Do najmenšej obce na Slovensku idem v polovici marca. Je deň keď slovenská vláda kvôli koronavírusovej epidémii vyhlási mimoriadnu situáciu. Nakazených je zatiaľ 21 ľudí.

 

O päť dní neskôr, v čase keď tento článok publikujeme, je na Slovensku už núdzový stav. Nakazených je 84 ľudí, z toho 11 z východu krajiny: 4 v Košiciach, 2 vo Svidníku, 1 v Prešove 1 v Spišskej Novej Vsi a 1 v Giraltovciach, 1 v Sobranciach a 1 v Rožňave.

 

Dedinka Príkra, necelých 20 kilometrov severozápadne od Svidníka má iba 12 obyvateľov. Kataster obce hraničí s Poľskom. O týždeň budú hranicu kvôli pandémii už strážiť vojaci.

 

 

Kým ostro odbočím doprava do lesa na 2,5-kilometrovú extrémne rozbitú cestu pripomínajúcu tankodrom z prvej svetovej vojny, zo Svidníka treba prejsť ešte štyri rázovité rusínske obce. Po ceste míňam a predbieham desiatky poľských kamiónov smerujúcich na hraničný priechod do Vyšného Komárnika pri Duklianskom priesmyku. 

 

 

Štefan: Ešte skoro, aby sme všetci skapali

Príkra má v erbe gréckokatolícky trojramenný kríž na zelenom vrchu, pod ním dve drevorubačské sekery. Výstižné. Za dve hodiny stretnem v obci dve autá. Jeden svidnícky taxík a lesnícku Ladu Nivu. V obci nie je obchod, autobus zo Svidníka sem jazdí iba v piatok.

 

 

Aby ste zistili kto z piatich stálych obyvateľov (takých, čo tu žijú aj v zime) je dnes doma, musíte ísť po vôni - alebo smrade, ako pre koho - spáleného dreva. A pozerať sa hore, na komíny na strechách. Ak sa dymí, máte šťastie. Môžete zaklopať.

 

 

Starosta Príkrej Miroslav Goldír (42) úraduje zo svojho domu, je to zároveň obecný úrad. Na začiatku obce postavil na palicu drevené srdce. Pod ním je tabuľka s nápisom: Ráj na zemi.

 

Z jeho domu sa dymí. Keď prídem bližšie k bráne, za plotom sa okamžite rozbreše malý ryšavý drsnosrstý kríženec. O ôsmej ráno starostu vytiahnem rovno z postele.

 

 

„Teraz sme so ženou prišli z nočnej z Tesly. (Tesla Stropkov - pozn. autora). Poďte ďalej,“ víta ma sympatický štyridsiatnik so živým zvončekom v náručí. Pes stále vo vysokej oktáve neprerušovane breše.

 

„Cez zimu odtiaľto ľudia odchádzajú do mesta a do bytoviek. Nájdete tu sotva päť ľudí,“ uisťuje ma o pravdivom štatúte najmenšej obce Miroslav Goldír. Starostuje tu druhý rok.

 

„Teraz je to s tým vírusom poriadny chaos. V obci máme viacerých chalupárov z Košíc. Tam už je napätie, vnímame to trochu aj cez nich. Ale priamo v obci, alebo v okolí ešte žiadne napätie necítime,“ hovorí starosta.

 

 

 

„Aj keď sme v najmenšej obci, náš život je pomerne intenzívny. Robíme so ženou 12-hodinové smeny vo fabrike, nakúpime si na 4-5 dní. Prídeme domov, niečo porobíme na úrade. Takže koronavírus zatiaľ veľmi nevnímame,“ dodáva starosta.

 

Od obecného úradu sa vyberiem k druhému a poslednému dymiacemu komínu v dedine. Na popisnom čísle 8 silno zabúcham na žlté drevené dvere starého domu.

 

„Kto je tam?“

„Redaktor z novín.

„A čo chcete?

„Porozprávať sa.“

„Tak počkajte a choďte dolu zo schodov, ďalej od dverí. Som trochu prechladený. "

 

„No servus, ja som Števo Malinčák,“ stojí o chvíľu na prahu muž v kockovanej flanelovej košeli, čiernych nohaviciach a kožených sandáloch. Na diaľku mi podáva ruku.

