Väzenský psychológ: Niektorí odsúdení sa boja, že citlivé informácie poskytnuté v skupine iní trestanci zneužijú (Rozhovor)

Môže sa k vám dostať aj bez toho, aby mal o pomoc psychológa záujem?

Áno, podnet na poskytnutie psychologickej služby väznenej osobe môže dať aj príslušník alebo zamestnanec zboru, respektíve každý človek podieľajúci sa na zaobchádzaní s väznenými osobami, ktorý napríklad na základe pozorovaných zmien v správaní sa alebo na základe pozorovaných zmien v náladách väznenej osoby nadobudne presvedčenie, že by bola vhodná psychologická intervencia.

V čom sa vaša práca líši od psychológa, ktorý sa stretáva bezúhonnými pacientmi miesto trestancov?

Existujú viaceré rozdiely v psychologickej práci s väznenými osobami a v psychologickej práci s klientami v civile. Rozdiely vnímam najmä v psychoterapeutickej práci. Napríklad v tom, že ako penitenciárni psychológovia pracujeme s väznenými osobami, ktoré sú obmedzené na slobode a častokrát sme nimi vnímaní ako príslušníci a až potom ako psychológovia, čo môže byť niekedy kontraproduktívne pri terapeutickej práci.

Ďalším špecifikom a zároveň aj akousi nevýhodou pri terapeutickej práci s odsúdenými, a to najmä v ústavoch, kde je izbový spôsob ubytovania, môže byť to, že po sedení so psychológom odsúdení prichádzajú naspäť do kolektívu odsúdených, čím sa môže znižovať účinok terapeutickej práce na sedení.

Keď v civilnom živote pracujeme napríklad s klientom závislým na alkohole, v rámci edukácie mu okrem iného odporúčame aj to, aby sa vyhýbal miestam a spoločnosti, kde sa konzumuje alkohol, čím znižujeme riziko recidívy. Rozdiel je aj v tom, že klienti mimo brány väzenia sú vnútorne motivovaní k tomu, aby na sebe pracovali, avšak motivácia u niektorých odsúdených pracovať na sebe je nízka alebo žiadna.

Spomínali ste nižšiu motiváciu. Nájdu sa aj väzni, ktorí vôbec nejavia záujem o vašu pomoc?

Môže sa stať, že odsúdený o komunikáciu so psychológom nemá záujem. Niektorí odsúdení nemajú záujem pracovať na sebe. Avšak, keďže odsúdený je povinný plniť príkazy príslušníkov, musí sa minimálne na určené sedenie so psychológom dostaviť. V prípade, ak odmietne splniť príkaz príslušníka, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia a môže byť disciplinárne trestaný.

Snažia sa väzni pred vami niekedy tváriť, že sa polepšili?

Áno, občas sa pokúšajú ukázať v lepšom svetle. Ukázať, že v niečom napredujú, ale pritom proces zmeny, alebo teda samotná zmena, nemusela nastať.  

Máte pocit, že vám trestanci prevažne dôverujú?

Každý psychológ sa snaží, aby to tak bolo. Dôvera je vo vzťahu psychológa a klienta veľmi dôležitá. Dôležitá je pri budovaní terapeutického vzťahu a aj pri samotnom terapeutickom procese. Pri psychologickej práci s odsúdenými je však práca s dôverou špecifická.

Odsúdení sa častokrát, a to najmä pri skupinových formách práce, obávajú, že sa nejaká pre nich citlivá informácia poskytnutá v skupine, dostane medzi ostatných odsúdených, ktorí by ju následne mohli zneužiť proti nim. Otázka dôvery a práce s ňou je jedným z mnohých špecifík práce psychológa s väznenými osobami. 

Mohli by ste tieto informácie posunúť aj iným príslušníkom, alebo sú prísne dôverné a vždy zostávajú medzi klientom a psychológom?

Citlivé informácie by sa zo sedenia so psychológom nemali vynášať. Psychológovia by sa mali riadiť etickým kódexom. V zápisoch zo sedenia neuvádzame citlivé informácie, vyjadrujeme sa v nich k aktuálnemu psychickému stavu väznenej osoby a v prípade potreby navrhujeme určité spôsoby zaobchádzania.

