Historky z východu. Pozreli sme sa, ako to vyzerá s koronavírusom v najmenšej a najväčšej slovenskej obci

„Ja našej dedine hovorím Potemkovo. A ostatní že raj na zemi. Aký je tu len raj na zemi? Keď chceš rúbať drevo, robotu nájdeš aj tu. Ale takú, aby ti za ňu zaplatili v Príkrej nenájdeš, to si buď istý,“ vysvetľuje. „Žiaden raj. Ak by som bol chorý, žiť by som tu veru nemohol.“

Keď to už prišlo, musíme sa z toho nejako dostať. Ešte je skoro na to, aby sme všetci skapali, no nie? Aj keď my sme na Slovensku vo všetkom, nie len v zdravotníctve, poriadne zaspatí.

„Hej, hej ide ten koronavírus. Môj názor? Treba si dávať pozor, ale zase aby nevznikala panika. Myslím, že tu nám žiadna epidémia nehrozí. Izolovaní sme dosť. Skôr vo väčších mestách. Ja chodím raz za čas pešo do Krajnej Poľany, alebo autobusom do Svidníka. To je všetko,“ hovorí Malinčák ako prežíva mimoriadnu epidemiologickú situáciu.

 
„Keď to už prišlo, musíme sa z toho nejako dostať. Ešte je skoro na to, aby sme všetci skapali, no nie? Aj keď my sme na Slovensku vo všetkom, nie len v zdravotníctve, poriadne zaspatí,“ obracia sa na celé ľudstvo s existenčnou otázkou obyvateľ Príkrej.

Z najmenšej obce na Slovensku vyrážam do 150 kilometrov vzdialenej, pre zmenu najväčšej slovenskej obce – Smižian pri Spišskej Novej Vsi.

Doporučeno

Do charity ji přivedl pasák. Dejte ji trochu dohromady, v září si po ni přijdu, řekl 10. února 2020 v 18:33

Historky z východu

Cestou míňam okrem poľských kamiónov aj množstvo slovenských osobných áut, smerujúcich na poľskú hranicu vo Vyšnom Komárniku. Vŕta mi v hlave načo východniari v čase mimoriadneho stavu a postupného zatvárania hraníc jazdia do Poľska.

Odpoveď sa dozviem deň na to z reportáže markizáckeho redaktora zo Svidníka Pavla Siváka. Natankovať benzín, kúpiť parapetné dosky, vybrať tovar do predajne, nakúpiť bežné potraviny, navštíviť najbližší poľský trh.

Niektorí z nich zámerne nechajú doma mobily, iní z telefónov iba vyberú SIM karty. Opatrenia proti šíreniu koronavírusu si severovýchodniari vysvetľujú po svojom. Rozmýšľam, prečo sa im oplatí riskovať po návrate domov 14-dňovú karanténu. Žiadne rozumný dôvod mi nenapadá.

 
Cestou míňam Svidník. Telefonujem kolegyni z lokálnych svidníckych novín Dukla. Poprosím ju o číslo na mladého Svidníčana Milana Džogana. Začiatkom marca s ním uverejnili krátky rozhovor. 25-ročný ekonóm robí doktorát v Číne, na univerzite v Šanghaji študuje prvý rok medzinárodný obchod. Pred niekoľkými dňami sa vrátil domov.

V pauze medzi dvoma semestrami bol Džogan na výlete v Thajsku. Tam ho vo februári zastihol vrchol čínskej koronavírusovej epidémie.

„Spomínam si, že koronavírus v Šanghaji prepukol niekedy začiatkom januára. V tom čase o tom začali informovať aj médiá a do dvoch týždňov všetkých študentov kontaktovali zo školy. Chceli vedieť, kde sa momentálne nachádzame a oznámiť nám, že si môžeme náš pobyt na dovolenke predĺžiť alebo sa vrátiť do rodnej krajiny. Odcestovať naspäť do Šanghaja z Thajska teda neprichádzalo do úvahy a tak som sa vrátil naspäť na Slovensko,“ povedal pre Duklu Milan Džogan.

Čínska univerzita študentov informovala, že všetci majú do konca marca prázdniny, potom nabehnú na online výučbu.

