Katka bola v 40-tisícovom meste jediná maturantka. Prečo sa rozhodla ísť dobrovoľne k zelenému stolu? (Rozhovor)

Na jednotku nakoniec (úsmev). 

To verím, že nikoho neprekvapilo, počula som, že si bola dobrá žiačka.

Áno, bola som. Aj všetko ostatné som mala na jednotky, tak ma to potešilo. Aj keď vytiahla som si niečo, čoho som sa na začiatku trochu zľakla, lebo to bola Viedeň a tam som bola len raz, tak som trochu tápala, ale pomohli mi aj skúšajúci.

Čiže, čo si musela povedať, len opísať mesto?

Opísať čo bolo na obrázkoch, teda letisko Schwechat, viedenský schnitzel, viedenskú kávu, čo som si vôbec nevedela spomenúť. Ďalej tam bol Hofburg, koleso v Prátri a Stefansdom v centre mesta. 

Koľko ľudí bolo pri tvojej skúške?

Boli tam dve skúšajúce z našej školy a predsedníčka celoškolskej komisie.

Ako to celé prebiehalo? Aké si dostala inštrukcie? 

Keď som prichádzala do školy už ma očakával pán školník s dezinfekciou v spreji a s teplomerom. Najskôr sa na mňa teda pekne usmial, lebo som ho vždy zdravila, tak ma asi aj poznal. Potom som si na vydezinfikované ruky dala rukavičky a šla som k zasadačke - to je jedna z väčších miestností na gymnáziu, ktorá je dokonca vymaľovaná nazeleno, takže to bolo celkom tematické. Stále som mala na sebe, samozrejme, rúško.

Pani zástupkyňa to pekne uviedla a ja som si ťahala tému - vytiahla som si zrovna číslo 30 z tridsiatich otázok. Dostala som papier, pero som musela mať svoje, trochu som si rozpracovala tému a potom som nejakých 20-25 minút odpovedala.

Akí boli skúšajúci? Myslíš, že boli milší, keď si bola jediná maturantka?

Neviem. Keďže som počas štúdia reprezentovala školu na nemeckých olympiádach, tak asi aj očakávali, že budem dobre pripravená. Veľa sa ma pýtali, ale mala som z toho celkom dobrý pocit. Pritom som nechodila ani na semináre z nemčiny, lebo my sme prechodne bývali v Nemecku, takže som celkom vedela jazyk už aj predtým. 

Čiže, ty vlastne hovoríš plynule po nemecky, hej?

V podstate áno. Ja som v Nemecku chodila do školy a zároveň som tam trénovala. 

Čo si trénovala? Krasokorčuľovanie. Mám ten šport veľmi rada, len v Považskej sa už veľmi nedá robiť  a musela som sa rozhodnúť či škola alebo šport, tak som sa rozhodla radšej sa venovať škole. 

A ty si bývala v Nemecku dlhodobo?

Áno, ale v podstate stále bývali tu a tam sme chodili tak na dva-tri týždne od nejakých mojich troch rokov. Prvé štyri roky som chodila do školy paralelne v oboch krajinách a potom som mala v Nemecku status hosťujúcej žiačky, tu mi učitelia dávali len úlohy naviac. Bolo to náročné, ale veľmi zaujímavé a veľa som sa naučila. 

Chceš sa tam teda vrátiť na vysokú školu. Prečo?

O tom, či chcem ísť definitívne tam, som sa ešte nerozhodla. Určite chcem chvíľu študovať aj v Nemecku, ale možno nakoniec len cez program Erasmus, uvidím. Dala som si prihlášky aj sem - do Bratislavy a do Martina.

Zároveň som si podala žiadosť do Viedne, do Mníchova si chcem dať teraz, teda po tom ako som zmaturovala. Uvidím, kde ma zoberú, ale radšej by som zo začiatku ešte asi ostala doma. Celkom sa tu cítim v Považskej dobre. 

Ako budú zahraničné školy, na ktoré sa hlásiš, riešiť prijímačky? Chcú, aby si vycestovala do Nemecka alebo Rakúska? Lebo to môže byť celkom problém v tomto obmedzenom režime.