Napríklad aké?

Napríklad priebežné monitorovanie správania a nálad, alebo častejšie komunikovanie s dotyčnou väznenou osobou. V prípade zvýšeného rizika možného suicidálneho konania, odporúčame nariadiť zvýšenú pozornosť, zvýšený dohľad, alebo aj 24-hodinové monitorovanie väznenej osoby. 

Nájde sa niečo spoločné, čo väzňov najčastejšie trápi?

Väznené osoby trápi najmä to, že sú obmedzené na slobode. Dokonca aj tí, ktorí majú vo väzení lepšie podmienky ako v domácom prostredí, túžia po tom, aby sa dostali von za múry ústavu. Väznené osoby, ktoré majú dobré vzťahy s rodinou alebo s priateľmi, trápi ich vzájomné odlúčenie. Trápi ich napríklad aj to, že majú obmedzené možnosti aktivít vo voľnom čase, alebo že nemajú možnosť slobodného výberu všeobecného lekára.  

A čo napríklad výčitky svedomia u vrahov?

Čo sa týka výčitiek svedomia, tak je to veľmi individuálne. Záleží to od toho, o akom vrahovi sa rozprávame. Ako príklad uvediem páchateľa trestného činu vraždy, ktorý bol zároveň obeťou.

Predstavte si niekoho, kto je svedkom dlhodobého a intenzívneho týrania svojej mamy, poprípade aj iných členov rodiny, respektíve niekoho, kto bol sám dlhodobo a intenzívne týraný vlastným otcom, a v záťažovej situácii v afekte otca zabije.

Takýto človek prežíva niečo iné ako mnohonásobný vrah s odlišným motívom. Chcem tým povedať, že nie je možné generalizovať emocionálne prežívanie osôb, ktoré sa dopustili trestného činu vraždy.

V čom sú špecifickí väzni odsúdení na doživotie?

Špecifickí sú napríklad v tom, že hoci boli odsúdení na doživotný trest odňatia slobody, mnohí z nich dúfajú a veria v to, že sa ešte niekedy dostanú na slobodu, a tento svoj cieľ sa snažia dosiahnuť. Viera v prepustenie na slobodu po vykonaní 25 a viac rokov nepodmienečného trestu odňatia slobody je pre mnohých z nich silným motivačným faktorom. Špecifické je tiež zaobchádzanie s nimi. Osoby odsúdené na doživotný trest odňatia slobody a zaobchádzanie s nimi je tak široká téma, že by mohla byť témou celého samostatného článku.

Mávajú väzni v porovnaní s ľuďmi na slobode časté psychické problémy?

Myslím si, že druhy psychických ťažkostí a ich frekvencia výskytu u väznených osôb sú porovnateľné s bežnou populáciou. Ľudia na slobode aj väznené osoby mávajú aj „lepšie“, aj  „horšie“ dni. Pri našej práci sa pomerne často stretávame s rôznymi abnormálnymi reakciami väznených osôb, účelovým správaním, automutiláciami, heteroagresiou (poznámka redakcie – agresia voči okoliu), suicidálnym konaním, simulovaním duševných chorôb, napríklad simulovaním straty pamäti alebo oligofrénie, simulovaním somatických ochorení, ako je napríklad epilepsia, akútne brucho alebo astmatické záchvaty.

Pomerne časté sú tiež závislosti na alkohole a drogách. Podobne ako niektorí ľudia na slobode, tak aj niektoré väznené osoby trpia úzkosťami alebo depresiami. U našich klientov sa tiež stretávame s väzenskými psychogénnymi psychózami, ktoré majú akútny začiatok a búrlivý priebeh.

Okrem nich sa u obvinených a odsúdených vyskytujú aj endogénne psychózy. V neposlednom rade sa u väznených osôb vyskytujú rôzne poruchy osobnosti. K poruchám osobnosti patria napríklad disociálne osobnosti – sú to necitliví kriminálnici, typická pre nich je agresia. Osoby s disociálnou poruchou osobnosti neprežívajú ľútosť, ani pocity viny a opakovane sa dopúšťajú trestnej činnosti.