S Milanom sa mi nakoniec skontaktovať nepodarí. Po redaktorke dostanem odkaz, že sa ospravedlňuje, ale keďže mal viacero požiadaviek z médií, ktoré odmietol, príde mu nefér teraz súhlasiť s rozhovorom pre Refresher.

Okrem toho pracuje na semestrálnej práci. Možno potom, keď ju dokončí, odkáže mi Milan. Úprimne dúfam, že „potom“ už koronavírus téma nebude. Doma však nie je nikto prorokom, takže si pre istotu dám do kalendára o dva mesiace pripomienku.

O pol hodinky už prechádzam cez malé mestečko Giraltovce. Aj tu už majú svoj koronavírusový tragikomický príbeh. Tunajší mestský poslanec Martin Varga (KDH) sa vírusom nakazil v tirolských Alpách v Rakúsku, kde bol cez jarné prázdniny na lyžovačke.

Hneď ako sa 5. marca vrátil, nechal sa otestovať. Pre istotu. Medzitým sa ale (asi tiež pre istotu) zúčastnil zasadnutia mestského zastupiteľstva.

„Do kontaktu s ním prišli desiatky ľudí, vrátane všetkých poslancov a primátora,“ píše vo svojom článku Michal Frank z regionálneho denníka Korzár. Mestský úrad museli v Giraltovciach zatvoriť. V domácej karanténe je takmer 40 ľudí, ktorí sa zúčastnili mestského zastupiteľstva.

 
Aby toho nebolo málo, od známeho z Bardejova sa dozvedám, že 14 ľudí - zamestnancov Bardejovskej nemocnice sa po jarných prázdninách pred pár dňami tiež vrátilo z rakúskej lyžovačky.

Po návrate sa všetci v tichosti zaradili do pracovného procesu. Ako keby sa nechumelilo. Či to nechcem spracovať ako tému. Som momentálne mimo mesto, hovorím. Keď sa vrátim, už o tom píšu bulvárne denníky aj lokálne online portály.

Riaditeľ Bardejovskej nemocnice Marián Petko všetkých uisťuje, že nie je dôvod na paniku, všetko má pod kontrolou a odkonzultované s epidemiológom.

 
Predstavujem si kde by asi skončila jeho výrečnosť a konzultácie v prípade ak by bol niektorý zo 14 nemocničných lyžiarov na koronu pozitívny.

A do karantény by išla celá nemocnica plus polovica 30-tisícového mesta. Na zvyšok cesty si vypnem telefón aj rádio a snažím sa na tieto neuveriteľné historky nemyslieť

Doporučeno

Dvě tváře máku. Superzdravá potravina, ale zdroj drog – opia a heroinu 11. února 2020 v 16:21

Chcete ísť na dovolenku? Včera som prišiel z Talianska

Do takmer 9-tisícových Smižian, tesne prilepených na Spišskú Novú Ves s troma tisíckami Rómov, dorazím presne na poludnie.

Vo dverách obecného úradu stretnem úradníčky, idú na obed. Informujú ma, že starostka je na maródke, ak chcem je tu pán prednosta, nech sa páči.

„Občanov na obecnom úrade zachytáva už tu vo vestibule špeciálne vyhradený pracovník, ktorý ich pošle kam treba. Snažíme sa ich pozdržať a usmerniť, aby sa viacerí nezdržiavali na jednom mieste,“ vysvetľuje prednosta obecného úradu Miroslav Grečko.

Úrad kvôli koronavírusu funguje v obmedzenom režime a odporúča občanom aby jeho návštevy obmedzili. Platby majú realizovať internetbankingom, hlási oznam na dverách.

„Čo sa týka situácie, sledujeme celkovú situáciu na Slovensku. Sledujeme médiá, intenzívne komunikujeme so Spišskou Novou Vsou aj s regionálnou hygieničkou. Viac menej kopírujeme ich aktivity a odporúčania,“ hovorí o situácii v obci Grečko.

 
„Myslím, že je na mieste byť opatrní, spolupracovať a rešpektovať odborníkov a autority,“ dodáva prednosta.