 

Rodák z Príkrej pracoval 25 rokov ako šofér z povolania v Čechách. Teraz je na dôchodku. Roky tu žije sám v malom, vápnom omietnutom domčeku.

 

 

„V zime je nás tu málo, to je pravda, ale v lete, alebo cez víkendy je nás tu aj tridsať. Teraz sme trochu kvôli tej chorobe izolovaní,“ popisuje komunitnú situáciu v Príkrej Štefan.

 

„Ja našej dedine hovorím Potemkovo. A ostatní že raj na zemi. Aký je tu len raj na zemi? Keď chceš rúbať drevo, robotu nájdeš aj tu. Ale takú, aby ti za ňu zaplatili v Príkrej nenájdeš, to si buď istý,“ vysvetľuje. „Žiaden raj. Ak by som bol chorý, žiť by som tu veru nemohol.“

 

Keď to už prišlo, musíme sa z toho nejako dostať. Ešte je skoro na to, aby sme všetci skapali, no nie? Aj keď my sme na Slovensku vo všetkom, nie len v zdravotníctve, poriadne zaspatí.

 

 

„Hej, hej ide ten koronavírus. Môj názor? Treba si dávať pozor, ale zase aby nevznikala panika. Myslím, že tu nám žiadna epidémia nehrozí. Izolovaní sme dosť. Skôr vo väčších mestách. Ja chodím raz za čas pešo do Krajnej Poľany, alebo autobusom do Svidníka. To je všetko,“ hovorí Malinčák ako prežíva mimoriadnu epidemiologickú situáciu.

 
„Keď to už prišlo, musíme sa z toho nejako dostať. Ešte je skoro na to, aby sme všetci skapali, no nie? Aj keď my sme na Slovensku vo všetkom, nie len v zdravotníctve, poriadne zaspatí,“ obracia sa na celé ľudstvo s existenčnou otázkou obyvateľ Príkrej.

 

Z najmenšej obce na Slovensku vyrážam do 150 kilometrov vzdialenej, pre zmenu najväčšej slovenskej obce – Smižian pri Spišskej Novej Vsi.

 

 

Historky z východu

Cestou míňam okrem poľských kamiónov aj množstvo slovenských osobných áut, smerujúcich na poľskú hranicu vo Vyšnom Komárniku. Vŕta mi v hlave načo východniari v čase mimoriadneho stavu a postupného zatvárania hraníc jazdia do Poľska.

 

Odpoveď sa dozviem deň na to z reportáže markizáckeho redaktora zo Svidníka Pavla Siváka. Natankovať benzín, kúpiť parapetné dosky, vybrať tovar do predajne, nakúpiť bežné potraviny, navštíviť najbližší poľský trh.

 

 

Niektorí z nich zámerne nechajú doma mobily, iní z telefónov iba vyberú SIM karty. Opatrenia proti šíreniu koronavírusu si severovýchodniari vysvetľujú po svojom. Rozmýšľam, prečo sa im oplatí riskovať po návrate domov 14-dňovú karanténu. Žiadne rozumný dôvod mi nenapadá.

 
Cestou míňam Svidník. Telefonujem kolegyni z lokálnych svidníckych novín Dukla. Poprosím ju o číslo na mladého Svidníčana Milana Džogana. Začiatkom marca s ním uverejnili krátky rozhovor. 25-ročný ekonóm robí doktorát v Číne, na univerzite v Šanghaji študuje prvý rok medzinárodný obchod. Pred niekoľkými dňami sa vrátil domov.

 

 

V pauze medzi dvoma semestrami bol Džogan na výlete v Thajsku. Tam ho vo februári zastihol vrchol čínskej koronavírusovej epidémie.

 

„Spomínam si, že koronavírus v Šanghaji prepukol niekedy začiatkom januára. V tom čase o tom začali informovať aj médiá a do dvoch týždňov všetkých študentov kontaktovali zo školy. Chceli vedieť, kde sa momentálne nachádzame a oznámiť nám, že si môžeme náš pobyt na dovolenke predĺžiť alebo sa vrátiť do rodnej krajiny. Odcestovať naspäť do Šanghaja z Thajska teda neprichádzalo do úvahy a tak som sa vrátil naspäť na Slovensko,“ povedal pre Duklu Milan Džogan.