V Nemecku prijímačky nie sú, tam berú len podľa maturitných výsledkov. A vo Viedni posunuli prijímačky až na polovicu augusta, prípadne až na september. Takže ešte neviem.

Ako vnímaš to, že tvoj posledný rok na strednej škole sa trochu pokazil? Že si posledné mesiace musela byť doma a riešila školu online?

Nevnímam to až tak zle, lebo si myslím, že nás to naučilo veľkej sebadisciplíne. Môj režim bol, že som si vždy ráno o 8 k tomu sadla a učila sa, aby som nepreflákala celý deň.

Zároveň mi to pomohlo, pretože som sa mohla viac popri tom pripravovať na prijímačky. Keby som bola v škole, tak to tak dobre nestíham. Ale rozhodne to bola zaujímavá skúsenosť pre všetkých, nie len pre maturantov, ale tak celkovo pre študentov.

Je to podľa teba fér, že nakoniec padlo to rozhodnutie, že maturity nebudú a všetko sa vypočíta z priemeru?

To je podľa mňa veľmi dvojsečné, pretože aj na maturitách by sa predsa malo prihliadať na to ako sa študent učil celý čas. Ale je to trochu nefér voči tým, ktorí si tie 4 alebo 5 predmetov odmaturovali osobne pred komisiou. Predsa len, je to niečo iné sedieť a odpovedať tam naživo ako len dostať vysvedčenie. 

Ale koniec koncov, sme všetci šťastní. Myslím, že sa nikto nesťažuje, že to takto dopadlo. To vidno aj vidno skrz to, že som bola v Považskej Bystrici jediná maturantka. 

Vidíš, ako sa na tvoje rozhodnutie ísť dobrovoľne maturovať pozerali spolužiaci? 

Z vedľajších tried, kde mám kamarátov, si všimli, že o mne už vyšiel jeden článok, tak najskôr komentovali len to, že som miestna „celebrita“ (smiech). Ale inak mi písali, že mi držia palce, priali mi.

Neodhováral ťa niekto, nerobili si nejakí spolužiaci srandu, že načo ideš, keď nemusíš? 

Nie vôbec... Teda, neviem o všetkých, ale nemyslím si, že by si niekto z toho robil srandu. Skôr ma podporovali. A najmä, to bola dobrovoľná maturita - keby som nešla, tak tú nemčinu nemám ohodnotenú.

Maturita je v podstate taká ceremónia, žiaci aj učitelia tam majú nejaké chlebíčky, je to veľmi oficiálne. Toto si tam zažila? 

Ani ruku mi nemohli podať, len sme si zakývali.

Aj „lakťovku“ ste si dali?

Áno, s pani zástupkyňou (smiech). Nesmelo byť ani občerstvenie, ani pitie a vysvedčenie sa bude odovzdávať až neskôr. Ale ani to nebude asi žiadne slávnostné odovzdávanie. 

Maturitný ročník je aj o tom, že sa lúčiš so strednou školou, so spolužiakmi po štyroch rokoch. Neplánujete aspoň nejaké stretko, keď sú tie opatrenia teraz už trochu voľnejšíe?

Naša triedna veľmi iniciuje, aby sme sa stretli, ale zatiaľ neviem čo sa presne chystá. Ale aspoň stužkovú sme mali, to sme stihli. 

Aj tablo ste stihli? 

Áno, to bolo prekvapenie pre našu triednu, lebo ona veľmi chcela, aby sme ho mali. Spravili sme ho v téme Malého princa ako sme mali aj oznamkách a výzdobe triedy. Fotky sme mali z oznamiek.

My sme ešte zvykli s tablom chodiť po meste a vyberali sme peniaze do klobúkov. Toto ste neplánovali skúsiť napríklad online? 

Nie, neskúšali sme. Ale ja mám na to trochu iný názor - zbierať od cudzích ľudí peniaze na to, aby som sa mohla ísť opiť, neviem či to je práve tá správna cesta ako sa vyjadriť, že som maturant. 