Ďalej sú to paranoidné osobnosti, pre ktoré je charakteristické vzťahovačné správanie, nedôverčivé vystupovanie, precitlivelosť, hostilita voči okoliu. Stretávame sa tiež s osobami so schizoidnou osobnosťou. Takéto osoby sa nezaujímajú o ľudí, typický pre nich je citový chlad v správaní, sú to čudáci, fanatickí zástancovia ideálov a viery.

Emočne nestabilné osobnosti sú charakteristické impulzivitou, nezdržanlivosťou, výbuchmi zlosti, neschopnosťou zvažovať následky svojho správania a tendenciou ku konfliktom. Z celej palety porúch osobnosti spomeniem ešte histriónske osobnosti, ktoré sa snažia dostať sa za každú cenu do centra pozornosti, sú teatrálni a majú labilnú emotivitu. 

Majú odsúdení s psychickými problémami vo väzení špeciálne podmienky?

To, či je odsúdenému potrebné venovať špeciálne zaobchádzanie, závisí od druhu a intenzity jeho psychických ťažkostí. V rámci jednotlivých ústavov sú zriadené špecializované oddiely, do ktorých sú umiestňovaní odsúdení, ktorí si vyžadujú špecializované zaobchádzanie. Medzi takéto oddiely patrí napríklad aj oddiel špecializovaného zaobchádzania, do ktorého sú umiestňovaní odsúdení s duševným ochorením alebo so závažnými psychickými problémami, alebo odsúdení, ktorým súd popri treste uložil ochranné liečenie, a tiež odsúdení, ktorí majú problémy s adaptáciou na výkon trestu odňatia slobody v štandardom oddiele.

Mohli by ste k tej problematickej adaptácii uviesť príklad?

Problémy s  adaptáciou na podmienky v štandardnom oddiele môžu mať napríklad odsúdení, ktorí nemajú dostatočne osvojené hygienické návyky a sociálne zručnosti, odsúdení, ktorých úroveň intelektu sa nachádza v pásme subnormy a nižšie, alebo odsúdení, u ktorých hrozí pre ich slabšie fyzické zdanosti a osobnostné charakteristiky zneužívanie druhými odsúdenými. U takýchto odsúdených je zaobchádzanie okrem iného zamerané aj na osvojenie si hygienických návykov, na rozvoj sociálnych zručností a na vytváranie pracovných návykov, pričom sa uplatňujú špeciálnopedagogické, poradenské, psychologické a psychoterapeutické postupy a metódy, a to individuálnou aj skupinovou formou. 

Nesnažia sa väzni niekedy duševné ťažkosti iba hrať? Možno aby získali viac pozornosti.

Vo svojej praxi sa pomerne často stretávam, že niektorí odsúdení sa snažia simulovať psychické ťažkosti. Ich cieľom však nie je ani tak získanie pozornosti, ale simulovaním duševného ochorenia sa skôr snažia získať nejaké výhody, ako je napríklad vyradenie z práce, umiestnenie do oddielu špecializovaného zaobchádzania, alebo sa snažia získať určité psychiatrické medikamenty.

Môžu väzni užívať xanax či iné lieky na úzkosť?

Ak im ich predpíše psychiater, tak áno. Terapia prostredníctvom psychiatrických medikamentov je v kompetencii odborníkov z oblasti psychiatrie. Psychiatri pôsobiaci v ústavoch odňatia slobody sa v prípade, že je to možné, snažia predpisovať najmä medikamenty nevyvolávajúce závislosť. 

Nepretrváva podľa vás na Slovensku názor, že ľudia vo väzení si nič nezaslúžia a už vôbec nie pomoc psychológa?

Je možné, že niektorí ľudia takto uvažujú. Ja si však myslím, že každá väznená osoba, ktorá potrebuje pomoc psychológa, by ju mala aj dostať. Ak chceme niekoho resocializovať, musíme mu venovať pozornosť, čas a pracovať s ním. Pokiaľ by sme si ako spoločnosť povedali, že páchateľov trestných činov iba dočasne segregujeme od spoločnosti a o pár rokov ich prepustíme na slobodu, nemalo by to pre spoločnosť z dlhodobého hľadiska žiadúci efekt. 