 

Čínska univerzita študentov informovala, že všetci majú do konca marca prázdniny, potom nabehnú na online výučbu.

 

 

S Milanom sa mi nakoniec skontaktovať nepodarí. Po redaktorke dostanem odkaz, že sa ospravedlňuje, ale keďže mal viacero požiadaviek z médií, ktoré odmietol, príde mu nefér teraz súhlasiť s rozhovorom pre Refresher.

 

Okrem toho pracuje na semestrálnej práci. Možno potom, keď ju dokončí, odkáže mi Milan. Úprimne dúfam, že „potom“ už koronavírus téma nebude. Doma však nie je nikto prorokom, takže si pre istotu dám do kalendára o dva mesiace pripomienku.

 

O pol hodinky už prechádzam cez malé mestečko Giraltovce. Aj tu už majú svoj koronavírusový tragikomický príbeh. Tunajší mestský poslanec Martin Varga (KDH) sa vírusom nakazil v tirolských Alpách v Rakúsku, kde bol cez jarné prázdniny na lyžovačke.

 

 

Hneď ako sa 5. marca vrátil, nechal sa otestovať. Pre istotu. Medzitým sa ale (asi tiež pre istotu) zúčastnil zasadnutia mestského zastupiteľstva.

 

„Do kontaktu s ním prišli desiatky ľudí, vrátane všetkých poslancov a primátora,“ píše vo svojom článku Michal Frank z regionálneho denníka Korzár. Mestský úrad museli v Giraltovciach zatvoriť. V domácej karanténe je takmer 40 ľudí, ktorí sa zúčastnili mestského zastupiteľstva.

 
Aby toho nebolo málo, od známeho z Bardejova sa dozvedám, že 14 ľudí - zamestnancov Bardejovskej nemocnice sa po jarných prázdninách pred pár dňami tiež vrátilo z rakúskej lyžovačky.

 

Po návrate sa všetci v tichosti zaradili do pracovného procesu. Ako keby sa nechumelilo. Či to nechcem spracovať ako tému. Som momentálne mimo mesto, hovorím. Keď sa vrátim, už o tom píšu bulvárne denníky aj lokálne online portály.

 

Riaditeľ Bardejovskej nemocnice Marián Petko všetkých uisťuje, že nie je dôvod na paniku, všetko má pod kontrolou a odkonzultované s epidemiológom.

 
Predstavujem si kde by asi skončila jeho výrečnosť a konzultácie v prípade ak by bol niektorý zo 14 nemocničných lyžiarov na koronu pozitívny.

 

A do karantény by išla celá nemocnica plus polovica 30-tisícového mesta. Na zvyšok cesty si vypnem telefón aj rádio a snažím sa na tieto neuveriteľné historky nemyslieť

 

Chcete ísť na dovolenku? Včera som prišiel z Talianska

Do takmer 9-tisícových Smižian, tesne prilepených na Spišskú Novú Ves s troma tisíckami Rómov, dorazím presne na poludnie.

 

Vo dverách obecného úradu stretnem úradníčky, idú na obed. Informujú ma, že starostka je na maródke, ak chcem je tu pán prednosta, nech sa páči.

 

„Občanov na obecnom úrade zachytáva už tu vo vestibule špeciálne vyhradený pracovník, ktorý ich pošle kam treba. Snažíme sa ich pozdržať a usmerniť, aby sa viacerí nezdržiavali na jednom mieste,“ vysvetľuje prednosta obecného úradu Miroslav Grečko.

 

 

Úrad kvôli koronavírusu funguje v obmedzenom režime a odporúča občanom aby jeho návštevy obmedzili. Platby majú realizovať internetbankingom, hlási oznam na dverách.

 

„Čo sa týka situácie, sledujeme celkovú situáciu na Slovensku. Sledujeme médiá, intenzívne komunikujeme so Spišskou Novou Vsou aj s regionálnou hygieničkou. Viac menej kopírujeme ich aktivity a odporúčania,“ hovorí o situácii v obci Grečko.

 

 
„Myslím, že je na mieste byť opatrní, spolupracovať a rešpektovať odborníkov a autority,“ dodáva prednosta.