Rozumiem a aké máš teraz plány na leto? Už z teba opadol najväčší stres?

Ani nie, lebo ostali tie prijímačky. Vlastne pokračujem v tom, čo som robila aj doteraz, teda od 8 sa učím.

Doporučeno

Máš na to, aby tě přijali na Oxford? Vyzkoušej si otázky z přijímacích zkoušek 19. srpna 2017 v 12:47

A takto to vydržíš až do augusta?

Dúfam, že nie. Dúfam, že ma zoberú buď tu alebo do Nemecka a budem to mať trochu voľnejšie, lebo som chcela ísť aj na brigádu napríklad do Tesca alebo do Lidla, zarobiť si nejaké peniaze pred výškou.

Ale povedala som si, že aspoň po prijímačkách v Bratislave, ktoré sú 23. júna, si dám minimálne týždeň voľna, tak sa na to teším už teraz. 

Je v tom príliš veľký rozdiel čo sa učíš do Viedne a čo napríklad do Bratislavy?

Tak jednak, je to v inom jazyku a je tam podrobnejšia biológia, fyzika, matematika aj chémia. Na viedenských prijímačkách sú aj také testy, kedy si musím zapamätať 8 kartičiek s údajmi a diagnózou pacientov, potom hodinu vypracovávam ďalšie úlohy a potom sa k nim musím vrátiť. Takže testujú naozaj všetko, aj čítanie s porozumením, bude to ozaj ťažké. Hlavne sa tam hlási asi 8-tisíc žiakov a berú 660. 

Prečo si si vlastne vybrala štúdium medicíny? 

Ja som pôvodne začala chodiť na obchodnú akadémiu, ale po prvom ročníku som si uvedomila, že mi celkom chýba biológia a chémia, a že by ma zaujímalo ako funguje ľudské telo, tak som dostala odporúčanie, aby som najskôr skúsila nejakú prax. 

Preto som šla cez leto na týždňovú stáž do hospicu v Trenčíne. Chodila som tam každý deň ráno od siedmej do tretej popoludní a pomáhala zdravotníkom starať sa o tých seniorov. Niečo som sa naučila, chodila som dva dni s lekárkou, mohla som si odskúšať napríklad stetoskop a páčilo sa mi to. 

Nebála si sa toho? Nebolo ti to nepríjemné? Predsa len, hospic je naozaj veľmi psychicky náročné miesto pre 15-ročné dievča.

Bol to skôr taký ťažký pocit, keď som sa tam bola prvýkrát spýtať, lebo som si uvedomovala, že to je miesto, kam chodia ľudia zomrieť. Ten týždeň, ktorý som tam bola, ale našťastie, nikto nezomrel, takže to zanechalo vo mne skôr taký silný dojem. Napríklad, keď som si predstavila, že sa mám teraz starať o niekoho z rodiny, tak toto ma veľa naučilo. 

Ešte som pravidelne chodievala do Klubu detskej nádeje v Považskej Bystrici, kde som sa raz do týždňa dve hodinky hrávala s deťmi, čo sa liečili na detskom oddelení. Teraz tam cez koronu nemôžeme ísť. 

Bude ti chýbať stredná škola?

Úprimne, teším sa na výšku. Verím, že to bude to, čo ma zaujíma, to čo som si predstavovala a to, čo sa chcem naučiť.

Budeš ešte pokračovať v krasokorčuľovaní? 

Chcela by som sa možno skúsiť prihlásiť do krasokorčuliarskej šou, ako napríklad Holiday on Ice - robí sa to v Bratislave aj vo Viedni. Oni si nacvičia program a potom cestujú na nejakých šesť vystúpení.

Mám kamarátku, čo robila takéto šou počas štúdia, ale vravela, že to bolo ťažké, tak uvidím. Zároveň ale poznám jedného chalana, ktorý vyštudoval medicínu a popri tom ešte reprezentoval Fínsko v krasokorčuľovaní, videla som ho aj na Majstrovstvách Európy, takže asi sa to dá. 

Tu zatiaľ trénujem maličkých hokejistov, lebo veď aj oni sa musia najskôr naučiť korčuľovať.