Ak by zastavili kamióny a zásobovanie, pretože my vôbec nie sme sebestační. Hlad, pud sebazáchovy, to by bol iný cirkus a bitky, verte mi. Ešte len vtedy by vznikla panika a tvrdý boj.

Ulice v centre Smižian sú celkom prázdne, zamestnanci úradu sa lenivo vracajú z obeda. Väčšia frekvencia ľudí je iba na malom námestíčku pri kostole blízko miestnej lekárne.

Prisadnem si k staršiemu pánovi na lavičku. Keď sa predstavím a požiadam ho o odpovede na pár otázok, nehnevane povie: „Ja som nikde necestoval, ja nikde nechodím.“ Na otázku či je odtiaľto, zo Smižian, iba nesúhlasne pokrúti hlavou a ďalej listuje vo veľkých novinách.

 
„Je to obyčajný bordel a zneužívanie. Pozrite. Nechcem sa k tomu ani vyjadrovať. Lieky nemajú žiadne. A teraz čo. Mali sa spamätať a robiť niečo už pred dvoma mesiacmi, keď to prepuklo v Číne. Iba z toho všetci vytĺkajú politický kapitál,“ vysvetľuje starší pán. Meno mi nepovie, radšej zostane anonymite. Má zdravotné problémy, nepotrebuje aby ho niekto spoznal.

 
„Aj tu, pozrite,“ ukazuje mi noviny. „Rúška za tridsať eur, každý na tom chce ryžovať, všetci chcú byť bohatí. No netreba takých ľudí zavrieť? Mňa trápi dna a nie koronavírus. Teraz som bol pre lieky, lebo už neboli. Včera som nemohol od bolesti spať. Nič, mladý pán, za chvíľu mi ide autobus, musím ísť,“ odchádza ťažkým krokom chudý sedemdesiatnik.

 
Vchádzam do neďalekej malej mäsiarne. „Čo dáme, čo hľadáme?“ osloví ma svižne fúzatý mäsiar v červenej veste a okuliaroch na špičke nosa. „Narežem suchý salám, šunkovú salámu, alebo tlačenku,“ pokračuje keď sa pozerám na pult s čerstvými výrobkami.

Ani sa nenazdám a už mám v ruke po dvadsať deka z každého. Pýtam sa na koronavírus. „Ako pozorujem ľudí, zatiaľ to vnímajú skôr humorne. Alebo tak nijako. Žiadna panika. Keď si nás má nájsť, tak si nás aj tak nájde. Aspoň vidíme, akí sme zraniteľní,“ hovorí vedúci.

„Ale ak by zastavili kamióny a zásobovanie, pretože my vôbec nie sme sebestační, to by bol bordel. Hlad, pud sebazáchovy, to by bol iný cirkus a bitky, verte mi. Ešte len vtedy by vznikla panika a tvrdý boj,“ uisťuje ma.

 
„Tri päťdesiat. Ďakujem. Majte sa. Pekný deň,“ lúči sa so mnou mäsiar Milan v Smižanoch.

Cestou naspäť do Bardejova sa zastavím na nákup v Raslaviciach, veľkej obci medzi Prešovom a Bardejovom.

Regály s múkou, pečivom, vajíčkami a maslom sú vymetené. V obchode malého reťazca je o tretej poobede kvantum ľudí. Koronavírusová nákupná horúčka práve začína.

Košíky sú plné, pred dvoma pokladňami sa tvoria dlhé rady. Pri vedľajšej pokladni pár metrov predo mnou platí menší zavalitý štyridsiatnik v tenkej perovej vetrovke.

„Tak ako pani, chceli by ste ísť všetky na dovolenku?,“ osloví pokladníčku a ostatné predavačky.

„Včera som sa vrátil z Talianska,“ zasmeje sa svojmu drastickému nemiestnemu vtipu chlapík. Zastrčí kreditku do peňaženky, zoberie tri tašky tovaru a zmizne.

„Je toto normálne? Ten človek nie je v poriadku,“ čuduje sa zhrozená predavačka. Ľudia zostanú ako zmrazení. Nevedia ako majú reagovať ani čo na to povedať. Do rána pribudne na Slovensku ďalších desať nakazených.