S veľkou pravdepodobnosťou by páchatelia trestnej činnosti po návrate do spoločnosti znova páchali trestnú činnosť. Účelom výkonu trestu odňatia slobody je preto nielen chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestnej činnosti a zabraňovať odsúdeným páchať ďalšiu trestnú činnosť, ale aj podporovať a rozvíjať osobnostné rezervy odsúdených, ktoré sú potrebné pre ich resocializáciu, aby boli po výkone trestu odňatia slobody schopní viesť slušný život, a aby boli zároveň prínosom pre spoločnosť. Práca s odsúdenými je síce veľmi náročná, ale má svoj význam ako pre odsúdených, tak i pre spoločnosť.

Čo by ste osobne zlepšili na slovenskom väzenskom systéme?

Na každom väzenskom systéme vo svete, nielen na tom našom, sú možné určité vylepšenia. Ja osobne by som napríklad vo všetkých ústavoch so stredným stupňom stráženie zaviedol celový systém ubytovania, tak ako je to v ústavoch s maximálnym stupňoch stráženia.

Všeobecne sa hovorí, že väzenské prostredie v kriminálnikoch prevažne upevňuje ich protizákonné správanie. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Je to veľmi individuálne. Od každého odsúdeného závisí, čo si z výkonu trestu odňatia slobody odnesie a či sa z neho ponaučí alebo nie. Samozrejme, počas výkonu trestu odňatia slobody existuje aj riziko vytvorenia negatívnych kognícií, ako sú napríklad postoje alebo riziko naučenia sa určitých foriem maladaptívneho správania sa. Záleží to aj od toho, ako je odsúdený motivovaný k tomu, aby po prepustení viedol slušný život a nepáchal trestnú činnosť.

Pracujete s väzňami, u ktorých máte určitý predpoklad, že sa už do väzenia nevrátia?

Snažíme sa pracovať so všetkými odsúdenými, ktorí našu pomoc potrebujú. Čo sa týka otázky recidívy, tak do hlavy nikomu nevidíme, a preto by som ruku do ohňa za žiadneho odsúdeného nedal. Viacerí odsúdení, ktorí mi pred ukončením výkonu trestu tvrdili, že sa už nikdy do ústavu na výkon trestu odňatia slobody nevrátia, sa do väzenia vrátili naspäť. Dôvody recidívy trestnej činnosti sú rôzne.

Prečo sa teda opäť vrátia do väzenia?

Niektorí odsúdení sa po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nedokážu opätovne zaradiť do spoločnosti, znova podľahnú alkoholu, drogám, alebo nemajú peniaze a kradnú. V mnohých prípadoch nemajú dostatočnú motiváciu na to, aby nepáchali trestnú činnosť. Hoci sa snažíme pôsobiť na znižovanie počtu recidivujúcich jednotlivcov, niektoré faktory psychológovia, ale ani ostatní príslušníci, ktorí sa podieľajú na zaobchádzaní s odsúdenými počas výkonu ich trestu odňatia slobody ovplyvniť nedokážu, a potom dochádza k ich recidíve.

Stretávate sa odsúdencami, ktorí spáchali trestný čin len preto, aby boli vo väzení?

Doposiaľ mi to takto priamo neverbalizoval žiaden odsúdený. Je možné, že sa to deje, no nikto sa mi s tým otvorene nepriznal.

Pri nedávnom rozhovore mi etopéd Andrej Drbohlav, ktorý je odborníkom na sériových a masových vrahov, povedal, že v určitých prípadoch súhlasí s trestom smrti, pretože u istých dospelých jedincov neverí v možnosť dramatickej nápravy. Ako to vidíte vy?

S každým človekom sa dá pracovať. Otázne je, aký to bude mať efekt. Osobne som však proti trestu smrti. Položím vám protiotázku. Máme alebo mali by sme mať my ľudia právo usmrtiť druhého človeka?

To už je vecou zákonov konkrétnej krajiny.

Ak by sme to urobili a hoci tým neporušili zákon, neboli by sme potom tiež „vrahovia“ alebo ak chcete ľudia, ktorí násilne usmrtili iného človeka?

V podstate áno, aj trest smrti je vražda.

Tak aký by bol potom rozdiel medzi nami, ktorí o tom rozhodneme, a tými, ktorí vonku spáchali vraždu? A ak by sme takto rozhodli u viacerých ľudí, neboli by sme tiež „sérioví vrahovia“?