 

Ak by zastavili kamióny a zásobovanie, pretože my vôbec nie sme sebestační. Hlad, pud sebazáchovy, to by bol iný cirkus a bitky, verte mi. Ešte len vtedy by vznikla panika a tvrdý boj.

 

Ulice v centre Smižian sú celkom prázdne, zamestnanci úradu sa lenivo vracajú z obeda. Väčšia frekvencia ľudí je iba na malom námestíčku pri kostole blízko miestnej lekárne.

 

 

Prisadnem si k staršiemu pánovi na lavičku. Keď sa predstavím a požiadam ho o odpovede na pár otázok, nehnevane povie: „Ja som nikde necestoval, ja nikde nechodím.“ Na otázku či je odtiaľto, zo Smižian, iba nesúhlasne pokrúti hlavou a ďalej listuje vo veľkých novinách.

 
„Je to obyčajný bordel a zneužívanie. Pozrite. Nechcem sa k tomu ani vyjadrovať. Lieky nemajú žiadne. A teraz čo. Mali sa spamätať a robiť niečo už pred dvoma mesiacmi, keď to prepuklo v Číne. Iba z toho všetci vytĺkajú politický kapitál,“ vysvetľuje starší pán. Meno mi nepovie, radšej zostane anonymite. Má zdravotné problémy, nepotrebuje aby ho niekto spoznal.

 

 
„Aj tu, pozrite,“ ukazuje mi noviny. „Rúška za tridsať eur, každý na tom chce ryžovať, všetci chcú byť bohatí. No netreba takých ľudí zavrieť? Mňa trápi dna a nie koronavírus. Teraz som bol pre lieky, lebo už neboli. Včera som nemohol od bolesti spať. Nič, mladý pán, za chvíľu mi ide autobus, musím ísť,“ odchádza ťažkým krokom chudý sedemdesiatnik.

 
Vchádzam do neďalekej malej mäsiarne. „Čo dáme, čo hľadáme?“ osloví ma svižne fúzatý mäsiar v červenej veste a okuliaroch na špičke nosa. „Narežem suchý salám, šunkovú salámu, alebo tlačenku,“ pokračuje keď sa pozerám na pult s čerstvými výrobkami.

 

 

Ani sa nenazdám a už mám v ruke po dvadsať deka z každého. Pýtam sa na koronavírus. „Ako pozorujem ľudí, zatiaľ to vnímajú skôr humorne. Alebo tak nijako. Žiadna panika. Keď si nás má nájsť, tak si nás aj tak nájde. Aspoň vidíme, akí sme zraniteľní,“ hovorí vedúci.

 

„Ale ak by zastavili kamióny a zásobovanie, pretože my vôbec nie sme sebestační, to by bol bordel. Hlad, pud sebazáchovy, to by bol iný cirkus a bitky, verte mi. Ešte len vtedy by vznikla panika a tvrdý boj,“ uisťuje ma.

 
„Tri päťdesiat. Ďakujem. Majte sa. Pekný deň,“ lúči sa so mnou mäsiar Milan v Smižanoch.

 

 

Cestou naspäť do Bardejova sa zastavím na nákup v Raslaviciach, veľkej obci medzi Prešovom a Bardejovom.

 

Regály s múkou, pečivom, vajíčkami a maslom sú vymetené. V obchode malého reťazca je o tretej poobede kvantum ľudí. Koronavírusová nákupná horúčka práve začína.

 

Košíky sú plné, pred dvoma pokladňami sa tvoria dlhé rady. Pri vedľajšej pokladni pár metrov predo mnou platí menší zavalitý štyridsiatnik v tenkej perovej vetrovke.

 

 

„Tak ako pani, chceli by ste ísť všetky na dovolenku?,“ osloví pokladníčku a ostatné predavačky.

 

„Včera som sa vrátil z Talianska,“ zasmeje sa svojmu drastickému nemiestnemu vtipu chlapík. Zastrčí kreditku do peňaženky, zoberie tri tašky tovaru a zmizne.

 

„Je toto normálne? Ten človek nie je v poriadku,“ čuduje sa zhrozená predavačka. Ľudia zostanú ako zmrazení. Nevedia ako majú reagovať ani čo na to povedať. Do rána pribudne na Slovensku ďalších desať nakazených.