvere starého domu.

„Kto je tam?“

„Redaktor z novín.

„A čo chcete?

„Porozprávať sa.“

„Tak počkajte a choďte dolu zo schodov, ďalej od dverí. Som trochu prechladený. "

„No servus, ja som Števo Malinčák,“ stojí o chvíľu na prahu muž v kockovanej flanelovej košeli, čiernych nohaviciach a kožených sandáloch. Na diaľku mi podáva ruku.

Rodák z Príkrej pracoval 25 rokov ako šofér z povolania v Čechách. Teraz je na dôchodku. Roky tu žije sám v malom, vápnom omietnutom domčeku.

„V zime je nás tu málo, to je pravda, ale v lete, alebo cez víkendy je nás tu aj tridsať. Teraz sme trochu kvôli tej chorobe izolovaní,“ popisuje komunitnú situáciu v Príkrej Štefan.