Dobrá otázka, no tu už sa môžem iba znova odkázať na zákon, keďže trest smrti je odôvodnením potrestaním vychádzajúcim z legislatívy. Skúsim sa ale spýtať inak. Má podľa vás sériový vrah šancu na dostatočnú nápravu na to, aby sa vrátil do spoločnosti a normálne v nej fungoval?

K tomu sa neviem vyjadriť, pretože nemám skúsenosť s prácou so sériovým vrahom, ktorý bol prepustený na slobodu. Na Slovensku doposiaľ nebol prepustený žiaden človek odsúdený na doživotný trest odňatia slobody.

Keď sa teda zameriame na doživotne odsúdených väzňov, s ktorými pracujete, vidíte v niekom potenciál na to, aby sa stal prvým, ktorého prepustia na slobodu? Ak teda na vec pozeráme zo psychologického hľadiska, nie súdneho.

Myslím, že áno. Som názoru, že v prípade prepustenia na slobodu, by si niektorí slobodu vážili natoľko, že by už znova nepáchali trestnú činnosť. Ak sa niekto snaží viac ako 25 rokov o to, aby sa dostal na slobodu, mohol by mať dostatočnú motiváciu na to, aby zvyšok života prežil mimo priestorov ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Je to však veľmi individuálne a nie je to možné generalizovať na všetkých na doživotie odsúdených jednotlivcov.

Práca vo väzenskom prostredí musí byť určite záťaž aj na vašu psychiku. Ako ju dokážete zvládať?

Penitenciárna psychológia patrí k profesijne a osobnostne k najnáročnejším disciplínam aplikovanej psychológie. Syndróm vyhorenia hrozí u psychológov pôsobiacich v ZVJS viac ako v iných profesiách. Protektívnymi faktormi syndrómu vyhorenia sú – dlhodobý vplyv väzenského prostredia, organizačné limity práce, osobnostné a psychopatologické osobitosti klientov, nízka efektivita a podobne.

Práca s väznenými osobami je psychicky náročná nielen pre psychológov, ale aj pre ostatných príslušníkov, a preto je potrebné venovať sa aj pravidelnej psychohygiene, ktorá okrem iného pôsobí aj preventívne proti syndrómu vyhorenia.

Ja osobne som veľmi rád, že pôsobím ako odborný asistent aj na Katedre psychologických vied na UKF v Nitre, kde sa podieľam na vzdelávaní  budúcich psychológov, pretože práca s mladými študentami je pre mňa jednou z foriem psychohygieny. Ďalšou formou psychohygieny je pre mňa moja päťročná dcérka a športovanie. Vo voľnom čase sa venujem najmä futbalu a posilňovaniu.

Podstupujete raz za určité obdobie psychologické vyšetrenie, ktoré ukáže, či tlak v práci zvládate?

V prípade, ak psychológ potrebuje konzultovať svoje prežívanie alebo svoje postupy pri práci s väznenými osobami, má možnosť supervízie s kolegami psychológmi, čo tiež môže pôsobiť preventívne proti vyhoreniu. Čo sa týka kontrolných psychologických vyšetrení príslušníkov ZVJS, tak tie sa spravidla realizujú v prípade, ak sú u príslušníka zaznamenané zmeny v správaní a konaní, ktoré spochybňujú jeho spoľahlivosť a spôsobilosť pre výkon štátnej služby.

Predmetom psychologickej činnosti penitenciárnych psychológov je aj psychologická starostlivosť o príslušníkov a zamestnancov ZVJS, a to formou psychologického poradenstva, psychoterapie alebo psychologickej osvety.

Penitenciárni psychológovia sa tiež podieľajú na psychologickom vzdelávaní a príprave príslušníkov zboru a zamestnancov zboru v súlade s aktuálnou koncepciou vzdelávania príslušníkov zboru a zamestnancov zboru, a to formou prednášok, konzultácií, výcvikov a supervízie.

Doporučeno

Policistka Patrícia z Chicaga: Bez neprůstřelné vesty bychom nešli do ulic, gangy vedou neustále boje (Rozhovor) 6. února 2020 v 9:28